Kán. 578 – Všetci majú verne zachovávať úmysel a zámery zakladateľov, potvrdené kompetentnou cirkevnou autoritou, týkajúce sa podstaty, cieľa, ducha a povahy inštitútu, ako aj jeho zdravých tradícií, čo všetko tvorí dedičstvo tohto inštitútu.
Kán. 579 – Diecézni biskupi, každý na svojom území, môžu formálnym dekrétom platne zriadiť inštitúty zasväteného života len po vopred udelenom písomnom povolení Apoštolského stolca.14
Kán. 580 – Pričlenenie nejakého inštitútu zasväteného života k inému je vyhradené kompetentnej autorite pričleňujúceho inštitútu, ale vždy pri neporušení kánonickej samostatnosti pričleneného inštitútu.
Kán. 581 – Kompetentnej autorite inštitútu patrí podľa normy konštitúcií rozdeliť inštitút na časti, nech sa akokoľvek nazývajú, zriadiť nové, zriadené zlučovať alebo ináč ohraničiť.
Kán. 582 – Zlučovanie a spájanie inštitútov zasväteného života je vyhradené jedine Apoštolskému stolcu; jemu je vyhradené aj vytváranie ich konfederácií a federácií.
Kán. 583 – Zmeny v inštitútoch zasväteného života, týkajúce sa tých vecí, ktoré boli schválené Apoštolským stolcom, sa nemôžu uskutočniť bez jeho dovolenia.
Kán. 584 – Zrušenie inštitútu prislúcha iba Apoštolskému stolcu, ktorému je tiež vyhradené rozhodovanie o jeho časných majetkoch.
Kán. 585 – Zrušiť časti inštitútu patrí kompetentnej autorite toho istého inštitútu.
Kán. 586 – § 1. Jednotlivým inštitútom sa priznáva oprávnená samostatnosť života, najmä riadenia, na základe ktorej majú v Cirkvi vlastnú disciplínu a môžu si zachovať nedotknuté svoje dedičstvo, o ktorom sa hovorí v kán. 578.
§ 2. Miestni ordinári majú túto samostatnosť zachovávať a chrániť.
Kán. 587 – § 1. Aby sa vernejšie chránilo vlastné povolanie a identita jednotlivých inštitútov, základný kódex čiže konštitúcie každého inštitútu musia okrem toho, čo je stanovené zachovávať v kán. 578, obsahovať základné normy, týkajúce sa riadenia inštitútu a disciplíny členov, včleňovania a formovania členov, ako aj vlastného predmetu posvätných zväzkov.
§ 2. Takýto kódex schvaľuje kompetentná autorita Cirkvi a možno ho zmeniť iba s jej súhlasom.
§ 3. V tomto kódexe sa majú vhodne zladiť duchovné a právne prvky; normy sa však nemajú množiť bez potreby.
§ 4. Ostatné normy, stanovené kompetentnou autoritou inštitútu, sa majú vhodne zozbierať do iných kódexov a tie sa môžu podľa požiadaviek miesta a času primerane preskúmať a prispôsobiť.
Kán. 588 – § 1. Stav zasväteného života nie je svojou povahou ani klerický, ani laický.
§ 2. Klerickým sa nazýva ten inštitút, ktorý podľa cieľa alebo zámeru zakladateľa alebo na základe legitímnej tradície je pod vedením klerikov, berie na seba vykonávanie posvätného stavu a za taký ho uznáva cirkevná autorita.
§ 3. Laickým sa nazýva ten inštitút, ktorý za taký uznáva cirkevná autorita a na základe svojej podstaty, povahy a cieľa má vlastné poslanie určené zakladateľom alebo legitímnou tradíciou a nezahŕňa vykonávanie posvätného stavu.
Kán. 589 – Inštitút zasväteného života sa nazýva inštitútom pápežského práva, ak ho Apoštolský stolec zriadil alebo ho formálnym dekrétom schválil; nazýva sa však inštitútom diecézneho práva, ak ho zriadil diecézny biskup a nedostal schvaľovací dekrét od Apoštolského stolca.
Kán. 590 – § 1. Keďže inštitúty zasväteného života sa osobitným spôsobom venujú službe Bohu a celej Cirkvi, z osobitného dôvodu sú podriadené jej najvyššej autorite.
§ 2. Jednotliví členovia sú povinní poslúchať Najvyššieho veľkňaza ako svojho najvyššieho predstaveného aj z dôvodu posvätného zväzku poslušnosti.
Kán. 591 – Aby sa čo najlepšie zabezpečilo dobro inštitútov a potreby apoštolátu, Najvyšší veľkňaz môže na základe svojho primátu nad celou Cirkvou so zreteľom na spoločný osoh vyňať inštitúty zasväteného života spod riadenia miestnych ordinárov a podriadiť ich sebe samému alebo inej cirkevnej autorite.
Kán. 592 – § 1. Aby sa spoločenstvo inštitútov s Apoštolským stolcom čo najlepšie rozvíjalo, každý najvyšší predstavený má Apoštolskému stolcu spôsobom a v čase, aký sám stanovil, posielať krátky prehľad o stave a živote inštitútu.
§ 2. Predstavení všetkých inštitútov majú napomáhať znalosť dokumentov Apoštolského stolca, týkajúcich sa členov, ktorí sú im zverení, a majú sa starať o ich zachovávanie.
Kán. 593 – Inštitúty pápežského práva z hľadiska vnútorného riadenia a disciplíny bezprostredne a výlučne podliehajú moci Apoštolského stolca, pri zachovaní predpisu kán. 586.
Kán. 594 – Inštitút diecézneho práva zostáva pod osobitnou starostlivosťou diecézneho biskupa, pri zachovaní kán. 586.
Kán. 595 – § 1. Biskup hlavného sídla má právo schváliť konštitúcie a potvrdiť zmeny, ktoré boli do nich legitímne zavedené, pri neporušení tých vecí, do ktorých zasiahol Apoštolský stolec, ako aj prerokúvať dôležitejšie záležitosti, vzťahujúce sa na celý inštitút, ktoré presahujú moc vnútornej autority, ale po porade s ostatnými diecéznymi biskupmi, ak sa inštitút rozšíril do viacerých diecéz.
§ 2. Diecézny biskup môže v jednotlivých prípadoch udeliť dišpenz od konštitúcií.
Kán. 596 – § 1. Predstavení a kapituly inštitútov majú nad členmi takú moc, akú určuje univerzálne právo a konštitúcie.
§ 2. V klerických rehoľných inštitútoch pápežského práva majú však okrem toho cirkevnú moc riadenia tak pre vonkajšie ako aj pre vnútorné fórum.
§ 3. Na moc, o ktorej sa hovorí v § 1, sa vzťahujú predpisy kán. 131, 133 a 137-144.
Kán. 597 – § 1. Do inštitútu zasväteného života môže byť prijatý každý katolík, ktorý má správny úmysel a vlastnosti vyžadované univerzálnym a vlastným právom a nebráni mu nijaká prekážka.
§ 2. Nikto nemôže byť prijatý bez primeranej prípravy.