20. Ľudská spoločnosť nemôže byť usporiadaná ani produktívna, ak v nej niet právoplatnej autority, ktorá by udržiavala spoločenské zriadenie a venovala sa s potrebnou starostlivosťou uskutočňovaniu spoločného dobra. Každá autorita sa však odvodzuje od Boha, ako učí svätý Pavol: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha.“28
Tento apoštolský výrok svätý Ján Zlatoústy komentuje takto: „Čože to hovoríš? Či vari každý nadriadený je ustanovený od Boha? Nie, to nevravím. Tu nie je reč o jednotlivých nadriadených, ale o samej ustanovizni. Tvrdím však, že je dielom Božej múdrosti fakt, že jestvujú vrchnosti, že jedni rozkazujú a iní poslúchajú, a tak nie je všetko ponechané na náhodu a nepredvídavosť.“29
Boh stvoril ľudí ako od prírody spoločenské bytosti. A keďže nijaká spoločnosť nemôže „obstáť, ak niekto nestojí na čele všetkých a nevedie jednotlivcov účinne a jednotne k spoločnému cieľu, preto je pre občianske spoločenstvo potrebná autorita, ktorá by ju spravovala. A táto autorita, takisto ako spoločnosť, je od prírody, a teda pochádza od samého Boha“.30
Avšak neslobodno si myslieť, že autorita nepodlieha nijakým normám. Naopak: ide o schopnosť rozkazovať podľa správnych, rozumných zásad. Práve preto nevyhnutne čerpá svoju záväznosť z mravného poriadku a ten má svoj prvopočiatok a posledný cieľ v Bohu. V tejto veci náš predchodca blahej pamäti Pius XII. pripomína: „Absolútny poriadok živých bytostí a sám cieľ človeka – rozumieme človeka slobodného, ktorý má svoje záväzné povinnosti a nedotknuteľné práva a je pôvodcom i cieľom ľudskej spoločnosti – zahŕňa aj štát ako potrebnú a autoritou vybavenú vospolnosť, bez ktorej by nemohol existovať ani žiť … A keďže tento všeobecný poriadok nemôže mať podľa správneho úsudku a najmä podľa kresťanskej viery svoj pôvod inde než v osobnom Bohu, stvoriteľovi nás všetkých, z toho vyplýva, že i vrchnosti majú od neho svoju vážnosť, nakoľko sú určitým spôsobom účastné na autorite samého Boha.“31
Moc, zakladajúca sa jedine alebo predovšetkým na hrozbách a strachu pred trestami, prípadne na sľubovaní odmien, nemôže účinne viesť k sledovaniu spoločného dobra všetkých. A keby sa tak azda aj stalo, nebolo by to dôstojné ľudí, čo majú a používajú svoj rozum a slobodnú vôľu. Autorita je totiž moc hlavne duchovného rázu; preto verejné vrchnosti majú apelovať na svedomie jednotlivých občanov, t. j. na povinnosť, ktorú má každý z nich, ochotne prispieť svojím podielom k dobru všetkých. Všetci ľudia sú však čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovní; preto nikomu nie je dovolené dakoho vnútorne donucovať: to môže jedine Boh, lebo len on skúma a súdi skryté úmysly srdca.
