1. Snaha o dokonalú lásku zachovávaním evanjeliových rád má svoj pôvod v učení a príklade božského Majstra a javí sa ako žiarivé znamenie nebeského kráľovstva. Na to poukázal posvätný cirkevný snem už v konštitúcii Lumen gentium. Teraz však má v úmysle zaoberať sa životom a disciplínou ustanovizní, ktorých členovia skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, a postarať sa o ich potreby podľa požiadaviek našich čias.
Hneď od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať a viedli – každý svojím spôsobom – život zasvätený Bohu. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili v samote alebo založili rehoľné rodiny, ktoré Cirkev svojou autoritou ochotne prijala a schválila. Tak sa z Božej vôle vyvinula obdivuhodná rozmanitosť rehoľných spoločností, ktorá vo veľkej miere prispela k tomu, že Cirkev je nielen pripravená na každý dobrý skutok (porov. 2 Tim 3, 17) a „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), ale aj skrášlená rozličnými darmi svojich detí, javí sa ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha (porov. Zjv 21, 2) a skrze ňu sa stáva známou Božia mnohotvárna múdrosť (porov. Ef 3, 10).
Aj pri tejto veľkej rozmanitosti darov sa všetci, ktorých Boh volá žiť podľa evanjeliových rád a ktorí sa ich úprimne zaväzujú zachovávať, osobitným spôsobom zasväcujú Pánovi, aby nasledovali Krista, ktorý v čistote a chudobe (porov. Mt 8, 20; Lk 9, 58) svojou poslušnosťou až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8) vykúpil a posvätil človeka. A tak podnecovaní láskou, ktorú Duch Svätý rozlieva v ich srdciach (porov. Rim 5, 5), žijú čoraz väčšmi pre Krista a pre jeho telo, to jest pre Cirkev (porov. Kol 1, 24). Preto čím horlivejšie sa týmto sebadarovaním, ktoré zahrnuje celý život, spájajú s Kristom, tým sa život Cirkvi stáva bohatším a jej apoštolát plodnejším.
Aby však Cirkev mala v súčasných okolnostiach väčší úžitok zo vzácnych hodnôt života zasväteného zachovávaním evajeliových rád a jeho potrebného poslania, tento posvätný cirkevný snem ustanovil to, čo nasleduje. Ide iba o všeobecné zásady primeranej obnovy života a disciplíny reholí a – bez narušenia ich vlastnej povahy – aj spoločenstiev so spoločným životom bez sľubov a sekulárnych inštitútov. Podrobnejšie ustanovenia o správnom výklade a uplatňovaní týchto zásad má však vydať po koncile kompetentná autorita.
2. Primeraná obnova rehoľného života zahrnuje jednak ustavičný návrat k prameňom všetkých foriem kresťanského života a k prvotnému duchu ustanovizní, jednak ich prispôsobovanie zmeneným časovým podmienkam. Táto obnova sa má uskutočňovať z podnetu Ducha Svätého a pod vedením Cirkvi podľa týchto zásad:
a) Keďže najvyššou normou rehoľného života je nasledovanie Krista podľa evanjelia, všetky inštitúty ju musia pokladať za najvyššie pravidlo.
b) Samotnej Cirkvi slúži na úžitok, keď inštitúty majú svoj vlastný charakter a svoje poslanie. Preto treba verne skúmať a zachovávať ducha zakladateľov a ich vlastné zámery, ako aj zdravé tradície, lebo toto všetko tvorí dedičstvo každého inštitútu.
c) Všetky inštitúty nech sa zúčastňujú na živote Cirkvi a v súlade so svojím vlastným zameraním nech si osvojujú a podľa možnosti napomáhajú jej podujatia a zámery napríklad v oblasti biblickej, liturgickej, dogmatickej, pastoračnej, ekumenickej, misijnej a sociálnej.
d) Inštitúty nech poskytujú svojim členom náležité vedomosti o postavení človeka, súčasných pomeroch a o potrebách Cirkvi, aby vedeli vo svetle viery múdro posúdiť stav terajšieho sveta a tak mohli, nadchnutí apoštolskou horlivosťou, účinnejšie pomáhať ľuďom.
e) Keďže rehoľný život je zameraný predovšetkým na to, aby rehoľníci nasledovali Krista a boli spojení s Bohom zachovávaním evanjeliových rád, treba si dobre uvedomiť, že i to najdokonalejšie prispôsobenie sa potrebám svojej doby je neúčinné, ak ho neoživuje duchovná obnova, ktorú treba vždy uprednostniť aj pred vonkajšou apoštolskou činnosťou.
