30. Podľa Svätého písma pojem rozvoja nie je teda iba „laický“ alebo „svetský“, ale prejavuje sa tiež, hoci aj so svojou výraznou spoločensko-hospodárskou črtou, ako moderný výraz pre základný rozmer ľudského povolania.

Človeka, aby sme tak povedali, Boh nestvoril nehybného a statického. Prvý opis, ktorý nám podáva Biblia, ho jednoducho predstavuje ako stvorenie a obraz vytvorený v hlbokej zhodnosti s Pôvodcom, na jeho podobu. To všetko však vkladá do ľudskej bytosti muža a ženy zárodok a požiadavku pôvodne plánovanej úlohy či už ako jednotlivca, alebo páru, dvojice. Úlohou je „vládnuť“ nad ostatnými stvoreniami, „obrábať“ záhradu; a tak pri plnení tejto úlohy treba zachovávať poslušnosť Božiemu zákonu, a teda aj rešpektovať prijatú podobu, zrejmý základ moci vládnuť, ktorá mu bola daná z ohľadu na jeho zdokonalenie (porov. Gn 1, 26. 30; 2, 15; Múd 9, 2 – 3).

Keď človek neposlúchne Boha a odmietne sa podriadiť jeho moci, potom sa príroda búri proti nemu a neuznáva ho viac ako „pána“, pretože zatemnil v sebe Boží obraz. Výzva vlastniť a užívať stvorené prostriedky zostáva stále v platnosti, ale po hriechu sa jej uskutočňovanie stáva namáhavé a plné utrpenia (porov. Gn 3, 17 – 19).

Nasledujúca kapitola Knihy Genezis nám ukazuje Kainovo potomstvo, ktoré stavia „mesto“, venuje sa pastierstvu, pestuje umenie (hudbu, tamže, 21) a techniku (zlievanie kovov, tamže, 22) a súčasne sa začína „vzývať meno Pánovo“ (tamže, 26). Dejiny ľudského pokolenia načrtnuté vo Svätom písme sú aj po páde do hriechu dejinami stále nových a nových diel, ktoré, aj keď pre hriech sú vystavené neistote a nebezpečenstvu, predsa sa stále opakujú, obohacujú a rozširujú ako odpoveď na Božie povolanie určené mužovi a žene už od počiatku (porov. Gn 1, 26 – 28) a vtlačené do obrazu, ktorý dostali.

Možno teda logicky uzatvárať, aspoň u tých, ktorí veria v Božie slovo, že na dnešný „rozvoj“ sa treba dívať ako na jeden úsek dejín, ktoré sa začali pri stvorení a vždy sú vystavené nebezpečenstvu nevernosti vôli Stvoriteľa, nevernosti prejavujúcej sa predovšetkým sklonom k modlárstvu. Ale v základe tento „rozvoj“ zodpovedá tomu, čo bolo na začiatku stanovené. Kto by sa chcel spreneveriť ťažkej, ale vznešenej úlohe zlepšiť osud celého človeka a všetkých ľudí pod zámienkou, že je to ťažký boj a že vyžaduje ustavičné úsilie alebo jednoducho pre neúspech a nutnosť začínať niekedy od nuly, ten by zrádzal vôľu Boha Stvoriteľa. V tomto ohľade v encyklike Laborem exercens54 sme poukázali na povolanie človeka na prácu, aby sme zdôraznili, že človek je vždy hlavným činiteľom rozvoja.

Dokonca aj sám Pán Ježiš v podobenstve o talentoch zdôrazňuje prísne zaobchádzanie s človekom, ktorý sa odvážil ukryť prijatý dar: „Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsypal?… Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov“ (Mt 25, 26 – 28). Nám, čo dostávame Božie dary, aby sme ich urobili plodnými, prináleží „siať“ a „žať“. Ak to neurobíme, bude nám odňaté i to, čo máme.

