20. Na základe všetkých týchto práv spolu s potrebou ich zabezpečenia zo strany samých pracujúcich sa vynára ešte jedno právo. Je to právo na združovanie, čiže na tvorenie spolkov alebo zväzkov, ktoré majú za cieľ obranu životných záujmov ľudí zamestnaných v rozličných pracovných odboroch. Tieto zväzy sa volajú odbory. Životné záujmy pracujúcich sú do istej miery spoločné pre všetkých, zároveň však každý druh práce, každý pracovný odbor má vlastnú osobitosť, ktorá by mala v týchto organizáciách nájsť svoj špecifický odraz.
Odborové organizácie majú svoj pôvod v istom zmysle už v stredovekých remeselníckych cechoch, lebo tieto organizácie spájali ľudí patriacich k tomu istému remeslu, teda na základe vykonávanej práce. Zároveň však jestvuje rozdiel medzi odborovými organizáciami a cechmi v tom zásadnom bode, že moderné odborové organizácie vyrástli v zápase pracujúcich, sveta práce a predovšetkým priemyselných robotníkov bojujúcich za svoje spravodlivé práva s podnikateľmi a vlastníkmi výrobných prostriedkov. Ich úloha spočíva v obrane existenčných záujmov pracujúcich vo všetkých oblastiach, v ktorých prichádzajú k slovu ich práva. Historická skúsenosť učí, že organizácie tohto typu sú nevyhnutnou súčasťou spoločenského života, zvlášť v moderných priemyselných spoločnostiach. To však neznamená, že iba pracujúci v priemysle môžu vytvárať združenia takéhoto druhu. Predstavitelia každého odboru môžu ich použiť na zabezpečenie svojich vlastných práv. Jestvujú teda odbory roľníkov a administratívnych pracovníkov; a jestvujú aj zväzy zamestnávateľov. Všetky, ako sa už spomenulo, sa potom delia na ďalšie skupiny a podskupiny podľa osobitných odborných špecializácií.
Katolícka sociálna náuka vôbec netvrdí, že by odborové zväzy boli iba odzrkadlením „triednej“ štruktúry spoločnosti a že by boli predstaviteľmi triedneho boja, ktorý by bol v spoločnosti nevyhnutný. Je pravda, že sú predstaviteľmi boja za sociálnu spravodlivosť, za spravodlivé práva pracujúcich podľa jednotlivých zamestnaní. Avšak tento „boj“ treba chápať ako normálnu snahu „o“ spravodlivé dobro, v danom prípade o dobro zodpovedajúce potrebám a zásluhám pracujúcich, združených podľa odborov – nie je to však boj „proti“ iným. Ak v sporných otázkach nadobúda aj charakter opozície proti iným, deje sa to v prospech sociálnej spravodlivosti, a nie „pre boj“ alebo vyradenie protivníka. Prácu charakterizuje predovšetkým to, že ľudí spája; a v tom spočíva jej spoločenská sila – sila budovania spoločenstva. V tomto spoločenstve sa napokon nejakým spôsobom musia spojiť tí, ktorí pracujú, i tí, čo disponujú výrobnými prostriedkami alebo sú ich majiteľmi. Vo svetle tejto základnej štruktúry každej práce – vo svetle skutočnosti, že napokon v každom spoločenskom zriadení „práca“ a „kapitál“ sú nevyhnutnými komponentmi výrobného procesu – stáva sa spojenie ľudí, zrodené z nevyhnutnosti práce na zabezpečenie vlastných práv, konštitutívnym činiteľom sociálneho poriadku a ľudskej solidárnosti, ktorú nijako nemožno obísť.
Spravodlivé snahy o zabezpečenie práv pracujúcich ľudí spojených tým istým odborom musia vždy počítať s obmedzeniami, ktoré ukladá celková hospodárska situácia krajiny. Požiadavky odborov sa nemôžu zmeniť na istý druh skupinového alebo triedneho „egoizmu“, hoci sa môžu a majú usilovať o to, aby sa pre spoločné dobro celej spoločnosti napravilo i všetko to, čo je chybné v systéme vlastnenia výrobných prostriedkov alebo v spôsobe ich riadenia a disponovania nimi. Spoločenský život a sociálno-ekonomický život sú bezpochyby akoby systémom „spojených nádob“ a tomuto systému sa musí prispôsobiť každá sociálna činnosť, ktorá má za cieľ zabezpečiť práva jednotlivých skupín.
