80. Keď myslím na tento vážny problém, apelujem so zvláštnou dôverou a náklonnosťou na rodiny a mladých. Rodiny a hlavne rodičia si majú byť vedomí, že „majú priniesť zvláštny príspevok pre misijnú úlohu Cirkvi tým, že pestujú u svojich synov a dcér misijné povolania“.167 Intenzívny život modlitby, praktický zmysel pre službu blížnemu a veľkodušná účasť na cirkevných aktivitách poskytujú rodinám priaznivé predpoklady pre povolania medzi mládežou. Keď sú rodičia ochotní dať zvolenie, ak niektoré z ich detí chce ísť do misií, keď prosili o takú milosť Boha, odplatí sa im radosťou v ten deň, keď ich syn, ich dcéra poslúchli Božie volanie.

Mladých samých prosím, aby počúvali slovo Kristovo, ktoré sa im prihovára, ako už Šimonovi Petrovi a Andrejovi na brehu jazera: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“. Nech majú odvahu odpovedať ako Izaiáš: „Tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8) Budú mať pred sebou fascinujúci život a pocítia pri tom skutočné zadosťučinenie, že hlásajú bratom a sestrám radostnú zvesť a že ich vedú na cestu spásy.

Blaženejšie je dávať, ako prijímať (Sk 20, 35)

81. Materiálne a hospodárske potreby misionárov sú početné: nejde len o vybavenie Cirkvi potrebnými štruktúrami (kaplnky, školy pre katechétov a seminaristov, byty), ale i udržovanie diel charity, výchovy a rozvoja človeka, teda o akčné pole, ktoré je hlavne v chudobných krajinách nekonečne rozsiahle. Misijná cirkev rozdáva, čo dostáva, rozdeľuje medzi chudobných, čo dávajú k dispozícií jej materiálnymi potrebami lepšie vybavené deti. Chcel by som pri tejto príležitosti poďakovať všetkým, ktorí i za cenu obetí dávajú dary misijnému dielu. Ich zriekanie a ich účasť sú nepostrádateľné pri výstavbe Cirkvi a pre svedectvo lásky.

Pri materiálnej podpore je dôležité dbať na ducha, v akom sa dary dávajú. Na to je potrebné preskúmanie vlastného životného štýlu. Misie čakajú nielen pomoc, ale aj účasť pri hlásaní a v láske k chudobným. Všetko, čo sme dostali od Boha – život, ako i materiálne bohatstvá – nie sú naším vlastníctvom, ale sú nám dané na užívanie. Veľkodušnosť dávania je vždy inšpirovaná vierou. Len vtedy je dávanie blaženejšie ako prijímanie.

Svetová misijná nedeľa, ktorá je ustanovená na oživenie misií, alebo na zbieranie pomocných prostriedkov, je dôležitým dátumom v živote Cirkvi, lebo ukazuje, ako treba dávať: pri slávení Eucharistie, ako dar Bohu a pre všetky misie sveta.

Nové formy misionárskej spolupráce

82. Spolupráca sa dnes rozširuje o nové formy, ktoré zahrňujú nielen hospodársku podporu, ale i priamu účasť. Nové situácie v spoločnosti s faktom veľkej pohyblivosti vyžadujú od kresťanov ozajstného misijného ducha.

Medzinárodný turizmus sa stal medzitým masovým fenoménom. Je to pozitívny fakt vzájomného kultúrneho obohacovania, ak je praktizovaný ohľaduplne. Treba sa vyhýbať chvastúnstvu a márnotratnosti a hľadať ľudský kontakt. Od kresťanov sa vyžaduje predovšetkým vedomie povinnosti, byť vždy svedkom viery a lásky Kristovej. Aj bezprostredné poznanie misijného života a nových kresťanských spoločenstiev môže obohatiť skúsenosť a posilniť vieru. Návštevy misií, hlavne mladšími, ktorí tam idú slúžiť a získať hlboký zážitok kresťanského života, sú chvályhodné.

