20. V liturgii je Mária oslavovaná ako „zjednotená s Jozefom, spravodlivým mužom, zväzkom manželskej a panenskej lásky“.31
V skutočnosti tu teda ide o dva druhy lásky, pričom obidva spolu predstavujú tajomstvo Cirkvi – panny a nevesty –, ktoré nachádza svoje vyjadrenie v manželstve Márie a Jozefa. „Panenstvo a bezženstvo pre Božie kráľovstvo nielenže neodporujú dôstojnosti manželstva, ale skôr ju predpokladajú a potvrdzujú. Manželstvo a panenstvo sú dva spôsoby prejavu a prežívania jediného tajomstva zmluvy Boha s jeho ľudom,“32
zmluvy, ktorá je spoločenstvom lásky medzi Bohom a ľuďmi.
Prostredníctvom úplného sebaobetovania Jozef vyjadril svoju dobrotivú lásku k Božej Matke a venoval jej „manželský dar seba samého.“ Hoci sa predtým rozhodol stiahnuť sa, aby nezasahoval do plánu, ktorý Boh začal uskutočňovať s Máriou, Jozef poslúchol výslovný anjelov príkaz a prijal Máriu do svojho domu, pričom rešpektoval, že úplne patrila Bohu.
Na druhej strane práve z manželstva s Máriou pochádza Jozefova osobitná dôstojnosť a jeho práva týkajúce sa Ježiša. „Dôstojnosť Matky Božej je istotne tak vyvýšená, že vo vznešenosti ju nič nemôže presahovať. Keďže medzi Jozefom a Preblahoslavenou Pannou bol uzatvorený manželský zväzok, niet pochýb o tom, že Jozef sa tejto vynikajúcej dôstojnosti, ktorou Božia Matka prevyšuje každé stvorenie, priblížil tak, ako by toho nebol schopný nikto iný. Z toho, že manželstvo je najvyšším stupňom spoločenstva a priateľstva, ku ktorého podstate patrí spoločenstvo dobier, vyplýva, že keď Boh dal Panne ako manžela Jozefa, nedal jej ho len ako životného spoločníka, svedka jej panenstva a ochrancu jej cti. Dal jej ho aj preto, aby prostredníctvom manželskej zmluvy Jozef mohol mať účasť na Máriinej vlastnej vznešenej veľkosti.“33
21. Tento zväzok lásky bol základom života Svätej rodiny – najskôr v betlehemskej chudobe, potom v ich egyptskom vyhnanstve a neskôr v nazaretskom dome. Cirkev si túto rodinu hlboko ctí a dáva ju za vzor všetkým rodinám. Začlenená priamo do tajomstva vtelenia, má nazaretská rodina svoje vlastné zvláštne tajomstvo. A tak ako vo vtelení, i v tomto tajomstve možno objaviť skutočné otcovstvo: ľudskú formu rodiny Božieho Syna, ozajstnú ľudskú rodinu, stvárňovanú Božím tajomstvom. A v tejto rodine je Jozef otcom. Jeho otcovstvo sa nezakladá na splodení vlastného potomstva. Napriek tomu však nejde iba o zdanlivé alebo náhradné otcovstvo. Skôr ide o plnú účasť na skutočnom ľudskom otcovstve a povolaní otca v rodine. To je dôsledok hypostatickej únie: ľudská prirodzenosť vyzdvihnutá do jednoty s božskou osobou Slova – Syna, Ježiša Krista. Spolu s týmto vyzdvihnutím človečenstva v Kristovi je vyzdvihnuté i všetko ľudské, a obzvlášť rodina ako prvý rozmer existencie človeka vo svete. Uprostred tohto kontextu bolo aj Jozefovo ľudské otcovstvo vyzdvihnuté v tajomstve Kristovho vtelenia.
Na základe tohto princípu nadobúdajú i slová, ktoré Mária povedala dvanásťročnému Ježišovi v chráme, svoj plný význam: „Tvoj otec i ja sme ťa... hľadali.“ Toto vôbec nie je len nejaká zdvorilostná fráza. Slová, ktoré Mária Ježišovi povedala, ukazujú plnú realitu vtelenia, ktoré je prítomné v tajomstve nazaretskej rodiny. Jozef hneď od začiatku prijal s poslušnosťou viery svoje ľudské otcovstvo voči Ježišovi. A takto, keď nasledoval svetlo Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom viery dáva ľuďom seba samého, Jozef ešte plnšie objavoval mimoriadny dar svojho ľudského otcovstva.
22. Práca bola v živote nazaretskej rodiny každodenným vyjadrením lásky. Evanjelium spresňuje druh práce, ktorú Jozef konal, aby uživil svoju rodinu; bol tesár. Toto jednoduché slovo zahŕňa celý Jozefov život. Pre Ježiša ono tvorilo skrytý život, teda obdobie, o ktorom hovorí Lukáš po vyrozprávaní príbehu, ktorý sa udial v chráme: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51).