Občianske vrchnosti môžu viazať ľudí vo svedomí iba vtedy, ak ich autorita je v súlade s Božou autoritou a má na nej účasť.32
21. Kde sa táto zásada zachováva, je zabezpečená i dôstojnosť občanov, pretože svojou poslušnosťou voči úradom sa vlastne nepodriaďujú ľuďom ako takým, ale prejavujú svoju úctu Bohu, starostlivému stvoriteľovi všetkého, ktorý ustanovil, aby sa vzájomné vzťahy medzi ľuďmi spravovali poriadkom, ktorého je on sám pôvodcom; a tým, že preukazujeme Bohu príslušnú úctu, neponižujeme sa, ba skôr sa povznášame a zušľachťujeme. Pretože slúžiť Bohu znamená kraľovať – servire Deo regnare est.33
Keďže autorita je požiadavkou duchovného poriadku a má svoj pôvod v Bohu, keby štátne vrchnosti vydali zákony alebo nariadenia protiviace sa tomuto poriadku, a teda proti Božej vôli, takéto zákony alebo splnomocnenia nemôžu viazať občanov vo svedomí, pretože „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“;34
ba v tom prípade autorita prestáva byť autoritou a zvrháva sa na bezprávie, ako učí svätý Tomáš Akvinský: „Ľudský zákon natoľko má povahu zákona, nakoľko sa zhoduje so zdravým rozumom; i z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. Pokiaľ sa však protiví rozumu, nazýva sa nespravodlivým zákonom, a vtedy nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“35
Avšak z toho, že autorita má svoj pôvod v Bohu, vôbec nemožno uzatvárať, že ľudia nemajú možnosť zvoliť si občianske vrchnosti alebo určiť formu štátneho zriadenia, ako aj stanoviť spôsob a rozsah výkonnej moci. Preto učenie, ktoré sme práve vyložili, možno dať do súladu s ktorýmkoľvek pravým demokratickým režimom.36
22. Všetci ľudia i všetky intermediárne spoločenstvá majú povinnosť prispieť svojím podielom k spoločnému dobru. Z toho vyplýva predovšetkým to, že dajú do súladu svoje záujmy s potrebami iných a budú používať svoje majetky a preukazovať služby podľa predpisov verejných vrchností, ktoré majú konať podľa zásad spravodlivosti, zachovajúc zákonitý postup a príslušnú kompetenciu. Držitelia verejnej moci majú totiž predpisovať veci, ktoré sú nielen bezchybné z formálnej stránky, ale aj bezvýhradne sledujú morálne dobro, alebo aspoň k nemu smerujú.
Keďže zmysel jestvovania verejnej moci je v uskutočňovaní spoločného dobra všetkých, z toho vyplýva, že táto má rešpektovať jeho podstatné podmienky, dávajúc ich do súladu s konkrétnymi súčasnými okolnosťami.37
23. Všeobecné dobro nevyhnutne závisí od charakteristických vlastností každého národa,38
lenže tieto v žiadnom prípade netvoria jeho výlučný obsah. Všeobecné dobro totiž veľmi úzko súvisí s ľudskou prirodzenosťou, a preto si nemôže zachovať celistvosť svojej najvnútornejšej podstaty a plnosť svojej účinnosti, iba ak neprestajne bude brať zreteľ na ľudskú osobu.39
Okrem toho patrí do samej podstaty všeobecného dobra, že majú mať na ňom účasť všetci občania štátu, i keď v rozličnej miere, podľa povinností, zásluh a postavenia každého z nich. Preto sa zodpovední štátni činitelia musia usilovať o to, aby ho zabezpečili na úžitok všetkých bez uprednostňovania niektorých občanov alebo určitých spoločenských vrstiev, ako to zdôrazňuje náš predchodca blahej pamäti Lev XIII.: „Nijako nemožno pripustiť, aby verejné vrchnosti slúžili záujmom jedného alebo niekoľkých, keďže sú ustanovené na spoločné dobro všetkých.“40
No spravodlivosť a nestrannosť môžu dakedy vyžadovať, aby verejní činitelia venovali zvýšenú pozornosť nezámožnejším občanom, lebo títo nemajú dosť možností vymáhať si svoje práva a oprávnené nároky.41
Na tomto mieste pokladáme si však za povinnosť upozorniť našich synov na to, že všeobecné dobro sa týka celého človeka, teda tak jeho telesných, ako aj duchovných potrieb. Práve preto verejné vrchnosti majú dbať o to, aby hľadali toto dobro vhodnou cestou a v príslušných stupňoch, teda tak, že zachovajú správne odstupňovanie hodnôt a postarajú sa rovnako o telesné, ako aj o duchovné blaho občanov.42
