20. V tejto veci náš predchodca jasne poukazuje, ako je za terajších okolností príhodné zmierňovať pracovné dohody prvkami, prevzatými zo spoločenskej dohody, aby boli „robotníci zainteresovaní či už na vlastníctve, alebo na správe a do určitej miery spoluúčastní na získanom výnose“.11

21. Tú najvyššiu doktrinálnu i praktickú dôležitosť treba pripísať aj tvrdeniu Pia XI., že prácu nemožno „spravodlivo ohodnotiť ani primerane odmeniť, keď sa neberie do úvahy jej spoločenská a individuálna povaha“.12 Následne, podľa vyjadrenia pápeža, pri určovaní odmeny za prácu spravodlivosť vyžaduje, aby sa bral ohľad nielen na potreby jednotlivých pracujúcich a na ich rodinnú zodpovednosť, ale aj na podmienky výrobných organizácií, v ktorých pracujúci vykonávajú svoju prácu, a na požiadavky všeobecného hospodárskeho dobra.13

22. Pápež opätovne potvrdzuje, že medzi komunizmom a kresťanstvom je radikálny protiklad. Upresňuje taktiež, že nijako nie je prípustné, aby katolíci boli prívržencami umierneného socializmu: jednak preto, lebo je to svetonázor obmedzený len na časnosť, v rámci ktorej blahobyt je najvyšším cieľom spoločnosti; ako i preto, lebo socializmus obhajuje spoločenské organizovanie spolunažívania s jediným cieľom vyrábať, a to na vážnu ujmu ľudskej slobody; ako napokon preto, lebo v socializme chýba akýkoľvek princíp pravej spoločenskej autority.

23. Ale Piovi XI. neuniklo, že za štyridsať rokov od uverejnenia encykliky Leva XIII. historická situácia sa hlboko zmenila. Voľná konkurencia na základe svojej vnútornej dialektiky napokon sama seba takmer zničila; nakopila obrovské bohatstvá a zároveň sústredila obrovskú moc v rukách niekoľkých jednotlivcov, „a to často ani nie vlastníkov, ale len strážcov a správcov kapitálu, s ktorým však zaobchádzajú podľa svojej vôle a ako sa im páči“.14

24. A tak, ako prezieravo konštatuje pápež, „namiesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia; ziskuchtivosť priviedla za sebou neudržateľnú žiadostivosť po nadvláde; a celé hospodárstvo sa tak stalo hrozivo tvrdým, neúprosným a ukrutným“,15 čo spôsobilo podrobenie verejnej moci skupinovým záujmom a vyústilo do medzinárodného finančného imperializmu.

25. Na nápravu tejto situácie najvyšší pastier uvádza ako základné zásady znovuzapojenie hospodárskeho sveta do mravného poriadku a podriadenie záujmov jednotlivcov i skupín spoločnému dobru.

To predpokladá, podľa jeho učenia, obnovenie spolunažívania prestavbou samosprávnych medzičlánkov s ekonomicko-profesijnými cieľmi, vytvorených členmi, a nie vnútených štátom; ďalej znovunadobudnutie autority verejnej moci pri výkone tých úloh, ktoré jej prináležia na uskutočňovanie spoločného dobra; a napokon spoluprácu politických spoločenstiev na svetovej úrovni, a to aj na ekonomickom poli.

26. Encyklika Pia XI. však vyniká predovšetkým dvoma základnými myšlienkami. Prvou myšlienkou je, že za najvyššie kritérium aktivít a ustanovizní ekonomického sveta nemožno brať ani záujem jednotlivcov alebo skupín, ani voľnú konkurenciu, ani ekonomickú nadvládu, ani národnú prestíž či moc, alebo ďalšie podobné kritériá. Treba, naopak, za najvyššie kritériá týchto činností a týchto ustanovizní pokladať sociálnu spravodlivosť a sociálnu lásku.

27. Druhou myšlienkou je, že sa treba pričiniť o vytvorenie právneho poriadku, vnútorného i medzinárodného, vybaveného sústavou stabilných ustanovizní tak verejných, ako i súkromných, inšpirovaného sociálnou spravodlivosťou, ktorému by sa podriadilo hospodárstvo, čo by uľahčilo hospodárskym činiteľom vykonávať svoju činnosť v súlade s požiadavkami spravodlivosti v rámci spoločného dobra.

Rozhlasové posolstvo na Turíce 1941

28. Avšak o definíciu a vývoj kresťanskej sociálnej náuky sa nemálo pričinil aj Pius XII., náš predchodca blahej pamäti, ktorý 1. júna 1941, na slávnosť Turíc, predniesol rozhlasové posolstvo, „aby upriamil pozornosť katolíckeho sveta na výročie, ktoré si zasluhuje byť zlatými písmenami vyryté na štítoch Cirkvi, na päťdesiate výročie základnej sociálnej encykliky Leva XIII. Rerum novarum … a aby všemohúcemu Bohu vzdal pokornú vďaku za dar, ktorý … uštedril svetu touto encyklikou svojho námestníka na zemi, a tiež aby ho chválil za vánok obnovujúceho ducha, ktorý ňou, a odvtedy stále viac, vylial na celé ľudstvo“.16

29. V tomto rozhlasovom posolstve veľký pápež vyžaduje pre Cirkev „neodopierateľnú právomoc posudzovať, či základy daného spoločenského usporiadania sú v súlade s nemenným poriadkom, ktorý Boh, Stvoriteľ a Vykupiteľ, vyjavil prostredníctvom prirodzeného práva a Zjavenia“.17 Ďalej potvrdzuje stálu platnosť učenia encykliky Rerum novarum a jej nevyčerpateľnú plodnosť. Napokon využíva túto príležitosť, „aby dal ďalšie morálne smernice o troch základných hodnotách spoločenského a hospodárskeho života. Týmito tromi základnými hodnotami, ktoré sa vzájomne prelínajú, spájajú a pomáhajú si, sú: užívanie hmotných dobier, práca a rodina“.18