Hlbšie uvažovanie o týchto prísnych slovách nás môže pobádať, aby sme si rozhodnejšie plnili povinnosť, dnes naliehavú pre všetkých, spolupracovať na plnom rozvoji iných: na „rozvoji celého človeka a všetkých ľudí“.55

31. Viera v Krista Vykupiteľa tým, že na jednej strane vnútorne objasňuje povahu rozvoja, na druhej pohýňa k vonkajšej spolupráci. V Liste svätého Pavla Kolosanom čítame, že Kristus je „prvorodený zo všetkého stvorenia“ a že „v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi“ (Kol 1, 15 – 16). Každá vec v ňom spočíva, lebo „Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou“ (tamže 1, 19 – 20).

Do tohto Božieho plánu, ktorý sa začína od večnosti v Kristovi, dokonalom „obraze“ Otca, a ktorý vyvrchoľuje v ňom, „prvorodenom z mŕtvych“ (tamže 1, 15 – 18), sa zaraďujú aj naše dejiny poznačené naším osobným i spoločenským úsilím o zlepšenie ľudských životných podmienok a o prekonanie prekážok, s ktorými sa stretáme na našej ceste; tým sa pripravujeme mať účasť na plnosti, ktorá prebýva v Pánovi a on ju dáva svojej Cirkvi, ktorá „je jeho telom“ (tamže 1, 18; porov. Ef 1, 22 – 23); kým hriech, ktorý nám stále robí nástrahy a ničí naše ľudské podujatia, je premožený a vykúpený „zmierením“ uskutočneným skrze Krista (porov. Kol 1, 20).

Tu sa obzory rozširujú. Sen o „pokroku bez hraníc“ je teraz radikálne pretvorený novým zorným uhlom, otvoreným kresťanskou vierou, ktorá nás uisťuje, že taký pokrok je možný len preto, že Boh Otec rozhodol už na začiatku, aby človek mal účasť na jeho sláve vo vzkriesenom Ježišovi Kristovi, „v ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov“ (Ef 1, 7) a v ňom chcel zvíťaziť nad hriechom a postaviť ho do služieb nášho väčšieho dobra56, ktoré nekonečne prevyšuje všetko, čo by tento pokrok mohol uskutočniť.

Môžeme teda povedať – kým tápeme v temnotách a nedostatkoch, spôsobených nedostatočným alebo nadpriemerným rozvojom –, že jedného dňa si „toto porušiteľné telo oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné telo nesmrteľnosť“ (porov. 1 Kor 15, 54), keď Pán „odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo“ (tamže, 24) a všetky diela a činnosti dôstojné človeka budú vykúpené.

Toto svetlo viery dobre objasňuje dôvody, ktoré pobádajú Cirkev, aby sa zaujímala o problémy rozvoja a považovala to za povinnosť svojej pastierskej služby a aby všetkých podnecovala uvažovať o povahe a charakteristických črtách opravdivého ľudského rozvoja. Svojou angažovanosťou na jednej strane sa chce postaviť do služieb Božieho plánu a usmerňovať všetky veci k plnosti, ktorá prebýva v Kristovi (porov. Kol 1, 19) a ktorú on dáva svojmu telu, a na druhej strane chce plniť svoju základnú úlohu byť „sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“.57

Niektorí cirkevní otcovia sa inšpirovali týmto pohľadom a vypracovali v originálnych formách nový pojem o význame dejín a ľudskej práce: sú zamerané na vyšší cieľ a ich zmysel je určovaný ich vzťahom ku Kristovmu dielu. Inými slovami, v patristickom učení možno nájsť optimistický pohľad na dejiny a prácu; poukazuje na trvalú hodnotu ľudských diel, pretože boli vykúpené Kristom a zamerané na prisľúbené kráľovstvo.58

Takto od najstarších dôb sa stáva časťou cirkevného učenia a praxe presvedčenie, že Cirkev v dôsledku svojho povolania je povinná – ona sama, jej služobníci a každý jeden z jej členov – zmierňovať biedu blízkych i vzdialených trpiacich, a to nielen zo svojho „nadbytku“, ale aj z vlastných potrebných vecí. Teda v prípade nutnej potreby neslobodno dávať prednosť prebytočným výzdobám kostolov a cenným predmetom pri bohoslužbách; naopak, mohlo by sa stať aj povinnosťou zbaviť sa ich, aby Cirkev mohla dať chlieb, nápoj, odev a príbytok tým, ktorí ho nemajú.59 Ako už bolo poznamenané, tu sa dáva určitá stupnica hodnôt – v rámci práva na vlastníctvo – medzi pojmami „mať“ a „byť“, zvlášť keď majetok niektorých ľudí môže byť na ujmu „bytia“ mnohých iných.

