Kán. 960 – Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť ospravedlňuje od takejto spovede; v tomto prípade sa zmierenie môže dosiahnuť aj inými spôsobmi.
Kán. 961 – § 1. Rozhrešenie sa nemôže udeľovať viacerým kajúcnikom súčasne všeobecným spôsobom bez predchádzajúcej individuálnej spovede, iba ak:
1. hrozí nebezpečenstvo smrti a niet dosť času, aby kňaz alebo kňazi vypočuli spoveď jednotlivých kajúcnikov;
2. je vážna potreba, totiž keď so zreteľom na počet kajúcnikov nie je k dispozícii dostatok spovedníkov, aby v primeranom čase riadne vypočuli spoveď jednotlivcov, takže kajúcnici by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti alebo svätého prijímania; potreba sa však nepovažuje za dostačujúcu, keď je nedostatok spovedníkov len z dôvodu, že sa zhromaždil veľký počet kajúcnikov, aký sa môže vyskytnúť pri nejakej veľkej slávnosti alebo na púti.
§ 2. Posúdiť, či jestvujú podmienky vyžadované podľa normy § 1, bod 2, prináleží biskupovi, ktorý so zreteľom na kritériá dohodnuté s ostatnými členmi konferencie biskupov môže určiť prípady takej potreby.
Kán. 962 – § 1. Aby veriaci platne prijal sviatostné rozhrešenie udelené viacerým naraz, vyžaduje sa nielen to, aby bol vhodne disponovaný, ale aj aby si súčasne predsavzal, že v náležitom čase jednotlivo vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz takto vyznať nemôže.
§ 2. Veriaci majú byť podľa možnosti aj pri príležitosti prijímania všeobecného rozhrešenia poučení o požiadavkách stanovených v § 1 a všeobecnému rozhrešeniu aj v nebezpečenstve smrti, ak to čas dovoľuje, má predchádzať povzbudenie, aby sa každý usiloval vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti.
Kán. 963 – Pri zachovaní záväzku, o ktorom sa hovorí v kán. 989, ten, komu sa všeobecným rozhrešením odpúšťajú ťažké hriechy, má čím skôr, keď sa naskytne príležitosť, pristúpiť k individuálnej spovedi skôr, než prijme iné všeobecné rozhrešenie, ak sa nevyskytne oprávnený dôvod.
Kán. 964 – § 1. Vlastným miestom na prijímanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka.
§ 2. Čo sa týka spovednice, konferencia biskupov má vydať normy, pričom sa má dbať na to, aby boli spovednice vždy na viditeľnom mieste, opatrené pevnou mriežkou medzi kajúcnikom a spovedníkom, aby ich mohli slobodne používať veriaci, ktorí si to želajú.
§ 3. Spoveď sa nemá prijímať mimo spovednice, ak to nie je z oprávneného dôvodu.
Kán. 965 – Vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz.
Kán. 966 – § 1. Na platné rozhrešenie od hriechov sa vyžaduje, aby vysluhovateľ okrem moci posvätného stavu mal splnomocnenie vykonávať ju veriacim, ktorým udeľuje rozhrešenie.
§ 2. Toto splnomocnenie môže kňaz dostať buď samým právom alebo udelením kompetentnou autoritou podľa normy kán. 969.
Kán. 967 – § 1. Okrem Rímskeho veľkňaza právomoc spovedať veriacich všade na svete majú samým právom kardináli; takisto aj biskupi, ktorí ho všade aj dovolene používajú, ak im to diecézny biskup v jednotlivom prípade neodoprel.
§ 2. Tí, ktorí majú trvalú právomoc spovedať či už na základe úradu alebo na základe udelenia ordinára miesta inkardinácie alebo miesta, kde majú trvalé bydlisko, môžu túto právomoc používať všade, ak to miestny ordinár v jednotlivom prípade neodoprel, pri zachovaní predpisov kán. 974 § 2 a 3.
§ 3. Samým právom tú istú právomoc spovedať majú voči členom a iným, nachádzajúcim sa vo dne i v noci v dome inštitútu alebo spoločnosti tí, ktorí z úradu alebo na základe udelenia kompetentným predstaveným sú vybavení splnomocnením spovedať podľa normy kán. 968 § 2 a 969 § 2; tí ho používajú aj dovolene, ak to niektorý vyšší predstavený vo vzťahu k vlastným podriadeným v jednotlivom prípade neodoprel.
Kán. 968 – § 1. Z úradu má právomoc spovedať miestny ordinár, kanonik penitenciár a rovnako aj farár a tí, ktorí sú na úrovni farára, každý pre svoju oblasť.
§ 2. Z úradu majú právomoc spovedať svojich členov a tých, ktorí sa vo dne i v noci nachádzajú v dome, predstavení rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, ktorí podľa normy konštitúcií majú riadiacu výkonnú moc pri zachovaní predpisu kán. 630 § 4.
Kán. 969 – § 1. Jedine miestny ordinár je kompetentný udeliť ktorýmkoľvek kňazom splnomocnenie spovedať ktorýchkoľvek veriacich; avšak kňazi, ktorí sú členmi rehoľných inštitútov, nemajú toto splnomocnenie používať bez aspoň predpokladaného dovolenia svojho predstaveného.
§ 2. Predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, o ktorom sa hovorí v kán. 968 § 2, je kompetentný udeliť ktorémukoľvek kňazovi splnomocnenie spovedať svojich podriadených a tých, ktorí sa vo dne i v noci nachádzajú v dome.
