1. Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu (porov. Mk 16, 15) osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce – pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov – jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.
2. Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že povznesie ľudí k účasti na Božom živote, a neopustil ich, ani keď padli v Adamovi, ale vždy im poskytoval prostriedky na spásu so zreteľom na Krista Vykupiteľa, ktorý „je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15). A všetkých vyvolených, ktorých Otec pred vekmi „predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29). Tých však, ktorí veria v Krista, sa rozhodol zhromaždiť vo svätej Cirkvi, naznačenej v predobrazoch už od počiatku sveta, obdivuhodne pripravovanej v dejinách izraelského ľudu a v Starom zákone1
a založenej v posledných časoch, ktorá sa stala zjavnou vyliatím Ducha Svätého a na konci vekov dosiahne zavŕšenie v sláve. A vtedy, ako čítame u svätých otcov, všetci spravodliví, počnúc Adamom, „od spravodlivého Ábela až po posledného vyvoleného“,2
budú zhromaždení vo všeobecnej Cirkvi u Otca.
3. Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho adoptívnymi deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1, 4 – 5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné, sa Božou mocou viditeľne rozrastá vo svete. Tento začiatok a vzrast naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša (porov. Jn 19, 34), ako to Pán predpovedal, keď hovoril o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17). Na toto zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme, sú povolaní všetci ľudia.
4. Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi (porov. Jn 17, 4), bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2, 18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do večného života (porov. Jn 4, 14; 7, 38 – 39); skrze neho Otec oživuje ľudí, ktorí zomreli vinou hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10 – 11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1 Kor 3, 16; 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme adoptívne Božie deti (porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 16 a 26). On privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16, 13), zjednocuje ju v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4, 11 – 12; 1 Kor 12, 4; Gal 5, 22). On omladzuje Cirkev silou evanjelia, ustavične ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom.3
Lebo Duch a nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď!“ (Zjv 22, 17).
A tak sa celá Cirkev javí ako „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“.4
5. Tajomstvo svätej Cirkvi sa prejavuje v jej založení. Pán Ježiš totiž položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva, ktoré bolo od vekov prisľúbené v Písmach: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1, 15; porov. Mt 4, 17). A toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristových slovách, v jeho skutkoch a v jeho prítomnosti. Pánovo slovo sa totiž prirovnáva k semenu, ktoré sa seje na pole (porov. Mk 4, 14): tí, ktorí ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu (porov. Lk 12, 32), prijali samo Božie kráľovstvo; semeno potom z vlastnej sily klíči a rastie až do času žatvy (porov. Mk 4, 26 – 29). Aj Ježišove zázraky potvrdzujú, že kráľovstvo už prišlo na zem: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Lk 11, 20; porov. Mt 12, 28). No kráľovstvo sa stáva zjavným predovšetkým v samej osobe Krista – Syna Božieho a Syna človeka – ktorý prišiel, „aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45).
Keď Ježiš po smrti, ktorú za ľudí podstúpil na kríži, vstal z mŕtvych, zjavil sa ako Pán a Mesiáš a ako Kňaz ustanovený naveky (porov. Sk 2, 36; Hebr 5, 6; 7, 17 – 21) a na svojich učeníkov vylial Ducha prisľúbeného od Otca (porov. Sk 2, 33). A tak Cirkev, vystrojená darmi svojho Zakladateľa a verne zachovávajúca jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi. A zatiaľ čo pomaly rastie, túži po plnom príchode Božieho kráľovstva a zo všetkých síl dúfa a veľmi túžobne si želá spojiť sa v sláve so svojím Kráľom.
6. Ako už v Starom zákone sa zjavenie o Božom kráľovstve často podáva v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov naznačených už v knihách prorokov a prevzatých z pastierskeho či roľníckeho života, prípadne z budovania stavieb, alebo aj z rodiny a svadby.
Cirkev je vskutku ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (porov. Jn 10, 1 – 10). Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom (porov. Iz 40, 11; Ez 34, 11 a nasl.); a hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10, 11; 1 Pt 5, 4), ktorý položil svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11 – 15).
Cirkev je pole, Božia roľa (porov. 1 Kor 3, 9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu Židov a pohanov (porov. Rim 11, 13 – 26). Cirkev vysadil nebeský Hospodár ako ušľachtilú vinicu (porov. Mt 21, 33 – 43 a paral.; porov. Iz 5, 1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 1 – 5).
