50. Ako všetci vedia, 26. júna 1945 bola založená Organizácia Spojených národov (v medzinárodnej skrate ONU, v slovenskej OSN), postupne obohatená aj o iné medzinárodné ustanovizne, skladajúce sa zo splnomocnených reprezentantov rozličných štátov. Zverené sú im dôležité úlohy celosvetových rozmerov hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho, výchovného a zdravotného rázu. Organizácia Spojených národov si určila za hlavnú úlohu udržiavať a upevňovať pokoj medzi národmi, ako aj napomáhať a rozvíjať priateľské vzťahy medzi nimi na zásadách rovnosti, vzájomnej úcty a mnohorakej spolupráce vo všetkých odboroch ľudskej činnosti.
Zjavne ďalekosiahlym činom Organizácie Spojených národov je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená na valnom zhromaždení dňa 10. decembra 1948. V úvode tejto deklarácie sa tvrdí, že všetky národy a štáty majú celkom osobitne dbať o to, aby sa všetky práva a slobody, o ktorých je tam reč, vskutku uznávali a neporušene zachovávali.
Vieme, že proti niektorým bodom tejto deklarácie poniektorí prejavili opodstatnené výhrady. No napriek tomu sa domnievame, že túto deklaráciu treba pokladať za krok vpred na ceste k organizovaniu celosvetového právno-politického zriadenia. V nej sa totiž slávnostne priznáva všetkým ľuďom bez výnimky osobná dôstojnosť; okrem toho sa tam potvrdzuje právo každého človeka na slobodné hľadanie pravdy, na možnosť žiť podľa zásad mravnosti a spravodlivosti, právo nárokovať si život dôstojný človeka a iné s tým súvisiace práva.
Preto si veľmi želáme, aby štruktúra a prostriedky Organizácie Spojených národov čím ďalej, tým viac zodpovedali veľkosti a vznešenosti jej poslania a aby čím skôr prišiel čas, keď Organizácia Spojených národov bude môcť účinne chrániť práva ľudskej osoby, ktoré bezprostredne súvisia s ľudskou dôstojnosťou, a preto sú všeobecné, nedotknuteľné a nemeniteľné. A to tým viac, že dnes sa ľudia čoraz viac zúčastňujú na verejnom živote svojho národa, prejavujú stále väčší záujem o medzinárodné záležitosti a čím ďalej, tým viac si uvedomujú, že sú živými článkami celej ľudskej rodiny.
51. Na tomto mieste znovu povzbudzujeme svojich synov, aby mali živú účasť na správe verejných záležitostí a aby spolupracovali na spoločnom dobre celého ľudského pokolenia a svojho vlastného politického spoločenstva. Vo svetle kresťanskej viery a vedení láskou sa majú tiež usilovať, aby hospodárske, sociálne, výchovné a kultúrne ustanovizne ľuďom neprekážali, ale ich skôr napomáhali na ceste prirodzeného i nadprirodzeného sebazdokonaľovania.
52. Nestačí, milovaní synovia, byť osvietení nadprirodzeným svetlom viery a horliť za dobro, aby sme prenikli občiansky život správnymi zásadami a kresťanským duchom. S tým cieľom je potrebné zapojiť sa do občianskych ustanovizní a účinne v nich pracovať.
Keďže sa však súčasná civilizácia zvlášť vyznačuje vedecko-technickými výdobytkami, je len prirodzené, že iba ten si môže získať priazeň verejných ustanovizní, kto má vedeckú spôsobilosť, technickú schopnosť a odbornú pripravenosť.
53. Potrebná vedecká spôsobilosť, technická schopnosť a odborná pripravenosť však ešte samy osebe nestačia, aby sa každodenné vzťahy stali ľudskejšími, pretože základom týchto vzťahov musí byť pravda, mierou a cieľom spravodlivosť, hybnou silou láska a pravidlom konania sloboda.
Aby sa tento cieľ skutočne dosiahol, všetci sa musia najprv svedomito usilovať o to, aby vo svojej činnosti svetskej povahy zachovávali zákony, ktoré sú vlastné každému odboru, a príslušne metodicky postupovali. Zároveň sa však žiada, aby konali podľa zásad mravnosti, a teda aby chápali svoju činnosť ako uplatňovanie svojich práv a plnenie svojich povinností a ponúknutie služby, ako pozitívnu odpoveď na prozreteľnostné úmysly a Božie príkazy, ktorých cieľom je naša spása. Slovom, rozumný postup vyžaduje od všetkých, aby počúvali hlas svojho svedomia a dali do súladu vedecko-technické a profesijné faktory s duchovnými hodnotami.
54. Národy so starobylou kresťanskou kultúrou v súčasnej dobe oplývajú vynikajúcimi vedecko-technickými svetskými ustanovizňami, ktoré disponujú všetkými možnými prostriedkami na dosiahnutie svojich rozmanitých cieľov, no tieto sú neraz iba málo preniknuté kresťanským kvasom a duchom.
