20. Rozhlasový a televízny prenos posvätných úkonov, zvlášť pokiaľ ide o svätú omšu, sa má diať taktne a dôstojne pod vedením a so zárukou vhodnej osoby, ktorú na túto úlohu určili biskupi.
21. Aby kresťanský ľud mohol z posvätnej liturgie bezpečnejšie dosiahnuť hojnosť milostí, svätá matka Cirkev si starostlivo želá uskutočniť všeobecnú obnovu liturgie. Liturgia totiž pozostáva z nemennej časti, pretože je z Božieho ustanovenia, a z častí podliehajúcich zmene, ktoré sa časom môžu, ba aj musia meniť, ak azda do nich prenikli prvky, ktoré už celkom nezodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa ukázali menej vhodnými.
Pri tejto obnove treba texty a obrady usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, aby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením.
Preto posvätný koncil ustanovil tieto smernice všeobecného rázu.
22. § 1. Právo riadiť posvätnú liturgiu má jedine cirkevná autorita, ktorou je Apoštolská stolica a podľa právnej normy biskup.
§ 2. Riadenie liturgických záležitostí v stanovených medziach patrí, z moci danej právom, aj príslušným zákonne ustanoveným územným zborom biskupov rôzneho druhu.
§ 3. Preto nikto iný, ani kňaz, nesmie v liturgii nič svojvoľne pridať, vynechať alebo pozmeniť.
23. Aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku, revízii jednotlivých častí liturgie musí vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastoračný výskum. Okrem toho treba brať do úvahy všeobecné zákony štruktúry a ducha liturgie, ako aj skúsenosti pochádzajúce z najnovšej liturgickej reformy a občas udelených výnimiek. Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.
Nakoľko je to možné, treba dbať na to, aby medzi susednými oblasťami neboli príliš výrazné rozdiely.
24. V liturgickom slávení má najväčší význam Sväté písmo. Z neho sú totiž vybrané čítania, ktoré sa vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky. Aby sa teda dosiahla obnova, rozvoj a prispôsobenie posvätnej liturgie, treba roznecovať precítenú a živú záľubu vo Svätom písme, o ktorej svedčí úctyhodná tradícia východných i západných obradov.
25. Čo najskôr sa majú zrevidovať liturgické knihy za pomoci odborníkov a po porade s biskupmi z rozličných krajín sveta.
26. Liturgické slávenia nie sú súkromné aktivity, ale slávenia Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty“, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov.33
Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň. Jeho jednotlivých členov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a aktívnej účasti.
27. Kedykoľvek obrady podľa osobitnej povahy každého z nich vyžadujú spoločné slávenie s prítomnosťou a aktívnou účasťou veriacich, treba klásť dôraz na to, aby sa mu podľa možnosti dala prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením.
To platí najmä o slávení svätej omše, pričom vždy zostáva nedotknutá verejná a spoločenská povaha každej omše, a o vysluhovaní sviatostí.
28. Pri liturgických sláveniach nech každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí.
29. Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru konajú opravdivú liturgickú službu. Preto nech plnia svoju úlohu s úprimnou nábožnosťou a náležite, ako sa patrí pri takej vznešenej službe a ako si to Boží ľud od nich právom žiada.
Treba teda každého z nich primeraným spôsobom starostlivo vychovávať v liturgickom duchu a naučiť ich plniť pridelené úlohy podľa predpisov a po poriadku.