Láska – pôvod a miera misií

60. „Cirkev na celom svete – tak som povedal počas mojej návštevy v Brazílii – chce byť cirkvou chudobných. Chce vyčerpať celú pravdu, ktorá je obsiahnutá v blahoslavenstvách, predovšetkým v prvom: ,Blahoslavení chudobní v duchu…‘ Chce túto pravdu učiť a uskutočňovať ju ako Ježiš, ktorý prišiel, aby robil a učil.“114

Mladé cirkvi žijú väčšinou medzi národmi, ktoré trápi veľmi rozšírená chudoba, a vyjadrujú často túto obavu ako určujúcu čiastku svojich misií. Konferencia latinskoamerických biskupov v Pueble poukazuje na príklad Ježiša a píše: „Chudobní zasluhujú prednostnú pozornosť, nech je už akákoľvek sociálna a osobná situácia, v ktorej sa nachádzajú. Sú stvorení na obraz a podobenstvo Boha, hoci je tento obraz často zahmlený, ba aj zneuctený. Z toho vyplýva, že misie sa najprv obracajú na chudobných a uskutočňovanie evanjelia medzi nimi je znamením a dôkazom poslania Ježišovho.“115

Cirkev, verná duchu blahoslavenstiev, je povolaná deliť sa s chudobnými a utláčanými každého druhu. Vyzývam teda všetkých učeníkov Krista a všetky kresťanské spoločenstvá, od rodín až po diecézy, od farnosti až po rehoľné spoločenstvá, aby úprimne pretvorili svoj život v zmysle solidarity s chudobnými. Zároveň ďakujem misionárom, ktorí svojou láskyplnou prítomnosťou a pokornou službou v školách, zdravotných strediskách, staniciach pre malomocných, domoch pre postihnutých a starých ľudí, inštitúciách na podporu žien a podobných službách pracujú pre celkový rozvoj osôb a spoločností. Ďakujem kňazom, rehoľníkom a laikom za ich oddanosť a posmeľujem dobrovoľných spolupracovníkov súkromných organizácií, ktorí sa venujú týmto skutkom lásky k blížnemu a ľudskej podpore. Sú to skutočne diela lásky k blížnemu, ktoré vydávajú svedectvo pre ducha každej misionárskej aktivity. Láska je a zostane motívom misií a zároveň je „jediným kritériom, podľa ktorého treba niečo spraviť alebo nespraviť, zmeniť alebo zachovať. Je princípom, ktorý riadi celé konanie, a je cieľom, na ktorý sa musí zameriavať. Čo sa koná z lásky alebo je ňou inšpirované, nikdy nie je primalé a je vždy dobré“.116

VI.
ZODPOVEDNÍ ZA PASTORÁCIU V MISIÁCH A ICH SPOLUPRACOVNÍCI

61. Nejestvuje svedectvo bez svedka a misie bez misionárov. Ježiš vyvolil ľudí ako svojich svedkov a apoštolov a vyslal ich, aby spolupracovali na jeho poslaní a pokračovali v jeho diele spásy: „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei a Samárii až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).

Dvanásti sú prvými spolupracovníkmi všeobecných misií. Apoštoli predstavujú kolegiálny subjekt misií. Sú vyvolení Ježišom, aby zostávali s ním a boli poslaní k strateným ovciam domu Izraela. Táto kolegiálnosť neprekáža, že v skupine vynikajú jednotlivé osobnosti ako Jakub, Ján a predovšetkým Peter, ktorého osoba má taký význam, že oprávňuje výraz „Peter a ostatní apoštoli“. Vďaka nemu sa otvára horizont pre univerzálne misie, v ktorých potom vyniká Pavol, ktorý podľa Božej vôle bol povolaný a vyslaný na misie medzi pohanov.

V prvej fáze misionárskeho rozmachu nachádzame okrem apoštolov aj iných pokorných spolupracovníkov, na ktorých nesmieme zabudnúť; sú to osoby, skupiny i obce. Typickým príkladom miestnej cirkvi je spoločenstvo v Antiochii, ktoré prijíma evanjelium a podáva ho ďalej tým, že vysiela misionárov k pohanom. Prvotná cirkev prežíva misie ako spoločnú a spoločenskú úlohu, pozná však „zvláštnych poslaných“ alebo „misionárov, posvätených pre pohanov“, ako bol Pavol a Barnabáš.