Tieto zásady zreteľným spôsobom zhrnuje naša encyklika Mater et magistra, v ktorej vyhlasujeme, že „spoločné dobro je súhrn spoločenských podmienok, ktoré umožňujú a napomáhajú dokonalý rozvoj ľudskej osobnosti všetkých“.43
Keďže však ľudia pozostávajú z tela a nesmrteľnej duše, nemôžu vyhovieť v tomto smrteľnom živote všetkým svojim potrebám ani dosiahnuť dokonalú blaženosť. A preto spoločné dobro sa má uskutočňovať takým spôsobom, aby sa nielen neprekážalo večnej spáse ľudí, ale skôr aby sa jej išlo v ústrety.44
24. Keďže podľa súčasných názorov spoločné dobro spočíva predovšetkým v zabezpečení práv a povinností ľudskej osoby, verejné vrchnosti sa majú starať zvlášť o to, aby sa jednak tieto práva uznávali, rešpektovali, boli vo vzájomnom súlade, aby boli chránené a napomáhané, jednak aby každý mohol ľahšie plniť svoje povinnosti. Lebo „chrániť nedotknuteľné ľudské práva a starať sa, aby sa každý mohol nehatenejšie venovať svojim povinnostiam, je hlavnou úlohou každej verejnej moci“.45
Práve preto, ak úrady zaznávajú alebo porušujú práva človeka, nielenže sa spreneverujú svojmu poslaniu, ale aj ich nariadenia nemajú nijakú právnu záväznosť.46
25. Medzi základné povinnosti verejných vrchností patrí aj náležité a príslušné usporiadanie a usmerňovanie vzájomných spoločenských práv medzi jednotlivcami tak, aby občania pri uplatňovaní svojich práv nehatili práva iných; ďalej aby nik pri používaní svojich práv nezdržiaval iných v plnení povinností; a napokon aby práva všetkých boli účinne zachovávané – ak boli porušené, vrchnosti sa majú postarať o ich úplné obnovenie.47
26. Zároveň sa občianske vrchnosti musia naozajstne pričiniť o to, aby sa vytvorili podmienky, ktoré by jednotlivým občanom umožnili a uľahčili ochranu svojich práv, ako aj plnenie povinností. Vieme totiž zo skúsenosti, že ak úrady neurobia primerané opatrenia hospodárskeho, politického a kultúrneho rázu, vznikajú – najmä v našich časoch – stále väčšie rozdiely medzi občanmi. A tým ľudské práva strácajú svoju účinnosť a takisto i povinnosti.
Preto sa musia verejné vrchnosti starostlivo usilovať o to, aby občania napredovali tak po hospodárskej, ako aj sociálnej stránke a aby úmerne so vzrastom produktívnosti sa rozvíjali aj základné verejné služby, teda cestná sieť, doprava, komunikačné prostriedky, pitná voda, byty, lekárska starostlivosť, priaznivé podmienky na náboženský život a napokon možnosti rekreácie. Verejné vrchnosti sa musia postarať i o zabezpečenie občanov, aby im nechýbali potrebné prostriedky na slušné živobytie, keď sú postihnutí nejakým nešťastím, alebo keď sa vyskytujú väčšie ťažkosti pri plnení rodinných povinností. Nemenej majú štátne vrchnosti dbať o to, aby tí, čo sú práceschopní, mali možnosť zamestnania zodpovedajúceho ich schopnostiam; aby pracujúci vo výrobných podnikoch mali možnosť cítiť sa spoluzodpovednými za vykonanú prácu; aby sa nehatenejšie mohli zakladať intermediárne zväzy, ktoré uľahčujú spolunažívanie a robia ho užitočnejším; a konečne aby všetci mali účasť primeraným spôsobom a v príslušnom stupni na dobrodeniach kultúry.
27. Záujem všeobecného dobra si vyžaduje, aby verejné vrchnosti jednak určili a chránili občianske práva, jednak aby ich zveľaďovali, dbajúc pritom o dokonalú rovnováhu, aby totiž neuprednostňovali práva určitých jednotlivcov alebo skupín, aby sa tak vyhlo vzniku privilegovaných kruhov v štáte; a zároveň nech dávajú pozor, aby nevhodnými opatreniami v záujme občianskych práv neboli na prekážku ich skutočnému uplatňovaniu. „Lebo zostáva vždy v platnosti zásada, že hoci účasť verejných vrchností v hospodárskej oblasti je rozsiahla a prenikavá, predsa nemá smerovať k tomu, aby postupne obmedzovala slobodnú osobnú podnikavosť jednotlivcov; práve naopak: má zabezpečiť čím väčšiu možnosť iniciatívy najmä účinnou ochranou základných práv ľudskej osobnosti v prospech všetkých občanov.“48
Občianske vrchnosti sa majú vo svojej mnohostrannej činnosti usilovať práve o to, aby uľahčili občanom uplatňovanie svojich práv, ako aj plnenie svojich povinnosti vo všetkých oblastiach spoločenského života.
