90. Nemôžeme zostať pasívni k istým procesom globalizácie, ktoré nezriedka umožňujú bezmierne zväčšovať rozdiely medzi chudobnými a bohatými na svetovej rovine. Musíme odmietnuť každého, kto hromadí bohatstvá zeme, a tak vytvára donebavolajúce nerovnosti (porov. Jak 5, 4). Je napríklad nemožné mlčať pri pohľade „na dojemné obrazy veľkých utečeneckých táborov v rozličných častiach sveta, tých, čo hľadajú šťastie alebo utekajú pred ešte horším osudom, a čo sú vo všetkom núdzni. Nie sú aj títo ľudia naši bratia a sestry? Neprišli ich deti na svet s tým istým oprávneným očakávaním šťastia ako druhí?“.246
Pán Ježiš, chlieb večného života, nás pobáda, aby sme boli citliví na situácie núdze, v ktorej sa ešte nachádza veľká časť ľudstva: sú to situácie, ktorých príčina zahŕňa aj jasnú a znepokojujúcu zodpovednosť ľudí. Vskutku, „na základe dostupných štatistických údajov možno potvrdiť, že aj polovica z obrovských súm, globálne určených na zbrojenie, by bola viac než dostatočná, aby trvalo oslobodila od núdze nespočetný zástup chudobných. Je to výzva pre ľudské svedomie. Národom, ktoré žijú pod prahom chudoby, a to skôr zapríčinenej situáciami, ktoré závisia od medzinárodných politických, ekonomických a kultúrnych vzťahov, než nekontrolovanými situáciami, naše spoločné úsilie v pravde môže a musí dať novú nádej“.247
Pokrm pravdy nás podnecuje odmietať situácie, nedôstojné človeka, v ktorých sa zomiera pre nedostatok jedla, z dôvodu nespravodlivosti a vykorisťovania, a dáva nám novú silu a odvahu neúnavne pracovať na budovaní civilizácie lásky. Od počiatku sa kresťania delili o svoje majetky (porov. Sk 4, 32) a starali sa o pomoc chudobným (porov. Rim 15, 26). Almužna, ktorá sa zberá cez liturgické zhromaždenia, je živou spomienkou na to, ale zároveň je to veľmi aktuálna potreba. Dobročinné cirkevné inštitúcie, osobitne Charita na rôznych úrovniach, poskytujú cennú službu pomoci ľuďom v núdzi, najmä tým najchudobnejším. Čerpajúc inšpiráciu z Eucharistie, ktorá je sviatosťou lásky, stávajú sa jej konkrétnym vyjadrením, a tak si zaslúžia uznanie a povzbudenie v ich solidárnom úsilí vo svete.
91. Tajomstvo Eucharistie nás uschopňuje a podnecuje odvážne sa angažovať v štruktúrach tohto sveta, aby sme do nich vniesli tú novosť vzťahov, ktoré majú v Božom dare svoj nevyčerpateľný zdroj. Modlitba, ktorú opakujeme počas každej svätej omše: „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, nás zaväzuje urobiť všetko, čo je možné, v spolupráci s medzinárodnými, štátnymi a súkromnými inštitúciami, aby prestal alebo sa aspoň zmenšil škandál hladu a podvýživy, ktorou trpia toľké milióny ľudí, najmä v rozvojových krajinách. Najmä kresťanský laik, formovaný v škole Eucharistie, je povolaný prevziať priamo svoju politickú a sociálnu zodpovednosť. Aby mohol primerane vykonávať svoje úlohy, treba ho pripraviť konkrétnou výchovou k láske a spravodlivosti. Na tento účel, ako sa to požadovalo na synode, je potrebné, aby sa v diecézach a kresťanských spoločenstvách spoznávala a podporovala sociálna náuka Cirkvi.248
V tomto vzácnom dedičstve, pochádzajúcom z najstaršej tradície Cirkvi, nachádzame prvky, ktoré s hlbokou múdrosťou usmerňujú správanie kresťanov vzhľadom na pálčivé sociálne problémy. Táto náuka, ktorá dozrievala cez celé dejiny Cirkvi, sa vyznačuje realizmom a rovnováhou, čím pomáha vyvarovať sa scestných kompromisov alebo prázdnych utópií.