V tomto zmysle činnosť odborových organizácií nepochybne vstupuje do oblasti „politiky“, chápanej ako rozumná starostlivosť o spoločné dobro. Avšak úlohou odborových organizácií nie je „robiť politiku“ v takom zmysle, aký sa dnes tomuto slovu všeobecne priznáva. Odbory nemajú charakter „politických strán“ bojujúcich o moc a nemali by ani podliehať rozhodnutiam politických strán, ani by nemali byť s nimi príliš úzko spojené. V takom prípade totiž ľahko stratia kontakt s tým, čo je ich vlastnou úlohou, t. j. zabezpečenie spravodlivých práv pracujúcich v rámci spoločného dobra celej spoločnosti, a stanú sa nástrojom na iné ciele.
Keď hovoríme o zabezpečovaní spravodlivých práv pracujúcich podľa jednotlivých zamestnaní, treba, samozrejme, vždy mať pred očami to, čo určuje subjektívny charakter práce v každom povolaní, ale zároveň, ba predovšetkým to, čo podmieňuje dôstojnosť vykonávateľa práce. Otvárajú sa tu mnohoraké možnosti pre činnosť odborových organizácií, a to aj pre ich činnosť osvetovej, výchovnej a sebavýchovnej povahy. Záslužné je dielo školenia takzvaných „robotníckych“ alebo „ľudových univerzít“, doškoľovacích programov a kurzov, ktoré rozvíjali a aj teraz rozvíjajú práve túto oblasť činnosti. Stále sa treba snažiť o to, aby pracovník vďaka činnosti svojich odborov mohol nielen viac „mať, ale predovšetkým väčšmi „byť“; to značí, aby mohol z každej stránky plnšie realizovať svoje človečenstvo.
V úsilí o spravodlivé práva svojich členov používajú odoborové organizácie aj metódu štrajku, čiže prerušenia práce ako istého druhu ultimáta adresovaného zodpovedným činiteľom a predovšetkým zamestnávateľom. Je to metóda, ktorú katolícka sociálna náuka považuje za oprávnenú pri zodpovedajúcich podmienkach a v spravodlivých medziach. Pracujúci musia mať v tomto ohľade zabezpečené právo na štrajk bez toho, že by utrpeli osobné trestné sankcie za účasť na ňom. Aj keď sa uznáva, že je to oprávnený prostriedok, treba zároveň zdôrazniť, že štrajk v istom zmysle zostáva krajným prostriedkom. Nemožno ho zneužívať. Zvlášť ho nemožno zneužívať na „politické“ zápasy. Okrem toho nikdy netreba zabúdať na to, že služby nevyhnutné pre život spoločnosti musia byť vždy zabezpečené, v prípade potreby dokonca pomocou primeraných právnych prostriedkov. Zneužívanie štrajku môže viesť k ochromeniu celého spoločensko-hospodárskeho života, čo je v rozpore s požiadavkami spoločného dobra spoločnosti, ktoré zodpovedá aj správne chápanej prirodzenosti samej práce.
21. Všetko to, čo sa povedalo o dôstojnosti práce, o subjektívnom a objektívnom rozmere ľudskej práce, nachádza bezprostredné uplatnenie vo vzťahu k problému poľnohospodárskej práce a k postaveniu človeka, ktorý ťažko pracujúc obrába zem. Ide tu totiž o veľmi široký sektor práce na našej planéte, o okruh činnosti, ktorý sa nezužuje na jeden alebo druhý svetadiel, ani sa neobmedzuje na spoločenstvá, ktoré už dosiahli istý stupeň rozvoja a pokroku. Poľnohospodárstvo, ktoré dodáva spoločnosti dobrá nevyhnutné pre jej každodenné udržiavanie, má zásadný význam. Podmienky, ktoré vládnu na dedinách, a podmienky práce v poľnohospodárstve nie sú všade rovnaké; rôzne je aj spoločenské postavenie roľníkov v jednotlivých krajinách. Nezávisí to iba od stupňa rozvoja poľnohospodárskej techniky, ale aj, a možno ešte viac, od uznania spravodlivých práv roľníkov a napokon od stupňa povedomia týkajúceho sa celej sociálnej etiky práce.