Cirkev sa častejšie nazýva aj Božou stavbou (porov. 1 Kor 3, 9). Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným (porov. Mt 21, 42 a paral.; porov. Sk 4, 11; 1 Pt 2, 7; Ž 117, 22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1 Kor 3, 11), ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom (porov. 2 Tim 3, 15), v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu (porov. Ef 2, 19 – 22), „Boží stánok medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3), a najmä svätý chrám, znázornený svätyňami z kameňa, ktorý ospevujú svätí otcovia a ktorý liturgia právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu.5
Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene (porov. 1 Pt 2, 5). Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje z neba od Boha, „vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 1 a nasl.).
Cirkev sa volá aj „Jeruzalem, ktorý je hore“ a „našou matkou“ (Gal 4, 26; porov. Zjv 12, 17). Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19, 7; 21, 2 a 9; 22, 17), ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju živí a opatruje (porov. Ef 5, 29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vo vernosti (porov. Ef 5, 24); a napokon ju ustavične zahŕňa nebeskými darmi, aby sme pochopili lásku Božiu a Kristovu k nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3, 19). Kým však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2 Kor 5, 6) cíti sa ako vo vyhnanstve, a má hľadať a poznávať to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici, kde je život Cirkvi skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1 – 4).
7. Boží Syn v ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba vzal, svojou smrťou a svojím vzkriesením premohol smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17). Keď totiž udelil svojho Ducha, svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, tajomne ustanovil ako svoje telo.
V tomto tele sa vlieva Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne spájajú s umučeným a osláveným Kristom.6
Krstom sa totiž stávame podobní Kristovi: „My všetci… boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Týmto posvätným obradom sa naznačuje a uskutočňuje účasť na Kristovej smrti a na jeho vzkriesení: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť,“ ale „ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4 – 5). Pri lámaní eucharistického chleba máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tak sa my všetci stávame údmi tohto tela (porov. 1 Kor 12, 27), no „jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5).
Ale tak ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, tvoria len jedno telo, tak isto sú spojení aj veriaci v Krista (porov. 1 Kor 12, 12). Aj pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi (porov. 1 Kor 12, 1 – 11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1 Kor 14). Tento Duch svojou mocou a vnútorným spojením jednotlivých častí zjednocuje telo a vzbudzuje i roznecuje medzi veriacimi lásku. Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním aj všetky ostatné, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy (porov. 1 Kor 12, 26).
Hlavou tohto tela je Kristus. On je obraz neviditeľného Boha a v ňom bolo všetko stvorené. On je pred všetkým a všetko v ňom má svoje jestvovanie. On je hlavou tela, ktorým je Cirkev. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, on má vo všetkom prvenstvo (porov. Kol 1, 15 – 18). Veľkosťou svojej moci vládne nad všetkým, čo je na nebi i čo je na zemi, a svojou všetko prevyšujúcou dokonalosťou a účinnosťou naplňuje celé telo bohatstvom svojej slávy (porov. Ef 1, 18 – 23).7
Všetky údy sa mu majú pripodobniť, kým nebude v nich stvárnený Kristus (porov. Gal 4, 19). Preto sme vovedení do tajomstiev jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať (porov. Flp 3, 21; Tim 2, 11; Ef 2, 6; Kol 2, 12 atď.). Kým ako pozemskí pútnici kráčame v jeho šľapajach v súžení a prenasledovaní, máme ako telo účasť na utrpení hlavy, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním aj oslávení (porov. Rim 8, 17).
Z neho „celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom“ (Kol 2, 19). On sám vo svojom tele, to jest v Cirkvi, stále rozdeľuje dary služieb, ktorými si s jeho pomocou navzájom pomáhame k spáse, aby sme konali podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do Krista, ktorý je našou hlavou (porov. Ef 4, 11 – 16).
Aby sme sa v ňom neprestajne obnovovali (porov. Ef 4, 23), dal nám účasť na svojom Duchu, ktorý je ten istý v hlave i v údoch a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že jeho účinkovanie mohli svätí otcovia porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša v ľudskom tele.8
Kristus naozaj miluje Cirkev ako svoju nevestu a stal sa vzorom muža milujúceho svoju manželku ako svoje vlastné telo (porov. Ef 5, 25 – 28); Cirkev je zasa podriadená svojej hlave (tamže 23 – 24). „Keďže v ňom telesne prebýva všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9), Kristus napĺňa Cirkev, ktorá je jeho telom a jeho plnosťou, svojimi božskými darmi (porov. Ef 1, 22 – 23), aby aj ona smerovala a dospela k úplnej Božej plnosti (porov. Ef 3, 19).
