40. Ak podčiarkujeme dôležitosť ars celebrandi, v dôsledku toho vychádza na svetlo otázka dôležitosti liturgických noriem.121
Ars celebrandi má napomáhať zmysel pre posvätno a používanie tých vonkajších foriem, ktoré vychovávajú k takémuto zmyslu, ako napríklad harmónia celého obradu, liturgických odevov, predmetov a posvätného miesta. Liturgické slávenie prináša úžitok tam, kde sa kňazi a zodpovední za liturgickú pastoráciu snažia umožniť veriacim poznať platné liturgické knihy a k nim prináležiace predpisy, poukazujúc najmä na veľké bohatstvo Všeobecných smerníc Rímskeho misála a Smerníc liturgických čítaní. V cirkevných spoločenstvách sa možno považuje za samozrejmé ich poznanie a správne ocenenie, ale často to tak nie je. V skutočnosti sú to texty, ktoré obsahujú bohatstvá, uchovávajú a vyjadrujú vieru a putovanie Božieho ľudu počas dvoch tisícročí jeho dejín. Rovnako dôležitá pre správne ars celebrandi je pozornosť venovaná všetkým formám slovníka, ktorý liturgia používa: slovo a spev, gestá a chvíle mlčania, pohyby tela, liturgické farby paramentov. Liturgia už svojou povahou vlastní rôznorodé registre komunikácie, ktoré jej umožňujú zapojiť celého človeka. Jednoduchosť gest a striedmosť znakov, určených v predvídanom poradí a čase, vyjadria a zaujmú viac ako umelosť nevhodných dodatkov. Pozornosť a poslušnosť štruktúre, vlastnej obradu, okrem uznania Eucharistie ako daru vyjadrujú aj ochotu služobníka prijať s vďakou taký nevýslovný dar.
41. Hlboký vzťah medzi krásou a liturgiou nás musí viesť k pozornému zvažovaniu všetkých umeleckých prejavov, ktoré sa ponúkajú do služby slávenia.122
Veľmi dôležitou zložkou posvätného umenia je iste architektúra chrámov,123
v ktorých musí vynikať jednota medzi prvkami, vlastnými presbytériu: oltár, kríž, svätostánok, ambóna, sedes. V tomto ohľade treba pamätať, že cieľ sakrálnej architektúry je ponúknuť Cirkvi, sláviacej tajomstvá viery, najmä Eucharistiu, najvhodnejší priestor na primeraný priebeh liturgickej činnosti.124
Veď povaha kresťanského chrámu je daná samotnou liturgickou činnosťou zahŕňajúcou zhromažďovanie veriacich (ecclesia), ktorí sú živými kameňmi chrámu (porov. 1 Pt 2, 5).
Ten istý princíp platí pre celé sakrálne umenie vo všeobecnosti, osobitne maliarstvo a sochárstvo, v ktorých náboženská ikonografia musí byť orientovaná na sviatostnú mystagógiu. Hlbšie poznanie foriem, ktoré sakrálne umenie dokázalo vytvoriť v priebehu stáročí, môže byť veľkou pomocou pre tých, čo majú vzhľadom na umelcov a architektov zodpovednosť ako objednávatelia umeleckých diel, viazaných na liturgickú činnosť. Preto je nevyhnutné, aby do formácie seminaristov a kňazov boli včlenené ako jeden z dôležitých predmetov aj dejiny umenia s osobitným dôrazom na budovy určené na kult vo svetle liturgických noriem. Napokon je dôležité, aby vo všetkom, čo sa týka Eucharistie, bol cit pre krásu. Úctu a starostlivosť treba venovať aj paramentom, zariadeniu, posvätným nádobám, aby vzájomným organickým a usporiadaným spojením živili obdiv pre Božie tajomstvo, vyjadrovali jednotu viery a posilňovali zbožnosť.125
42. V ars celebrandi zaujíma významné miesto liturgický spev.126
Svätý Augustín v jednej zo svojich slávnych kázní právom tvrdí: „Nový človek vie, aký je nový spev. Spievanie je vyjadrením radosti; a ak na to myslíme trochu pozornejšie, je vyjadrením lásky.“127
Boží ľud zhromaždený na slávení spieva Božie chvály. Cirkev vo svojej dvetisícročnej histórii vytvorila a naďalej vytvára hudbu a spevy, tvoriace dedičstvo viery a lásky, ktoré nemožno stratiť. V liturgii nemôžeme povedať, že je spev ako spev. V tomto súvise sa treba vyvarovať všeobecnej improvizácie alebo zavádzania takých hudobných druhov, ktoré nerešpektujú zmysel liturgie. Keďže spev je súčasťou liturgie, musí sa včleniť do formy vlastnej sláveniu.128
V dôsledku toho všetko – text, melódia, predvedenie – musí zodpovedať zmyslu sláveného tajomstva, častiam obradu a liturgickým časom.129
Napokon, i keď si uvedomujeme rozličné smery a rozličné chvályhodné tradície, bol by som rád, aby – ako to žiadali synodálni otcovia – bol primerane ocenený gregoriánsky spev130
ako spev vlastný rímskej liturgii.131
43. Po tom, čo som pripomenul nosné prvky ars celebrandi, ako vyplynuli z práce počas synody, chcel by som špecifickejšie upriamiť pozornosť na niektoré časti štruktúry eucharistického slávenia, ktoré si v našich časoch vyžadujú osobitnú starostlivosť, aby sme zostali verní hlbokému úmyslu liturgickej reformy, ktorú si prial Druhý vatikánsky koncil v kontinuite s celou veľkou cirkevnou tradíciou.
