1. Apoštoli Slovanov svätý Cyril a svätý Metod zostávajú v pamäti Cirkvi spolu s veľkým evanjelizačným dielom, ktoré uskutočnili. Ba možno tvrdiť, že ich pamiatka sa stala osobitne živou a aktuálnou za našich dní.
Vzhľadom na úctu, plnú vďačnosti, ktorej sa po stáročia tešia svätí solúnski bratia (zo starobylého mesta Thessaloníki), zvlášť u slovanských národov a pamätajúc na ich nedocenený prínos k dielu hlásania evanjelia medzi týmito národmi, ako aj ku zmiereniu, priateľskému spolunažívaniu, ľudskému rozvoju a úcte k vnútornej dôstojnosti každého národa, vyhlásil som 31. decembra 1980 apoštolským listom Egregiae virtutis1
svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Takto som nadviazal na líniu svojich predchodcov, zvlášť Leva XIII., ktorý pred viac než sto rokmi, 30. septembra 1880, rozšíril úctu týchto dvoch svätých encyklikou Grande munus2
na celú Cirkev, a Pavla VI., ktorý apoštolským listom Pacis nuntius3
z 24. októbra 1964 vyhlásil svätého Benedikta za patróna Európy.
2. Dokument spred piatich rokov smeroval k tomu, aby oživil povedomie týchto slávnych aktov a zamýšľal upútať pozornosť kresťanov a všetkých ľudí dobrej vôle, ktorým leží na srdci dobro, svornosť a jednota Európy, na stále živšiu aktuálnosť vynikajúcich postáv, Benedikta, Cyrila a Metoda ako konkrétnych príkladov a duchovných opôr pre kresťanov našej doby a zvlášť pre národy európskeho svetadielu, ktoré už dávno, predovšetkým vďaka modlitbám a pôsobeniu týchto svätcov, zapustili vedome a svojrázne korene do Cirkvi a do kresťanskej tradície.
Uverejnenie môjho spomenutého apoštolského listu v roku 1980, diktovaného pevnou nádejou, že v Európe i na svete sa prekoná to, čo rozdeľuje Cirkev a národy, sa viazalo na tri okolnosti, ktoré boli predmetom mojich modlitieb a úvah. Prvou bolo tisícsté výročie pápežského listu Industriae tuae,4
ktorým Ján VIII. roku 880 schválil používanie slovanského jazyka v liturgii na základe prekladov oboch svätých bratov. Druhou bolo sté výročie spomenutej encykliky Grande munus. Treťou bol začiatok práve v roku 1980 šťastného a sľubného teologického dialógu medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami na ostrove Patmos.
3. V tomto dokumente sa chcem odvolávať zvlášť na list, ktorým pápež Lev XIII. chcel pripomenúť Cirkvi a svetu apoštolské zásluhy obidvoch bratov: nielen Metoda, ktorý podľa tradície skončil svoj život v roku 885 na Velehrade na Veľkej Morave, ale aj Cyrila, ktorého smrť oddelila od brata už v roku 869 v Ríme, v meste, ktoré prijalo a ktoré doteraz uchováva a vrúcne uctieva jeho telesné pozostatky v starobylej Bazilike sv. Klementa.
Pápež Lev XIII. najprv pripomenul svätý život a apoštolské zásluhy dvoch solúnskych bratov a potom ustanovil ich sviatok na 5. júla. Po Druhom vatikánskom koncile v rámci liturgickej obnovy bol sviatok preložený na 14. februára, dátum, ktorý z historického stanoviska znamená narodenie sv. Cyrila pre nebo5.
Po vyše storočí od uverejnenia encykliky Leva XIII. nové okolnosti, do ktorých spadá tisícsté výročie blaženej smrti svätého Metoda, núti dať nový výraz pamiatke, ktorú si Cirkev na toto dôležité výročie uchováva. Na to sa cíti zvlášť zaviazaný prvý pápež, ktorý bol na stolci svätého Petra povolaný z Poľska, teda zo slovanských národov.
Udalosti posledného storočia a zvlášť posledných desaťročí prispeli k tomu, že v Cirkvi ožil spolu s náboženskou pamiatkou i historicko-kultúrny záujem o dvoch svätých bratov, ktorých zvláštna charizma sa stala oveľa pochopiteľnejšia vo svetle súčasných pomerov a skúseností. K tomu prispeli mnohé udalosti, ku ktorým došlo v Cirkvi zásluhou Druhého vatikánskeho koncilu. Vo svetle učenia a pastorálneho zamerania tohto koncilu môžeme sa teraz zahľadieť novým, oveľa zrelším a hlbším spôsobom na tieto dve sväté postavy, od ktorých nás už delí jedenásť storočí; v ich živote a v apoštolskej činnosti môžeme čítať, čo Božia prozreteľnosť tam vpísala, aby sa v novej plnosti prejavili v našej dobe a priniesli nové ovocie.