62. Čo sa od začiatku kresťanstva podniklo pre univerzálne misie, má platnosť a naliehavosť až do dnešného dňa. Cirkev je zo svojej prirodzenosti misionárska, lebo rozkaz Kristov nebol podmienený a povrchný, ale týka sa srdca Cirkvi. Z toho vyplýva, že celá a každá jednotlivá cirkev je poslaná k národom. „Aby misijná horlivosť prekvitala aj medzi domácim obyvateľstvom vo vlastnej krajine, je veľmi užitočné, ak sa mladé cirkvi čo najskôr aktívne zúčastnia na misijnom diele všeobecnej Cirkvi tým, že aj ony pošlú misionárov, ktorí budú hlásať evanjelium všade vo svete, hoci samy trpia nedostatkom duchovenstva.“117 Mnohé už konajú podľa toho a ja ich posmeľujem, aby to živo robili ďalej.

V tomto podstatnom spojení všeobecnej Cirkvi s miestnymi cirkvami sa rozvíja ozajstná a plná misijná činnosť. „Vo svete, ktorý sa zmenšovaním vzdialeností stáva stále menším, musia sa cirkevné spoločenstvá navzájom spájať, vymieňať si energiu a prostriedky a spoločne sa zasadzovať za jednu spoločnú úlohu – evanjelium zvestovať a žiť. Takzvané mladé cirkvi potrebujú silu starých, kým tie zase potrebujú svedectvo a energiu mladších, takže jednotlivé cirkvi môžu čerpať z bohatstva iných cirkví.“118

Prví zodpovední za misijnú činnosť

63. Ako zmŕtvychvstalý Pán dal apoštolskému kolégiu s Petrom na čele rozkaz na svetové misie, tak spočíva táto zodpovednosť predovšetkým na kolégiu biskupov s nástupcom Petrom na čele.119 Vo vedomí tejto zodpovednosti vidím to pri stretnutí s biskupmi ako svoju povinnosť vzhľadom na novoevanjelizáciu, ako i svetové misie, podieľať sa s nimi na tejto úlohe. Vydal som sa ulicami sveta na cestu, „aby som hlásal evanjelium“ a „posilňoval bratov vo viere“, „aby som Cirkev tešil a stretal sa s človekom“. Sú to cesty viery… Okrem toho sú to príležitosti na putovnú katechézu, na ohlasovanie radostného posolstva a apoštolského Učiteľského úradu v celom rozsahu vo všetkých rovinách a po celej zemi.“120

Spolubratia v biskupskom úrade sú so mnou bezprostredne zodpovední za evanjelizáciu sveta, či už ako členovia biskupského kolégia, alebo ako pastieri svojich miestnych cirkví. K tomu hovorí koncil: „Úloha zvestovať evanjelium na celom svete sa týka celého zboru biskupov. Im všetkým spolu dal Kristus príkaz.“121 Zdôrazňuje tiež, že biskupi dostali vysviacku nielen pre určitú diecézu, ale pre spásu celého sveta.122 Táto kolegiálna zodpovednosť má praktické dôsledky. Tak musí biskupská synoda medzi záležitosťami všeobecného významu venovať zvláštnu pozornosť misijnej činnosti ako najdôležitejšej a najsvätejšej úlohe Cirkvi.123 Tá istá zodpovednosť sa odzrkadľuje – v rôznej miere – v biskupských konferenciách a ich zariadeniach na kontinentálnej rovine. Preto musia poskytnúť vlastný prínos pre misijné nasadenie.124

Aj povinnosť k misiám u každého biskupa ako pastiera miestnej cirkvi je veľká. Jemu prináleží úloha, „ako hlava a jednotiace centrum diecézneho apoštolátu dynamizovať misijnú činnosť, riadiť ju a koordinovať. Okrem toho sa má starať, aby sa apoštolská činnosť neobmedzovala na už obrátených, ale aby bola primeraná časť spolupracovníkov a prostriedkov určená na evanjelizáciu nekresťanov“.125

64. Každá miestna cirkev sa musí veľkodušne otvoriť potrebám iných. Spolupráca cirkvi v ozajstnej vzájomnosti, ktorá ich uschopňuje dávať a prijímať, je tiež prameňom obohatenia pre všetkých a týka sa rôznych oblastí cirkevného života. V tomto ohľade zostane vzorom vyhlásenie biskupov v Pueble: „Konečne nadišla hodina pre Latinskú Ameriku… obrátiť sa za svoje hranice ad gentes. Zaiste my sami potrebujeme ešte misionárov, ale musíme dávať niečo z našej chudoby.“126

S týmto duchom pozývam biskupov a biskupské konferencie veľkodušne uskutočňovať, čo je v „smerniciach“, ktoré vydala Kongregácia pre klérus ohľadom spolupráce miestnych cirkví a lepšieho rozdelenia kléru vo svete.127

Poslanie Cirkvi je obsiahlejšie než „communio“ medzi cirkvami. Musí sa dať viesť okrem pomoci pre novoevanjelizáciu, predovšetkým svojím misijným charakterom. Apelujem na všetky cirkvi, mladé i staré, aby sa podelili so mnou o túto starosť tým, že sa budú starať o vzrast misijných povolaní a o prekonanie rôznych ťažkostí.