8. Jediný Prostredník, Kristus, ustanovil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľný organizmus viery, nádeje a lásky na tejto zemi9
a prostredníctvom nej rozširuje medzi všetkých svoju milosť a pravdu. Netreba však pokladať za dve rozličné skutočnosti spoločnosť vybavenú hierarchickými ustanovizňami a Kristovo tajomné telo; viditeľné spoločenstvo a duchovnú pospolitosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo tvoria jedinú komplexnú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku.10
Vzhľadom na nemalú podobnosť sa Cirkev prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž ľudská prirodzenosť, ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý nástroj spásy, podobným spôsobom spoločenský organizmus Cirkvi slúži Kristovmu Duchu, ktorý ju oživuje, na vzrast tela (porov. Ef 4, 16).11
Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú,12
ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním,13
hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.
Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy. Ježiš Kristus, „hoci má božskú prirodzenosť, … ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6), a „hoci bol bohatý, stal sa… chudobným“ (2 Kor 8, 9) pre nás; tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, ale aby aj svojím vlastným príkladom šírila skromnosť a sebazaprenie. Veď aj Otec poslal Krista, aby „hlásal evanjelium chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom“ (Lk 4, 18) a „hľadal a zachránil, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10). Podobne Cirkev zahrnuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. Zatiaľ čo Kristus, „svätý, nevinný, nepoškvrnený“ (Hebr 7, 26), „nepoznal hriech“ (2 Kor 5, 21), ale prišiel jedine preto, aby „odčinil hriechy ľudu“ (Hebr 2, 17), Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.
Cirkev „napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom“,14
hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde (porov. 1 Kor 11, 26). A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti a aby verne, i keď zatiaľ nedokonale zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa na konci časov nezjaví v plnom svetle.
9. Bohu je v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo (porov. Sk 10, 35). Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelské kmene za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a plného zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Božie Slovo. „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom…, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších – hovorí Pán“ (Jer 31, 31. 33b – 34). A túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi (porov. 1 Kor 11, 25), uzavrel Kristus a povolal si zo Židov i z pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno, aby sa stal novým Božím ľudom. Lebo z tých, ktorí veria v Krista, znovuzrodení slovom živého Boha nie z porušiteľného, lež z neporušiteľného semena (porov. 1 Pt 1, 23), nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého (porov. Jn 3, 5 – 6), sa napokon stáva „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“, tí, ktorí kedysi „ani ľudom neboli“, ale teraz sú „Božím ľudom“ (1 Pt 2, 9 – 10).
Tento mesiášsky ľud má za hlavu Krista „vydaného (ako obetu) za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4, 25), ktorý teraz získal meno, ktoré je nad všetky mená, a slávne kraľuje na nebesiach. Tento ľud žije v podmienkach dôstojnosti a slobody Božích detí, v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako nás miloval sám Kristus (porov. Jn 13, 34). Napokon jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Kol 3, 4), a „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). A tak tento mesiášsky ľud, hoci nateraz nezahrnuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je pre celé ľudstvo najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy. Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy; a prijal ho tiež za nástroj vykúpenia všetkých a posiela ho do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt 5, 13 – 16).
Tak ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva Božou cirkvou (porov. Ezd 13, 1; Num 20, 4; Dt 23, 1 a nasl.), tak aj nový Izrael, ktorý putuje v tomto čase, hľadajúc budúce a trvalé mesto (porov. Hebr 13, 14), menuje sa Kristovou Cirkvou (porov. Mt 16, 18), keďže si ju Kristus nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20, 28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, ktorí s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému osobitne viditeľnou sviatosťou tejto spásonosnej jednoty.15
Majúc sa rozšíriť do všetkých krajín vstupuje do dejín ľudstva, pričom presahuje trvanie a hranice národov. A tak Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní, posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby sa napriek krehkosti tela nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby zostala dôstojnou nevestou svojho Pána a pôsobením Ducha Svätého sa neprestávala obnovovať, kým skrze kríž nepríde k svetlu, ktoré nepozná súmrak.