3. Spôsob života, modlitby a činnosti sa majú vhodne prispôsobiť súčasným fyzickým a psychickým podmienkam rehoľníkov, a pretože si to vyžaduje povaha jednotlivých inštitútov, aj potrebám apoštolátu, kultúrnym požiadavkám i sociálnym a hospodárskym podmienkam, a to všade, ale najmä v misijných krajinách.
Podľa tých istých kritérií nech sa preskúma aj spôsob vedenia inštitútov.
Preto treba náležite zrevidovať konštitúcie, direktóriá, knihy obyčají, modlitebníky, ceremoniály a iné zbierky tohto druhu: treba ich upraviť podľa uznesení tohto posvätného cirkevného snemu a zrušiť zastarané predpisy.
4. Bez spolupráce všetkých členov inštitútu nemožno dosiahnuť účinnú obnovu a požadované prispôsobenie.
Avšak určovať smernice, vydávať zákony a stanovovať vyhovujúci a rozumný čas skúšky vo veci primeranej obnovy je oprávnená jedine kompetentná autorita, zvlášť generálne kapituly so schválením – nakoľko je to potrebné – Apoštolskej stolice alebo miestnych ordinárov podľa náležitých právnych noriem. Vo veciach týkajúcich sa osudov celého inštitútu nech sa však predstavení vhodným spôsobom poradia so svojimi podriadenými a nech ich vypočujú.
Na primeranú obnovu ženských mníšskych kláštorov možno si vyžiadať aj hlasy a konzultácie zhromaždení federácií alebo iných legitímne zvolaných zhromaždení.
Nech však všetci majú na pamäti, že nádej na obnovu treba skladať skôr do vernejšieho zachovávania pravidiel a konštitúcií než do rozmnožovania zákonov.
5. Členovia každého inštitútu nech si predovšetkým uvedomia, že keď sa zaviazali na evanjeliové rady, odpovedali na Božie volanie, aby tak nielen zomreli hriechu (porov. Rim 6, 11), ale aj sa zriekli sveta a žili jedine Bohu. Veď celý svoj život dali do jeho služby: ide tu o osobitné zasvätenie, prameniace z krstného zasvätenia, ktoré je jeho plnším vyjadrením.
A keďže toto ich sebaobetovanie prijala Cirkev, nech vedia, že sa oddali aj jej službe.
Služba Bohu ich musí nadchýnať a podnecovať do cvičenia sa v čnostiach, najmä v poníženosti, poslušnosti, odvahe a čistote, ktorými sa stávajú účastníkmi na Kristovom zrieknutí sa seba samého (porov. Flp 2, 7 – 8) a zároveň na jeho živote v Duchu (porov. Rim 8, 1 – 13).
Nech teda rehoľníci, verní svojim sľubom, zanechajú všetko z lásky ku Kristovi (porov. Mk 10, 28) a ako to jedine potrebné (porov. Lk 10, 42) nech ho nasledujú (porov. Mt 19, 21), nech počúvajú jeho slová (porov. Lk 10, 39) a nech sú zaujatí starostlivosťou o jeho veci (porov. 1 Kor 7, 32).
Preto je potrebné, aby členovia každého inštitútu nadovšetko hľadali jedine Boha, spájali kontempláciu –, ktorou sa mu oddávajú mysľou a srdcom –, s apoštolskou láskou, ktorou sa usilujú spolupracovať na diele vykúpenia a rozširovať Božie kráľovstvo.
6. Tí, čo sa zaväzujú zachovávať evanjeliové rady, nech nadovšetko hľadajú a milujú Boha, ktorý si prv zamiloval nás (porov. 1 Jn 4, 10), nech sa za každých okolností usilujú viesť život s Kristom ukrytý v Bohu (porov. Kol 3, 3), ktorý je zdrojom a podnecovateľom lásky k blížnemu na spásu sveta a budovanie Cirkvi. Táto láska oživuje a usmerňuje i samo zachovávanie evanjeliových rád.
