III.
PANORÁMA SÚČASNÉHO SVETA

12. Prvá skutočnosť, ktorú treba zdôrazniť, je, že nádeje na rozvoj, vtedy také živé, zdajú sa dnes veľmi ďaleko od uskutočnenia.

V tomto ohľade si encyklika nerobila nijaké ilúzie. Jej vážna, niekedy priam výstražná reč chcela iba zdôrazniť závažnosť situácie a vyburcovať svedomie všetkých, a naliehala na povinnosť prispievať k jej riešeniu. V tých rokoch bol rozšírený určitý optimizmus ohľadom možnosti bez mimoriadneho úsilia vyrovnať hospodársku zaostalosť chudobných národov, dať im prostriedky a pomáhať im v ich procese industrializácie.

V tejto všeobecnej historickej spojitosti okrem úsilí každej krajiny aj Organizácia Spojených národov sa postupne podujala na dve desaťročia rozvoja.30 Urobili sa naozaj niektoré dvojstranné alebo mnohostranné opatrenia na pomoc mnohým národom, medzi ktorými niektoré už boli dávnejšie nezávislé, ale väčšina z nich práve vychádzala z procesu dekolonizácie. Cirkev zo svojej strany si pokladala za povinnosť študovať problémy, ako ich nastoľovala nová situácia, a zamýšľala pritom podporovať svojou náboženskou a ľudskou inšpiráciou tieto snahy, aby im tak dala „dušu“ a účinnú pohnútku.

13. Nemožno povedať, že tieto rôzne náboženské, humánne, hospodárske a technické iniciatívy vyzneli naprázdno, pretože dosiahli určité výsledky. Ak sa však vezmú do úvahy rozličné činitele, vo všeobecnosti nemožno poprieť, že súčasná svetová situácia, pokiaľ ide o rozvoj, pôsobí skôr záporným dojmom.

Preto by sme chceli obrátiť pozornosť všetkých na niektoré všeobecné javy, ale bez toho, že by sme vylúčili iné, majúce špecifický ráz. Nechávam stranou rozbory čísel alebo štatistík, pretože stačí sa pozrieť na skutočnosť, t. j. na nespočetné množstvo mužov a žien, detí, dospelých a starých, teda na konkrétne a neopakovateľné ľudské osoby, ktoré trpia pod neznesiteľnou ťarchou biedy. Je mnoho miliónov tých, čo stratili nádej, pretože ich situácia sa v mnohých častiach sveta citeľne zhoršila. Pred týmito drámami krajnej biedy a nedostatku, v ktorých žije toľko našich bratov a sestier, sám Pán Ježiš burcuje naše svedomie (porov. Mt 25, 31 – 46).

14. Prvé záporné konštatovanie, ktoré sa nanucuje, je trvalá a často ešte viac prehlbovaná priepasť medzi oblasťami takzvaného rozvinutého Severu a rozvíjajúceho sa Juhu. Táto zemepisná terminológia iba čiastočne naznačuje skutočný stav, lebo nemožno prehliadnuť, že hranice medzi bohatstvom a chudobou prechádzajú vnútrom samotných spoločností, a to tak rozvinutých, ako aj ešte len v rozvoji. Ako aj v bohatých krajinách jestvujú zlé sociálne pomery, dosahujúce až stupeň biedy, tak aj v menej vyvinutých krajinách nezriedka možno pozorovať výstrednosti egoizmu a okázalého bohatstva, ktoré uvádzajú do nespokojnosti a vyvolávajú pohoršenie.

Hojnosti majetkov a služieb, ktoré majú k dispozícií ľudia v niektorých častiach sveta, nadovšetko v rozvinutom Severe, zodpovedá na Juhu neprípustná zaostalosť, a práve v tejto zemepisno-politickej oblasti žije väčšina ľudského pokolenia.