28. Nemožno raz navždy určiť, ktorá štátna forma je vhodnejšia alebo aký je najprimeranejší spôsob organizácie verejnej administratívy, podľa ktorého má prebiehať zákonodarná, výkonná a súdna moc.
Určenie štátnej formy a organizácie verejnej administratívy závisí totiž predovšetkým od historických situácií každého národa, podmienených súčasnými okolnosťami, situácií, ktoré podliehajú časovým a miestnym zmenám. Nazdávame sa však, že požiadavkám ľudskej prirodzenosti zodpovedá také občianske zriadenie, v ktorom je právomoc rozdelená na tri oblasti súhlasne s trojakou základnou úlohou verejnej moci, pretože v takom štátnom zriadení je právne vymedzená nielen kompetencia úradov, ale aj vzájomné vzťahy medzi občanmi a verejnými činiteľmi. A to poskytuje občanom určitú záruku v uplatňovaní svojich práv i pri plnení povinností.
Aby však toto právno-politické štátne zriadenie prinieslo želané ovocie, je žiaduce, aby úrady vyvíjali svoju činnosť a prekonávali ťažkosti, ktoré sú povolané riešiť, primeraným spôsobom a vhodnými prostriedkami podľa svojho poľa pôsobnosti, berúc zreteľ na súčasnú situáciu občianstva. Takisto je potrebné, aby zákonodarcovia vo svojej činnosti – i napriek neprestajne sa vyvíjajúcim pomerom – nikdy nezanedbávali mravné zásady, štátne zákony a záujmy všeobecného dobra. Nech výkonné orgány postupujú vo všetkom podľa práva, v plnej znalosti zákonov a po zrelom uvážení všetkých okolností; takisto sudcovia nech merajú každému rovnako, čo mu patrí, s ľudskou bezúhonnosťou a úplnou nestrannosťou. Poriadok si vyžaduje aj to, aby jednotliví občania i intermediárne organizácie mali príslušné právne zabezpečenie v užívaní svojich práv i v plnení svojich povinností tak vo svojich vzájomných vzťahoch, ako aj v stykoch s úradmi.49
29. Verejnoprávny poriadok, ak je v súlade so správnymi mravnými zásadami a zodpovedá vyspelosti občanov toho-ktorého štátu, nepochybne a vo veľkej miere prispieva k všeobecnému dobru.
Lenže v našich časoch je spoločenský život taký rozmanitý, mnohotvárny a dynamický, že právny poriadok, i keď je vypracovaný veľmi múdro, rozumne a predvídavo, predsa sa často zdá neprimeraný naliehavým potrebám.
Okrem toho vzťahy medzi jednotlivými občanmi, vzťahy občanov a intermediárnych organizácií s úradmi a napokon vzťahy medzi rozličnými úradmi toho istého štátu sú neraz také chúlostivé a riskantné, že ich nemožno presne vymedziť z právnej stránky. V takých prípadoch sama povaha veci si vyžaduje, aby zodpovední verejní činitelia poznali vhodným spôsobom pravú povahu svojho poslania a rozsah svojej právomoci, ak im záleží na zachovaní jestvujúceho právneho poriadku a jeho základov, ak chcú brať ohľad na najdôležitejšie požiadavky spoločenského života a riešiť nové problémy; popritom majú vynikať vnútornou vyrovnanosťou a mravnou bezúhonnosťou, ako aj dôvtipom a pevnou vôľou, aby bez otáľania vedeli rozhodnúť, čo robiť, a zároveň v pravý čas a účinne konať.50