10. Rehoľný život laikov, tak mužov, ako aj žien, je sám osebe úplným stavom zachovávania evanjeliových rád. Keďže je taký veľmi osožný pastoračnému poslaniu Cirkvi pri výchove mládeže, ošetrovaní chorých a pri iných službách, posvätný cirkevný snem ho má v hlbokej úcte, utvrdzuje jeho členov v povolaní a povzbudzuje ich, aby prispôsobili svoj život súčasným požiadavkám.
Posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že niet nijakej prekážky, aby v reholiach bratov niektorí členovia – a to bez ujmy laického charakteru ich spoločenstva – z rozhodnutia generálnej kapituly prijali svätenia a tak mohli vykonávať potrebnú kňazskú službu vo svojich domoch.
11. Hoci svetské inštitúty nie sú rehoľnými ustanovizňami, predsa sú cirkevne schválenou formou pravého a úplného zachovávania evanjeliových rád vo svete. Toto zachovávanie rád robí mužov i ženy, laikov i klerikov žijúcich vo svete zasvätenými. Preto nech sa usilujú predovšetkým úplne sa darovať Bohu v dokonalej láske. Inštitúty samy nech si zachovávajú svoj vlastný a osobitný – to jest sekulárny – charakter, aby mohli všade a účinne apoštolovať vo svete a akoby zvnútra sveta, veď pre tento apoštolát vznikli.
Nech si však dobre uvedomia, že by nemohli plniť túto významnú úlohu, keby ich členovia neboli dôkladne formovaní vo veciach božských i ľudských, aby naozaj boli ako kvas vo svete na posilnenie a vzrast Kristovho tela. Nech teda predstavení starostlivo dbajú najmä o duchovnú výchovu, ako aj o ďalšiu formáciu členov.
12. Čistotu „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12), na ktorú sa rehoľníci zaväzujú, treba pokladať za výnimočný dar milosti. Jedinečným spôsobom totiž oslobodzuje ľudské srdce (porov. 1 Kor 7, 32 – 35), aby sa zapálilo väčšou láskou k Bohu a k všetkým ľuďom, a preto je osobitným znamením nebeských dobier a pre rehoľníkov veľmi vhodným prostriedkom horlivo sa venovať Božej službe a apoštolskej činnosti. Tak všetkým veriacim pripomínajú ono Bohom ustanovené obdivuhodné zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus.
Je potrebné, aby rehoľníci, v snahe verne zachovávať svoj sľub, verili Pánovým slovám a dôverovali v Božiu pomoc; nech si nezakladajú na vlastných silách, ale nech sa umŕtvujú a bedlia nad svojimi zmyslami. Nech nezanedbávajú ani prirodzené prostriedky, ktoré sú na osoh duševnému i telesnému zdraviu. Tak ich nebudú môcť ovplyvniť klamné náuky, ktoré vyhlasujú dokonalú zdržanlivosť za nemožnú alebo škodlivú pre rozvoj človeka, a vedení akoby duchovným citom, budú vedieť odmietnuť všetko, čo ohrozuje čistotu. Okrem toho nech všetci, najmä predstavení, pamätajú, že čistotu možno zachovávať istejšie, keď v spoločnom nažívaní prekvitá medzi rehoľníkmi pravá bratská láska.
Pretože zachovávanie dokonalej zdržanlivosti úzko súvisí s najhlbšími sklonmi ľudskej prirodzenosti, kandidáti sa nemajú prijímať ani byť pripustení k sľubu čistoty skôr ako po naozaj dostatočnom skúšobnom čase, a až keď dosiahli potrebnú psychickú a citovú zrelosť. Treba ich nielen upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je čistota vystavená, ale ich aj vychovávať takým spôsobom, aby prijali Bohu zasvätený celibát i ako prospešný integrálnemu rozvoju celej svojej osobnosti.
13. Nech rehoľníci nasledujú Krista svedomitým zachovávaním dobrovoľnej chudoby, ktoré je najmä dnes jeho veľmi cenným znamením, a ak treba, nech sa chudoba prejaví aj novými formami. Ňou sa majú zúčastňovať na chudobe Krista, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my obohatili jeho chudobou (porov. 2 Kor 8, 9; Mt 8, 20).
Čo sa týka rehoľnej chudoby, nestačí sa iba podriaďovať predstaveným pri užívaní majetkov, ale je potrebné, aby boli rehoľníci chudobní skutočne i v duchu a zhromažďovali si poklady v nebi (porov. Mt 6, 20).
