Misijná činnosť je ešte len v začiatkoch

30. V našej dobe, s ľudstvom v pohybe a hľadaní, je potrebný nový popud na misionársku činnosť Cirkvi. Horizonty a možnosti misií sa rozširujú a my kresťania sme vyzvaní prejaviť apoštolskú odvahu, ktorá sa zakladá na dôvere v Ducha. On je hlavnou postavou misií.

V dejinách ľudstva sú mnohé epochy, ktoré vzbudzujú misionársku dynamiku. Cirkev vedená Duchom odpovedala vždy veľkodušne a prezieravo. Boli aj dobré výsledky. Nedávno sme oslávili tisícročie evanjelizácie Ruska a slovanských národov. Pripravujeme sa na päťstoročné výročie evanjelizácie Ameriky. V poslednom čase boli aj oslávené centenáriá prvých misií v rozličných krajinách Ázie, Afriky a Oceánie. Dnes je Cirkev konfrontovaná s inými výzvami. Musí sa vydať k novým brehom, či už v prvotných misiách ad gentes, alebo v novej evanjelizácii národov, ktoré posolstvo o Kristovi už prijali. Dnes sa vyžaduje od všetkých kresťanov, od miestnych cirkví a svetovej Cirkvi tá istá odvaha, ktorá viedla misionárov minulosti a tá istá ochota počúvať hlas Ducha.

Komplexný a stále sa meniaci náboženský obraz

32. Dnes stojíme pred veľmi meniacou sa situáciou. Národy sú v pohybe, sociálne a náboženské situácie, ktoré boli predtým jasne definované, vyvíjajú sa do komplexných situácií. Spomeňme len niektoré úkazy, ako sťahovanie do miest, masové sťahovanie, utečenci, odkresťančenie krajín so starou kresťanskou tradíciou, zreteľne badateľný vplyv evanjelia a jeho hodnôt v krajinách s nekresťanskou väčšinou, vzmáhanie sa mesianizmov a náboženských siekt. Ide o zmenu sociálnych a náboženských situácií, ktoré sťažujú uplatňovať určité cirkevné rozlišovania a kategórie, na ktoré sme boli zvyknutí. Už pred koncilom sa hovorilo o niektorých veľkomestách alebo katolíckych krajinách, ktoré budú „misijnými územiami“. Situácia sa v nasledujúcich rokoch nezlepšila.

Na druhej strane priniesla misijná činnosť vo všetkých častiach sveta bohaté ovocie. Preto sú hlboko zakorenené, čiastočne pevné a zrelé cirkvi, ktoré sú dobre vybavené tak pre potreby vlastných obcí, ako aj pre vysielanie osôb na evanjelizáciu v iných cirkvách a územiach. Toto je v kontraste k územiam starého kresťanstva, v ktorých je nevyhnutná nová evanjelizácia. Niektorí sa pýtajú, či sa môže ešte hovoriť o špecifickej misijnej činnosti alebo v ohraničených celkoch, či jestvuje len jednotná misijná situácia a v dôsledku toho len jednotné, všade rovnaké poslanie. Ťažkosť vystihnúť túto komplexnú a menlivú situáciu vzhľadom na príkaz evanjelizovať ukazuje sa už v „misijnom názvosloví“. Jestvuje napríklad určité zdráhanie používať výrazy „misie“ a „misionári“. Sú považované za prekonané a zaťažené negatívnymi historickými ozvenami. Dáva sa prednosť označeniu všeobecnej činnosti Cirkvi pred používaním podstatného mena „misie“ a prídavného mena „misionársky“.

Tieto ťažkosti poukazujú na skutočnú zmenu, ktorá má aj pozitívne aspekty. Takzvaný návrat alebo „repatriácia“ misií do poslania Cirkvi, vyústenie misiológie do ekleziológie a nadviazanie oboch na trojičný plán spásy vdýchli niečo nové do činností misií. Nie sú už chápané ako okrajové úlohy Cirkvi, ale sú zapojené do srdca jej života. Treba sa však vystríhať nebezpečenstva stavať veľmi rozdielne situácie na rovnakú úroveň a misie, ako i misionárov ad gentes redukovať, ak nie nechať celkom zmiznúť. Konštatovanie, že celá Cirkev je misionárska, nevylučuje, že jestvujú špecifické misie ad gentes, ako konštatovanie, že všetci katolíci majú byť misionármi, nevylučuje, ale naopak, vyžaduje, že na základe špecifického povolania majú byť „misionári“ na celý život.