Ako je to možné; veď na vytváraní týchto ustanovizní mali a stále majú nemalú účasť ľudia, ktorí sa hlásia za kresťanov a vskutku aspoň čiastočne žijú podľa evanjelia. Nuž príčinu tohto javu vidíme v tom, že ich činnosť nie je v súlade s ich vierou. Patrí sa teda, aby sa postarali o obnovenie svojej vnútornej jednoty a vo svojej činnosti konali dôsledne vo svetle viery pod vplyvom činorodej lásky.
55. Ak u veriacich pričasto jestvuje nesúlad medzi ich vierou a činnosťou, je to podľa všetkého aspoň sčasti zavinené nedostatočnou náboženskou výchovou a nedostatkom náboženského vzdelania. Veľa ráz a všelikde sa totiž vyskytuje nerovnováha medzi náboženskou a ostatnou výchovou. A tak sa stáva, že vedecké vzdelanie dosahuje vysoký stupeň, zatiaľ čo náboženské vedomosti zostávajú vo všeobecnosti na elementárnej úrovni.
Je teda nevyhnutne potrebné, aby výchova mládeže bola úplná a nepretržitá; a má byť podávaná takým spôsobom, aby náboženské vzdelanie a formovanie svedomia držalo krok s vedeckými vedomosťami a neprestajným technickým pokrokom. Popritom mládež treba naučiť aj metodickému postupu, aby vedela primerane plniť svoje povinnosti.65
56. V tomto ohľade nebude od veci upozorniť na to, ako je ťažko správne rozpoznať požiadavky spravodlivosti v konkrétnom živote, t. j. presne určiť, v akom stupni a akým spôsobom sa majú teoretické zásady a smernice uplatniť v súčasnom štádiu ľudského spolunažívania.
Určiť správnu mieru a správny spôsob je zvlášť ťažké v našej dobe, vyznačujúcej sa osobitným dynamizmom. Otázka aplikácie požiadaviek spravodlivosti v každodennom spoločenskom živote sa teda nedá riešiť raz navždy. A preto naši synovia vo svojej činnosti v záujme všeobecného spoločného dobra sa nikdy nesmú uspokojiť s dosiahnutými výsledkami a prerušiť svoju aktivitu.
Naopak, všetci majú pokladať to, čo sa dosiaľ vykonalo, za nedostatočné vzhľadom na to, čo sa má ešte so vzrastajúcim a primeranejším úsilím uskutočniť na poli produkcie, odborových združení, profesijných organizácií, verejného poistenia, kultúrnych ustanovizní, právnej sústavy, politického režimu, zdravotníctva, športu a tak ďalej. To všetko treba prispôsobiť atómovému a kozmickému veku, do ktorého ľudstvo už vkročilo na svojej novej ceste k bezhraničným perspektívam.
57. Smernice, ktoré tu podávame, vyplývajú z prirodzeného poriadku a prirodzeného práva. Svoje praktické uplatnenie nachádzajú v častých stykoch a mnohotvárnej spolupráci katolíkov s kresťanmi oddelenými od Apoštolskej stolice alebo aj s nekresťanmi, avšak rozumnými a prirodzene počestnými. „V takýchto stykoch katolíci nech dbajú najmä na to, aby boli vždy dôslední vo svojich názoroch a nepripustili nijaké kompromisy, čo sa týka náboženstva a mravov. Zároveň však nech sú preniknutí duchom porozumenia a nech prejavia svoju nezištnosť a svoju ochotu úprimne spolupracovať na uskutočňovaní cieľov, ktoré sú vo svojej podstate dobré, alebo sa aspoň dajú obrátiť na dobré.“66
Treba však vždy robiť rozdiel medzi bludom a blúdiacim, a to aj vtedy, keď ide o omyl alebo o neúplné vedomosti mravno-náboženského obsahu. Lebo človek, ktorý upadol do bludu, neprestáva byť človekom a nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, čo treba vždy brať do úvahy. Konečne človek nikdy nestráca svoju prirodzenú schopnosť zanechať blud a hľadať cestu k pravde. Takisto nikdy nechýba človeku pomoc Božej prozreteľnosti. A tak sa môže stať, že kto nemá dnes jasno vo veciach viery alebo sa pridŕža mylných názorov, neskoršie nájde pravdu, keď sa mu dostane osvietenia od Boha. I priateľské styky katolíkov vo svetských záležitostiach s tými, čo neveria v Krista alebo ich viera nie je bez omylov, môžu byť pre nich príležitosťou nájsť pravdu a skloniť sa pred ňou.