Práca v poľnohospodárstve prináša so sebou nemalé ťažkosti, ako je stála a často vyčerpávajúca fyzická námaha, nedostatočné uznanie zo strany spoločnosti, čo v ľuďoch pracujúcich v poľnohospodárstve spôsobuje pocit spoločenského odstrčenia a urýchlene ich vedie k masovému opúšťaniu dedín a sťahovaniu sa do miest, žiaľ, mnohokrát ešte do neľudskejších životných podmienok. K tomu pristupuje nedostatok primeranej odbornej formácie a zodpovedajúcich zariadení, istý druh šíriaceho sa individualizmu, ako aj objektívne nespravodlivé situácie. V niektorých rozvojových krajinách žijú milióny veľkostatkármi vykorisťovaných ľudí, ktorí musia obrábať cudziu pôdu bez nádeje, že by niekedy získali do svojho vlastníctva čo i len kúsok zeme. Chýbajú formy zákonnej starostlivosti o roľníkov a ich rodiny v starobe, v prípade choroby alebo nezamestnanosti. Za dlhé dni ťažkej telesnej práce dostanú iba biednu odmenu. Majitelia nechávajú ležať úhorom ornú pôdu. Právny titul na vlastnenie malého kúska pôdy, ktorú roľník dlhé roky obrábal ako vlastnú, sa nerešpektuje alebo zostáva nechránený voči „hladu po zemi“ zo strany silnejších jednotlivcov alebo skupín. Ale aj v krajinách hospodársky rozvinutých, kde vedecké výskumy, technické výdobytky a štátna politika postavili poľnohospodárstvo na vysokú úroveň, môže sa porušovať právo na prácu, keď dedinského obyvateľa pozbavia práva zúčastniť sa na poradách a rozhodovaniach týkajúcich sa jeho povinností vyplývajúcich z titulu práce, alebo keď sa mu odoberá právo na slobodné združovanie, slúžiace spravodlivému spoločenskému, kultúrnemu a hospodárskemu rozvoju poľnohospodárskeho pracovníka.
V mnohých prípadoch sú teda nevyhnutné radikálne a naliehavé zmeny, aby sa poľnohospodárstvu a roľníkom znovu dostalo patričného uznania ako základu zdravej ekonomiky v systéme rozvoja spoločnosti. Preto treba vyhlasovať a podporovať dôstojnosť práce, každej práce a zvlášť práce v poľnohospodárstve, ktorou si človek takým výrečným spôsobom „podmaňuje“ zem, ktorú dostal ako dar od Boha, a potvrdzuje svoju „vládu“ vo viditeľnom svete.
22. V ostatnom čase národné spoločenstvá i medzinárodné organizácie obrátili pozornosť ešte na iný problém spojený s prácou, ktorý často súvisí aj s inými otázkami: na problém postihnutých osôb. Aj ony sú plne ľudskými osobami s príslušnými posvätnými vrodenými a nenarušiteľnými právami, ktoré napriek obmedzeniam a utrpeniam vpísaným do ich tela a do ich schopností ešte väčšmi potvrdzujú ľudskú dôstojnosť a veľkosť. Pretože osoba nejakým spôsobom „postihnutá“ je subjektom so všetkými svojimi právami, musí sa jej uľahčovať prístup k účasti na spoločenskom živote vo všetkých rozmeroch a na všetkých rovinách. Postihnutá osoba je jednou z nás a má plnú účasť na našej ľudskej prirodzenosti. Bolo by vecou nanajvýš nedôstojnou človeka a popretím spoločnej ľudskej prirodzenosti, keby sa do spoločenského života, teda do práce, pripúšťali iba ľudia úplne schopní, lebo takýmto spôsobom by sa upadlo do nebezpečnej formy diskriminácie slabých a chorých zo strany silných a zdravých. Práca v zmysle objektívnom musí byť aj za týchto okolností podriadená dôstojnosti človeka, subjektu práce, a nie ekonomickému prospechu.
Je teda povinnosťou rozličných ustanovizní pôsobiacich v oblasti sveta práce, priameho, ako aj nepriameho zamestnávateľa, podporovať pomocou primeraných prostriedkov právo postihnutej osoby na odbornú prípravu a na prácu tak, aby sa mohla podľa svojich schopností zapojiť do výrobnej činnosti. Tu vznikajú rozličné praktické problémy právnej, ale aj hospodárskej povahy. Avšak spoločnosť, teda zodpovedné orgány, združenia a záujmové skupiny, podniky, ba aj sami postihnutí musia spojiť nápady a prostriedky, aby sa dosiahol nevyhnutný cieľ: sprístupniť postihnutým osobám prácu podľa ich možností, lebo to vyžaduje ich ľudská dôstojnosť, ako aj to, že sú subjektmi práce. Každé spoločenstvo sa bude vedieť tak zariadiť, aby mohlo nájsť alebo vytvoriť pracovné miesta pre také osoby či už vo verejných, alebo súkromných podnikoch a dať im bežné, prípadne vhodnejšie zamestnanie na riadnych pracoviskách alebo v strediskách prispôsobených pre pracujúcich so zníženou pracovnou schopnosťou.