Pohanské misie majú svoju hodnotu

33. Rozdiely činnosti v rámci jedného poslania Cirkvi vyplývajú nie zo samého poslania, ale z rôznych okolností, v ktorých sa toto poslanie rozvíja.51 Keď pozorujeme dnešný svet pod zorným uhlom evanjelizácie, možno rozlíšiť tri situácie.

Najprv tá situácia, ktorej sa misijná činnosť Cirkvi venuje: národy, skupiny, socio-kultúrne spoločenstvá, v ktorých Kristus a jeho evanjelium nie je známe alebo chýbajú dostatočne zrelé kresťanské spoločenstvá, aby umožnili viere zakoreniť sa v ich vlastnom okolí a mohli ju hlásať iným skupinám. To sú vlastné misie ad gentes (pohanské misie).52

Potom sú kresťanské spoločenstvá, ktoré majú primerané a solídne kresťanské štruktúry, sú horlivé vo viere a v živote, svojím svedectvom o evanjeliu vyžarujú do okolia a cítia zodpovednosť za svetové misie. V nich sa rozvíja pastoračná činnosť Cirkvi.

Napokon jestvuje situácia uprostred týchto dvoch, predovšetkým v krajinách so starou kresťanskou tradíciou, ale niekedy aj v mladších cirkvách, kde celé skupiny pokrstených stratili živý zmysel viery alebo sa už vôbec necítia ako členovia Cirkvi, lebo sa vo svojom živote vzdialili od Krista a od evanjelia. V tomto prípade je potrebná „nová evanjelizácia“ alebo „opätovná evanjelizácia“.

34. Špecifická misijná činnosť alebo misie ad gentes obracia sa na národy a skupiny, ktoré ešte v Krista neveria, ktorí sú vzdialení od Krista, „u ktorých Cirkev ešte nezapustila korene“53 a ktorých kultúra nie je ešte ovplyvnená evanjeliom.54 Táto činnosť sa odlišuje od iných cirkevných činností, pretože sa obracia na skupiny a prostredie, ktoré pre chýbanie alebo nedostatočnosť evanjeliového hlásania a cirkevnej prítomnosti nie sú kresťanské. Má charakter zvestovania Krista a jeho evanjelia, výstavby miestnych cirkví, rozširovania hodnôt kráľovstva Božieho. Zvlášť týchto misií ad gentes vyplýva zo skutočnosti, že sa obracajú na nekresťanov. Treba sa vyhnúť, aby táto výslovne misionárska úloha, ktorú Ježiš svojej Cirkvi uložil a denne ukladá v rámci všeobsiahleho povolania celého ľudu Božieho,55 nestala sa podhodnotenou skutočnosťou a v dôsledku toho bola zanedbávaná alebo zabudnutá.

Na druhej strane hranice medzi pastoráciou veriacich, re-evanjelizáciou a výslovne misionárskou činnosťou sa nedajú jednoznačne určiť a je nemysliteľné robiť medzi nimi bariéry alebo násilné rozdelenia. Neslobodno tratiť silu na hlásanie a zakladanie nových cirkví medzi národmi alebo ľudskými skupinami, kde ešte nie sú. Lebo prvoradou úlohou Cirkvi je jej poslanie ku všetkým národom bez ohľadu na ich hranice. Bez misií ad gentes by bola misionárska dimenzia v Cirkvi zbavená jej pôvodného zmyslu a jej cieľového zamerania.

Pozornosť treba venovať reálnej a protichodnej závislosti medzi rozličnými poslaniami Cirkvi. Každé má vplyv na tie ostatné, dopĺňa ich a pomáha im. Misionárska dynamika napomáha výmenu medzi cirkvami, je zameraná na vonkajší svet s pozitívnymi vplyvmi v každom ohľade. Napríklad cirkvi s dávnou kresťanskou tradíciou, ktoré sa zaoberajú rozširujúcou úlohou re-evanjelizácie, chápu lepšie, že nemôžu misionársky pôsobiť na kresťanov v iných krajinách a kontinentoch, ak sa nestarajú vážne o nekresťanov vo vlastnom dome.