Keď sa dívame na celý rad rôznych sektorov – výroba a rozdeľovanie potravín, hygiena, zdravotníctvo a ubytovanie, pitná voda, pracovné podmienky, zvlášť pre ženy, dĺžka života a iné hospodárske a spoločenské javy –, tento celkový obraz je rozčarujúci, či sa už berie tak, ako sa javí sám osebe, alebo vo vzťahu k zodpovedajúcim danostiam rozvinutých krajín. Spontánne prichádza na jazyk slovo „priepasť“.

Možno to nie je primeraný výraz na vyjadrenie opravdivej skutočnosti, pretože môže vyvolať dojem nejakého ustáleného javu. To však nie je správne. V živote rozvinutých krajín a tých, čo sa ešte len vyvíjajú, sa v posledných rokoch prejavil nerovnomerný stupeň zrýchlenia, ktorý ešte viac zväčšuje vzdialenosti. Tak krajiny na ceste rozvoja, zvlášť tie najchudobnejšie, nachádzajú sa v situácii vážneho zaostania.

Treba ešte pripojiť rozdiely v kultúre a vo vzájomných postojoch medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktoré sa vždy nekryjú so stupňom hospodárskeho rozvoja, ale, naopak prispievajú k vytváraniu vzdialeností. Tieto prvky a aspekty robia sociálnu otázku oveľa zložitejšou práve preto, že dosiahla všeobecný rozmer.

Ak pozorujeme rôzne časti sveta, oddelené stále väčšou priepasťou, zdá sa nám, akoby každá z nich sledovala svoju vlastnú cestu a uskutočňovala svoje vlastné záujmy. Takto chápeme, prečo v bežnom spôsobe vyjadrovania sa hovorí o odlišných svetoch vnútri tohto nášho jediného sveta: prvý svet, druhý svet, tretí svet a niekedy i štvrtý svet.31 Hoci si podobné výrazy nenárokujú presné roztriedenie všetkých krajín, predsa majú svoj význam: sú znakom rozšíreného pocitu, že jednota sveta, inými slovami jednota ľudského pokolenia, je vážne ohrozená. Táto terminológia okrem svojej viac-menej objektívnej hodnoty nepochybne skrýva mravný obsah, voči ktorému Cirkev, ktorá je „sviatosťou alebo znamením a nástrojom… jednoty celého ľudského pokolenia“,32 nemôže ostať ľahostajná.

15. Ale práve načrtnutý obraz by bol neúplný, keby sa k „hospodárskym a sociálnym javom“ nedostatočného rozvoja nepripojili iné, rovnako negatívne ukazovatele, ba vyvolávajúce ešte väčšiu ustarostenosť, počínajúc kultúrnou oblasťou. Také sú: analfabetizmus, ťažkosť alebo nemožnosť pristúpiť k vyššiemu vzdelaniu, neschopnosť zúčastňovať sa na budovaní vlastného štátu, rôzne formy vykorisťovania a útlaku tak sociálneho, politického, ako aj náboženského, ktorému je vystavená ľudská osoba i jej práva, a k tomu ešte aj diskriminácia každého druhu, zvlášť tá najhoršia, založená na rasových rozdieloch. Ak sa aj niektorá z týchto rán prejaví v oblasti rozvinutejšieho Severu, istotne sú tieto rany častejšie, trvácnejšie a oveľa ťažšie odstrániteľné v rozvíjajúcich sa a menej pokročilých krajinách.