4. Podľa príkladu encykliky Grande munus chcel by som pripomenúť život svätého Metoda bez toho, že by som zanedbal osudy jeho brata svätého Cyrila, ktoré sú s ním úzko spojené. Urobím to v hrubých obrysoch, ponechávajúc spresnenie historickému bádaniu a diskusiám okolo jednotlivých bodov.
Mesto, v ktorom sa narodili dvaja svätí bratia, sú terajšie Thesaloníki, ktoré v deviatom storočí boli dôležitým obchodným a politickým strediskom byzantského cisárstva a zaujímali význačné miesto v intelektuálnom a spoločenskom živote tej balkánskej oblasti. Pretože ležali na hranici slovanských oblastí, istotne mali aj slovanský názov: Solún.
Metod bol starším z bratov; jeho krstné meno pravdepodobne bolo Michal. Narodil sa medzi rokom 815 a 820. Mladší Konštantín, neskoršie lepšie známy pod rehoľným menom Cyril, prišiel na svet roku 827 alebo 828. Ich otec bol vysokým úradníkom cisárskej správy. Spoločenské postavenie rodiny otváralo obom bratom podobnú kariéru, na ktorú ostatne Metod aj nastúpil, dosiahnuc úrad archonta, čo znamená správcu jednej z pohraničných provincií, v ktorej žilo mnoho Slovanov. Predsa však už okolo roku 840 sa jej vzdal, aby sa mohol uchýliť do jedného z kláštorov na úpätí hory Olymp, ktorá bola vtedy známa pod menom Svätá hora.
Brat Cyril študoval s mimoriadnym úspechom v Byzancii, kde prijal kňazské svätenie, keď predtým rozhodne odmietol význačnú politickú funkciu. Vďaka jeho vynikajúcim darom a náboženským a kultúrnym vedomostiam boli mu už v mladom veku zverené chúlostivé cirkevné úlohy; bol knihovníkom archívu pri veľchráme Hagia Sofia v Carihrade a zároveň mal významnú funkciu sekretára patriarchu tohto mesta. Čoskoro však ukázal, že sa chce vzdať týchto úradov, aby sa mohol venovať štúdiu a kontemplatívnemu životu ďaleko od akýchkoľvek ctižiadostivých cieľov. Tak sa skryto uchýlil do jedného kláštora na pobreží Čierneho mora. Keď ho tam po šiestich mesiacoch našli, presvedčili ho, aby sa ujal vyučovania filozofických odborov na vysokej škole v Carihrade. Vďaka svojim vynikajúcim vedomostiam si získal prímenie Filozof, s ktorým je známy dodnes. Neskoršie ho cisár i patriarcha vyslali k Saracénom. Keď splnil toto poslanie, odišiel z verejného života, vyhľadal staršieho brata, aby s ním žil ako mních. Ale znovu spolu s ním bol zaradený do jednej byzantskej delegácie, vyslanej ku Chazarom, ako odborník na náboženské a kultúrne otázky. Počas svojho pobytu na Kryme neďaleko Chersonu boli presvedčení, že objavili chrám, v ktorom bol pochovaný svätý Klement Rímsky, pápež a mučeník poslaný do vyhnanstva do tých vzdialených krajín; dostali jeho telesné pozostatky a vzali ich so sebou.6
Tieto pozostatky potom sprevádzali dvoch svätých bratov na ich nasledujúcej misijnej ceste na Západ až do chvíle, keď ich mohli slávnostne uložiť v Ríme a odovzdať ich pápežovi Hadriánovi II.
5. Udalosť, ktorá mala rozhodnúť o celom priebehu ich života, bola žiadosť kniežaťa Rastislava z Veľkej Moravy; obrátil sa ňou na cisára Michala III., aby poslal jeho kmeňom „biskupa a učiteľa… ktorý by vedel vysvetliť pravú kresťanskú vieru v ich jazyku“.7
Boli vybratí svätí Cyril a Metod, ktorí to ochotne prijali. Potom sa vydali na cestu a prišli na Veľkú Moravu – do štátu, ktorý vtedy zahŕňal rôzne slovanské kmene v strednej Európe a nachádzal sa na križovatke vzájomných vplyvov Východu a Západu – pravdepodobne už v roku 863; medzi tými kmeňmi rozvíjali poslanie, ktorému obidvaja venovali zvyšok svojho života, vyplneného cestami, strádaním, utrpením, nepriateľstvom a prenasledovaním; u Metoda dokonca došlo až k ukrutnému uväzneniu. To všetko znášali so silnou vierou a nezdolateľnou nádejou v Boha. Dobre sa totiž pripravili na úlohu, ktorá im bola zverená: priniesli so sebou knihy Svätého písma, nenahraditeľné na slúženie posvätnej bohoslužby, ktoré pripravili a preložili z gréčtiny do staroslovienčiny a ktoré boli napísané novou abecedou, vypracovanou Konštantínom Filozofom a dokonale zodpovedajúcou výslovnosti tohto jazyka. Misijnú činnosť oboch bratov sprevádzal výrazný úspech, ale, pochopiteľne, aj ťažkosti, ktoré novým misionárom spôsobovali susedné latinské cirkvi, ktoré tam predtým ohlasovali kresťanstvo.