Preto nech členovia inštitútov vytrvalo a horlivo pestujú ducha modlitby i modlitbu samu, čerpajúc z rýdzich prameňov kresťanskej spirituality. Najmä nech každodenne berú do rúk Sväté písmo, aby čítaním a rozjímaním svätých kníh získali „vznešenosť poznania Krista Ježiša“ (Flp 3, 8). Nech v duchu Cirkvi srdcom i ústami slávia posvätnú liturgiu, najmä posvätné tajomstvo Eucharistie, a nech týmto výdatným prameňom udržiavajú svoj duchovný život.
Takto posilňovaní pri stole Božieho zákona a svätého oltára, nech majú v bratskej láske údy Kristovho tajomného tela a nech si synovsky ctia a milujú duchovných pastierov. Nech v čoraz plnšej miere žijú a cítia s Cirkvou a nech sa úplne zasvätia jej poslaniu.
7. Hoci potreba činného apoštolátu je naliehavá, v Kristovom tajomnom tele, v ktorom „všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4), majú vždy význačné miesto inštitúty úplne zamerané na kontempláciu, takže ich členovia sa venujú jedine Bohu v samote a mlčaní, v ustavičnej modlitbe a horlivom pokání. Veď ony prinášajú Bohu výbornú obetu chvály, prehojným ovocím svätosti obohacujú Boží ľud, príkladom ho povzbudzujú a tajomnou apoštolskou plodnosťou zveľaďujú. Takto sú ozdobou Cirkvi a žriedlom nebeských milostí. Ich spôsob života nech sa však upraví podľa uvedených zásad a kritérií primeranej obnovy. A pritom nech sa čo najsvedomitejšie zachová ich odlúčenosť od sveta, ako aj cvičenia vlastné kontemplatívnemu životu.
8. V Cirkvi jestvujú mnohé kňazské i laické inštitúty, ktoré sa venujú rozmanitým apoštolským dielam. Dary – podľa milosti, ktorej sa im dostalo – majú rozličné: a tak kto má dar služby, nech ho uplatňuje v rozličných službách, kto dar vyučovania, nech vyučuje, alebo kto má dar povzbudzovania, nech povzbudzuje; kto dáva, tak nezištne; kto preukazuje milosrdenstvo, tak radostne (porov. Rim 12, 6 – 8). „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý“ (1 Kor 12, 4).
V týchto inštitútoch apoštolská a charitatívna činnosť patrí k samej podstate rehoľného života ako posvätná služba a osobitné dielo lásky, ktoré im zverila Cirkev a ktoré majú vykonávať v jej mene. Preto celý rehoľný život členov má prenikať apoštolský duch a všetku apoštolskú činnosť má stvárňovať rehoľný duch. Aby teda rehoľníci zodpovedali predovšetkým svojmu povolaniu nasledovať Krista a slúžili samému Kristovi v členoch jeho mystického tela, ich apoštolská činnosť musí vychádzať z dôverného spojenia s ním. A práve tým sa živí i láska k Bohu a blížnemu.
Preto nech tieto inštitúty účelne prispôsobia svoje pravidlá a zvyky požiadavkám apoštolátu, ktorému sa venujú. Keďže však rehoľný život zasvätený apoštolskej činnosti má mnohoraké formy, je potrebné, aby sa pri jeho primeranej obnove bral zreteľ na túto rozmanitosť a aby sa v jednotlivých inštitútoch udržiaval život rehoľníkov v Kristovej službe prostriedkami zodpovedajúcimi cieľu.
9. Nech sa verne zachováva a vo svojom čistom duchu tak na Východe, ako aj na Západe čoraz väčšmi zažiari ctihodná ustanovizeň mníšskeho života, ktorá si v priebehu vekov získala vynikajúce zásluhy o Cirkev a ľudskú spoločnosť. Hlavnou úlohou mníchov je skromná a pritom vznešená služba Božej velebnosti vnútri kláštora, či sa už celkom venujú uctievaniu Boha životom v skrytosti, alebo sa oprávnene podujali na nejakú apoštolskú, prípadne charitatívnu činnosť. Zachovávajúc teda svojráz vlastného inštitútu, nech obnovia svoje dávne blahodarné tradície a nech ich prispôsobia terajším potrebám, aby kláštory boli akoby ohniskami povznesenia kresťanského ľudu.
Podobne aj rehole, ktoré podľa svojich pravidiel alebo konštitúcií úzko spájajú apoštolský život s chórovou modlitbou a mníšskou disciplínou, nech dajú do súladu svoj spôsob života s požiadavkami pre ne vhodného apoštolátu tak, aby verne zachovali svoj životný štýl, keďže je pre Cirkev mimoriadne užitočný.