20. Inštitúty nech verne udržiavajú a realizujú svoje aktivity a s prihliadnutím na záujmy všeobecnej Cirkvi a diecéz nech ich prispôsobujú časovým a miestnym potrebám. Pritom nech používajú vhodné, hoci aj nové prostriedky a nech opúšťajú také diela, ktoré dnes už nezodpovedajú duchu a vlastnej povahe inštitútu.
Nech sa v inštitútoch plne zachováva misijný duch a nech sa primerane svojmu zameraniu prispôsobí súčasným podmienkam, aby sa evanjelium čo najúčinnejšie ohlasovalo všetkým národom.
21. Inštitútom a kláštorom, ktoré podľa úsudku Svätej stolice – po vypočutí zainteresovaných miestnych ordinárov – neposkytujú opodstatnenú nádej na ďalší rozvoj, nech sa zakáže prijímať novicov. Podľa možnosti nech sa zlúčia s iným, prekvitajúcim inštitútom alebo kláštorom, ktorý sa od nich veľmi nelíši svojím zameraním a duchom.
22. Inštitúty a kláštory sui iuris, pokiaľ je to vhodné, nech sa so schválením Svätej stolice zoskupujú do federácií, ak nejakým spôsobom patria do tej istej rehoľnej rodiny; alebo do jednôt, ak majú takmer tie isté konštitúcie a zvyky i toho istého ducha, najmä ak sú primalé; alebo do združení, ak sa venujú tým istým alebo podobným dielam apoštolátu.
23. Konferencie alebo rady vyšších predstavených, ktoré ustanovila Svätá stolica, keďže môžu značne prispieť k plnšiemu dosiahnutiu cieľa jednotlivých inštitútov, treba podporovať a viesť k účinnejšej spolupráci na osoh Cirkvi, k správnejšiemu rozmiestňovaniu pracovníkov evanjelia na určitom území a k rokovaniam o spoločných rehoľných záležitostiach. Vo veci apoštolskej činnosti nech sa zabezpečí náležitá koordinácia a spolupráca s biskupskými konferenciami.
Konferencie tohto druhu sa takisto môžu zriaďovať aj pre sekulárne inštitúty.
24. Kňazi a kresťanskí vychovávatelia nech vyvíjajú vážne úsilie v záujme ďalšieho rozvoja náležite a starostlivo vyberaných rehoľných povolaní, ktorý by plne zodpovedal potrebám Cirkvi. Aj v pravidelných kázňach nech sa čo najčastejšie hovorí o evanjeliových radách a o voľbe rehoľného stavu. Rodičia, ktorí kresťansky vychovávajú svoje deti, nech pestujú a chránia v ich srdciach rehoľné povolanie.
Inštitúty môžu propagovať informácie o sebe, aby vzbudzovali nové povolania a hľadali si kandidátov, a to pod podmienkou, že tak robia so žiaducou rozvážnosťou a dodržiavajú predpisy Svätej stolice i miestneho ordinára.
Nech však rehoľníci pamätajú, že najlepším odporúčaním ich inštitútu a najlepšou výzvou na rehoľný život je príklad ich vlastného života.
25. Inštitúty, pre ktoré sú určené tieto smernice primeranej obnovy, nech promptne svedčia o svojom božskom povolaní a súčasnom poslaní v Cirkvi. Posvätný koncil si totiž vysoko cení ich čistý, chudobný a poslušný spôsob života, ktorého vzorom je sám Kristus Pán, a vkladá pevnú nádej do ich tak veľmi požehnanej skrytej i zjavnej činnosti. Preto nech všetci rehoľníci šíria Kristovu dobrú zvesť po celom svete neporušenou vierou, láskou k Bohu a blížnemu, milovaním kríža a nádejou na budúcu slávu, aby ich svedectvo všetci videli a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5, 16). A tak na orodovanie preláskavej Bohorodičky Panny Márie, „ktorej život je pre všetkých pravidlom konania“1, budú sa deň čo deň vzmáhať a prinášať čoraz hojnejšie ovocie spásy.