Treba zdôrazniť, že v dnešnom svete spolu s inými právami sa často potláča právo na hospodárske podnikanie. A predsa tu ide o dôležité právo nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločné dobro. Skúsenosť nám ukazuje, že popieranie tohto práva alebo jeho obmedzovanie v mene predpokladanej „rovnosti“ všetkých v spoločnosti, v skutočnosti znižuje alebo priamo ubíja ducha podnikavosti, t. j. subjektívnu tvorivosť občana. Takýmto spôsobom potom vzniká nie ozajstná rovnosť, ale „zrovnanie na nižšej úrovni“. Namiesto tvorivej podnikavosti vzniká pasívna nečinnosť, závislosť a podrobenosť byrokratickému aparátu, ktorý ako jediný orgán disponuje a rozhoduje, ak dokonca nie je výhradným vlastníkom všetkých majetkov a výrobných prostriedkov. Tento aparát potom uvádza všetkých do stavu skoro absolútnej závislosti, ktorá sa podobá tradičnej závislosti robotníka-proletára v kapitalizme. To vyvoláva pocit sklamania alebo zúfalstva a vedie k nezáujmu o národný život, pobádajúc mnohých do vysťahovalectva a podporujúc určitú formu takzvanej „psychologickej“ emigrácie.

Taká situácia má svoje následky aj z hľadiska „práv jednotlivých národov“. Často sa naozaj stáva, že určitý národ je pozbavený svojej subjektivity, t. j. „zvrchovanosti“, ktorá mu právom patrí nielen na hospodárskom, ale aj politicko-sociálnom a v určitom zmysle aj kultúrnom poli, pretože v národnom spoločenstve všetky tieto životné rozmery sú vzájomne pospájané.

Okrem toho treba zdôrazniť, že nijaká spoločenská skupina, napríklad politická, nemá právo násilne si prisvojiť úlohu jediného vodcu, pretože to vedie k zničeniu opravdivej subjektivity spoločnosti občanov ako osôb, ako sa to prejavuje v každom totalitnom režime. V takejto situácii človek i národ sa stávajú jednoducho „predmetom“ napriek všetkým vyhlasovaniam a slovným uisťovaniam v opačnom zmysle.

Na tomto mieste je vhodné dodať, že v dnešnom svete jestvujú aj mnohé iné formy chudoby. Vari si nezasluhujú tento názov rôzne nedostatky a druhy biedy? Popieranie alebo obmedzovanie ľudských práv, napríklad práva na náboženskú slobodu, práva zúčastniť sa na budovaní spoločnosti, sloboda združovať sa, zakladať odborové organizácie, osobne podnikať v hospodárstve – vari toto neochudobňuje ľudskú osobu práve tak, ak nie ešte viac, ako keď je pozbavená hmotných majetkov? A rozvoj, ktorý neberie ohľad na plné uplatňovanie týchto práv, je naozaj ľudským rozvojom?

V krátkosti možno povedať, že nedostatočný rozvoj našich dní je nielen hospodársky, ale aj kultúrny, politický, a jednoducho ľudský, ako to už pred dvadsiatimi rokmi zdôrazňovala encyklika Populorum progressio. Ak je to tak, potom sa treba pýtať, či dnešná, taká smutná skutočnosť nie je aspoň čiastočne výsledkom obmedzeného chápania rozvoja, totiž prevažne hospodárskeho?

16. Ďalej treba poznamenať, že celkový stav sa značne zhoršil napriek chvályhodným úsiliam, ktoré v minulých dvoch desaťročiach vyvinuli rozvinutejšie i menej rozvinuté národy i medzinárodné organizácie v snahe nájsť východisko alebo aspoň napraviť niektoré ťažkosti.

Zodpovednosť za toto zhoršenie majú rôzne príčiny. Treba poukázať na nepochybnú nedbalosť samých rozvíjajúcich sa národov a zvlášť osôb, ktoré u nich majú v rukách hospodársku a politickú moc. No neslobodno si zakrývať, že zodpovednosť majú aj rozvinuté národy, ktoré nie vždy, aspoň nie v dostatočnej miere, cítili povinnosť pomáhať krajinám, oddeleným od sveta blahobytu, ku ktorému patria.