Veľkú pozornosť treba venovať, podobne ako v prípade všetkých ostatných pracovníkov, fyzickým a psychologickým pracovným podmienkam postihnutých, spravodlivej odmene, možnosti postupu a odstraňovania prekážok rôzneho druhu. I keď neskrývame, že tu ide o zložitú a ťažkú úlohu, predsa by si bolo treba priať, aby správne chápanie práce v subjektívnom zmysle viedlo k takej situácii, v ktorej by sa postihnutá osoba necítila odstrčená na okraj sveta práce alebo závislá od spoločnosti, ale mohla žiť ako plnoprávny pracujúci subjekt, užitočný a rešpektovaný vo svojej ľudskej dôstojnosti a povolaný prispievať podľa svojich schopností k rozvoju a dobru vlastnej rodiny a spoločnosti.
23. Nakoniec sa treba aspoň stručne vyjadriť o takzvanej emigrácii za prácou. Je to starý zjav, ktorý sa však stále obnovuje a má aj dnes pre komplikácie súčasného života veľké rozmery. Človek má právo z rozličných dôvodov opustiť svoju vlasť a hľadať si lepšie životné podmienky v inej krajine a má aj právo vrátiť sa do svojej vlasti. Táto skutočnosť určite nie je bez ťažkostí mnohorakej povahy; predovšetkým však je to vo všeobecnosti strata pre krajinu, z ktorej sa emigruje. Odchádza človek a zároveň člen veľkého spoločenstva zjednoteného dejinami, tradíciou a kultúrou, aby začal život v inej spoločnosti, zjednotenej inou kultúrou a veľmi často aj iným jazykom. Ubúda pritom pracovník, ktorý by úsilím svojho myslenia alebo svojich rúk mohol prispieť k rozmnoženiu spoločného dobra vlastnej krajiny; teraz sa však to úsilie a ten príspevok odovzdáva inej spoločnosti, ktorá má na to v istom zmysle menšie právo než pôvodná vlasť.
A predsa, hoci emigrácia je z určitého hľadiska zlo, za istých okolností je to takzvané nutné zlo. Treba urobiť všetko – a určite sa na tento cieľ koná mnoho –, aby toto zlo v materiálnom zmysle nemalo za následok väčšie škody v morálnom zmysle, ba aby podľa možností prinieslo dokonca dobro v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote vysťahovalca, či už ide o krajinu, do ktorej prichádza, alebo o vlasť, ktorú opúšťa. V tejto oblasti veľmi veľa závisí od spravodlivého zákonodarstva, najmä pokiaľ ide o práva pracujúceho človeka. Predovšetkým z tohto zorného uhla patrí táto otázka do súvisu s našimi úvahami.
Najdôležitejšie je to, aby človek, ktorý pracuje mimo svojej rodnej krajiny či už ako stály vysťahovalec, alebo ako sezónny pracovník, nebol v nevýhode vzhľadom na práva spojené s prácou v porovnaní s ostatnými pracujúcimi danej spoločnosti. Emigrácia za prácou sa nijakým spôsobom nesmie stať príležitosťou na finančné alebo spoločenské vykorisťovanie. V pracovnom vzťahu voči pracujúcemu emigrantovi musia platiť tie isté kritériá ako voči každému inému pracovníkovi v tej spoločnosti. Hodnota práce sa musí merať tou istou mierou nezávisle od odlišnej národnosti, náboženstva alebo rasy. Tým viac neslobodno zneužívať nanútenú situáciu, v ktorej sa vysťahovalec nachádza. Všetky tieto okolnosti musia rozhodne ustúpiť – samozrejme, po zvážení osobitnej odbornej prípravy pracujúcich – pred základnou hodnotou práce, ktorá je spojená s dôstojnosťou ľudskej osoby. Treba tu ešte raz pripomenúť základnú zásadu: hierarchia hodnôt, hlboký zmysel samej práce vyžaduje, aby kapitál slúžil práci, a nie práca kapitálu.