Pohotovosť misií je potom hodnoverným znakom a podnetom pre každého zvonku a opačne.

Všetkým národom, vzdor ťažkostiam

35. Misie ad gentes stoja pred veľkou úlohou, ktorá sa nijako nezmenšuje. Naopak, zdá sa, že má pred sebou ešte omnoho širší výhľad, tak z číselného demografického prírastku, ako aj zo socio-kultúrneho hľadiska vzniku nových vzťahov, nových kontaktov a meniacich sa situácií. Úloha zvestovať Krista všetkým národom je veľmi obsiahla a v pomere k ľudským silám Cirkvi nepomerne veľká.

Ťažkosti sa zdajú neprekonateľné a mohli by znechutiť, keby sa jednalo o čisto ľudské podujatie. V niektorých misijných krajinách je vstup misionárom zakázaný, v iných je nielen evanjelizácia zakázaná, ale i obrátenie, ba dokonca kresťanský kult. Inde zase sú prekážky kultúrneho rázu, podávanie evanjeliového posolstva sa zdá nezávažné alebo nepochopiteľné, obrátenie je chápané ako zapretie vlastného národa a vlastnej kultúry.

36. Jestvujú v Božom ľude aj vnútorné ťažkosti, ktoré sú ešte boľavejšie. Už môj predchodca Pavol VI. na prvom mieste poukázal na „nedostatok horlivosti, čo je o to horšie, že to pochádza zvnútra, prejavuje sa to v ustatosti, v sklamaní, v pohodlnosti, v nedostatočnom záujme a predovšetkým v chýbaní radosti a nádeje.56 Veľké prekážky pre misijnú ochotu Cirkvi tvoria predošlé aj terajšie rozdelenia medzi kresťanmi, odkresťančenie v kresťanských krajinách,57 úbytok povolaní do apoštolátu, odpudivé príklady veriacich a kresťanských komunít, ktoré vo svojom živote nenasledujú Krista. Najvážnejšou príčinou malého záujmu o misie je ľahostajnosť, ktorá je, bohužiaľ, aj medzi kresťanmi rozšírená a ktorá má korene v teologicky nesprávnych predstavách. Toto zmýšľanie je preniknuté náboženským relativizmom, ktorý vedie k predpokladu, že jedno náboženstvo je práve také dobré ako druhé. Môžeme dodať – ako povedal ten istý pápež – že sú aj alibi, ktoré odvádzajú od evanjelizácie. „Najnebezpečnejšie sú tie, o ktorých si namýšľajú, že majú oporu v tej alebo onej náuke koncilu“.58

Odporúčam teológom a odborníkom kresťanskej tlače, aby zosilnili svoju službu pre misie a našli hlboký zmysel svojej dôležitej služby na pravej ceste „sentire cum Ecclesia“.

Vnútorné a vonkajšie ťažkosti nás nesmú spraviť nečinnými alebo pesimistickými. Čo tu – ako v každej oblasti kresťanského života – platí, je dôvera, ktorá pochádza z viery, teda z presvedčenia, že nie my sme hlavnými osobami misií, ale Ježiš Kristus a jeho Duch. My sme len spolupracovníci, a keď sme urobili všetko, čo je nám možné, musíme povedať: „Sme neužitoční sluhovia! Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17, 10).

Oblasti misií ad gentes

37. Misie ad gentes v sile všeobecného rozkazu Kristovho nemajú hraníc. Ale možno označiť rôzne oblasti, v ktorých sa rozvíjajú, aby sme dostali reálny obraz situácie.

a) Teritoriálne oblasti: Misijná činnosť bola normálne definovaná vzhľadom na presne ohraničené oblasti. Druhý vatikánsky koncil uznal túto oblastnú dimenziu misií ad gentes,59 aj dnes je ešte dôležitá a má za cieľ ohraničiť zodpovednosť, kompetencie a zemepisné priestory činnosti. Je síce pravda, že svetovým misiám musí zodpovedať svetová perspektíva, Cirkev nemôže pripustiť žiadne hranice a politické prekážky, ktoré zužujú jej misijnú prítomnosť, ale je tiež pravdou, že misijná činnosť ad gentes, ktorá sa rozlišuje od pastorácie veriacich a reevanjelizácie, je vykonávaná v jasne vymedzených oblastiach a u určitých ľudských skupín.

