20. Evanjeliové posolstvo, ktoré svätý Cyril a svätý Metod preložili pre slovanské národy a pri tejto práci múdro vynášali z cirkevného pokladu „staré i nové veci“,38
bolo odovzdávané hlásaním a katechézou v súlade s večnými pravdami a zároveň bolo aj prispôsobené konkrétnej historickej situácii. Vďaka misijnému úsiliu oboch svätcov slovanské národy si mohli po prvý raz uvedomiť svoje povolanie a mať účasť na večnom zámere Najsvätejšej Trojice vo večnom pláne spásy sveta. Takto poznali aj svoju vlastnú úlohu v dejinách celého ľudstva, stvoreného Bohom Otcom, vykúpeného Synom Spasiteľom a osvieteného Duchom Svätým. Vďaka tomuto hlásaniu, schválenému v tom čase Cirkvou, tak rímskymi biskupmi, ako aj carihradskými patriarchami, Slovania sa mohli cítiť spolu s ostatnými národmi zeme potomkami a dedičmi zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom.39
Takýmto spôsobom vďaka cirkevnej organizácii, zriadenej svätým Metodom a vďaka tomu, že si uvedomili vlastnú kresťanskú identitu, prevzali svoje miesto a údel v Cirkvi, ktorá bola teraz založená i v tejto časti Európy. Preto aj ich dnešní potomci zachovávajú radostnú a záväznú spomienku na toho, ktorý sa stal ohnivkom reťaze veľkých hlásateľov Božieho zjavenia v Starom i v Novom zákone: „Po tomto všetkom milostivý Boh… za našich čias pre náš národ, o ktorý sa dovtedy nikto nestaral, poslal nášho učiteľa blaženého Metoda, aby vykonal dobré dielo; jeho čnosti i boje prirovnávame bez toho, že by sme sa museli červenať, k čnostiam a bojom tých starých bohumilých mužov“.40
21. Solúnski bratia zdedili nielen vieru, ale aj kultúru starovekého Grécka, ktorá potom pokračovala v Byzantskej ríši. Je známe, aké dôležité bolo toto dedičstvo pre celú európsku a priamo či nepriamo aj pre svetovú kultúru. V evanjelizačnom diele, ktoré vykonali ako priekopníci v oblastiach obývaných Slovanmi, je súčasne zahrnutý aj vzor toho, čo dnes voláme inkulturácia, t. j. zasadzovanie evanjelia do miestnej domácej kultúry a zároveň aj začleňovanie týchto kultúr do cirkevného života.
Tým, že zakoreňovali evanjelium do miestnej kultúry národov, ktorým ho hlásali, svätý Cyril a svätý Metod si získali zvláštne zásluhy o vytvorenie a rozvoj tejto kultúry alebo, lepšie povedané, mnohých rôznych kultúr. Všetky kultúry slovanských národov naozaj vďačia za svoj vlastný začiatok a rozvoj práve pôsobeniu solúnskych bratov. Ich originálnym a geniálnym výtvorom je abeceda pre slovanský jazyk, ktorou prispeli ako základným prínosom ku kultúre a literatúre všetkých slovanských národov.
Potom preklad posvätných kníh, ktorý urobili Cyril, Metod a ich žiaci, dodal kultúrnu schopnosť a dôstojnosť jazyku staroslovienskej liturgie; ten potom bol dlhé stáročia nielen cirkevným jazykom, ale aj úradným a literárnym, ba dokonca hovorovým jazykom vzdelanejších tried vo väčšine slovanských národov, zvlášť u Slovanov východného obradu. Bol používaný aj v krakovskom Chráme Svätého kríža, kde sa usadili slovanskí benediktíni. Tu vyšli aj prvé liturgické knihy, tlačené v tomto jazyku. Až dodnes tento jazyk používa byzantská liturgia východných slovanských cirkví gréckeho obradu, a to tak katolíckych, ako aj pravoslávnych vo východnej a juhovýchodnej Európe, ako aj v rôznych západoeurópskych krajinách a tiež v rímskej liturgii chorvátskych katolíkov.