44. Predovšetkým je potrebné uvažovať nad vnútornou jednotou obradu svätej omše. V katechéze i v spôsobe slávenia by sme sa nemali nechať ovplyvniť delením obradu na dve časti. Liturgia slova a liturgia Eucharistie – okrem úvodných a záverečných obradov – „sú medzi sebou tak úzko spojené, že tvoria jeden jediný akt bohoslužby“.132
Medzi Božím slovom a Eucharistiou jestvuje hlboké spojenie. Počúvaním Božieho slova sa rodí alebo posilňuje viera (porov. Rim 10, 17). V Eucharistii sa Slovo, ktoré sa stalo telom, nám dáva ako duchovný pokrm.133
Tak „z dvoch stolov Božieho slova a Kristovho tela Cirkev prijíma a ponúka veriacim chlieb života“.134
Preto treba neustále pamätať, že Božie slovo, ktoré Cirkev číta a ohlasuje v liturgii, vedie k Eucharistii ako k svojmu vlastnému cieľu.
45. Spolu so synodou žiadam, aby sa liturgia slova vždy patrične pripravila a prežívala. Preto vrúcne odporúčam, aby sa v liturgii venovala veľká pozornosť čítaniu Božieho slova zo strany dobre pripravených lektorov. Nikdy nezabúdajme, že „keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, sám Boh hovorí k svojmu ľudu, a Kristus, prítomný v Božom slove, ohlasuje evanjelium“.135
Ak to okolnosti umožňujú, možno myslieť na niekoľko úvodných slov, ktoré pomáhajú veriacim, aby čítania prijímali uvedomelejšie. Aby bolo Božie slovo dobre pochopené, musí sa počúvať a prijať v cirkevnom duchu a vo vedomí jeho jednoty s eucharistickou sviatosťou. Veď slovo, ktoré ohlasujeme a počúvame, je Slovo, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14) a má vnútorný vzťah k osobe Krista a sviatostnej podobe jeho prítomnosti. Kristus nehovorí v minulosti, ale v našej prítomnosti, tak ako je aj prítomný v liturgickej činnosti. V tomto sviatostnom horizonte kresťanského zjavenia136
nám poznanie a štúdium Božieho slova pomôžu lepšie oceniť, sláviť a prežívať Eucharistiu. Aj tu sa v plnej pravde potvrdzujú slová, podľa ktorých „nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista“.137
Na dosiahnutie tohto cieľa treba veriacim poskytnúť pomoc, aby vedeli oceniť poklady Svätého písma, prítomné v lekcionári, a to prostredníctvom pastoračných aktivít, liturgiou slova a lectio divina. Okrem toho nezabúdajme podporovať formy modlitby, potvrdené tradíciou: liturgia hodín, najmä ranné chvály, vešpery a kompletórium, ako aj slávenia vigílií. Modlitba žalmov, biblické čítania a čítania z veľkej Tradície, prítomné v posvätnom ofíciu, môžu viesť k prehĺbenej skúsenosti Kristovej udalosti a ekonómie spásy, čo následne môže obohatiť chápanie a prežívanie eucharistického slávenia.138
46. V súvise s dôležitosťou Božieho slova vystupuje aj potreba zlepšiť kvalitu homílie. Aj ona je „súčasťou liturgického diania“139
a jej úlohou je napomáhať plnšie porozumenie a účinnosť Božieho slova v živote veriacich. Preto si vysvätení služobníci musia „pozorne pripraviť homíliu, vychádzajúc z náležitého poznania Svätého písma“.140
Vyhýbajme sa všeobecným a abstraktným homíliám. Osobitne prosím vysvätených služobníkov, aby homília postavila prečítané Božie slovo do úzkeho vzťahu so sviatostným slávením141
a so životom spoločenstva tak, aby sa Božie slovo stalo skutočne oporou života Cirkvi.142
Zároveň nech sa myslí na katechetický a exhortatívny cieľ homílie. Vzhľadom na trojročný cyklus nedeľného lekcionára je vhodné veriacim múdro predostrieť tematické homílie, ktoré v priebehu liturgického roka preberajú veľké témy kresťanskej viery, čerpajúc z toho, čo je s autoritou predložené Magistériom v štyroch „stĺpoch“ Katechizmu Katolíckej cirkvi a v súčasnom Kompendiu: vyznanie viery, slávenie kresťanského tajomstva, život v Kristovi a kresťanská modlitba.143