Nech sa každý z nich cíti vo svojej činnosti viazaný všeobecným zákonom práce. A takto si zaobstarávajúc prostriedky potrebné na živobytie a pre svoje diela, nech sa zbavia akejkoľvek prepiatej ustarostenosti a nech sa zveria prozreteľnosti nebeského Otca (porov. Mt 6, 25).
Rehoľné kongregácie môžu vo svojich konštitúciách dovoliť, aby sa členovia zriekli dedičstva, ktoré nadobudli alebo nadobudnú.
So zreteľom na miestne podmienky inštitúty nech sa samy usilujú vydávať akoby kolektívne svedectvo o chudobe a nech venujú nejakú čiastku svojich majetkov na iné potreby Cirkvi a na podporu chudobných, ktorých majú všetci rehoľníci milovať Kristovou láskou (porov. Mt 19, 21; 25, 34 – 46; Jak 2, 15 – 16; 1 Jn 3, 17). Provincie a domy jednotlivých inštitútov nech sa navzájom delia o svoje hmotné prostriedky, aby tie, ktoré majú viacej, pomáhali tým, ktorí trpia nedostatkom.
Hoci inštitúty majú v zhode s pravidlami a konštitúciami právo vlastniť všetko potrebné na živobytie a činnosť, predsa nech sa vystríhajú akéhokoľvek prepychu, nadmerného zisku a hromadenia majetkov.
14. Sľubom poslušnosti prinášajú rehoľníci seba samých ako obetu Bohu úplným zasvätením svojej vôle a tak sa pevnejšie a istejšie spájajú so spasiteľnou Božou vôľou. Teda podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý prišiel plniť Otcovu vôľu (porov. Jn 4, 34; 5, 30; Hebr 10, 7; Ž 39, 9), vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7) a v utrpení sa naučil poslušnosti (porov. Hebr 5, 8), rehoľníci sa pod vplyvom Ducha Svätého s vierou podriaďujú predstaveným ako Božím zástupcom a pod ich vedením sa dávajú do služby všetkým bratom v Kristu, ako sám Kristus z poslušnosti Otcovi slúžil svojim bratom a položil svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mt 20, 28; Jn 10, 14 – 18). Takto sa účinnejšie zaväzujú slúžiť Cirkvi a usilujú sa dospieť „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
Nech teda rehoľníci v duchu viery a z lásky k Božej vôli pokorne a úctivo poslúchajú svojich predstavených podľa pravidiel a konštitúcií, dávajúc pri plnení rozkazov a pri vykonávaní úloh, ktoré im boli zverené k dispozícii schopnosti rozumu a vôle, ako i dary prírody a milosti, vo vedomí, že spolupracujú na budovaní Kristovho tela podľa Božích plánov. Takto rehoľná poslušnosť nielenže neponižuje ľudskú dôstojnosť, ale privádza ju k zrelosti tým, že zväčšuje slobodu Božích detí.
A predstavení, keďže sa budú zodpovedať za duše, (porov. Hebr 13, 17) ktoré im boli zverené, nech vnímaví pri plnení svojej funkcie k Božej vôli, uplatňujú svoju autoritu ako službu bratom, a tak im preukazujú lásku, akou ich miluje Boh. Nech usmerňujú podriadených ako Božie deti, s úctou k ľudskej osobe človeka, nech ich vedú k dobrovoľnej podriadenosti. Preto nech im ponechávajú náležitú slobodu, zvlášť čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia. Nech vedú svojich členov k spolupráci v aktívnej a zodpovednej poslušnosti pri plnení ich povinností a preberaní iniciatívy. Nech ich teda ochotne vypočujú a pomáhajú ich spoločnému úsiliu na osoh inštitútu i Cirkvi. Pritom však predstaveným zostáva právomoc rozhodovať a nariaďovať, čo treba robiť.
Kapituly a rády nech verne plnia úlohu, ktorá sa im zveruje v spravovaní, a nech všetci členovia svojím spôsobom prejavujú zainteresovanosť o dobro celej komunity.