Toto Ježišovo podriadenie sa či poslušnosť v nazaretskom dome treba chápať aj ako účasť na Jozefovej práci. Keďže sa vyučil remeslu svojho zákonného otca, poznali ho ako „tesárovho syna“. Ak je nazaretská rodina príkladom a vzorom pre ľudské rodiny v poriadku spásy a svätosti, potom je ňou, analogicky, i Ježišova práca po boku tesára Jozefa. V našich časoch to Cirkev zdôraznila ustanovením liturgickej spomienky sv. Jozefa Robotníka na 1. mája. Ľudskej práci, najmä manuálnej, venuje evanjelium zvláštnu pozornosť. Spolu s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna bola v tajomstve vtelenia vyzdvihnutá i práca, ktorá tiež bola zvláštnym spôsobom vykúpená. V dielni, kde spolu s Ježišom vykonával svoje remeslo, priblížil Jozef z Nazareta ľudskú prácu tajomstvu vykúpenia.
23. V rámci ľudského vzrastania sa Ježiša „v múdrosti, veku a v obľube“ zohrávala čnosť pracovitosti značnú úlohu, pretože „práca je dobrom človeka“, ktoré „pretvára prírodu“ a robí človeka „v istom zmysle ľudskejším“.34
Dôležitosť práce v ľudskom živote vyžaduje, aby bol jej význam známy a prispôsobený tak, že „pomôže všetkým ľuďom priblížiť sa k Bohu – Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, zúčastňovať sa na jeho spasiteľných plánoch týkajúcich sa človeka a sveta a prehlbovať... priateľstvo s Kristom tým, že sa vierou živo zapojí do jeho trojitého poslania: kňaza, proroka a kráľa“.35
24. Rozhodujúci význam tu má posväcovanie každodenného života, o ktoré sa musí usilovať každý človek podľa svojho vlastného stavu a ktoré je možné sprístupňovať podľa vzoru dostupného všetkým ľuďom: „Sv. Jozef je predstaviteľom pokorných, ktorých kresťanstvo vyzdvihuje na nesmierne úlohy. On je dôkazom toho, že ten, kto chce byť dobrým a ozajstným Kristovým nasledovníkom, nepotrebuje konať výnimočné veci. Stačí mať obyčajné, jednoduché a ľudské čnosti, ale treba, aby boli opravdivé a skutočné.“36
25. Rovnaká čnosť mlčania, aká zahaľuje všetko okolo Jozefa, obklopuje i jeho prácu tesára v.nazaretskom dome. Ide však o mlčanie, ktoré zvláštnym spôsobom odhaľuje vnútorný portrét tohto muža. Evanjeliá hovoria výlučne o tom, čo Jozef urobil. Pritom nám však v jeho činoch – zahalených mlčaním – umožňujú objaviť krásu hlbokej kontemplácie. Jozef bol v každodennom styku s „tajomstvom, od vekov skrytým v Bohu“, ktoré „prebývalo“ pod jeho strechou. Toto napríklad vysvetľuje, prečo sa sv. Terézia od Ježiša, veľká reformátorka karmelitánov, zasadzovala o obnovenie úcty k sv. Jozefovi v západnom kresťanstve.
26. Úplná obeta, v ktorej Jozef podriadil celú svoju existenciu požiadavkám Mesiáša, prichádzajúceho do jeho domu, sa stáva pochopiteľnou len vo svetle jeho hlbokého vnútorného života. Vďaka tomuto „dostával veľmi intímne usmernenia a útechy, ktoré mu prinášali pochopenie a silu, akými sa vyznačujú jednoduché, čisté duše. To mu dodávalo silu na veľké rozhodnutia, akým je rozhodnutie ihneď dať svoju slobodu k dispozícii Božím zámerom, poskytnúť im i svoje legitímne ľudské povolanie, svoje manželské šťastie, prijať podmienky, zodpovednosť a bremeno rodiny. To všetko prostredníctvom panenskej lásky, ktorá sa nedá s ničím porovnať, a zrieknutia sa prirodzenej manželskej lásky, ktorá je základom rodiny a zdrojom jej rastu.“37
Toto podriadenie sa Bohu, táto pripravenosť vôle odovzdať seba samého všetkému, čo slúži jemu, nie je naozaj ničím menším než prejavom zbožnosti, ktorá je jedným z prejavov čnosti nábožnosti.38
27. Spoločenstvo života medzi Jozefom a Ježišom nás opäť vedie k uvažovaniu nad tajomstvom vtelenia, konkrétne vo vzťahu k Ježišovej ľudskej prirodzenosti ako účinnému nástroju jeho božstva pre posvätenie človeka. „Mocou Kristovho božstva boli pre nás jeho ľudské skutky spásonosné, keď v nás spôsobovali prítomnosť milosti, či už z ich záslužnosti, alebo z inej príčiny.“39
Spomedzi týchto činov evanjelisti venujú zvláštnu pozornosť najmä tým, ktoré sa týkajú tajomstva Veľkej noci, ale vyjadrujú tiež i dôležitosť fyzického kontaktu s Ježišom, keď ide o uzdravenie (porov. napr. Mk 1, 41), ako i vplyv, ktorým Ježiš zapôsobil na Jána Krstiteľa, keď ešte obaja boli v lonách svojich matiek (porov. Lk 1, 41 – 44).