Nesmie nás mýliť silný vzrast mladých cirkví v poslednom čase. V oblastiach, zverených týmto cirkvám, hlavne v Ázii, ale aj v Afrike, Latinskej Amerike a Oceánii sú rozsiahle neevanjelizované zóny. U niektorých národov sú celé skupiny a kultúry veľkej dôležitosti ešte nedotknuté hlásaním viery a miestnou cirkvou.60 Aj v tradične kresťanských krajinách sú oblasti, skupiny, ktoré sú zverené špeciálnemu vedeniu misií ad gentes. Tak je aj v týchto krajinách potrebná nielen nová evanjelizácia, ale v niektorých prípadoch aj prvoevanjelizácia.61

Jednotlivé situácie nie sú však rovnaké, aj keď pripustíme, že výpovede ohľadom misionárskej zodpovednosti Cirkvi nie sú vierohodné, ak nie sú doprevádzané serióznou novoevanjelizáciou v krajinách s kresťanskou tradíciou, nemožno situáciu národa, ktorý Krista ešte nikdy nepoznal, stotožňovať so situáciou iného národa, ktorý Krista poznal, prijal a potom odvrhol a žije ďalej predsa v kultúre s prevažne evanjeliovými zásadami a hodnotami. Vzhľadom na vieru sú to dve zásadne odlišné východiská.

Preto ďalej platí zemepisné kritérium ako smernica na určenie hraníc, podľa ktorých sa má misijná činnosť riadiť, hoci nie veľmi presne a vždy len predbežne. Jestvujú krajiny a zemepisné a kultúrne priestory, kde chýbajú domáce kresťanské spoločenstvá, inde sú zase také malé, že nemôžu dávať jednoznačné znamenie prítomnosti kresťanstva, alebo im chýba dynamika ohlasovania evanjelia vo svojom okolí, alebo patria k národnostným menšinám, ktoré nie sú zapojené do prevládajúcej národnej kultúry. Predovšetkým na ázijskom kontinente, na ktorý sa má zameriavať hlavná pozornosť misií ad gentes, tvoria kresťania malú menšinu, aj keď možno aj tam niekedy zistiť značné hnutia obrátenia a príkladné formy kresťanskej prítomnosti.

b) Nové sociálne svety a fenomény: Rýchle a hlboké zmeny, ktoré charakterizujú dnes svet, hlavne južnú polovicu, majú silný vplyv na obraz misií. Kde doteraz vládli ľudsky a sociálne stabilné pomery, dostalo sa dnes všetko do pohybu. Napríklad urbanizácia a masívne narastanie miest, predovšetkým tam, kde je populačná explózia najväčšia. Nateraz žije v mnohých štátoch viac ako polovica obyvateľstva v niekoľkých veľkomestách, v ktorých sa problémy človeka často zhoršujú práve pre anonymitu, do ktorej sa masy cítia ponorené.

V novoveku sa vyvíjala misijná činnosť prevažne v opustených oblastiach, ďaleko od civilizačných centier a v oblastiach, ktoré boli neprístupné pre komunikačné ťažkosti, pre reč a podnebie. Dnes sa očividne mení obraz misií ad gentes. Uprednostnenými miestami by sa mali stať veľkomestá, v ktorých vznikajú nové zvyky a životné štýly, nové formy kultúry a komunikácie, ktoré ovplyvňujú obyvateľstvo. Je pravda, že „voľba najmenších“ musí viesť k zásade zanedbávať najmenej tých ľudí, ktorí stoja najviac na okraji a sú izolovaní. Ale je tiež pravda, že nemožno ohlasovať evanjelium jednotlivcom a malým skupinám, keď sa zanedbávajú tie centrá, kde vyrastá tak povediac nové ľudstvo s novými vývojovými modelmi. Budúcnosť mladých národov vychádza z miest.