Pavol VI. vo svojej encyklike sa drží tohto učenia a inšpiruje sa pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes60. My zo svojej strany chceme ešte znova zdôrazniť závažnosť a naliehavosť tohto učenia a vyprosujeme od Pána všetkým kresťanom silu, aby ho mohli v praxi verne uskutočňovať.

32. Záväzné úsilie o rozvoj národov nie je iba individuálnou a tým menej individualistickou povinnosťou, akoby ho bolo možné uskutočniť izolovanými silami jednotlivca. Je to naliehavý príkaz pre všetkých a pre každého, tak pre muža, ako pre ženu, pre organizácie a pre národy, osobitne však pre Katolícku cirkev a pre iné cirkevné spoločenstvá, s ktorými sme ochotní naplno spolupracovať na tomto poli. V tomto zmysle my katolíci vyzývame kresťanských bratov na účasť na našich iniciatívach a vyhlasujeme, že sme ochotní spolupracovať na ich iniciatívach a prijať výzvy, ktorými sa na nás obracajú. V tomto úsilí o všestranný rozvoj človeka môžeme mnoho urobiť aj spoločne s veriacimi iných náboženstiev, ako sa ostatne už aj robí na rozličných miestach.

Spolupráca na rozvoji „celého človeka“ a „každého človeka“ je naozaj povinnosťou všetkých voči všetkým a súčasne musí byť záležitosťou všetkých štyroch častí sveta: Východu, Západu, Severu a Juhu; alebo, aby som použil dnes zaužívaný výraz, rozličných „svetov“. Ak sa oň, naopak, usilujú len v jednej časti alebo len v jednom „svete“, vtedy sa to robí na ujmu druhých; a tam, kde sa začína, nakoniec zbujnie a znetvorí sa práve preto, že sa nemyslí na iných.

Aj národy alebo štáty majú právo na svoj plný rozvoj, ktorý – ako sme už povedali – spája hospodárske i sociálne črty, musí však obsahovať aj príslušnú kultúrnu identitu a otvorenosť k transcendentnu. V nijakom prípade neslobodno pod zmámienkou nevyhnutnosti rozvoja druhým vnucovať vlastný spôsob života alebo vlastnú náboženskú vieru.

33. Spôsob rozvoja, ktorý by nerešpektoval ani nenapomáhal ľudské práva, osobné a spoločenské, hospodárske a politické, ako aj práva štátov a národov, nebol by vlastne dôstojný človeka.

Dnes azda viac než v minulosti sa jasnejšie uznáva vnútorné protirečenie rozvoja, obmedzeného len na hospodársku stránku. Taký rozvoj ľahko totiž podriaďuje ľudskú osobu a jej hlbšie potreby požiadavkám hospodárskeho plánovania alebo výlučného zisku.

Vnútorná spojitosť medzi opravdivým rozvojom a rešpektovaním ľudských práv ukazuje jeho morálnu povahu: opravdivé povznesenie človeka zodpovedajúce prirodzenému a historickému povolaniu každého jednotlivca nemožno dosiahnuť len využívaním hojnosti, majetkov a služieb alebo používaním technických vymožeností.

Keď jednotlivci a spoločenstvá vidia, že sa dôsledne nerešpektujú ich mravné, kultúrne a duchovné požiadavky, zakladajúce sa na dôstojnosti ľudskej osoby a na totožnosti vlastnej každému spoločenstvu, počínajúc rodinou a náboženskými spoločnosťami, vtedy všetko ostatné – ako prístup k majetkom, hojnosť technických vymožeností v každodennom živote a určitá úroveň hmotného blahobytu – je nedostačujúce a koniec koncov hodno opovrhnutia. Jasne to potvrdzuje Pán Ježiš v evanjeliu, keď obracia pozornosť všetkých na hierarchiu hodnôt: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“ (Mt 16, 26).