Ako vidíme, apoštolské svedectvo nezanedbáva príbeh Ježišovho narodenia, jeho obriezky, predstavenia v chráme, úteku do Egypta ani jeho skrytého života v Nazarete. Je si vedomé „tajomstva“ milosti, ktoré je prítomné v každom z týchto spásonosných činov, keďže všetky majú účasť na tom istom zdroji lásky: Kristovom božstve. Ak prostredníctvom Kristovej ľudskej prirodzenosti táto láska zažiarila pre celé ľudstvo, bezpochyby prvými obdarovanými boli tí, ktorých Božia vôľa čo najužšie spojila so sebou: Mária, Ježišova matka, a Jozef, jeho zákonný otec.40
Prečo by Jozefova „otcovská“ láska nemala vplyv na Ježišovu synovskú lásku? A obrátene, prečo by Ježišova synovská láska nemala vplyv na Jozefovu otcovskú lásku, čo by viedlo ešte k väčšiemu prehĺbeniu ich jedinečného vzťahu? Duše, ktoré boli výnimočne vnímavé na impulzy Božej lásky, v Jozefovi správne videli žiarivý príklad vnútorného života.
Navyše, ono zjavné napätie medzi aktívnym a kontemplatívnym životom nachádzame vo sv. Jozefovi v ideálnej harmónii, akú môžu dosiahnuť len tí, ktorí dospeli k dokonalosti lásky. Na základe známeho rozlišovania sv. Augustína medzi láskou k pravde (caritas veritatis) a praktickou požiadavkou lásky (necessitas caritatis)41
môžeme povedať, že Jozef napĺňal tak lásku k pravde – tú čisto kontemplatívnu lásku k Božskej Pravde, vyžarujúcu z Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj požiadavku lásky – tú rovnako čistú, nezištnú lásku potrebnú na jeho povolanie bezpečne chrániť a rozvíjať Ježišovu ľudskú prirodzenosť, neoddeliteľne spojenú s jeho božstvom.
28. V historicky ťažkých časoch Cirkvi, keď ju chcel pápež Pius IX. dať pod mocnú ochranu svätého patriarchu Jozefa, vyhlásil ho za „patróna Katolíckej cirkvi“.42
Pre Pia IX. to nebolo prázdne gesto, pretože pre vznešenú dôstojnosť, ktorou Boh obdaroval svojho obdivuhodne verného služobníka Jozefa, „Cirkev ho mala vždy, hneď po Preblahoslavenej Panne, jeho neveste, vo veľkej úcte a preukazovala mu svoju dôveru, keď sa k nemu utiekala uprostred súžení a prosila o jeho príhovor“.43
Na akých základoch teda spočíva táto veľká dôvera? Lev XIII. to vysvetlil takto: „Dôvody, prečo treba sv. Jozefa považovať za zvláštneho patróna Cirkvi a prečo Cirkev čerpá z jeho starostlivosti a ochrany nesmiernu nádej, vyplývajú hlavne z toho, že bol Máriiným manželom a v očiach verejnosti Ježišovým otcom. Jozef bol počas svojho života legitímnym a prirodzeným strážcom, hlavou a ochrancom Svätej rodiny. Je preto primerané a zodpovedajúce hodnote Jozefovej dôstojnosti, že rovnako, ako voľakedy neprestajne a s úctou bdel nad nazaretskou rodinou, teraz so svojím nebeským poverením chráni a obraňuje Kristovu Cirkev.“44
29. Cirkev musí neprestajne vzývať Jozefovu ochranu, čo je nielen nevyhnutnou obranou proti všetkým nebezpečenstvám, ale aj, a najmä, impulzom na obnovenie jej angažovanosti sa pre vec evanjelizácie vo svete a reevanjelizácie v tých krajinách a u tých národov, v ktorých – ako som napísal v apoštolskej exhortácii Christifideles laici – „kedysi prekvitalo náboženstvo a kresťanský život a... teraz sú vystavené tvrdým skúškam“.45
Aby bolo možné rozniesť prvú zvesť o Kristovi alebo ju rozniesť nanovo všade tam, kde bola zanedbávaná, Cirkev potrebuje zvláštnu „moc z výsosti“ (porov. Lk 24, 49; Sk 1, 8): dar Pánovho Ducha, dar, ktorý nie je oddelený od príhovoru a príkladu jeho svätých.