Asi po troch rokoch počas svojej cesty do Ríma sa zastavili v Panónii, kde im slovanský knieža Koceľ, ktorý ušiel z dôležitého občianskeho i náboženského strediska – Nitry, poskytol pohostinné prijatie. Odtiaľto sa potom po niekoľkých mesiacoch vydali do Ríma spolu so svojimi žiakmi, ktorých chceli dať vysvätiť za kňazov. Ich cesta viedla cez Benátky; tam boli podrobení verejnej diskusii o novátorskej misijnej zásade, ktorú uplatňovali. V Ríme ich veľmi milo prijal pápež Hadrián II., ktorý medzitým nastúpil po Mikulášovi I. Schválil slovanské bohoslužobné knihy a nariadil ich slávnostne položiť na oltár v Chráme Panny Márie Väčšej pri jasličkách, dnes nazývanom hlavnou bazilikou Panny Márie,
6. Svätý Metod zostal verný slovám, ktoré mu svätý Cyril povedal na smrteľnej posteli: „Hľa, brat, dvoma spoločníkmi sme boli, ťahajúcimi jedinú brázdu; ja na hrude padám, končiac svoj deň; ale ty veľmi miluješ Horu, to viem, neopúšťaj pre Horu tvoje učenie, lebo čím môžeš byť skorej spasený?“8a
Bol vysvätený za biskupa starobylej Panónskej diecézy, menovaný za pápežského legáta ad gentes (pre slovanské národy), prevzal cirkevný titul obnoveného biskupského stolca v Srieme. Metodovu apoštolskú činnosť prerušili politicko-náboženské spory, ktoré vyvrcholili v jeho dvojročnom väzení; bol obvinený, že si prisvojil biskupskú právomoc druhého. Až po osobnom zásahu pápeža Jána VIII. bol prepustený na slobodu. Aj nový panovník Veľkej Moravy knieža Svätopluk sa nakoniec stal protivníkom Metodovho pôsobenia; odporoval slovanskej bohoslužbe a Rímu naznačoval, že má pochybnosti o pravovernosti nového arcibiskupa. V roku 880 Metod bol znova pozvaný ad limina apostolorum, na návštevu do Ríma, aby celý problém ešte raz osobne predložil Jánovi VIII. Vo Večnom meste bol pozbavený obvinenia a od pápeža dosiahol vydanie buly Industriae tuae,9
ktorá aspoň v podstate navrátila slovanskej bohoslužbe prednostné práva, ktoré jej dal jeho predchodca Hadrián II.
Metodovi sa dostalo podobného uznania dokonalej právoplatnosti aj od byzantského cisára a od patriarchu Fócia, ktorý bol v tej dobe v plnom spoločenstve s Rímom, a to počas jeho cesty do Carihradu v rokoch 881 a 882. V posledných rokoch svojho života sa venoval predovšetkým prekladaniu Svätého písma a bohoslužobných kníh, ďalej prekladaniu diel cirkevných otcov, ako aj zbierky cirkevných a občianskych byzantských zákonov, nazývaných Nomokánon. Starosť o pokračovanie započatého diela ho viedla k tomu, že vybral za svojho nástupcu učeníka Gorazda. Zomrel 6. apríla 885 v službe Cirkvi, ktorú vybudoval u slovanských národov.
7. Prezieravá činnosť, hlboké a pravoverné učenie, vyrovnanosť, oddanosť, apoštolská horl ivosť a neohrozená veľkodušnosť mu získali uznanie a dôveru rímskych pápežov, carihradských patriarchov, byzantských cisárov a rôznych kniežat nových slovanských národov. Preto sa Metod stal sprievodcom a právoplatným pastierom Cirkvi, ktorá v tej dobe zapúšťala korene v spomenutých národoch; všetky ho spolu s bratom Konštantínom uctievajú ako hlásateľa evanjelia a učiteľa, poslaného Bohom a svätým apoštolom Petrom,10
a ako základ plnej jednoty medzi novozaloženými a starobylými cirkvami.
