Hľa, na vrchoch nohy posla blahozvesti,
ktorý oznamuje pokoj!
Zasväcuj, Júda, svoje sviatky,
spĺňaj svoje sľuby,
lebo viac neprejde cez teba ničomník,
ten celkom zahynie.

Vystupuje pred tebou ničiteľ:
stráž hradbu,
dozeraj na cestu,
upevňuj si bedrá,
pozbieraj všetky sily!

Lebo Pán vráti Jakubovu hrdosť
ako hrdosť Izraelovu,
lebo ju zničili ničitelia
a spustošili jej vetvy.

Štít jeho hrdinov sa červenie,
bojovníci sú v šarláte,
vozy sú z ohnivej ocele
v deň, keď sa vyzbrojuje,
a jazdci sa vzpínajú.

Po uliciach sa ženú vozy,
letia po námestiach,
výzor majú ako fakle,
blikajú ako blesky.

Spomenie si na svojich hrdinov,
rútia sa svojou cestou,
ponáhľajú sa k múru
a postaví sa záštita.

Brány riek sa otvoria
a palác sa rozpadá.

Panovnicu (?) odvedú do zajatia,
jej slúžky nariekajú,
ako keď hrkútajú holuby,
a udierajú si prsia.

Ninive je ako rybník
už oddávna. Oni bežia!
„Zastaňte! Stojte!“ –
no nik sa neobráti.

„Rabujte striebro, rabujte zlato,“
veď nemá konca výbava,
bohatstvo najskvostnejších nádob.

Púšť a pustota a spustošenie!
Srdce sa rozteká, kolená sa chvejú,
triaška je na každých bedrách,
zo všetkých tvárí
sa sťahuje červeň.

Kde je brloh levov,
tá pastva levíčat?
Ta chodieval lev, levica,
tam bývali levíčatá.
A nikto ich neodstrašil.

Lev trhal pre svoje mláďatá
a hrdúsil pre svoje levice,
korisťou si naplnil brlohy
a svoje jamy lúpežou.

„Hľa, som proti tebe,
hovorí Pán zástupov,
spálim tvoje vozy na dym,
tvoje levíčatá meč pohltí,
odstránim tvoju korisť z krajiny,
nezazneje viac hlas tvojich poslov.“