Zamestnanie privádza dnes početných kresťanov mladých spoločenstiev do oblastí, kde je kresťanstvo neznáme a niekedy zakázané a prenasledované. To isté zažívajú veriaci z krajín so starou kresťanskou tradíciou, ktorí nejaký čas pracujú v nekresťanských krajinách. Tieto okolnosti poskytujú zaiste príležitosť žiť vo viere a dosvedčovať ju. V prvých storočiach sa kresťanstvo rozširovalo predovšetkým preto, že kresťania na svojich cestách alebo pri usadení v iných krajinách, kde Kristus ešte nebol zvestovaný, svoju vieru smelo vyznávali a tam založili prvé spoločenstvá.

Rastie počet občanov z misijných krajín a príslušníkov nekresťanských náboženstiev, ktorí sú kvôli štúdiu, práci alebo pre ťažké politické a hospodárske pomery v rodnom kraji nútení usadiť sa u iných národov. Prítomnosť takých občanov v krajinách starého kresťanstva je pre cirkevné spoločenstvá výzvou a pohýňa ich na prijatie dialógu, na spolužitie, na svedectvo a na priame hlásanie. V kresťanských krajinách sa skutočne tvoria humanitárne a kultúrne skupiny, ktoré vyzývajú na misie ad gentes. Miestne cirkvi by sa mali aj s pomocou ľudí, ktorí prichádzajú z krajín prisťahovalcov, a s navrátenými misionármi starať veľkodušne a otvorene o túto situáciu.

Spolupráca môže tiež zahrňovať angažovanosť zodpovedných činiteľov v politike, hospodárstve, kultúre a tlači, ba i expertov rôznych medzinárodných organizácií. V modernom svete je stále ťažšie určiť zemepisné alebo kultúrne hranice. Jestvuje stále rastúca vzájomná závislosť medzi národmi a to vyzýva ku kresťanskému svedectvu a evanjelizácii.

Podnety a misijná formácia Božieho ľudu

83. Misijná formácia je úlohou miestnej cirkvi za pomoci misionárov a ich inštitútov, ale i ľudí mladých cirkví. Táto práca má určovať kresťanský život nielen náhodne, ale celkom centrálne. Misijná myšlienka môže byť veľkou pomocou pre novoevanjelizáciu kresťanských národov. Svedectvo misionárov má svoju príťažlivú silu aj u duševne vzdialených alebo neveriacich a sprostredkúva kresťanské hodnoty. Miestne cirkvi majú teda misijnú formáciu zapojiť ako podstatný element pastorácie vo farnostiach, spolkoch a skupinách, hlavne u mladých.

Tomuto cieľu slúžia zvlášť informácie misijných časopisov a rôzne audiovizuálne prostriedky. Ich úloha má natoľko veľký význam, že sprostredkujú poznanie hlasov a skúsenosti misionárov a miestnych cirkví, v ktorých títo pracujú. Misijné inštitúty by mali mladším cirkvám, ktoré si ešte nevládzu zaobstarať vlastnú tlač a iné prostriedky, ponúknuť ľudí a výbavu pre tieto iniciatívy.

Na takú formáciu sú povolaní kňazi a ich spolupracovníci, vychovávatelia a učitelia, teológovia, hlavne profesori v seminároch a v centrách pre výchovu laikov. Teologické štúdium nemôže a nesmie odhliadnuť od svetových misií Cirkvi, od ekumenizmu, od štúdia veľkých náboženstiev a od misiológie. Odporúčam, aby predovšetkým v seminároch a výchovných domoch rehoľníkov a rehoľníčok také štúdium bolo poskytované a aby sa študenti a študentky špecializovali na rozličné odbory misiológie.

Práca formácie sa má stále orientovať podľa špecifických cieľov. To znamená: informovať a vzdelávať Boží ľud o všeobecných misiách Cirkvi, starať sa o misijné povolania, snažiť sa o spoluprácu pri evanjelizácii. Lebo neslobodno podávať zúžený obraz misijnej práce, akoby to bolo hlavne podporovanie chudobných, prínos k oslobodeniu utláčaných, napomáhanie pokroku, obrana ľudských práv. Misijná cirkev sa angažuje aj na týchto frontoch, ale jej primárna úloha je iná. Chudobní majú hlad po Bohu, a nielen po chlebe a slobode, a misijná činnosť musí najprv dosvedčovať a zvestovať spásu v Kristovi tým, že zakladá miestne cirkvi, ktoré sú potom nástrojom oslobodenia v každom ohľade.