92. Pre rozvoj hlbokej eucharistickej spirituality, schopnej významne vplývať na sociálnu situáciu, napokon treba, aby kresťanský ľud, vzdávajúci vďaky prostredníctvom Eucharistie, si bol vedomý, že tak robí aj v mene celého stvorenia, snažiac sa tak posvätiť svet a intenzívne pracovať s týmto cieľom.249
Samotná Eucharistia vrhá mocné svetlo na ľudské dejiny a na celý vesmír. V tejto sviatostnej perspektíve sa zo dňa na deň učíme, že každá cirkevná udalosť má aj charakter znaku, prostredníctvom ktorého nám Boh odovzdáva seba samého a oslovuje nás. Tak môže eucharistická forma existencie napomáhať skutočnú zmenu zmýšľania v spôsobe, akým sa pozeráme na dejiny a svet. Samotná liturgia nás k tomuto všetkému vychováva, keď počas prinášania darov sa kňaz obracia na Boha modlitbou požehnania a prosby nad chlebom a vínom, „plodom zeme“ a „viniča“ a „práce ľudských rúk“. Týmito slovami okrem zapojenia všetkej ľudskej činnosti a námahy do daru pre Boha nás tento obrad podnecuje považovať zem za Božie stvorenie, ktorá pre nás rodí to, čo potrebujeme na udržiavanie nášho života. Príroda nie je neutrálna skutočnosť, matéria, ktorú môžeme nezáväzne používať podľa ľudských inštinktov. Skôr patrí do dobrého Božieho plánu, v ktorom sme všetci povolaní byť synmi a dcérami v jedinom Božom Synovi, Ježišovi Kristovi (porov. Ef 1, 4 – 12). Oprávnené starosti o ekologické podmienky, v ktorých sa stvorenstvo nachádza v toľkých častiach sveta, nachádzajú posilu v perspektíve kresťanskej nádeje, ktorá zaväzuje konať zodpovedne za ochranu stvorenia.250
Vo vzťahu medzi Eucharistiou a vesmírom objavujeme jednotu Božieho plánu a objavujeme hlboký vzťah medzi stvorením a „novým stvorením“, ktoré sa začalo vzkriesením Krista, nového Adama. V sile krstu máme na ňom už teraz účasť (porov. Kol 2, 12 a nasl.) a tak sa nášmu životu, živenému Eucharistiou, otvára perspektíva nového sveta, nového neba a novej zeme, kde zostupuje z neba od Boha nový Jeruzalem ako „nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 2).
93. Na koniec týchto úvah, v ktorých som sa chcel zastaviť pri líniách, ktoré vynikli na zasadaní Biskupskej synody, túžim prijať aj žiadosť, ktorú otcovia vyjadrili, aby sa kresťanskému ľudu pomohlo čoraz lepšie veriť, sláviť a žiť eucharistické tajomstvo. Pod starostlivosťou kompetentných dikastérií bude uverejnené Kompendium, ktoré zhromaždí texty Katechizmu Katolíckej cirkvi, modlitby, vysvetlenia eucharistických modlitieb misála a všetko ostatné, čo sa môže javiť osožné pre správne chápanie, slávenie a adoráciu Oltárnej sviatosti.251
Verím, že tento prostriedok bude môcť prispieť, aby sa pamiatka Pánovej smrti a vzkriesenia každým dňom stávala viac prameňom a vrcholom života a poslania Cirkvi. To podnieti každého veriaceho urobiť zo svojho života pravú duchovnú bohoslužbu.
94. Drahí bratia a sestry, Eucharistia je počiatok každej formy svätosti a každý z nás je povolaný do plnosti života v Duchu Svätom. Koľkí svätí urobili svoj život opravdivým vďaka ich eucharistickej zbožnosti! Od sv. Ignáca Antiochijského po sv. Augustína, od sv. Antona Opáta, Františka Assiského a sv. Tomáša Akvinského, od sv. Kláry z Assisi a Kataríny Sienskej, sv. Pasquala Baylona a sv. Pierra Juliena Eymarda, od sv. Alfonza Máriu z Liguori po blahoslaveného Charlesa de Foucaulda, od sv. Jána Máriu Vianeya po sv. Teréziu z Lisieux, od sv. Pia z Pietrelciny po blahoslavenú Teréziu z Kalkaty, od bl. Piergiorgia Frassatiho po bl. Ivana Mertza, aby som spomenul len niektoré z toľkých mien, svätosť vždy nachádzala svoj stredobod vo sviatosti Eucharistie.
Preto treba, aby sme v Cirkvi v toto najsvätejšie tajomstvo opravdivo verili, s úctou ho slávili a intenzívne žili. Dar, ktorý Ježiš koná zo seba v sviatosti pamiatky svojho utrpenia, nám potvrdzuje, že úspech nášho života pozostáva v účasti na trojičnom živote, ktorá nám v ňom bola ponúknutá definitívnym a účinným spôsobom. Slávenie a adorácia Eucharistie nám umožňujú priblížiť sa k Božej láske a osobne k nej priľnúť až po spojenie s milovaným Pánom. Obeta nášho života, spoločenstvo so všetkými veriacimi a solidarita s každým človekom sú nevyhnutné aspekty logiké latreía, duchovnej bohoslužby, svätej a milej Bohu (porov. Rim 12, 1), v ktorej je celá naša ľudská skutočnosť premenená na Božiu slávu. Pozývam teda všetkých pastierov, aby venovali čo najväčšiu pozornosť šíreniu autenticky eucharistickej kresťanskej spirituality. Kňazi, diakoni a všetci, ktorí konajú eucharistickú službu, môžu z týchto samotných služieb, konaných so starostlivosťou a neustálou prípravou, čerpať silu a podnety na vlastnú i spoločnú cestu posvätenia. Povzbudzujem všetkých laikov, zvlášť rodiny, aby vo sviatosti Kristovej lásky ustavične nachádzali silu na zmenu vlastného života na autentické znamenie prítomnosti vzkrieseného Pána. Prosím všetkých zasvätených, aby svojou eucharistickou existenciou ukázali žiaru a krásu plného prináležania Pánovi.
95. Na začiatku štvrtého storočia bola kresťanská bohoslužba ešte zakázaná cisárskou vrchnosťou. Niektorí kresťania severnej Afriky cítili potrebu sláviť Pánov deň, a preto porušili tento zákaz. Keď boli mučení, vyhlásili, že pre nich nebolo možné žiť bez Eucharistie, Pánovho pokrmu: sine dominico non possumus.252
Títo mučeníci z Abitínie, spojení so svätými a blahoslavenými, ktorí urobili z Eucharistie stredobod svojho života, sa za nás prihovárajú a učia nás vernosti stretnutiu so vzkrieseným Kristom. Ani my nemôžeme žiť bez účasti na sviatosti našej spásy a túžime byť iuxta dominicam viventes, teda preniesť do života to, čo slávime v Pánov deň. Tento deň je totiž dňom nášho definitívneho oslobodenia. Je sa čo diviť, ak túžime, aby bol každý deň prežitý podľa novosti, ktorú doň vniesol Kristus tajomstvom Eucharistie?
96. Nech nás najsvätejšia Mária, nepoškvrnená Panna, Archa novej a večnej zmluvy, sprevádza na tejto ceste stretnutia s Pánom, ktorý prichádza. V nej nachádzame uskutočnenú podstatu Cirkvi najdokonalejším spôsobom. Cirkev vidí v Márii „eucharistickú ženu“ – ako ju nazval Boží sluha Ján Pavol II.253
– ako svoju najlepšiu ikonu a kontempluje ju ako nenahraditeľný vzor eucharistického života. Preto v prítomnosti „verum corpus natum de Maria Virgine“ na oltári kňaz v mene liturgického zhromaždenia hovorí slovami kánonu: „s úctou si spomíname najmä na preblahoslavenú Máriu, vždy Pannu, rodičku Ježiša Krista, Boha a nášho Pána“.254
Jej sväté meno sa vzýva a uctieva aj v kánonoch východných kresťanských tradícií. Veriaci zo svojej strany „odporúčajú Márii, Matke Cirkvi, svoj život a svoju prácu. Usilujú sa mať tie isté city ako Mária, pomáhajú celému spoločenstvu žiť ako živá obeta, milá Otcovi“.255
Ona je tota pulchra, celá krásna, pretože v nej žiari jas Božej slávy. Krása nebeskej liturgie, ktorá sa má odrážať aj v našich zhromaždeniach, nachádza v nej verné zrkadlo. Od nej sa musíme učiť, ako sa my sami máme stať eucharistickí a cirkevní ľudia, aby sme sa mohli aj my, podľa slov svätého Pavla, postaviť „nepoškvrnení“ pred Božiu tvár; takí, akých nás chcel mať od počiatku (porov. Kol 1, 21; Ef 1, 4).256
97. Nech v nás na príhovor preblahoslavenej Panny Márie Duch Svätý zažne ten istý oheň, ktorý zakúsili emauzskí učeníci (porov. Lk 24, 13 – 35), a obnoví v našom živote eucharistický obdiv pre jas a krásu, ktoré žiaria v liturgickom obrade, účinnom znaku nekonečnej krásy svätého Božieho tajomstva. Tí učeníci vstali a ponáhľali sa do Jeruzalema, aby sa s bratmi a sestrami vo viere podelili o svoju radosť. Pravá radosť spočíva v zistení, že Pán zostáva medzi nami ako verný spoločník na našej ceste. Eucharistia nám umožňuje objaviť, že mŕtvy a vzkriesený Kristus je aj naším súčasníkom, prítomným v tajomstve Cirkvi, svojho tela. Stali sme sa svedkami tohto tajomstva lásky. Poprajme si navzájom, aby sme išli plní radosti a obdivu na stretnutie so svätou Eucharistiou, aby sme zakúšali a ohlasovali iným pravdivosť slov, ktorými sa Ježiš lúčil so svojimi učeníkmi: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).