Misionári a inštitúty ad gentes

65. Medzi pracovníkmi v misijnej pastorácii, ako v minulosti i teraz, zastávajú miesto zásadného významu ešte vždy tí ľudia a inštitúty, ktorým venuje dekrét Ad gentes zvláštnu kapitolu s názvom „Misionári“128. Tu sa ponúka dôkladná reflexia, ktorá sa týka predovšetkým misionárov samých. Zmenami v misiách mohli by byť zvedení k tomu, že už nechápu zmysel vlastného povolania a nevedia, čo vlastne Cirkev dnes od nich očakáva.

Východiskom sú slová koncilu: „Hoci povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností zaväzuje každého učeníka Kristovho, predsa Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov tých, ktorých on sám chce, aby boli s ním a aby ich poslal kázať pohanom. Preto prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý udeľuje vhodné charizmy, ako sa mu páči, roznecuje v srdciach niektorých jednotlivcov misijné povolanie a zároveň buduje v Cirkvi inštitúty, ktoré berú na seba ako svoju osobitnú povinnosť poslanie hlásať evanjelium, týkajúce sa celej Cirkvi.“129

Ide teda o „zvláštne povolanie“, ktoré je formované podľa príkladu apoštolov. Prejavuje sa v celkovom zanietení pre službu evanjelia. Je to zanietenie, ktoré sa vzťahuje na celú osobu a život misionára a vyžaduje od neho neohraničenú oddanosť síl a času. Ktorí sú obdarení takým povolaním, právoplatnou autoritou poslaní, „idú vo veriacej poslušnosti k tým, ktorí sú ďaleko od Krista, a venujú sa výlučne dielu, ktoré prevzali ako služobníci evanjelia“.130 Misionári majú stále uvažovať nad tým, ako môžu zodpovedať v teologickom a apoštolskom vzdelávaní.

66. Ďalej musia misijné inštitúty využívať všetky potrebné pomocné pramene, aby mohli rozvinúť svoju skúsenosť, kreativitu vo vernosti k svojej pôvodnej charizme a primerane pripraviť kandidátov a zaistiť, aby ich členovia obnovovali svoju duchovnú, morálnu a fyzickú energiu.131 Majú sa cítiť ako živá časť kresťanského spoločenstva a s ním spolupracovať. Lebo „každý inštitút je zrodený pre Cirkev a je povinný ju obohacovať vlastnými zvláštnosťami, zodpovedať zvláštnemu duchu a zvláštnemu poslaniu“. Biskupi sami majú bdieť nad vernosťou pôvodnej charizme.132

Misijné inštitúty vyšli vo všeobecnosti z Cirkvi so starou tradíciou a sú z historického stanoviska nástrojom kongregácie Propaganda fide na rozširovanie viery a na zakladanie nových cirkví. Dnes prijímajú rastúci počet kandidátov z nových cirkví, ktoré sami založili, kým nové inštitúty vznikli práve v krajinách, ktoré najprv len prijímali misionárov, ale dnes ich aj vysielajú. Túto dvojakú tendenciu treba privítať. Potvrdzuje platnosť a aktuálnosť špecifického povolania na misie u tých inštitútov, ktoré sú stále ešte „absolútne potrebné“,133 nielen pre misionársku činnosť ad gentes, ale i pre oživenie misií tak v cirkvách starého kresťanstva, ako i v tých omnoho mladších.

Zvláštne povolanie misionárov na celoživotný úväzok má aj ďalej svoju úplnú platnosť. Stelesňuje príklad misionárskeho nasadenia Cirkvi, ktorá je stále odkázaná na radikálnu a celkovú odovzdanosť, na nové a odvážne impulzy. Misionári a misionárky, ktorí zasvätili celý svoj život svedectvu Zmŕtvychvstalého medzi národmi, sa nemajú dať zastrašiť pochybnosťami, neporozumeniami, odmietaním a prenasledovaním. Majú oživiť milosť svojej zvláštnej charizmy a znovu sa odvážne vydať na cestu uprednostňujúcu najnižšie a najťažšie miesta v duchu viery, poslušnosti a v spoločenstve s vlastnými pastiermi.

Diecézni kňazi pre svetové misie

67. Ako spolupracovníci biskupa sú kňazi skrze vysviacku vyzvaní deliť sa s ním o problémy misií. Duchovný dar, ktorý kňazi prijali pri vysviacke, ich pripravuje nie na ohraničené a úzke poslanie, ale na všeobsiahle, všeobecné, spásonosné poslanie v najširšom zmysle, „až po končiny zeme,“ lebo každá kňazská služba má účasť na svetovom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom.134 Preto už výchova kandidátov na kňazstvo musí mať za cieľ sprostredkovať im „toho ozaj katolíckeho ducha, ktorý ich naučí pozerať za hranice vlastnej diecézy, národa alebo obradu a venovať sa potrebám svetových misií a byť ochotný hlásať evanjelium všade“.135 Všetci kňazi musia mať misionárske srdce a misionársku mentalitu. Musia byť otvorení pre potreby Cirkvi a sveta, musia si všímať aj obďaleč stojacich a hlavne nekresťanské skupiny v svojom vlastnom okolí. V modlitbe a zvlášť v eucharistickej obete majú spolu niesť starosť celej Cirkvi o celé ľudstvo.

