90. A sme šťastní, že môžeme vysloviť svoje srdečné ocenenie aj Medzinárodnej organizácii práce (Organisation Internationale du Travail), ktorá už desaťročia účinne a cenne prispieva k ustanoveniu hospodársko-sociálneho poriadku na svete, preniknutého spravodlivosťou a ľudskosťou, v ktorom pracujúci nachádzajú svoje uplatnenie aj oprávnené požiadavky.
91. V týchto posledných desaťročiach, ako je známe, oddelenie vlastníctva výrobných prostriedkov od riadiacej zodpovednosti sa v tých najväčších ekonomických organizmoch stále zväčšuje. Vieme, že to vytvára vážne problémy pre kontrolu zo strany verejnej moci na zabezpečenie toho, aby ciele, ktoré sledujú vedúci predstavitelia veľkých podnikov, najmä tých, čo majú najväčší vplyv na hospodársky život politického spoločenstva, neboli v rozpore s požiadavkami spoločného dobra. Skúsenosť ukazuje, že tieto problémy vznikajú takisto vtedy, keď kapitál, ktorý tieto veľké podniky živí, je vlastníctvom súkromných občanov, ako aj keď je vlastníctvom verejnoprávnych ustanovizní.
92. Aj to je pravda, že je dnes nemálo občanov, ba ich počet stále rastie, ktorí vďaka svojmu príslušenstvu k rôznym poistným systémom alebo systémom sociálnej starostlivosti hľadia spokojne do budúcnosti. Táto spokojnosť sa kedysi zakladala na vlastníctve, i keď len skromnom.
93. Napokon si treba všimnúť, že dnes viac než po vlastníctve dobier ľudia túžia po vlastníctve odborných schopností; a väčšiu dôveru požívajú zisky, ktoré majú pôvod v práci alebo v právach založených na práci, než zisky, ktoré majú pôvod v kapitáli alebo v právach založených na kapitáli.
94. Toto je vlastne v súlade s prvotnou povahou práce, totiž že je bezprostredným prejavom osoby voči kapitálu, ktorý má vo svojej podstate povahu nástroja. Preto to treba pokladať za krok vpred v napredovaní ľudskej civilizácie.
95. Naznačené aspekty, ktoré predstavuje hospodársky svet, určite prispeli k rozšíreniu pochybnosti, či azda dnes zanikol, alebo stratil na dôležitosti princíp ekonomicko-sociálneho poriadku, ktorý vždy učili naši predchodcovia, totiž princíp prirodzeného práva na súkromné vlastníctvo dobier, a to aj výrobných.
96. Táto pochybnosť nemá opodstatnenie. Právo aj na vlastníctvo výrobných dobier má trvalú platnosť práve preto, lebo je to prirodzené právo, založené na ontologickom a finalistickom prvenstve jednotlivých ľudí voči spoločnosti. Veď by bolo márne dovolávať sa slobodnej iniciatívy na hospodárskom poli, ak by tejto iniciatíve nebolo umožnené voľne nakladať s nevyhnutnými prostriedkami na jej uplatnenie. Okrem toho dejiny a skúsenosť potvrdzujú, že v politických zriadeniach, ktoré neuznávajú súkromné vlastníctvo aj výrobných dobier, sú udúšané alebo potláčané základné prejavy slobody; je teda oprávnené vyvodiť, že tieto prejavy nachádzajú v onom práve svoju záruku a podporu.
97. Tu nachádza svoje vysvetlenie aj fakt, že sociálno-politické hnutia, ktoré si kladú za cieľ v rámci spolunažívania zlúčiť spravodlivosť so slobodou, hoci ešte včera sa stavali jednoznačne na odpor voči právu na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, dnes, keď lepšie chápu sociálnu skutočnosť, naprávajú svoj názor a voči tomuto právu zastávajú zásadne kladný postoj.
98. V tejto veci berieme za svoje slová nášho predchodcu Pia XII.: „Bránením zásady súkromného vlastníctva Cirkev sleduje vznešený mravno-spoločenský cieľ. Nemá v úmysle jednoducho brániť súčasný stav vecí, ako keby v ňom videla vyjadrenie Božej vôle, ani z princípu chrániť boháčov a plutokratov proti chudobným a nemajetným … Cirkev sleduje skôr to, aby ustanovizeň súkromného vlastníctva bola taká, aká má byť podľa plánov Božej múdrosti a ustanovení prirodzeného poriadku.“30
Čiže aby súkromné vlastníctvo bolo zárukou osobnej slobody a zároveň nenahraditeľným prvkom spoločenského poriadku.
99. Okrem toho, ako sme už uviedli, dnes národné hospodárstvo mnohých politických spoločenstiev rýchlo zvyšuje svoju výrobnú účinnosť. Ibaže, ako sme videli, pri raste zisku si spravodlivosť a rovnoprávnosť vyžadujú, aby sa v hraniciach daných spoločným dobrom dvíhala aj výška miezd. To umožní pracujúcim ľahšie sporiť, a tak aj vytvoriť si určitý majetok. Je teda nepochopiteľné, ako môže niekto popierať prirodzený charakter práva, ktoré nachádza svoj hlavný zdroj a stáleho živiteľa v plodnosti práce; práva, ktoré predstavuje primeraný prostriedok na uplatnenie ľudskej osoby a na výkon zodpovednosti na všetkých poliach; práva, ktoré je prvkom stálosti a spokojnosti pre rodinný život a pre pokojný a usporiadaný rozvoj spolunažívania.