Nech je akokoľvek, treba však odsúdiť aj hospodárske, finančné a sociálne mechanizmy, ktoré, aj keď riadené ľudskou vôľou, často fungujú skoro automaticky a ešte viac zväčšujú bohatstvo jedných a chudobu druhých. Takéto mechanizmy, priamo alebo nepriamo riadené rozvinutejšími krajinami, samočinne podporujú záujmy tých, ktorí ich riadia, ale nakoniec udusia alebo urobia závislými hospodárstva menej rozvinutých krajín. Bude treba podrobiť tieto mechanizmy pozornému rozboru z eticko-morálneho hľadiska.

Už encyklika Populorum progressio33 predvídala, že s takýmito systémami by sa mohlo zväčšovať bohatstvo bohatých a bieda chudobných. Vznik takzvaného štvrtého sveta je novým dôkazom, že encyklika predvídala správne.

17. Hoci svetová spoločnosť ukazuje príznaky roztrieštenosti, vyjadrené už bežnými názvami ako: prvý, druhý, tretí a tiež štvrtý svet, aj napriek tomu, ostáva veľmi tesná ich vzájomná závislosť, ktorá – ak sa zbaví etických požiadaviek – vedie k neblahým následkom práve pre tých najslabších. Táto vzájomná závislosť akousi vnútornou dynamikou a tlakom mechanizmov, ktoré nemožno ináč nazvať ako zvrhlé, vyvoláva záporné účinky dokonca aj v samých bohatých krajinách. Práve vo vnútri týchto bohatých krajín možno pozorovať, i keď len v menšej miere, špecifické prejavy nedostatočného rozvoja. Malo by sa teda všeobecne uznať, že rozvoj sa alebo stane spoločný pre všetky časti sveta, alebo podstúpi degradačný proces aj v oblastiach vyznačujúcich sa stálym pokrokom. Tento zjav je zvlášť príznačný pre podstatu opravdivého rozvoja: alebo majú na ňom účasť všetky národy sveta, alebo už to nie je opravdivý rozvoj.

Medzi špecifickými ukazovateľmi nedostatočného rozvoja, ktoré postihujú rastúcou mierou aj rozvinuté krajiny, sa so svojou nástojčivosťou prejavujú zvlášť dva. Na prvom mieste je to bytová núdza. V tomto medzinárodnom roku ľudí bez prístrešia, vyhlásenom Organizáciou Spojených národov, pozornosť sa obracia na milióny ľudských bytostí, ktoré nemajú primerané bývanie, alebo ktorí vôbec nemajú kde bývať, aby sa takto vyburcovalo svedomie všetkých a našlo sa riešenie tohto vážneho problému, ktorý prináša negatívne následky na osobnej, rodinnej i spoločenskej úrovni.34

Nedostatok bytov sa pociťuje všade a je z veľkej časti zavinený stále rastúcou urbanizáciou.35 Dokonca aj tie najrozvinutejšie národy poskytujú smutný obraz osôb a rodín, ktoré doslovne zápasia, aby nejako vyžili, a to bez strechy nad hlavou alebo len s takou biednou, ako keby nijakú nemali.

Nedostatok bytov, ktorý je sám osebe vážnym problémom, treba považovať za prejav a výsledok celého radu hospodárskych, sociálnych, kultúrnych alebo jednoducho ľudských nedostatkov a s prihliadnutím na tento rozšírený jav nemalo by byť ťažké dospieť k presvedčeniu, že sme doteraz ešte veľmi ďaleko od opravdivého rozvoja národov.

18. Ďalším neblahým ukazovateľom, ktorý je spoločný pre prevažnú väčšinu národov, je jav nezamestnanosti alebo čiastočná nezamestnanosť. Každý si uvedomuje časovosť a rastúcu vážnosť podobného javu v priemyselných krajinách.36 Ak budí poplach v rozvíjajúcich sa krajinách s ich vysokým demografickým prírastkom a s masou mladých ľudí, v silne hospodársky vyvinutých krajinách sa zdá, že slabnú pramene pracovných príležitostí, takže možnosti nájsť zamestnanie sa zmenšujú namiesto toho, aby rástli.

