Efektívne rozšírenie

100. Nestačí potvrdiť prirodzený charakter práva aj na vlastníctvo výrobných dobier; treba neustále nástojiť na jeho efektívnom rozšírení medzi všetkými spoločenskými triedami.

101. Ako sa vyjadril náš predchodca Pius XII., dôstojnosť ľudskej osoby si vyžaduje „za normálnych okolností ako prirodzený základ svojho uplatnenia právo na užívanie pozemských dobier, ktorému zodpovedá základná povinnosť: umožniť súkromné vlastníctvo podľa možností všetkým“.31 Zároveň medzi požiadavky, ktoré vyplývajú z mravnej ušľachtilosti práce, patrí aj „zachovanie a zdokonalenie spoločenského poriadku, ktoré umožní isté, aj keď skromné vlastníctvo pre všetky vrstvy spoločnosti“.32

102. O to viac sa vlastníctvo musí rozširovať a obhajovať v našich časoch, keď, ako sme ukázali, ekonomické systémy stále väčšieho počtu politických spoločenstiev nastúpili cestu rýchleho rozvoja. A tak s využitím rôznych technických postupov, ktoré sa ukazujú účinnými, nebude ťažké podnietiť iniciatívy za uplatňovanie takej hospodárskej politiky, ktorá by napomáhala a umožňovala väčšie rozšírenie súkromného vlastníctva spotrebných dobier trvalej hodnoty, bytov, pozemkov, zariadení remeselníckych dielní a podnikov rodinného poľnohospodárstva, akcií v stredných a veľkých podnikoch, ako sa o to už úspešne pokúšajú v niektorých hospodársky rozvinutých a sociálne vyspelých politických spoločenstvách.

Verejné vlastníctvo

103. To, čo sme vyššie uviedli, samozrejme, nevylučuje, aby aj štát a ďalšie verejné inštitúcie vlastnili výrobné prostriedky, zvlášť keď „so sebou prinášajú takú ekonomickú prevahu, akú nemožno ponechať v rukách súkromných občanov bez ohrozenia spoločného dobra“.33

104. V modernom období možno sledovať sklon k postupnému rozširovaniu vlastníctva, ktoré prináleží štátu a iným verejnoprávnym ustanovizniam. Tento fakt nachádza svoje vysvetlenie v stále širších funkciách, ktoré spoločné dobro kladie na verejnú moc. Avšak aj v tejto veci treba sledovať princíp subsidiarity, ako sme ho vyššie uviedli. A tak štát i ostatné verejnoprávne ustanovizne môžu rozširovať svoje vlastníctvo jedine vtedy, ak si to vyžadujú dôvody zjavnej a skutočnej nutnosti pre spoločné dobro, a nie s cieľom obmedziť či dokonca odstrániť súkromné vlastníctvo.

105. A netreba ani zabúdať, že iniciatívy hospodárskeho rázu zo strany štátu a iných verejnoprávnych ustanovizní treba zveriť osobám, v ktorých sa spája osvedčená skúsenosť, príkladná bezúhonnosť a živý zmysel pre zodpovednosť voči vlasti. Okrem toho ich konanie musí byť podrobované pozornej a neustálej kontrole aj preto, aby sa predišlo vytváraniu centier ekonomickej moci v lone samotnej štátnej organizácie na ujmu jej vlastnému poslaniu, totiž dobru spoločenstva.

Sociálne poslanie

106. Ďalším bodom učenia, ktoré naši predchodcovia stále predkladali, je fakt, že právo na súkromné vlastníctvo má v sebe vpísané sociálne poslanie.

107. Na úrovni stvorenia sú totiž všetky dobrá zeme zamerané na dôstojné živobytie ľudí, ako múdro učí náš predchodca Lev XIII. v encyklike Rerum novarum: „Ktokoľvek dostal od Božej štedrosti väčšie množstvo darov, či už vonkajších a telesných, alebo duchovných, dostal ich na to, aby si nimi slúžil pre vlastné zdokonalenie a zároveň ako služobník Božej prozreteľnosti na úžitok druhým: ‚Kto teda má nadanie, nech dbá o to, aby nemlčal; kto má množstvo vecí, nech si dáva pozor, aby pri vykonávaní milosrdenstva nemal príliš tvrdú ruku; kto má životné umenie, nech sa o jeho užívanie a osoh z neho podelí s blížnymi.'“34

108. Dnes tak štát, ako aj verejnoprávne ustanovizne rozšírili a naďalej rozširujú pole svojej prítomnosti a pôsobnosti. To však nič neuberá na požiadavke sociálneho poslania súkromného vlastníctva, ako sa niektorí mylne domnievajú; toto poslanie vyplýva totiž zo samotnej prirodzenosti práva na vlastníctvo. Okrem toho existuje celá škála bolestivých situácií a chúlostivých, no zároveň naliehavých potrieb, ktoré oficiálne formy verejnej činnosti nemôžu obsiahnuť alebo ktoré v žiadnom prípade nie sú schopné uspokojiť. A tak vždy ostáva otvorené široké pole pre ľudský súcit a kresťanskú lásku jednotlivcov. Napokon treba aj pripomenúť, že na zveľadenie duchovných hodnôt sú často plodnejšie mnohoraké iniciatívy jednotlivcov alebo skupín než činnosť verejnej moci.

109. Radi by sme tu pripomenuli, že aj v evanjeliu je právo na vlastníctvo uznávané ako oprávnené. Avšak božský Učiteľ zároveň často adresuje bohatým naliehavé výzvy, aby svoje hmotné dobrá rozdali chudobným, a tak ich premenili na duchovné dobrá: dobrá, ktoré zlodej neukradne a moľ ani hrdza nezničí a ktoré sa nájdu zhromaždené vo večných sýpkach nebeského Otca: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú.“35 A Pán bude vzťahovať na seba každý uskutočnený či odmietnutý prejav lásky voči núdznym: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“36