24. Poslednú časť úvah o ľudskej práci, spojených s deväťdesiatym výročím encykliky Rerum novarum, patrí sa venovať duchovnosti práce v kresťanskom zmysle slova. Keďže práca vo svojom subjektívnom rozmere je vždy osobnou činnosťou, actus personae, z toho vyplýva, že sa na nej zúčastňuje celý človek, telo i duch, bez ohľadu na to, či je to telesná, alebo intelektuálna práca. Na celého človeka sa vzťahuje aj slovo živého Boha, evanjeliové posolstvo spásy, v ktorom nachádzame veľa naučení – akoby zvláštnych svetiel – zameraných na ľudskú prácu. Tieto naučenia treba vhodne asimilovať; je potrebné vnútorné úsilie ľudského ducha, vedeného vierou, nádejou a láskou, aby sa konkrétnej ľudskej práci – pomocou týchto naučení – dal ten význam, ktorý má v Božích očiach a prostredníctvom ktorého vstupuje do diela spásy podobne ako jeho ostatné zložky, z ktorých sa skladá, ako i jeho bežné a zároveň veľmi dôležité prvky.
Ak Cirkev považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa o práci z hľadiska jej ľudskej hodnoty a morálneho poriadku, do ktorého patrí – a vidí v tom svoju významnú úlohu v službe celému evanjeliovému posolstvu –, tak zároveň vidí svoju osobitnú úlohu vo formovaní takej duchovnosti práce, ktorá pomôže všetkým ľuďom priblížiť sa prostredníctvom nej k Bohu, Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, zúčastňovať sa na jeho spasiteľných plánoch týkajúcich sa človeka a sveta a prehlbovať vo svojom živote priateľstvo s Kristom tým, že sa vierou živo zapojí do jeho trojitého poslania: kňaza, proroka a kráľa, ako to nádherne učí Druhý vatikánsky koncil.
25. Druhý vatikánsky koncil učí: „Pre veriacich je jedno isté: individuálna a kolektívna ľudská činnosť – čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja na zlepšenie svojich životných podmienok – sama osebe zodpovedá Božím úmyslom. Lebo človek, stvorený na Boží obraz, dostal príkaz ovládnuť zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať samého seba i vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi a Božie meno sa velebilo všade na zemi.“27
Do slov Božieho zjavenia je veľmi hlboko vpísaná táto základná pravda, že človek, stvorený na Boží obraz, sa svojou prácou zúčastňuje na diele Stvoriteľa – a podľa miery svojich možností ho v istom zmysle ďalej rozvíja a dopĺňa tým, že postupuje stále ďalej v odkrývaní bohatstiev a hodnôt skrytých v celom stvorení. Túto pravdu nachádzame už na samom začiatku Svätého písma v Knihe Genezis, kde sa samo dielo stvorenia predstavuje vo forme „práce“, ktorú Boh vykonal v priebehu „šiestich dní“,28
aby si na siedmy deň „odpočinul“.29
Ba ešte aj v poslednej knihe Svätého písma zaznieva ten istý tón úcty voči dielu, ktoré vykonal Boh svojou stvoriteľskou „prácou“; vyhlasuje sa v nej: „Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože všemohúci“30
– podobne ako v Knihe Genezis, ktorá opis každého dňa stvorenia končí zistením: „A Boh videl, že je to dobré.“31
Opis stvorenia, ktorý nachádzame už v prvej kapitole Knihy Genezis, je zároveň v istom zmysle prvým „evanjeliom práce“. Ukazuje totiž, v čom spočíva jej dôstojnosť; učí, že človek má prácou napodobňovať Boha, svojho Stvoriteľa, lebo nosí v sebe – on jediný – ten zvláštny prvok podobnosti s ním. Človek má napodobňovať Boha, aj keď pracuje, aj keď odpočíva, veď sám Boh mu chcel ukázať svoju stvoriteľskú činnosť v podobe práce a odpočinku. Táto Božia činnosť vo svete stále trvá, ako o tom svedčia Kristove slová: „Môj Otec doteraz pracuje…“,32
pracuje stvoriteľskou mocou tým, že udržiava jestvovanie sveta, ktorý povolal na bytie z ničoho, a pracuje spasiteľnou mocou v srdciach ľudí, ktorých od počiatku predurčil na „odpočinok“33