15. Spoločným životom podľa príkladu prvotnej Cirkvi, v ktorej množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4, 32), živení náukou evanjelia, posvätnou liturgiou a najmä Eucharistiou, nech rehoľníci zotrvávajú v modlitbe a v spoločenstve toho istého ducha (porov. Sk 2, 42). Rehoľníci ako Kristove údy nech sa v bratskom nažívaní navzájom predbiehajú v úctivosti (porov. Rim 12, 10) a nech si pomáhajú jeden druhému niesť bremená (porov. Gal 6, 2). Keď sa totiž Božia láska skrze Ducha Svätého rozlieva v srdciach (porov. Rim 5, 5), komunita sa ako ozajstná rodina zhromaždená v mene Pána teší jeho prítomnosti (porov. Mt 18, 20). Veď láska je naplnením zákona (porov. Rim 13, 10) a zväzkom dokonalosti (porov. Kol 3, 14). A vieme, že ňou sme prešli zo smrti do života (porov. 1 Jn 3, 14). Veď bratská jednota dáva najavo Kristov príchod (porov. Jn 13, 35; 17, 21) a vyviera z nej veľká apoštolská sila.
Aby sa medzi rehoľníkmi prehlbovali bratské zväzky, nech sa úzko zapájajú do života a činnosti komunity tí, ktorí sa nazývajú frátrami, pomocnými bratmi, spolupracovníkmi alebo inými menami. Ak to okolnosti umožňujú, treba sa usilovať, aby v ženských inštitútoch žil iba jeden druh sestier. V takom prípade nech sa ponechá jedine ten rozdiel medzi osobami, ktorý si vyžadujú rozdielne činnosti, na aké sestry určuje osobitné Božie povolanie alebo osobitné schopnosti.
Avšak mužské kláštory a inštitúty, ktoré sa neskladajú zo samých laikov, môžu podľa svojho určenia a v súlade s konštitúciami prijímať takým istým spôsobom klerikov i laikov, a to s rovnakými právami a povinnosťami, pravda, okrem tých, ktoré vyplývajú z prijatia sviatosti posvätného stavu.
16. Pápežská klauzúra mníšok výlučne kontemplatívneho života nech zostane v platnosti, ale po vypočutí želaní samých kláštorov ju treba prispôsobiť časovým a miestnym podmienkam a zrušiť zastarané zvyky.
Avšak ostatné mníšky, ktoré sa podľa pravidiel venujú vonkajšej apoštolskej činnosti, treba spod pápežskej klauzúry vyňať, aby mohli lepšie plniť svoje apoštolské povinnosti. Musia však zachovávať klauzúru podľa svojich konštitúcií.
17. Rehoľné rúcho ako znak zasvätenia nech je jednoduché, skromné, chudobné a pritom slušné. Okrem toho nech vyhovuje zdravotným požiadavkám a nech sa prispôsobí časovým i miestnym okolnostiam a pracovným potrebám. Rúcho rehoľníkov, ako aj rehoľníčok, ktoré nezodpovedá týmto predpisom, treba zmeniť.
18. Primeraná obnova inštitútov závisí predovšetkým od formácie ich členov. Preto sa rehoľníci, ktorí nie sú klerikmi, ako aj rehoľníčky nemajú hneď po noviciáte určiť na apoštolskú činnosť, ale má sa primerane pokračovať v ich náboženskej, apoštolskej, odbornej a technickej formácii v domoch na to určených, aby si získali aj požadovanú kvalifikáciu.
Aby však prispôsobenie rehoľného života súčasným potrebám nebolo iba vonkajšie a tí, ktorí sa podľa pravidiel venujú vonkajšiemu apoštolátu, neboli nespôsobilí plniť svoju úlohu, treba každému z nich primerane jeho rozumovým a osobným schopnostiam poskytnúť vhodné vedomosti o mentalite a zvykoch v živote súčasnej spoločnosti. Táto formácia sa má viesť tak, aby zosúladením svojich zložiek viedla k harmonickej jednote ich života.
Rehoľníci nech sa usilovne snažia počas celého života zdokonaľovať si toto duchovné, odborné, náboženské a technické vzdelanie a predstavení nech im podľa možnosti poskytujú na to príležitosť, prostriedky a čas.
Predstavení majú ďalej povinnosť postarať sa o čo najlepší výber a dôkladnú prípravu vychovávateľov, duchovných vodcov a pedagógov.
19. Pri zakladaní nových inštitútov treba si dôkladne zvážiť, či sú potrebné, alebo aspoň veľmi užitočné, a či majú predpoklady na rozvoj, aby neobozretne nevznikali zbytočné inštitúty neschopné života. Osobitne v mladých cirkvách treba napomáhať a rozvíjať také formy rehoľného života, ktoré berú do úvahy povahu a správanie obyvateľstva, ako aj miestne zvyky a podmienky.