Ďalej treba rozlišovať medzi filozofickými názormi o podstate, vzniku a cieli vesmíru a človeka a hospodársko-sociálnymi, kultúrnymi a politickými hnutiami, i keď tieto hnutia sa odvodzujú od spomenutých názorov a v nich nachádzajú svoj podnet. Keď sa totiž filozofické zásady raz presne definujú, zostávajú nemeniteľné, zatiaľ čo spomenuté hnutia sú späté so stále sa vyvíjajúcimi konkrétnymi pomermi a nevyhnutne sa menia spolu s nimi. Napokon nemožno poprieť, že v týchto hnutiach, pokiaľ zodpovedajú požiadavkám zdravého rozumu a oprávneným túžbam človeka, sa môže nájsť aj niečo dobré a hodno uznania.
A tak sa môže stať, že určité styky praktického rázu, ktoré sa zdali predtým celkom neužitočné, dnes sú už, naopak, osožné, alebo sú vyhliadky, že sa takými stanú. Rozpoznať však, či tá chvíľa už nadišla, alebo nie, ako aj určiť, akým spôsobom a v akej miere je možné spolupracovať v záujme skutočného dobra na hospodársko-sociálnom, kultúrnom a politickom poli, to je bezvýhradne vecou múdrosti, tejto usmerňovateľky všetkých ľudských čností, ktorými sa spravuje osobný i spoločenský život človeka. Čo sa týka katolíkov, rozhodnutie o týchto veciach patrí v prvom rade zodpovedným verejným činiteľom v medziach ich pôsobnosti, pravda, vždy v súlade so zásadami prirodzeného práva i sociálnej náuky Cirkvi a smernicami cirkevných vrchností. Všetci totiž musia vedieť, že Cirkev má právo a povinnosť bdieť nielen nad zásadami mravno-náboženského rázu, ale je oprávnená zasahovať u svojich synov a dcér mocou svojej autority aj do oblasti časného poriadku, ak treba zaujať stanovisko vo veci uplatnenia týchto zásad v konkrétnych prípadoch.67
58. Nechýbajú veľkodušní ľudia, čo pri styku so skutočnosťami, ktoré sú značne alebo úplne v protiklade s požiadavkami spravodlivosti, natoľko sa rozhorlia túžbou po radikálnej obnove všetkého, že sa ich počínanie zdá takmer revolučné.
Títo nech nezabúdajú, že v prírode je postupný vývoj všeobecným zákonom. Tak aj v ľudských ustanovizniach je možná zmena k lepšiemu, iba keď sa obnovia znútra a postupne. Náš predchodca blahej pamäti Pius XII. to vyjadril takto: „Nie v revolúcii, ale v súladnej evolúcii spočíva spása a spravodlivosť. Násilie je schopné iba rúcať, nie stavať; rozdúchavať vášne, nie ich tíšiť; hromadiť nenávisť a pustošiť, a nie zbratať súperiace strany; a napokon po trpkých skúsenostiach privádza ľudí a strany do takej ťažkej situácie, že im nezostáva nič iné, ako začať s námahou budovať znovu na troskách nakopených nesvornosťou.“68
59. Všetkým ľuďom dobrej vôle prislúcha vážna úloha: obnoviť spoločenské vzťahy medzi ľuďmi na základných zásadách pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody, teda vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami, vzťahy medzi občanmi a štátmi, v ktorých žijú; ďalej medzinárodné vzťahy; a napokon vzťahy jednotlivcov, rodín, intermediárnych organizácií a štátov s celosvetovým spoločenstvom. Je to úloha naozaj mimoriadne vznešená, pretože jej cieľom je nastolenie pokoja podľa Bohom stanoveného poriadku.
Isteže, nie je ešte dosť tých, čo sa venujú tejto naliehavej práci. Ale zasluhujú si, aby sme ich otcovsky ocenili, pretože si získali mimoriadne zásluhy o ľudské spoločenstvo. Zároveň ich povzbudzujeme, aby vytrvali so stále obnovovanou horlivosťou vo svojom spasiteľnom podujatí. A zároveň nás utešuje nádej, že sa k nim pridajú mnohí iní, najmä spomedzi veriacich kresťanov, vedomí si svojej zodpovednosti a pobádaní láskou. Áno, je potrebné, aby všetci, čo sa hlásia ku Kristovi, boli v súčasnej ľudskej spoločnosti akoby svetlými iskrami, akoby bunkami lásky, akoby kvasom všetkej pospolitosti. A každý to uskutoční v tým väčšej miere, čím užšie bude jeho duchovné spojenie s Bohom.
Veru nebude pokoj medzi ľuďmi, ak nebude v srdci každého z nich, čiže ak každý nebude zachovávať Bohom stanovený poriadok. Preto sa nám svätý Augustín prihovára: „Chce sa tvoja duša stať schopnou premôcť zmyselné žiadosti? Nech sa podrobí tomu, čo je hore, a zvíťazí nad tým, čo je dole. A vtedy budeš mať pokoj: pokoj pravý, bezpečný a naozaj usporiadaný. Na akom poriadku je založený tento pokoj? Boh rozkazuje duši, duša telu. Neexistuje nič usporiadanejšie.“69