Opravdivý rozvoj podľa požiadaviek ľudskej bytosti, muža a ženy, dieťaťa, dospelého alebo starca, predpokladá u tých, čo aktívne zasahujú do tohto procesu a sú zaň zodpovední, predovšetkým živé vedomie práv všetkých i každého jednotlivca, ako i nevyhnutnosť rešpektovať právo každého človeka na plné využitie dobrodení, ktoré poskytuje veda a technika.

Vo vnútropolitickej oblasti každého národa je veľmi dôležité, aby sa rešpektovali všetky práva: zvlášť právo na život v každom štádiu, ďalej práva rodiny ako základnej spoločenskej jednotky alebo „bunky spoločnosti“; potom spravodlivosť v pracovných vzťahoch; práva príslušné politickému životu ako takému a konečne práva založené na transcendentálnom povolaní ľudskej bytosti, ako je právo na slobodný náboženský prejav a voľbu náboženského vyznania.

Na medzinárodnom poli, t. j. vo vzťahoch medzi štátmi alebo podľa bežného výrazu medzi „rozličnými svetmi“, treba uplatňovať úplný rešpekt voči povahe každého národa s jeho charakteristickými, historickými, kultúrnymi črtami. Je tiež nevyhnutné, ako už encyklika Populorum progressio žiadala, aby sa každému národu priznalo rovnaké právo sedieť „za stolom na spoločnej hostine“,61 aby nikto nemusel, ako chudobný Lazár, ležať vonku pri bráne, zatiaľ čo „psy prichádzajú a lížu mu vredy“ (porov. Lk 16, 20). Tak celé národy, ako aj jednotlivci musia požívať základnú rovnosť,62 na ktorej spočíva napríklad Charta Organizácie Spojených národov: rovnosť, ktorá je základom práva všetkých zúčastňovať sa na uskutočňovaní plného rozvoja.

Aby rozvoj bol skutočný, musí sa uskutočňovať v rámci solidarity a slobody bez obetovania jedného alebo druhého pod akoukoľvek zámienkou. Morálna povaha rozvoja a jeho nevyhnutné napomáhanie rastú dôsledným rešpektovaním požiadaviek vyplývajúcich z poriadku pravdy a dobra, ktoré sú vlastné ľudskej osobe. Okrem toho kresťan, naučený vidieť v človekovi Boží obraz, súc povolaný na účasť na pravde a dobre, ktorými je sám Boh, pokladá za nemožné angažovať sa za rozvoj a jeho uskutočňovanie a nemať ohľad a úctu voči jedinečnej dôstojnosti tohto „obrazu“. Inými slovami: opravdivý rozvoj musí spočívať na láske k Bohu a k blížnemu a musí napomáhať vzťahy medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Toto je „civilizácia lásky“, o ktorej tak často hovorieval pápež Pavol VI.

34. Morálna povaha rozvoja vyžaduje úctu aj voči bytostiam, ktoré tvoria viditeľnú prírodu a ktorú Gréci pre jej vynikajúci poriadok nazvali „kosmos“. Aj tieto skutočnosti vyžadujú rešpekt z trojakého ohľadu, o ktorom je užitočné pozorne uvažovať.

Prvá úvaha spočíva v živšom uvedomení, že nemožno beztrestne a podľa ľubovôle užívať rôzne kategórie bytostí, živé alebo neživé: živočíchy, rastliny, prírodné živly, podľa vlastných hospodárskych požiadaviek. Naopak, treba brať ohľad na prirodzenosť každej bytosti a na jej vzájomnú spojitosť v usporiadanom systéme, ktorým je práve „kosmos“.

Druhá úvaha zasa vyplýva z konštatovania alebo, presnejšie povedané, z nutného zistenia, že prírodné zdroje sú obmedzené a niektoré z nich nie sú – ako sa hovorí – obnoviteľné. Užívať ich, akoby boli nevyčerpateľné, čiže absolútne vládnuť nad nimi, bolo by vážnym nebezpečenstvom, že z nich už nebude môcť čerpať nielen súčasná generácia, ale predovšetkým tie, čo prídu.