47. Synodálni otcovia upriamili pozornosť aj na prinášanie darov. Nejde jednoducho o istý „interval“ medzi liturgiou slova a Eucharistie. To by okrem iného poškodzovalo zmysel jediného obradu, zloženého z dvoch spojených častí. V tomto pokornom a jednoduchom geste sa v skutočnosti prejavuje veľký význam: v chlebe a víne, ktoré prinášame na oltár, je celé stvorenie prijaté Kristom Vykupiteľom, aby bolo premenené a prednesené Otcovi.144
V tejto perspektíve prinášame na oltár aj všetko utrpenie a bolesť sveta v istote, že v Božích očiach je všetko vzácne. Aby sa toto gesto prežívalo v jeho autentickom význame, nie je potrebné, aby bolo nadnášané nevhodnými doplnkami. Samo osebe umožňuje dať hodnotu originálnej účasti, ktorú Boh žiada od človeka, aby priviedol k naplneniu Božie dielo v ňom a dal tak plný zmysel ľudskej práci, ktorá sa prostredníctvom eucharistického slávenia spája s Kristovou vykupiteľskou obetou.
48. Eucharistická modlitba je „ústredný a vrcholný okamih celého slávenia“.145
Jej dôležitosť si zasluhuje primerané zdôraznenie. Rozličné eucharistické modlitby, obsiahnuté v misáli, sú nám odovzdané zo živej tradície Cirkvi a charakterizuje ich nevyčerpateľné teologické a duchovné bohatstvo. Veriacich treba viesť k tomu, aby ho vedeli oceniť. Všeobecné smernice Rímskeho misála nám v tomto pomáhajú, keď nám pripomínajú základné prvky každej eucharistickej modlitby: vzdávanie vďaky, aklamácia, epikléza, opis ustanovenia Eucharistie, premenenie, anamnéza, obetovanie, príhovory a záverečná doxológia.146
Eucharistickú spiritualitu a teologickú reflexiu zvlášť osvecuje, ak sa v anafore kontempluje hlboká jednota medzi vzývaním Ducha Svätého a opisom ustanovenia,147
v ktorom sa „koná obeta, ktorú sám Kristus ustanovil pri Poslednej večeri“148. Tu „Cirkev osobitnými výzvami vzýva moc Ducha Svätého, aby boli posvätené dary veriacich, čiže aby sa stali Kristovým telom a krvou, a aby nepoškvrnená obeta, ktorú veriaci majú prijať, im bola na spásu“.149
49. Eucharistia je svojou povahou sviatosť pokoja. Tento rozmer eucharistického tajomstva nachádza v liturgickom slávení osobitné vyjadrenie v obrade pokoja. Nepochybne ide o veľmi hodnotné gesto (porov. Jn 14, 27). V našich časoch, tak naplnených strašnými konfliktmi, nadobúda toto gesto aj z pohľadu všeobecnej citlivosti osobitný význam, nakoľko Cirkev čoraz viac pripomína ako svoju vlastnú úlohu vzývať Pána za dar pokoja a jednoty pre seba samu a pre celú ľudskú rodinu. Pokoj je iste nepotlačiteľná túžba, prítomná v srdci každého človeka. Cirkev sa stáva hlasom volania po pokoji a zmierení, ktorý stúpa zo srdca každého človeka dobrej vôle a obracia ho k tomu, ktorý „je náš pokoj“ (Ef 2, 14) a ktorý môže uzmieriť národy a jednotlivcov aj tam, kde padajú ľudské snahy. Z tohto všetkého môžeme pochopiť intenzitu, s akou sa často obrad pokoja prežíva počas liturgického slávenia. Čo sa týka tejto témy, počas zasadania Synody biskupov bola však aj vyjadrená potreba usmerniť toto gesto, ktoré môže nabrať neprimerané prejavy a spôsobiť určitý zmätok v zhromaždení práve pred prijímaním. Je dobré pripomenúť, že z veľkej hodnoty tohto gesta nič neuberá, ak sa koná striedmo pre uchovanie klímy, primeranej sláveniu, napríklad vymeniť si znak pokoja len s tými, čo stoja najbližšie.150