Zvláštna zodpovednosť Pápežských misijných diel

84. Pri tomto diele formácie majú Pápežské misijné diela zvláštnu úlohu, ako som už častejšie zdôraznil v posolstvách k misijnej nedeli. Štyri diela – Dielo šírenia viery, Dielo sv. apoštola Petra, Dielo detstva Ježišovho a Misijná únia – majú spoločnú úlohu podporovať v ľude Božom misijného ducha. Misijná únia má za bezprostredný a špeciálny cieľ obrodzovanie a misijnú formáciu kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa už venujú výchove v kresťanských spoločenstvách. Okrem toho má za cieľ podporovať iné diela, ktorých je centrom.168 Heslom pritom musí byť: „Všetky cirkvi za obrátenie celého sveta.“169

Ako diela pápeža a biskupského kolégia zaberajú aj v rámci miestnych cirkví „prvé miesto, lebo sú prostriedkami pre katolíkov na vlievanie misijného ducha, ako i organizovanie primeraných zbierok v prospech všetkých misií podľa jednotlivých potrieb“.170 Ďalším cieľom misijných diel je vzbudzovanie misijných povolaní tak v starých, ako i mladších cirkvách. Odporúčam čo najsrdečnejšie, aby svoju službu oduševňovania stále viac zameriavali na tento cieľ.

Pri vykonávaní svojej činnosti misijné diela na svetovej úrovni závisia od Kongregácie pre evanjelizáciu, na miestnej úrovni od biskupských konferencií a od biskupov jednotlivých cirkví, v spolupráci s už jestvujúcimi pomocnými štruktúrami. Majú vnášať do katolíckeho sveta ducha univerzálnosti služby pre misie, bez ktorého niet žiadnej spolupráce.

Misiám nielen dávať, ale aj od nich prijímať

85. Spolupracovať na misiách znamená byť schopný nielen dávať, ale i prijímať. Všetky miestne cirkvi, mladé i staré, sú vyzvané svetovým misiám dávať a od nich prijímať, žiadna sa nesmie uzavrieť do seba. Ako hovorí koncil, „na základe katolicity prinášajú jednotlivé časti svoje dary ostatným častiam a celej Cirkvi, takže celok i jednotlivé časti priberajú od všetkých iných vo vzájomnom spoločenstve a spolupôsobia na plnosť v jednote. Preto jestvujú medzi rôznymi časťami Cirkvi putá vnútorného spoločenstva v spojení s duchovným dobrom, apoštolskými pracovníkmi a materiálnymi pomôckami“!171

Vyzývam všetky cirkvi, biskupov, kňazov, rehoľníkov a veriacich otvoriť sa pre univerzálnosť Cirkvi a vyhýbať sa každej forme partikularizmu, exkluzivity alebo pocitom sebestačnosti. Aj keď sú miestne cirkvi zakorenené vo svojom národe a kultúre, musia sa predsa konkrétne pridŕžať tohoto univerzalistického významu viery tým, že dávajú ďalej alebo prijímajú od iných cirkví duchovné dary, pastoračné skúsenosti pri prvozvestovaní a evanjelizácii, apoštolský personál a materiálnu pomoc.

Sklon uzavrieť sa môže byť skutočne silný. Staré cirkvi, ktoré sa snažia o novoevanjelizáciu, sú tej mienky, že musia teraz vykonávať misie doma a vystavujú sa nebezpečenstvu, že len nerady priznávajú povolania misijným inštitútom, rehoľným kongregáciám a iným cirkvám a brzdia elán vzhľadom na nekresťanský svet. Ale keď dávame štedro zo svojho, aj dostaneme, a už dnes jestvujú mladé cirkvi, z ktorých mnohé zažívajú podivuhodný rozkvet povolaní a sú schopné posielať kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky do starých cirkví.