Tretia úvaha sa bližšie vzťahuje na následky pre kvalitu života, ktoré určitý typ rozvoja prináša v priemyselných oblastiach. Všetci vieme, že priamym alebo nepriamym výsledkom industrializácie je znečistenie životného prostredia s vážnym ohrozením zdravia obyvateľov.

Z toho znova jasne vyplýva, že rozvoj a jeho plánovanie, životné zdroje a spôsob ich užívania nemožno vymaniť spod mravných zákonov. Jeden z týchto zákonov bezpochyby ohraničuje aj užívanie viditeľnej prírody. Vláda nad prírodou, ktorú dal Stvoriteľ človekovi ako svojmu obrazu (porov. Gn 1, 26), nie je neobmedzená a nemôže sa hovoriť o ľubovôli „užívať a zneužívať veci“ alebo zaobchádzať s nimi podľa vlastnej chuti. Obmedzenie, uložené samým Stvoriteľom hneď na začiatku a symbolicky zvýraznené zákazom „jesť z ovocia stromu“ (porov. Gn 2, 16 – 17), ukazuje dodatočne, že voči viditeľnej prírode sme podrobení nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré nemožno beztrestne prekračovať.

Správne chápanie rozvoja sa nemôže zaobísť bez týchto úvah, vzťahujúcich sa na užívanie prírodných zdrojov, na obnovu zdrojov bohatstva a na následky neusporiadanej industrializácie. To znova pripomína nášmu svedomiu, že rozvoj musí mať aj svoju morálnu zložku.63

V.
TEOLOGICKÝ VÝKLAD MODERNÝCH OTÁZOK

35. Vo svetle tejto podstatnej morálnej zložky rozvoja treba uvažovať aj o prekážkach, ktoré ho zdržiavajú. Ak cez roky, ktoré ubehli od vydania encykliky Pavla VI., rozvoj sa neuskutočnil – alebo šiel pomaly, alebo nepravidelne, alebo aj protikladne –, príčiny nemôžu byť len hospodárskeho rázu. Ako sme už naznačili, pôsobia tu aj politické záujmy. Rozhodnutia, ktoré napomáhajú alebo brzdia rozvoj národov, sú činitele čiste politickej povahy. Aby sa prekonali už spomenuté zvrátené mechanizmy a nahradili ich nové, spravodlivejšie a spoločnému dobru ľudstva primeranejšie, na to je potrebná účinná politická vôľa. Bohužiaľ, po analýze situácie prichádzame k nevyhnutnému uzáveru, že táto vôľa bola nedostatočná.

V pastorálnom dokumente, akým je táto encyklika, analýza výlučne hospodárskych a politických príčin nedostatočného rozvoja (a s patričným rozlíšením i takzvaného nadrozvoja) by bola neúplná. Preto je nevyhnutné zistiť príčiny morálneho rázu v konaní ľudí majúcich zodpovednosť, ktoré pôsobia svojím spomaľujúcim vplyvom na proces rozvoja a jeho úplné dosiahnutie.

Aj v prípadoch, že sú poruke vedecké a technické prostriedky, ktoré by vhodnými politickými rozhodnutiami mohli a mali pomôcť národom k rozvoju, na odstránenie najväčších prekážok zase len budú potrebné rozhodnutia morálnej povahy. Tieto rozhodnutia pre veriacich, najmä pre kresťanov, sa zakladajú na princípoch viery a počítajú s Božou pomocou.