Keď hovoríme o budúcnosti, nesmieme zabudnúť na mládež, ktorá tvorí v mnohých krajinách viac než polovicu obyvateľstva. Ako zachytí Kristovo posolstvo nekresťanskú mládež, ktorá tvorí budúcnosť celých kontinentov? Doterajšie pastoračné prostriedky očividne nevystačujú. Sú potrebné spolky a inštitúcie, skupiny a mládežnícke domy, kultúrne a sociálne iniciatívy pre mládež. To je pracovné pole, na ktorom sa naširoko môžu rozvinúť moderné cirkevné hnutia.

K veľkým zmenám prítomnosti patria vysťahovalci a prisťahovalci, čím vzniká nový fenomén. Početní nekresťania prichádzajú do krajín s dávnou kresťanskou tradíciou. Naskytuje sa príležitosť na nové kontakty a na kultúrnu výmenu, Cirkev sa cíti vyzvaná na ich prijatie, na dialóg, na pomoc, slovom na prejav bratskosti. Medzi prisťahovalcami zaujímajú utečenci zvláštne miesto a zasluhujú si plnú pozornosť. Sú ich milióny na celom svete a stále ich pribúda. Ušli pred politickým útlakom a neľudskou biedou, pred hladom a suchom katastrofálneho rozmeru. Cirkev ich musí prijať do svojej apoštolskej starostlivosti.

Napokon treba pripomenúť často neznesiteľné situácie chudoby v mnohých krajinách, ktoré sú príčinou masového vysťahovalectva. Spoločenstvo veriacich v Krista je týmito neľudskými situáciami provokované. Hlásanie Krista a jeho kráľovstva musí sa pre tieto národy stať ľudským nástrojom spásy.

c) Kultúrne oblasti alebo moderné areopágy: Keď Pavol už hlásal na mnohých miestach, prišiel do Atén a odobral sa do areopágu. Tam ohlasuje evanjelium rečou, vhodnou a zrozumiteľnou pre toto prostredie. Areopág predstavoval kultúrne centrum vzdelaného ľudu v Aténach, dnes môže slúžiť ako symbol pre nové sektory, ktorým treba hlásať evanjelium.

Takým areopágom novej doby je predovšetkým svet komunikačných prostriedkov, ktorý ľudstvo čím ďalej, tým viac zjednocuje – ako sa hovorí –, robí z neho „svetovú dedinu“. Prostriedky spoločenskej komunikácie hrajú natoľko dôležitú úlohu, že sa stali pre mnohých hlavným prostriedkom informácií a vzdelania, vedenia a riadenia pre individuálne, rodinné a sociálne správanie. Hlavne mladá generácia vyrastá v takto stvárnenom svete. Azda bol tento areopág trochu zanedbávaný. Uprednostňujú sa vo všeobecnosti iné prostriedky na hlásanie evanjelia a na vzdelávanie a masmédiá sú ponechané iniciatíve jednotlivcov alebo malých skupín a v pastoračnom plánovaní nachádzajú miesto len na podradnom mieste. Zapojenie masových médií nemá za cieľ len sprístupniť posolstvo evanjelia mnohým. Ide o omnoho vážnejšiu záležitosť, lebo evanjelizácia modernej kultúry z veľkej časti závisí od ich vplyvu. Nestačí ich len používať na šírenie kresťanského posolstva a náuky Cirkvi, ale posolstvo samo musí byť integrované do tejto, modernou komunikáciou vytvorenej „novej kultúry“. Je to komplexný problém, pretože táto kultúra už pred svojím ustálením vzniká zo samej skutočnosti, že jestvujú nové spôsoby informovania, spojené s novou rečou, novými technikami a novými psychologickými postojmi. Môj predchodca Pavol VI. povedal, že „oddelenie evanjelia a kultúry je bezpochyby tragédia našej doby“.62 Široké pole dnešnej komunikácie potvrdzuje tento úsudok naplno.

Sú aj iné areopágy moderného sveta, na ktoré sa musí orientovať misijná činnosť Cirkvi. Napríklad boj za mier, rozvoj a oslobodenie národov, ľudské práva, hlavne menšín, povznesenie ženy a dieťaťa. Ochrana prírody je tiež oblasťou, ktorú treba objasniť vo svetle evanjelia.