Aj tento jav s celým radom negatívnych účinkov na individuálnej i spoločenskej rovine od poklesu až po stratu rešpektu, ktorý každý muž alebo žena má mať voči sebe, nás pobáda, aby sme sa vážne zamysleli nad typom rozvoja, ku ktorému sa smerovalo za posledných dvadsať rokov. Na tento účel sa veľmi dobre hodí nasledujúca úvaha z encykliky Laborem exercens: „Treba podčiarknuť, že konštitutívnym prvkom a zároveň najprimeranejším overením tohto pokroku v duchu spravodlivosti a pokoja, ktorý Cirkev hlása a o ktorý sa neprestajne modlí…, je práve ustavičné doceňovanie ľudskej práce, a to jednak z hľadiska jej objektívneho zamerania, jednak z hľadiska dôstojnosti vykonávateľa každej práce, ktorým je človek.“ A, naopak, „nemôže na nás nezapôsobiť zarážajúci fakt, ktorý nadobudol obrovské rozmery“, že totiž „existujú zástupy nezamestnaných alebo len čiastočne zamestnaných; … tento fakt nepochybne dokazuje, že ako vo vnútri jednotlivých politických spoločenstiev, tak aj vo vzájomných vzťahoch medzi nimi na rovine jednotlivých kontinentov i na rovine celého sveta – ak ide o organizáciu práce a zamestnania – čosi nefunguje správne, a to práve v bodoch, ktoré sú najkritickejšie a majú najväčší sociálny význam.“37

Podobne ako predchádzajúci, tak aj tento jav sa pre svoju všeobecnú povahu a vzostupnú tendenciu prejavuje veľmi príznačne hlavne svojím záporným účinkom na stav a kvalitu rozvoja národov, pred ktorými dnes stojíme.

19. Iný jav, tiež typický pre najnovšiu dobu, hoci sa s ním všade nestretávame, je nepochybne rovnako príznačný pre vzájomnú závislosť medzi viac-menej rozvinutými krajinami. Je to otázka medzinárodného zadĺženia, ktorému už pápežská komisia Iustitia et pax venovala zvláštny dokument.38 Nemožno prejsť mlčaním ponad úzku spojitosť medzi týmto problémom, ktorého rastúcu vážnosť už predvídala encyklika Populorum progressio,39 a otázkou rozvoja národov.

Dôvod, ktorý pobádal národy na ceste rozvoja, aby prijali ponuku bohatých kapitálov, spočíval v nádeji, že budú môcť investovať do rozvojových akcií. A tak tieto ponuky kapitálov a ich prijatie v podobe pôžičiek možno považovať za príspevok k rozvoju ako takému, teda za žiaducu vec, ktorá je sama osebe oprávnená, i keď azda neuvážená a v určitých prípadoch aj prenáhlená.

Keď sa potom zmenili okolnosti tak v zadlžených krajinách, ako aj na medzinárodnom finančnom trhu, tento obľúbený prostriedok na napomáhanie rozvoja sa zmenil na škodlivý nástroj, pretože zadlžené krajiny, aby vyhoveli platobným záväzkom, boli nútené vyvážať kapitál potrebný na vzrast alebo priamo na udržanie svojej doterajšej životnej úrovne, ako aj preto, že z toho istého dôvodu nemôžu dostať nové, rovnako nevyhnutné finančné prostriedky.

Týmto mechanizmom prostriedok, určený na rozvoj národov, sa stal brzdou a v určitých prípadoch dokonca zväčšil nedostatočnosť ich rozvoja.

Tieto konštatovania musia viesť k úvahám – ako hovorí nedávny dokument pápežskej komisie Iustitia et pax40 – o etickej povahe vzájomnej závislosti národov a, aby sme zostali v medziach doterajších úvah, o požiadavkách a podmienkach spolupráce pre dobro rozvoja, ktoré majú tiež vychádzať z etických zásad.