Na druhej strane pociťujú problém vlastnej identity, inkulturácie, slobody vzrastu bez vplyvov zvonku, čo môže mať za následok, že zavrú dvere pred misionármi. Týmto cirkvám hovorím: Neizolovať sa, ale prijímať misionárov a pomoc od iných cirkví a vysielať svojich misionárov do sveta. Práve pre problémy, ktoré vás trápia, musíte byť v stálom spojení s vašimi bratmi a sestrami vo viere. Každým legitímnym spôsobom uplatnite slobodu, na ktorú máte právo, a uvedomte si, že učeníci Ježiša Krista „musia viac poslúchať Boha ako ľudí (Sk 5, 29).

Boh pripravuje evanjeliu novú jar

86. Keď pozorujeme dnešný svet povrchne, sme nemálo dotknutí negatívnymi skutočnosťami, ktoré by mohli viesť k pesimizmu. Ale tento pocit nie je oprávnený: veríme v Boha, Otca a Pána, v jeho dobrotu a milosrdenstvo. Bezprostredne pred začiatkom tretieho tisícročia vykúpenia Boh pripravuje veľkú kresťanskú jar, ktorej zorničku už možno tušiť a skutočne badať tak v nekresťanskom svete, ako i v starom kresťanstve – postupné približovanie národov k ideálom a hodnotám, ktorým sa Cirkev snaží napomáhať. Dnes sa u národov naozaj ukazuje nové spoločné smerovanie k týmto hodnotám, zrieknutie sa násilia a vojny, rešpektovanie ľudskej osoby a jej práv, túžba po slobode, spravodlivosti a bratstve, prekonávanie rasizmu a nacionalizmu, uznanie a pozdvihnutie hodnoty ženy.

Kresťanská nádej nás utvrdzuje v tom, aby sme sa zasadili všetkými silami za novoevanjelizáciu a za svetové misie a necháva nás modliť sa, ako nás naučil Ježiš: „Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt 6, 10).

Počet ľudí, ktorí čakajú na Krista, je ešte stále nesmierne veľký. Ľudské a kultúrne priestory, ktoré ešte neboli zasiahnuté hlásaním evanjelia, alebo kde je Cirkev len slabo prítomná, sú také rozsiahle, že vyžadujú zjednotenie všetkých síl. S prípravou na oslavu jubilejného roku 2000 sa angažuje celá Cirkev ešte viac za nový misionársky advent. Musíme živiť vo svete apoštolskú horlivosť, dávať ďalej svetlo a radosť viery a k tomu ideálu musíme vychovávať každý seba i celý Boží ľud.

Nemôžeme si žiť spokojne, keď myslíme na milióny bratov a sestier, ktorí, hoci vykúpení krvou Kristovou, predsa žijú bez poznania Božej lásky. Tak pre jednotlivého veriaceho, ako aj pre celú Cirkev musí byť misionárska úloha prvoradá, lebo sa týka večného určenia človeka a odpovedá na tajuplný a milosrdný Boží plán.

VIII.
MISIONÁRSKA SPIRITUALITA

87. Misionárska aktivita vyžaduje zvláštnu spiritualitu, ktorá sa týka každého učeníka Kristovho, zvlášť však všetkých tých, ktorých Boh povolal za misionárov.

Dať sa viesť Duchom

Táto spiritualita sa prejavuje predovšetkým v živote plnom učenlivosti voči Duchu, ktorú zaväzuje dať sa vnútorne ním formovať, aby sme sa stávali stále podobnejšími Kristovi. Nemožno vydávať svedectvo o Kristovi bez odzrkadľovania jeho obrazu, ktorý v nás oživuje skrze milosť a pôsobenie Ducha. Učenlivosť voči Duchu zaručuje tiež prijať dary pevnosti a rozlišovania, ktoré sú podstatnými črtami tejto spirituality.

Príznačný je prípad apoštolov, ktorí napriek svojej láske k majstrovi a hoci veľkodušne nasledovali jeho volanie, ukázali sa počas jeho verejného života neschopní pochopiť jeho slová a nasledovali ho iba váhavo na ceste utrpenia a pokorovania. Duch ich pretvorí v smelých svedkov Kristových a osvietených hlásateľov slova, Duch ich bude sprevádzať na ťažkých a nových cestách misií.