Kán. 970 – Splnomocnenie spovedať sa má udeľovať iba kňazom, o ktorých sa skúškou zistilo, že sú súci alebo ich súcosť je potvrdená odinakiaľ.
Kán. 971 – Miestny ordinár nemá udeliť trvalé splnomocnenie spovedať kňazovi, hoci má v jeho oblasti trvalé alebo prechodné bydlisko, ak predtým podľa možnosti nevypočul ordinára tohto kňaza.
Kán. 972 – Splnomocnenie spovedať môže kompetentná autorita, o ktorej sa hovorí v kán. 969, udeliť či už na neurčitý alebo určitý čas.
Kán. 973 – Trvalé splnomocnenie na spovedanie sa má udeliť písomne.
Kán. 974 – § 1. Miestny ordinár a takisto kompetentný predstavený nemá odobrať udelené trvalé splnomocnenie spovedať, ak nie je na to vážny dôvod.
§ 2. Keď miestny ordinár, o ktorom sa hovorí v kán. 967 § 2, odoberie splnomocnenie spovedať, ktoré on udelil, kňaz stráca toto splnomocnenie všade; keď toto splnomocnenie odoberie iný miestny ordinár, stráca ho iba na území ordinára, ktorý ho odobral.
§ 3. Každý miestny ordinár, ktorý nejakému kňazovi odobral splnomocnenie spovedať, má vyrozumieť ordinára, ktorý je vlastný kňazovi z dôvodu inkardinácie alebo ak ide o člena rehoľného inštitútu, jeho kompetentného predstaveného.
§ 4. Ak splnomocnenie spovedať odoberie vlastný vyšší predstavený, kňaz stráca všade splnomocnenie spovedať vzhľadom na členov inštitútu; keď toto splnomocnenie odoberie iný kompetentný predstavený, stráca ho iba vo vzťahu k podriadeným v jeho oblasti.
Kán. 975 – Splnomocnenie, o ktorom sa hovorí v kán. 967 § 2, okrem odobratia zaniká stratou úradu, alebo exkardináciou, alebo stratou trvalého bydliska.
Kán. 976 – Každý kňaz, hoci nemá právomoc spovedať, rozhrešuje platne a dovolene od akýchkoľvek cenzúr a hriechov ktorýchkoľvek kajúcnikov, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, hoci je prítomný schválený kňaz.
Kán. 977 – Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora je okrem nebezpečenstva smrti neplatné.
Kán. 978 – § 1. Kňaz má mať pri spovedaní na pamäti, že berie na seba úlohu sudcu a rovnako lekára a že je Bohom ustanovený za vysluhovateľa Božej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva, aby sa staral o Božiu česť a spásu duší.
§ 2. Spovedník ako služobník Cirkvi sa pri vysluhovaní tejto sviatosti má verne pridržiavať náuky magistéria a noriem, ktoré vydala kompetentná autorita.
Kán. 979 – Kňaz má pri kladení otázok postupovať rozvážne a ohľaduplne so zreteľom na stav a vek kajúcnika a nemá sa vyzvedať na meno spolupáchateľa.
Kán. 980 – Ak spovedník nemá pochybnosti o disponovanosti kajúcnika a ten si rozhrešenie žiada, rozhrešenie sa mu nemá odoprieť ani oddialiť.
Kán. 981 – Spovedník má podľa povahy a množstva hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika, uložiť spasiteľné a primerané zadosťučinenia, ktoré je kajúcnik povinný osobne splniť.
Kán. 982 – Kto sa spovedá, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou autoritou zo zločinu navádzania na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, tomu sa nesmie dať rozhrešenie, ak prv formálne neodvolal falošné obvinenie a nie je ochotný napraviť prípadné škody.
Kán. 983 – § 1. Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné; preto spovedník vôbec nesmie slovami alebo akýmkoľvek iným spôsobom, alebo z akéhokoľvek dôvodu nejako prezradiť kajúcnika.
§ 2. Zachovávať tajomstvo je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.
Kán. 984 – § 1. Spovedníkovi sa úplne zakazuje použiť poznatky získané zo spovede, keď to kajúcnikovi priťaží, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.
§ 2. Kto je ustanovený za autoritu, nemôže nijakým spôsobom použiť vo vonkajšom riadení poznatok, ktorý má o hriechoch zo spovede, vypočutej v ktoromkoľvek čase.
Kán. 985 – Magister novicov a jeho pomocník, rektor seminára alebo iného výchovného inštitútu nech neprijímajú sviatostné spovede im zverených, zdržiavajúcich sa v tom istom dome, len ak to im zverení v jednotlivých prípadoch žiadajú z vlastnej vôle.
Kán. 986 – § 1. Každý, komu je na základe úlohy zverená starostlivosť o duše, je viazaný postarať sa, aby boli spovedaní veriaci, ktorí sú mu zverení a ktorí si spoveď rozumne žiadajú, a aby sa im poskytla príležitosť na individuálnu spoveď v stanovených dňoch a hodinách, ktoré im vyhovujú.
§ 2. V prípade súrnej potreby je každý spovedník povinný vyspovedať veriacich a v nebezpečenstve smrti každý kňaz.
Kán. 987 – Na prijatie spásonosného lieku sviatosti pokánia má byť veriaci tak pripravený, aby zavrhol hriechy, ktoré spáchal a s predsavzatím polepšiť sa, obrátil sa k Bohu.
Kán. 988 – § 1. Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste a mocou kľúčov v Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi nevyznaných, ktorých si je vedomý po dôkladnom spytovaní svedomia.
§ 2. Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov.
Kán. 989 – Každý veriaci, keď dosiahol vek rozoznávania, je povinný úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.