Preto „muži i ženy, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i nevoľní, vdovy i siroty, cudzinci i domáci, zdraví i chorí“,11
všetci tvorili zástup, ktorý so slzami a so spevmi odprevádzal dobrého učiteľa a pastiera do hrobu, lebo on „sa pre všetkých stal všetkým, aby zachránil aspoň niektorých“.12
Popravde povedané, dielo svätých bratov po Metodovej smrti prechádzalo ťažkou krízou a prenasledovanie jeho žiakov sa tak priostrilo, že boli nútení opustiť svoje pole. Aj napriek tomu ich evanjeliová sejba neprestávala vydávať ovocie a ich pastorálny postoj, zameraný na to, aby niesol zjavenú pravdu novým národom – a pri tom rešpektoval ich kultúrnu originalitu –, zostáva živým vzorom pre Cirkev a pre misionárov všetkých dôb.
8. Hoci bratia Cyril a Metod boli vychovaní v byzantskej kultúre, vedeli sa stať apoštolmi Slovanov v plnom zmysle tohto slova. Odlúčenie od vlasti, ktoré Boh niekedy požaduje od vyvolených ľudí, prijaté kvôli viere v jeho prisľúbenie, je vždy tajomnou a plodnou podmienkou pre rozvoj a rast Božieho ľudu na zemi. Pán povedal Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním.“13
V nočnom videní, ktoré mal svätý Pavol v Troade v Malej Ázii, akýsi Macedónčan, teda obyvateľ európskeho svetadielu, zastal si pred ním a prosil ho, aby sa odobral do jeho krajiny a tam hlásal Božie slovo: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“14
Božia prozreteľnosť, ktorá sa u dvoch svätých bratoch prejavila hlasom a autoritou byzantského cisára a patriarchu carihradskej cirkvi, sa na nich obrátila s podobnou výzvou, keď žiadala, aby sa odobrali na misie medzi Slovanov. Takéto poverenie znamenalo pre nich nielen opustiť čestné miesto, ale aj kontemplatívny život; to znamenalo vyjsť z prostredia byzantského cisárstva a vydať sa na dlhé putovanie v službe evanjelia medzi kmene, ktoré z mnohých hľadísk zostávali veľmi vzdialené od spôsobu občianskeho spolunažívania, vybudovaného na rozvinutej štátnej organizácii a vyspelej kultúre Byzantska, ktorá bola preniknutá kresťanskými zásadami. S podobnou výzvou sa na Metoda trikrát obrátil aj rímsky pápež, keď ho poslal ako biskupa Slovanom na Veľkú Moravu do starobylej cirkevnej Panónskej diecézy.
9. Slovanský životopis Metoda týmito slovami tlmočí žiadosť kniežaťa Rastislava, ktorú predniesli jeho vyslanci cisárovi Michalovi III.: „Prišli k nám mnohí učitelia, kresťania z Talianska, z Grécka i z Nemecka, učia nás rozlične. Ale my Slovieni… nikoho nemáme, kto by nás vyučil v pravde a vyložil zmysel“.15
A teda boli vyslaní Konštantín a Metod. Ich hlboko kresťanská odpoveď na výzvu za týchto okolností a vo všetkých podobných prípadoch je podivuhodne vyjadrená slovami, ktoré Konštantín povedal cisárovi: „Hoci som ustatý i chorý na tele, s radosťou pôjdem do tej krajiny“,16
„s radosťou odchádzam pre kresťanskú vieru“.17
Pravda a sila ich misijného poslania vyvierala z hĺbky tajomstva vykúpenia a ich evanjelizačné dielo medzi slovanskými národmi sa malo stať dôležitým článkom poslania, ktoré Spasiteľ zveril všeobecnej Cirkvi až do konca čias. Bolo naplnením – v čase a v konkrétnych pomeroch – slov Krista, ktorý z moci svojho kríža a svojho zmŕtvychvstania prikázal apoštolom: „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“18
„Choďte teda, učte všetky národy.“19
Práve tak to robili hlásatelia evanjelia a učitelia slovanských národov a dali sa pri tom viesť apoštolským ideálom svätého Pavla: „Vierou v Ježiša Krista všetci ste Božími deťmi. Všetci, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. A niet už medzi vami ani Žida ani Gréka, ani otroka ani slobodného, ani muža ani ženy, lebo všetci ste jedno v Kristu Ježišovi.“20
Dvaja svätí bratia okrem veľkej úcty k jednotlivým osobám a nezištnej starostlivosti o ich skutočné dobro mali dosť sily, múdrosti, horlivosti a lásky, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby priniesli budúcim veriacim svetlo, aby im zároveň ukázali dobro a ponúkli konkrétnu pomoc, ako ho dosiahnuť. Kvôli tomu sa chceli stať vo všetkom podobní tým, ktorým prinášali evanjelium; chceli sa stať časťou tých národov a zdieľať s nimi vo všetkom osud.