Aj dnes sú misie ťažké a komplikované ako v minulosti a vyžadujú smelosť a svetlo Ducha. Zažívame často drámu kresťanskej prvocirkvi, ktorá videla, ako sa neverecké a nepriateľské sily spojili proti Pánovi a jeho Pomazanému (Sk 4, 26). Ako vtedy, treba sa aj dnes modliť, aby nám Boh daroval schopnosť otvorene hlásať evanjelium, a treba skúmať tajuplné cesty Ducha a dať sa ním viesť do úplnej pravdy.

Žiť tajomstvo Krista „Poslaného“

88. Podstatný znak misionárskej spirituality je úzke spoločenstvo s Kristom. Misie môžu byť pochopené a žité len vtedy, keď sa odvolávame na Krista, ktorý bol poslaný ohlasovať evanjelium. Pavol opisuje tieto postoje: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš. On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušný až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 5 – 8).

Tu je tajomstvo vtelenia a vykúpenia opísané ako celkové sebazrieknutie, ktoré vedie Krista žiť celkom ako človek a plniť plán Otca až do krajnosti. Ide o veľké zrieknutie, ba o sebavyprázdnenie, ktoré je však preniknuté láskou a je výrazom lásky. Misie premeriavajú tú istú cestu a majú cieľ pri nohách kríža.

Od misionára sa žiada „zrieknuť sa seba a všetkého, čo doteraz pokladal za svoje, aby sa pre všetkých stal všetkým“. V chudobe, ktorá ho robí voľným172 pre evanjelium, v odstupe od osôb a vecí svojho okolia, aby sa stal bratom tých, ku ktorým je poslaný, aby im priniesol Krista, Vykupiteľa. To je cieľ, na ktorý je zameraná spiritualita misionára. „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel“ (1 Kor 9, 22 – 23).

Práve preto, že je „poslaný“, pociťuje misionár posilňujúcu prítomnosť Krista, ktorý ho sprevádza v každom okamihu života: „Neboj sa, veď som s tebou“ (Sk 18, 9 – 10), a čaká ho v srdci každého človeka a každého národa.

Milovať Cirkev a ľudí, ako ich miloval Kristus

89. Misionárska spiritualita je poznačená aj apoštolskou láskou, láskou Krista, ktorý prišiel, „aby zhromaždil roztratené deti Božie“ (Jn 11, 52) láskou dobrého Pastiera, ktorý pozná svoje ovce, hľadá ich a za ne dáva život. Kto má misionárskeho ducha, cíti horúcu lásku Krista k dušiam a miluje Cirkev, ako ju miloval Kristus.

Misionár je povzbudený „horlivosťou za duše“, ktorá sa inšpiruje láskou Krista, pozostáva v pozornosti, nežnosti, súcite, disponovateľnosti a záujme pre problémy ľudí. Láska Kristova ide hlboko. On, ktorý „vedel, čo je v človeku“, miloval všetkých a ponúkol im vykúpenie, a bolelo ho to, keď táto spása bola nimi odmietnutá.

Misionár je človek lásky. Aby mohol každému bratovi hlásať, že je milovaný Bohom, a že sám môže milovať, musí svoju lásku ku všetkým dokázať tým, že dáva svoj život za blížneho.

Misionár je „svetovým bratom“, nosí v sebe ducha Cirkvi, otvorenosť a záujem o všetky národy a o všetkých ľudí, zvlášť o najmenších a najúbohejších. Prekračuje hranice a rozdiely rasy, kasty, ideológie, je znamením lásky Božej vo svete, lásky, ktorá nikoho neodvrhuje ani neuprednostňuje.

Napokon musí ako Kristus milovať Cirkev. „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 25). Táto láska až po položenie života je pre neho oporným bodom. Len hlboká láska k Cirkvi dokáže posilňovať horlivosť misionára. Jeho denným popudom je – ako hovorí Pavol – starostlivosť o všetky obce. Pre každého misionára platí: „Vernosť ku Kristovi nemožno oddeliť od vernosti k Cirkvi.“173