22. V historickom vývoji Slovanov východného obradu zohral tento jazyk rovnakú úlohu ako latinčina na Západe. Zachoval sa však ešte ďalej čiastočne až do devätnásteho storočia a pôsobil priamo svojím vplyvom aj na vytváranie domácich literárnych jazykov, ktorým bol veľmi príbuzný. Tieto zásluhy o kultúru všetkých slovanských kmeňov a národov pôsobia, že evanjelizačné dielo svätých Cyrila a Metoda je v dejinách i v živote týchto etník a národov stále živé.
23. Apoštolsko-misijnú činnosť svätých Cyrila a Metoda, spadajúcu do polovice deviateho storočia, možno považovať za prvú účinnú evanjelizáciu Slovanov.
Rozvíjala sa v rozličnom stupni na jednotlivých územiach, ale sústredila sa hlavne na oblasť vtedajšej Veľkej Moravy. Zaujímala predovšetkým kraje metropolitného sídla, ktorého biskupom bol Metod, t. j. Moravu, Slovensko a Panóniu, čiže oblasť neskoršieho Uhorska. V okruhu veľmi rozsiahleho vplyvu tejto apoštolskej činnosti, hlavne zásluhou misionárov, pripravených svätým Metodom, sa nachádzali aj ostatné skupiny západných Slovanov, zvlášť Česi. Prvý historický český knieža z rodu Přemyslovcov Bořivoj bol pravdepodobne pokrstený podľa slovanského obradu. Neskoršie tento vplyv zasiahol aj lužickosrbské kmene a územie južného Poľska. Po páde Veľkomoravskej ríše (905 – 906) tento obrad však bol vymenený latinským a Čechy boli cirkevne pričlenené k Regensburskému biskupstvu a k salzburskej metropole. Pozornosť si zasluhuje skutočnosť, že ešte v polovici desiateho storočia, v dobe svätého Václava, sa oba prvky silne navzájom prenikali a vzájomne prelínali aj oba liturgické jazyky: slovanský a latinský. Len na tomto základe sa mohla v Čechách vyvinúť kresťanská terminológia, z ktorej sa potom vyvinula a upevnila cirkevná terminológia v Poľsku. Správa o kniežati Vislanov, nachádzajúca sa v Živote Metoda, je najstaršou historickou zmienkou o jednom z poľských kmeňov.41
Chýbajú však dostatočné údaje, aby bolo možné túto správu spojiť so zriadením cirkevnej organizácie slovanského obradu v poľských krajoch.
24. Pokrstenie Poľska v roku 966 v osobe prvého historického panovníka Mieška, ktorý sa oženil s českou kňažnou Doubravkou, prebiehalo zvlášť pôsobením Cirkvi v Čechách a touto cestou sa kresťanstvo dostalo z Ríma do Poľska v latinskej forme. Predsa však zostáva skutočnosťou, že prvé počiatky kresťanstva v Poľsku sú určitým spôsobom spojené s dielom bratov z ďalekého Solúna.
Starostlivosť svätých bratov priniesla ešte viditeľnejšie plody medzi balkánskymi Slovanmi. Vďaka ich apoštolátu sa upevnilo už prv zakorenené kresťanstvo v Chorvátsku.
Cyrilo-metodská misia sa upevnila a podivuhodne rozvinula v Bulharsku najmä zásluhou ich učeníkov, vyhnaných z pôvodného pôsobiska. V tejto krajine vďaka svätému Klementovi Ochridskému vzniklo veľmi účinné stredisko mníšskeho života; rozvinula sa tu zvlášť abeceda, nazývaná cyrilika. Odtiaľ sa potom šírilo kresťanstvo do ďalších oblastí, až prišlo cez susedné Rumunsko do starej Kyjevskej Rusi a neskoršie sa z Moskvy rozšírilo ďalej na východ. O niekoľko rokov, na rok 1988, pripadne tisíce výročie pokrstenia kyjevského kniežaťa svätého Vladimíra Veľkého.
25. Rodina slovanských národov preto onedlho a právom uznala svätých Cyrila a Metoda za otcov svojho kresťanstva a svojej kultúry. V mnohých zo spomenutých oblastí, hoci tam už pôsobili rôzni misionári, väčšina slovanského obyvateľstva si ešte v deviatom storočí uchovávala pohanské zvyky a povery. Len na území, ktoré kultivovali naši svätci alebo ktoré pripravili na zasiatie viery, kresťanstvo vstúpilo v nasledujúcich storočiach definitívne do kresťanských dejín.