Široký je aj areopág kultúry, vedeckého výskumu a medzinárodných vzťahov, ktoré umožňujú dialóg a vedú k novým projektom v prospech života. Treba sa pozorne a angažovane dostať do týchto moderných inštancií. Ľudia sa cítia ako námorníci na rozbúrenom mori života, vyzvaní na stále väčšiu jednotu a solidaritu. Riešenia životných problémov môžu byť študované, diskutované a skúšané len za spolupráce všetkých.

Stále dôležitejšie sa ukazujú internacionálne organizácie a schôdzky v mnohých oblastiach ľudského života, od kultúry až po politiku, od hospodárstva po výskum. Kresťania, ktorí žijú a pracujú v tejto internacionálnej dimenzii, majú si uvedomovať svoju povinnosť vydávať svedectvo evanjelia.

38. Naša doba má v sebe zároveň čosi dramatického i fascinujúceho. Kým sa ľudia z jednej strany náhlia za materiálnym prospechom a stále viac sa ponárajú do konzumného materializmu, ukazuje sa na druhej strane úzkostlivé hľadanie zmyslu, potreba vnútorného života, snaha naučiť sa nové formy koncentrácie a modlitby. Nielen v nábožensky formovaných kultúrach, ale aj v sekularizovaných spoločenstvách hľadá sa duchovná dimenzia života ako liek proti odľudšteniu. Takzvaný fenomén „návratu náboženstva“ nie je bez dvojznačnosti, ale obsahuje aj pozvanie. Cirkev vlastní neoceniteľné duchovné bohatstvo, ktoré môže ľudstvu ponúknuť. Je to Kristus, ktorý sa označil ako „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 16). Je to kresťanská cesta stretnutia s Bohom modlitbou, askézou, objavením zmyslu života. Aj to treba na areopágu ohlasovať.

Vernosť Kristovi a napomáhanie k slobode človeka

39. Všetky formy misijnej činnosti sú poznačené vedomím požadovať slobodu človeka tým, že je mu zvestovaný Kristus, ktorého telom je a ktorého poslanie pokračuje. „Ide tou istou cestou, akou šiel Kristus, cestou chudoby, poslušnosti, služby a jeho obety až po smrť, z ktorej potom vstal a vyšiel ako víťaz.“63 Cirkev má teda povinnosť všetko vynaložiť, aby svoju činnosť vo svete rozvinula a získala všetky národy. A má aj právo, ktoré jej bolo dané od Boha na uskutočnenie jeho plánu. Náboženská sloboda, niekedy ešte ohraničovaná a znásilňovaná, je predpoklad a garancia pre všetky slobody, ktoré zaručujú spoločné dobro ľudí a národov. Treba dúfať, že náboženská sloboda bude všetkým a všade zaistená. Cirkev sa zasadzuje za tento cieľ v rôznych krajinách, predovšetkým v krajinách s katolíckou väčšinou, kde má väčší vplyv. Nejde však pritom o väčšinové alebo menšinové náboženstvo, ale skôr o nezanedbateľné právo každého človeka.

Na druhej strane obracia sa Cirkev na človeka s plným rešpektom pred jeho slobodou.64 Misie nepotláčajú slobodu, ale ju uľahčujú. Cirkev predkladá, ale nič neukladá. Rešpektuje ľudí a kultúry, zastavuje sa pred svätyňou svedomia. Pre tých, ktorí sa pod rôznymi zámienkami stavajú proti misijnej činnosti, Cirkev opakuje: Otvorte brány Kristovi!

Obraciam sa na všetky miestne cirkvi, na mladé i na staré. Svet sa stále viac zjednocuje, duch evanjelia musí viesť k prekonaniu kultúrnych a nacionálnych bariér a vyhýbaniu sa každému uzavretiu. Už Pápež Benedikt XV. napísal misionárom svojej doby, „že by stratili svoju vlastnú hodnotu, keby mysleli viac na svoju zemskú vlasť ako na nebeskú“.65

Tá istá výzva platí dnes pre všetky miestne cirkvi. Otvorte brány misionárom, lebo „každá miestna cirkev, ktorá by sa vedome chcela oddeliť od svetovej Cirkvi, stratila by svoju väzbu na Boží plán a schudobnela by vo svojej cirkevnej dimenzii“.66