v zjednotení so sebou v „dome Otca“.34
Preto aj ľudská práca nielenže vyžaduje odpočinok každý „siedmy deň“,35
ale ešte viac, nemôže spočívať iba v samom uplatňovaní ľudských síl vo vonkajšej činnosti, musí ponechať vnútorný priestor, v ktorom sa človek stále viac stáva tým, čím z vôle Boha má byť, a tak sa chystá na ten „odpočinok“, ktorý Pán pripravuje svojim sluhom a priateľom.36
Vedomie, že ľudská práca je účasťou na Božom diele, musí platiť – ako to učí koncil – aj o „bežných, každodenných prácach“. Lebo mužovia a ženy, ktorí svojou prácou zarábajú na živobytie sebe a svojej rodine, pričom tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie Stvoriteľovho diela, ako na užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách.“37
Preto je potrebné, aby sa táto kresťanská duchovnosť práce stala všeobecným dedičstvom všetkých. Treba, aby zvlášť v súčasnej epoche duchovnosť práce dosvedčovala takú zrelosť, akú vyžadujú napätia a nepokoje myslí a sŕdc: „Kresťania teda ani len nepomyslia na to, aby stavali výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti Božej moci alebo aby pokladali rozumné stvorenie za akéhosi súpera Stvoriteľa. Naopak, sú presvedčení, že úspechy ľudstva sú znakom Božej veľkosti a ovocím jeho nepostihnuteľných úmyslov. Avšak čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšia je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti… Kresťanské posolstvo neodvracia ľudí od budovania sveta ani ich nezvádza nedbať o blaho ostatných, ale ešte dôraznejšie ich zaväzuje na túto činnosť.“38
Vedomie, že prácou sa človek zúčastňuje na diele stvorenia, predstavuje najhlbšiu pohnútku podujatia sa na prácu v rozličných sektoroch: „Veriaci majú teda – čítame v konštitúcii Lumen gentium – poznať vnútornú povahu celého stvorenstva, jeho hodnotu a jeho zameranie na Božiu slávu. Aj svetskou činnosťou si majú navzájom pomáhať k svätejšiemu životu, aby duch Krista prenikol svet a umožnil mu účinnejšie dosiahnuť svoj cieľ v spravodlivosti, láske a pokoji… A preto nech svojou spôsobilosťou vo svetských odbornostiach a svojou činnosťou – ktorej dáva vyššiu vnútornú hodnotu Kristova milosť – účinne prispievajú k tomu, aby sa stvorenstvo rozvíjalo ľudskou prácou, technikou a občianskou kultúrou podľa určenia Stvoriteľa a vo svetle jeho slova.“39
26. Túto pravdu, podľa ktorej sa prácou človek zúčastňuje na diele samého Boha, svojho Stvoriteľa, osobitným spôsobom zdôraznil Ježiš Kristus – ten Ježiš, na ktorého sa mnoho jeho prvých poslucháčov v Nazarete s údivom pýtalo: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo… Vari to nie je tesár…?“40
Ježiš totiž „evanjelium“, slovo večnej Múdrosti, ktoré mu bolo zverené, nielen hlásal, ale predovšetkým uskutočňoval činmi. Bolo to preto aj evanjelium práce, pretože ten, čo ho hlásal, bol sám pracujúcim človekom, remeselníkom, tak ako Jozef z Nazareta.41
A hoci v jeho slovách nenachádzame osobitný príkaz pracovať – ba v jednom prípade nachádzame zákaz úzkostlivo sa starať o prácu a existenciu –,42
predsa výrečné svedectvo Kristovho života je jednoznačné: Kristus patrí do „sveta práce“, má pre ľudskú prácu uznanie a úctu, možno povedať i viac: s láskou sa díva na ľudskú prácu, na jej rozličné prejavy a vidí v každej práci osobitnú črtu, ktorou sa človek podobá Bohu, Stvoriteľovi a Otcovi. Či nehovorí: „Môj Otec je vinohradník“43
a neprenáša rozličným spôsobom do svojho učenia tú podstatnú pravdu o práci, ktorá je vyjadrená už v celej tradícii Starého zákona, počnúc Knihou Genezis?