Ich dielo je tiež veľmi dôležitým prínosom pre rast spoločných kresťanských koreňov Európy, ktoré svojou pevnosťou a životaschopnosťou tvoria jeden z hlavných styčných bodov, na ktorý musí brať ohľad každý vážny pokus o znovuzjednotenie nášho svetadielu novým a aktuálnym spôsobom.
Po jedenástich kresťanských slovanských storočiach celkom jasne vidíme, že dedičstvo solúnskych bratov pre Slovanov je a zostáva hlbšie a pevnejšie než akékoľvek rozdelenie. Obidve kresťanské tradície – východná, ktorá pochádza z Carihradu, a západná, pochádzajúca z Ríma – vznikli v lone jedinej Cirkvi, hoci v rozličných kultúrach a pri rôznom prístupe k tým istým problémom. Takáto rôznosť, ak správne chápeme jej pôvod, hodnotu a význam, môže len obohacovať európsku kultúru i jej náboženskú tradíciu a môže sa takisto stať primeranou základňou pre jej duchovnú obnovu, po ktorej toľko túžime.
26. Už v deviatom storočí, keď kresťanská Európa nadobudla nové obrysy a usporiadanie, svätý Cyril a svätý Metod nám predložili posolstvo, ktoré sa ukazuje ako veľmi časové aj v našej dobe, ktorá v dôsledku toľkých zložitých náboženských, kultúrnych, občianskych a medzinárodných otázok hľadá zdôvodnenú jednotu v skutočnom spoločenstve rôznych zložiek. Možno povedať, že pre týchto dvoch hlásateľov evanjelia bola príznačná ich láska ku všeobecnému cirkevnému spoločenstvu na Východe i na Západe, v ktorom vyhradili miesto pre novú partikulánu cirkev, ktorá sa rodila v slovanských národoch. Od nich vychádza aj pre dnešných kresťanov a ľudí našej doby výzva, aby budovali toto spoločenstvo spoločnými silami.
Príklad svätých Cyrila a Metoda platí však ešte viac na osobitnom poli misionárskej činnosti. Tá je totiž základnou úlohou Cirkvi a dnes je osobitne naliehavá vo forme už vyššie spomenutej takzvanej inkulturácie. Obaja bratia nielenže plnili svoje poslanie s plným rešpektom voči kultúre, ktorá u slovanských národov už jestvovala, ale pomocou náboženstva ju tiež ustavične zošľachťovali a zvyšovali jej úroveň. Podobne aj dnes starobylé cirkvi môžu a majú pomáhať mladým cirkvám a národom, aby ich vlastná identita dozrievala a rozvíjala sa.42
27. Cyril a Metod sú akoby ohnivká, akýsi duchovný most medzi východnou a západnou tradíciou, ktoré splývajú do jednej veľkej, všeobecnej tradície Cirkvi. Sú nám vzormi a zároveň aj patrónmi v ekumenickom úsilí sesterských cirkví, západnej i východnej. Ony sa usilujú dialógom a modlitbou znovu nájsť viditeľnú jednotu v dokonalom a plnom spoločenstve – takú jednotu, ako som to už povedal počas svojej návštevy v Bari, ktorá nie je ani absorbovaním jednej druhou, ani čírym splynutím.43
Jednota je stretnutie v pravde a láske; tieto dary sme dostali od Ducha Svätého. Cyril a Metod ako osobnosti a svojím dielom sú postavy, ktoré vo všetkých kresťanoch vzbudzujú veľkú clivú túžbu po zjednotení a po jednote medzi dvoma sesterskými cirkvami Východu a Západu.44
Na dosiahnutie plnej katolicity každý národ, každá kultúra má vo všeobecnom pláne spásy určenú svoju vlastnú úlohu. Každá zvláštna tradícia a každá miestna cirkev majú zostať prístupné a pozorné voči iným cirkvám a tradíciám a súčasne aj voči všeobecnému katolíckemu spoločenstvu; keby ostali uzavreté samy do seba, hrozilo by im nebezpečenstvo vlastného ochudobnenia.