Hlavne kňazi, ktorí sa nachádzajú na územiach kresťanskej menšiny, by mali byť obdarení zvláštnou horlivosťou a misijnou angažovanosťou. Pán im nezveruje len starosť o kresťanské spoločenstvo, ale predovšetkým evanjelizáciu tých spoluobčanov, ktorí nepatria do ich stáda. „Budú sa snažiť celkom konkrétne dať sa k dispozícii Duchu Svätému a biskupovi, aby boli poslaní zvestovať evanjelium za hranice svojej krajiny. To vyžaduje od nich nielen vyzreté povolanie, ale i mimoriadnu schopnosť oddeliť sa od vlastnej domoviny, vlastného národa a vlastnej rodiny, ako i zvláštnu schopnosť vžiť sa s múdrosťou a úctou do iných kultúr.“136

68. V encyklike Fidei donum pápež Pius XII. s prorockým pohľadom posmelil biskupov, aby uvoľnili niektorých svojich kňazov pre dočasnú službu cirkvám Afriky a schválil už jestvujúce iniciatívy. O dvadsaťpäť rokov neskôr som chcel podčiarknuť veľkú novotu tohoto dokumentu, ktorý pomohol premôcť „teritoriálnu dimenziu kňazskej služby a zameral ju na celú Cirkev“.137 Dnes sa potvrdzuje platnosť a plodnosť tejto skúsenosti: tzv. „kňazi Fidei donum“ prejavujú jedinečným spôsobom puto jednoty medzi cirkvami. Sú pre núdzne cirkevné spoločenstvá cenným prínosom a zakusujú od nich čerstvosť a živosť viery. Misijná služba diecézneho kňaza musí zodpovedať určitým kritériám a podmienkam. Treba posielať najlepších kňazov, ktorí sa hodia na zvláštnu prácu, ktorá ich čaká, a sú riadne pripravení.138 Musia sa zapojiť do nového prostredia Cirkvi, ktorá ich prijme s otvoreným a bratským duchom, a tvoriť pod autoritou biskupa s miestnymi kňazmi jedno presbytérium.139 Želám si, aby duch služby u kňazov starej cirkvi rástol a tým mladším cirkvám naďalej napomáhal.

Misionárska plodnosť vysviacky

69. Povolania inštitútov zasväteného života patria k nevyčerpateľnému a mnohostrannému bohatstvu Ducha. Ich členovia od okamihu, keď sa zasvätili službe Cirkvi, sú zaviazaní vykonávať svoju prácu zvláštnym spôsobom ako misijnú prácu, v štýle zodpovedajúceho inštitútu.140 Dejiny potvrdzujú veľké zásluhy rehoľných rodín pri rozširovaní viery a vytváraní nových cirkví, od starých monastických zariadení ku stredovekým rádom a novovekým kongregáciám.

a) Nasledujúc koncil pozývam inštitúty kontemplatívneho života zriaďovať komunity v mladých cirkvách, aby dávali „medzi nekresťanmi nádherné svedectvo majestátu a láske Boha, ako i jednote v Kristovi“.141 Táto prítomnosť v nekresťanskom svete je všade blahodarná, hlavne v tých oblastiach, kde si náboženstvá vysoko cenia kontemplatívny život v askéze a hľadaní absolútna.

b) Inštitúty aktívneho života upozorňujem na široké pole činnej lásky, hlásania evanjelia, kresťanskej výchovy, kultúry a solidárnosti s chudobnými a ukracovanými, s okrajovými skupinami a s utláčanými. Tieto inštitúty, nezávisle od toho, či majú priamy misionársky cieľ, alebo nie, majú skúmať svoje možnosti a disponovateľnosť, aby rozšírili svoju prácu na šírenie kráľovstva Božieho. Tejto úlohy sa v poslednom čase ujalo nemálo inštitútov. Ale bol by som rád, keby sa táto autentická služba ešte lepšie chápala a uskutočňovala. Cirkev musí veľké hodnoty, ktorých nositeľkou je, spraviť známymi. Nikto nedosvedčuje tieto hodnoty účinnejšie ako ten, kto sľúbil zasvätený život v čistote, chudobe a poslušnosti, v úplnej oddanosti a úplnej disponovateľnosti, aby slúžil ľuďom podľa Kristovho príkladu.142