V knihách Starého zákona sa mnohokrát hovorí o ľudskej práci, o jednotlivých zamestnaniach, ktoré človek vykonáva: napríklad o lekárovi,44
lekárnikovi,45
o remeselníkovi-umelcovi,46
o kováčovi,47
(dnes sa to dá vzťahovať na prácu hutníka), o hrnčiarovi,48
roľníkovi,49
vedcovi,50
námorníkovi,51
staviteľovi,52
hudobníkovi,53
pastierovi,54
rybárovi.55
Známe sú pekné slová o ženskej práci.56
Ježiš Kristus sa vo svojich podobenstvách o Božom kráľovstve stále odvoláva na ľudskú prácu: na prácu pastiera,57
roľníka,58
lekára,59
rozsievača,60
hospodára,61
sluhu,62
správcu,63
rybára,64
kupca,65
robotníka.66
A hovorí aj o rôznorodej ženskej práci.67
Apoštolát prirovnáva telesnej práci žencov68
alebo rybárov.69
A spomína aj prácu vedcov.70
Táto Kristova náuka o práci, podopretá príkladom vlastného života počas dlhých rokov v Nazarete, nachádza mimoriadne živú ozvenu v učení svätého Pavla apoštola. Pavol bol hrdý na to, že pracoval vo svojom odbore (pravdepodobne vyrábal stany)71
a že vďaka tomu si mohol ako apoštol sám zarábať na živobytie:72
„Ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne i v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu“.73
Odtiaľ tiež vyplývajú jeho poučenia o práci, ktoré majú charakter povzbudenia i rozkazu: „Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb!“74
Takto píše Solúnčanom. Apoštol totiž pripomína, že „niektorí“ žijú neporiadne, bez toho, že by niečo robili,75
a v tomto súvise neváha povedať: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“76
Na inom mieste zasa povzbudzuje: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom.“77
Naučenia apoštola národov majú, ako vidieť, kľúčový význam pre morálku a duchovnosť ľudskej práce. Sú dôležitým doplnením toho veľkého, hoci skromného evanjelia práce, ktoré nachádzame v živote Krista a v jeho podobenstvách, teda v tom, čo „robil a učil“.78
Na základe týchto svetiel vyžarujúcich zo samotného prameňa Cirkev stále hlásala to, čo dnes nachádzame vyjadrené v náuke Druhého vatikánskeho koncilu: „Ako má ľudská činnosť svoj pôvod v človeku, rovnako je aj zameraná na človeka. Lebo človek svojou prácou nielenže pretvára veci a spoločnosť, ale aj zdokonaľuje samého seba: mnohému sa učí, rozvíja svoje schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva sám seba. Tento rast, ak je správne chápaný, má väčšiu cenu ako všetko vonkajšie bohatstvo, ktoré možno dosiahnuť… Toto je teda norma ľudskej činnosti: podľa Božích plánov a rozhodnutí má zodpovedať skutočnému dobru ľudstva a umožniť človeku tak jednotlivo, ako aj v spoločnosti naplno rozvíjať a realizovať jeho integrálne povolanie.“79
V kontexte s takýmto pohľadom na hodnoty ľudskej práce, teda v kontexte s takouto duchovnosťou práce sa plne chápe to, čo na tom istom mieste koncilovej pastorálnej konštitúcie čítame o pravom význame pokroku: „Väčšia hodnota človeka je v tom, čím je, než v tom, čo má. Tak isto všetko, čo ľudia konajú kvôli väčšej spravodlivosti, na šírenie bratstva a ľudskejšie usporiadanie spoločenských vzťahov, má väčšiu hodnotu ako technický pokrok. Technický pokrok môže totiž poskytnúť akoby materiálny základ pre povznesenie človeka, ale sám osebe ho v nijakom prípade nemôže uskutočniť.“80
Takéto učenie o otázke pokroku a rozvoja – otázke, čo veľmi ovláda súčasnú mentalitu – možno chápať iba ako plod osvedčenej duchovnosti ľudskej práce a len vtedy, ak sa opiera o takúto duchovnosť, možno toto učenie uskutočňovať a uvádzať do života. To je učenie a zároveň aj program, ktorý má svoje korene v „evanjeliu práce“.
27. Je ešte jeden aspekt ľudskej práce, jeden jej podstatný rozmer, do ktorého hlboko vniká duchovnosť založená na evanjeliu. Každá práca, tak telesná, ako aj duševná, sa nevyhnutne spája s námahou. Kniha Genezis to vyjadruje prenikavým spôsobom, keď prvé požehnanie práce, zahrnuté v samom tajomstve stvorenia a spojené s povznesením človeka ako Božieho obrazu, dáva do protikladu s kliatbou, ktorú priniesol so sebou hriech: „Nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života.“81
Táto námaha spojená s prácou označuje cestu ľudského života na zemi a je predzvesťou smrti: „V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý…“82
Akoby ozvenou týchto slov hovorí autor jednej z múdroslovných kníh: „Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké kedy vykonávali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich konaní…“83
Niet na svete človeka, ktorý by tieto slová nemohol vzťahovať na seba.