Tým, že Cyril a Metod uplatňovali svoje charizmatické dary, vniesli rozhodujúci vklad do budovania Európy, nielen pokiaľ ide o jej kresťanské náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty. Ani dnes nejestvuje iná cesta na prekonanie rôznych napätí a na nápravu roztržiek a protikladov v Európe, ako aj na celom svete, lebo tieto javy hrozia, že vyvolajú strašné zničenie životov a hodnôt. Byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi i spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči bratom, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných dobier.
Jedna zo základných túžob dnešného ľudstva je naozaj snaha znova nájsť jednotu a spoločenstvo na skutočne dôstojný život všetkých ľudí na celej planéte. Cirkev vie, že je znamením a všeobecnou sviatosťou spásy a jednoty ľudského pokolenia; preto vyhlasuje, že je ochotná plniť túto svoju povinnosť, „ktorá sa stáva v súčasných pomeroch oveľa naliehavejšou, pretože treba, aby všetci ľudia, ktorí sú už dnes navzájom úzko spojení rôznymi spoločenskými, technickými a kultúrnymi zväzkami, dosiahli aj v Kristovi plnú jednotu“.45
28. Patrí sa teda, aby celá Cirkev dôstojne a radostne oslávila tisícsté výročie, ktoré už uplynulo od dovŕšenia apoštolského diela prvého arcibiskupa, vysväteného v Ríme pre slovanské národy, t. j. Metoda, ako aj jeho brata Cyrila, a zároveň si pripomenúť, že tieto národy tým vstúpili na javisko dejín spásy a boli takýmto spôsobom začlenené do počtu európskych národov, ktoré už v predošlých stáročiach prijali evanjeliové posolstvo. Všetci istotne chápu, s akou jasavou radosťou sa tejto oslavy chce zúčastniť prvý syn zo slovanského kmeňa, povolaný po skoro dvetisíc rokoch na biskupský stolec svätého Petra v Ríme.
29. „Do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Pozdravujeme tisícsté výročie úmrtia svätého Metoda tými istými slovami, ktoré on vyslovil – ako je to zaznamenané v jeho prvom staroslovienskom životopise46
– tesne pred smrťou, keď sa už chystal pripojiť k svojim otcom vo viere, nádeji a láske: patriarchom, prorokom, apoštolom, učiteľom a mučeníkom svojho slova i života, a pomocou darov Ducha Svätého dal príklad plodného povolania tak pre storočie, v ktorom žil, ako aj pre nasledujúce storočia, zvlášť pre našu súčasnosť.
Jeho blažený odchod z tohto sveta na jar roku 885 od vtelenia Pána (podľa byzantského letopočtu roku 6393 od stvorenia sveta) sa odohral v dobe, keď sa nad Carihradom sťahovali mračná a rôzne nepriateľské napätia stále viac ohrozovali pokojný život národov a dokonca i posvätné zväzky kresťanského bratstva a spoločenstva medzi východnou a západnou cirkvou.
V jeho katedrále, naplnenej veriacimi z rozličných kmeňov, učeníci svätého Metoda vzdali posledný hold zosnulému pastierovi za posolstvo spásy, mieru a zmierenia, ktoré im priniesol a ktorému zasvätili svoj život: „Slúžili bohoslužbu latinsky, grécky a slovansky“,47
vzývali pri nej Boha a vzdávali úctu prvému arcibiskupovi cirkvi, ktorú sám založil medzi Slovanmi, ktorý hlásal evanjelium spolu s bratom v ich vlastnom jazyku. Táto Cirkev sa potom ešte viac upevnila, keď po výslovnom pápežovom súhlase dostala vlastnú domácu hierarchiu, zakorenenú v apoštolskom následníctve a spojenú v jednote viery a lásky tak s rímskou, ako aj s carihradskou cirkvou, kde misijné poslanie k Slovanom malo svoj začiatok.
Keď sa teraz napĺňa jedenáste storočie od úmrtia svätého Metoda, želám si byť aspoň duchovne na Velehrade, kde, ako sa zdá, Prozreteľnosť dovolila Metodovi zakončiť jeho apoštolský život. Chcem sa tiež zastaviť v rímskej Bazilike svätého Klementa, kde svätý Cyril bol pochovaný – a pri hrobe chcem obidvoch týchto bratov a slovanských apoštolov odporučiť Najsvätejšej Trojici, ako aj ich duchovné dedičstvo osobitnou modlitbou: