100. Duchovní pastieri sa majú postarať, aby sa v nedele a na väčšie sviatky hlavné hodiny, najmä vešpery, slávili v kostole spoločne. Aj laikom sa odporúča, aby recitovali posvätné ofícium buď s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo každý sám.
101. § 1. Podľa odvekej tradície latinského obradu majú klerici pri posvätnom ofíciu zachovať latinský jazyk. Ordinár však v jednotlivých prípadoch môže dovoliť používať preklad v národnom jazyku, pripravený podľa článku 36, tým klerikom, ktorým používanie latinčiny vážne prekáža v náležitej modlitbe ofícia.
§ 2. Mníškam a členom inštitútov stavov dokonalosti, mužom neklerikom i ženám môže kompetentný predstavený dovoliť používať národný jazyk v posvätnom ofíciu, a to aj pri slávení v chóre, ak je preklad schválený.
§ 3. Každý klerik, ktorý je viazaný posvätným ofíciom, ak sa ho modlí v národnom jazyku spolu s veriacimi alebo s tými, o ktorých sa hovorí v § 2, splní svoju povinnosť, pokiaľ je preklad schválený.
102. Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka posvätnou pamiatkou oslavovať spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň v deň, ktorý nazvala Pánovým, slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci.
V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo, a to od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie Pána, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu.
Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.
103. Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna. V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.
104. Do tohto ročného cyklu Cirkev zaradila aj spomienky na mučeníkov a iných svätých, ktorí mnohotvárnou milosťou privedení k dokonalosti, dosiahli už večnú spásu, spievajú v nebi dokonalú chválu Bohu a orodujú za nás.
V deň narodenia svätých pre nebo Cirkev ohlasuje veľkonočné tajomstvo vo svätých, ktorí trpeli s Kristom a spolu s ním sú oslávení; predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia.
105. Cirkev napokon v rozličných obdobiach roka podľa tradičných spôsobov prehlbuje duchovný život veriacich nábožnými úkonmi duše i tela, poučovaním, modlitbou a skutkami pokánia a milosrdenstva.
Preto posvätný koncil uznal za dobré stanoviť nasledovné:
106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.
107. Liturgický rok treba upraviť tak, aby sa v súlade s podmienkami našich čias zachovali alebo obnovili tradičné zvyky a poriadky posvätných období a ponechal ich pôvodný ráz a tak sa v slávení tajomstiev kresťanského vykúpenia, ale najmä veľkonočným tajomstvom náležite živila nábožnosť veriacich. A keby si miestne podmienky nevyhnutne vyžadovali nejaké prispôsobenia, majú sa urobiť podľa článkov 39 a 40.
108. Myseľ veriacich treba zameriavať predovšetkým na sviatky Pána, ktorými sa cez rok slávia tajomstvá spásy. Preto vlastné časti liturgického obdobia majú dostať patričné miesto pred sviatkami svätých, aby sa náležite slávil celý cyklus tajomstiev spásy.
109. Dvojaký ráz Pôstneho obdobia sa má v plnom svetle prejaviť tak v liturgii, ako aj v liturgickej katechéze. Toto obdobie predovšetkým spomienkou alebo prípravou na krst a pokáním privádza veriacich k tomu, aby horlivejšie počúvali Božie slovo, venovali sa modlitbe a tak sa pripravovali na slávenie veľkonočného tajomstva.
a) Preto sa majú v hojnejšej miere využiť krstné prvky vlastné pôstnej liturgii, a ak je vhodné, treba prevziať aj iné prvky z dávnejšej tradície;
b) to isté je potrebné povedať o prvkoch kajúcnosti. V katechéze sa má veriacim zároveň so sociálnymi následkami hriechu prízvukovať osobitný aspekt pokánia, ktorý odsudzuje hriech ako urážku Boha. Pritom nech sa nezabúda na úlohu Cirkvi v konaní pokánia a nech sa naliehavo vyzýva na modlitbu za hriešnikov.