Evanjelium aj v tomto ohľade vyslovuje v istom zmysle posledné slovo vo veľkonočnom tajomstve Ježiša Krista. A v ňom treba hľadať aj odpoveď na problémy, ktoré majú taký veľký význam pre duchovnosť ľudskej práce. Vo veľkonočnom tajomstve je zahrnutý Kristov kríž, jeho poslušnosť až na smrť, ktorú apoštol stavia proti tej neposlušnosti, čo od začiatku zaťažovala dejiny človeka na zemi.84
A je v ňom zahrnuté aj povýšenie Krista, ktorý sa skrze smrť na kríži vracia k svojim učeníkom mocou Ducha Svätého v zmŕtvychvstaní.
Pot a námaha, ktoré v terajších podmienkach ľudstva nevyhnutne súvisia s prácou, dávajú kresťanovi a každému človeku, ktorý je povolaný nasledovať Krista, možnosť s láskou sa zúčastniť na diele, ktoré Kristus prišiel vykonať.85
Toto dielo spásy sa uskutočnilo utrpením a smrťou na kríži.
Keď človek znáša námahu práce, zjednotený s Kristom ukrižovaným za nás, istým spôsobom spolupracuje so Synom Božím na vykúpení ľudstva. A stáva sa opravdivým Ježišovým učeníkom, keď každý deň nesie svoj kríž86
v činnosti, na ktorú bol povolaný.
Kristus tým, „že za nás všetkých hriešnych podstúpil smrť, nás svojím príkladom učí, že aj my musíme niesť kríž, ktorý telo a svet kladú na plecia tých, ktorí hľadajú pokoj a spravodlivosť“; súčasne však „Kristus, svojím zmŕtvychvstaním ustanovený za Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi, už účinkuje v ľudských srdciach mocou svojho Ducha… aj oživuje a posilňuje aj veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská spoločnosť usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem.“87
V ľudskej práci kresťan nachádza čiastku Kristovho kríža a prijíma ju v tom istom duchu vykúpenia, v ktorom Kristus prijal za nás svoj kríž. V práci, vďaka svetlu, ktoré do nás preniká z Kristovho zmŕtvychvstania, nachádzame vždy záblesk nového života, nového dobra, akoby ohlasovanie „nového neba a novej zeme“,88
na ktorých má človek a svet účasť práve námahou práce. Námahou – a nikdy bez nej. To z jednej strany potvrdzuje nevyhnutnosť kríža v duchovnosti ľudskej práce, z druhej strany sa však v tomto kríži a námahe odkrýva nové dobro, ktoré má počiatok v samej práci. V práci chápanej hlboko a zo všetkých hľadísk, a nikdy bez nej.
Vari je už toto nové dobro – plod ľudskej práce – malou čiastkou tej novej zeme, kde býva spravodlivosť?89
Ako však práca súvisí s Kristovým zmŕtvychvstaním, ak je pravda, že mnohoraká námaha ľudskej práce je čiastkou Kristovho kríža? Aj na túto otázku sa koncil snaží odpovedať a čerpá pritom svetlo zo samých prameňov zjaveného slova: „Zaiste, máme pamätať, že nič neosoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale seba by zahubil (porov. Lk 9, 25). Avšak očakávanie novej zeme nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového sveta. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo.“90
V týchto úvahách venovaných ľudskej práci sme sa snažili zdôrazniť všetko, čo sa zdá nevyhnutné, ak sa ňou majú zveľaďovať na zemi nielen „plody našej príčinlivosti“, ale aj „ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda“.91
Nech kresťan, ktorý pozorne počúva slovo živého Boha a spája prácu s modlitbou, vie, aké miesto má jeho práca nielen v pozemskom pokroku, ale aj vo vzraste Božieho kráľovstva, do ktorého sme všetci povolaní silou Ducha Svätého a slovom evanjelia.
Keď končíme tieto úvahy, ochotne vám všetkým, ctihodní bratia a milovaní synovia a dcéry, z úprimného srdca udeľujeme apoštolské požehnanie.
Tento dokument, ktorý sme pripravili, aby sa publikoval uplynulého 15. mája, na deväťdesiate výročie encykliky Rerum novarum, sme mohli definitívne prezrieť až po opustení nemocnice.