36. Preto treba zdôrazniť, že na bloky rozdelený a zmeravenými ideológiami ovládaný svet, v ktorom namiesto vzájomnej závislosti a solidarity vládnu rôzne formy imperializmu, nemôže byť svetom ovládaným „štruktúrami hriechu“. Súhrn negatívnych činiteľov pôsobiacich v opačnom zmysle, ako pôsobí svedomitá snaha o všeobecné spoločné dobro a o potrebu ho napomáhať, vyvoláva dojem, že kladie ľuďom a inštitúciám ťažko prekonateľnú prekážku.64

Ak dnešná situácia vznikla z podmienok rôzneho druhu, potom je namieste hovoriť o „štruktúrach hriechu“, ktoré – ako sme to už zdôraznili v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et paenitentia – väzia v osobnom hriechu, a teda sú vždy spojené s konkrétnymi osobnými činmi, ktoré ich rodia, upevňujú a spôsobujú, že sa veľmi ťažko dajú odstrániť.65 Takto sa ešte viac utvrdzujú, rozširujú a iných podnecujú na hriech, a tak podmieňujú ľudské správanie.

„Hriech“ a „štruktúry hriechu“ sú kategórie, ktoré sa zriedka aplikujú na situáciu súčasného sveta. Preto je ťažko hlbšie pochopiť súčasnú situáciu, ak nepomenujeme správnym menom koreň zla, ktoré nás sužuje.

Je možné hovoriť o určitom „sebectve“ a o „krátkozrakosti“; možno sa odvolávať na „pochybené politické výpočty“, na „nerozumné hospodárske opatrenia“. Ale v každom z týchto hodnotení znie eticko-morálna ozvena. Postavenie človeka je také, že je ťažký hlbší rozbor osobných skutkov a zanedbaní, v ktorom by sa nejakým spôsobom nepoužili úsudky a vzťahy morálneho rázu.

Toto hodnotenie je pozitívne, najmä ak je vo všetkom dôsledné a ak sa zakladá na viere v Boha a na jeho zákone, ktorý prikazuje dobro a zakazuje zlo.

V tomto sa líšia niektoré druhy sociálno-politického výskumu a formálny pohľad na hriech a na štrutkúry hriechu. Toto chápanie sa opiera o vôľu trojnásobne svätého Boha, o jeho plán s ľuďmi, o jeho spravodlivosť a milosrdenstvo. Boh, bohatý na milosrdenstvo, Vykupiteľ človeka, Pán a darca života, vyžaduje od ľudí presne stanovené postoje: čo majú robiť a čomu sa vyhýbať vzhľadom na blížneho. Tu si spomíname na „druhú tabuľu“ Desatora; (porov. Ex 20, 12 – 17; Dt 5, 16 – 21); nezachovávanie týchto prikázaní uráža Boha a škodí blížnemu, do sveta vnáša zábrany a prekážky, ktoré siahajú ďaleko za hranice činov a krátkeho života jednotlivca. Tým sa zasahuje aj do procesu rozvoja národov; jeho odklad a pomalosť treba posudzovať aj v tomto svetle.

37. K tejto všeobecnej analýze náboženskej povahy možno ešte pripojiť niekoľko osobitných úvah, aby sa upozornilo, že medzi činmi a postojmi odporujúcimi Božej vôli a dobru blížneho a „štruktúrami“, ktoré vytvárajú, sú dnes najcharakteristickejšie predovšetkým dva: na jednej strane je to výlučný zhon po zisku a na druhej strane smäd po moci s úmyslom vnucovať ostatným vlastnú vôľu. Ku každému z týchto postojov pre ich lepšiu charakteristiku možno pridať ešte výraz „za každú cenu“. Čiže, inými slovami, ide tu o absolutizáciu ľudských postojov so všetkými možnými následkami.

Obidva postoje sú samy osebe oddeliteľné, takže jeden by mohol jestvovať bez druhého, ale pri pohľade na skutočnosť vidíme, že obidva sú nerozlučne spojené, i keď prevažuje raz jeden, raz druhý.

Je jasné, že obeťami týchto dvoch hriešnych postojov sa nestávajú len jednotlivci, ale môžu to byť aj národy a bloky. A to ešte viac podporuje tvorenie tzv. „štruktúr hriechu“, o ktorých sme už hovorili. Ak by sme uvažovali o určitých formách moderného „imperializmu“ vo svetle týchto morálnych kritérií, zistili by sme, že za niektorými rozhodnutiami, zdanlivo inšpirovanými iba hospodárskymi alebo politickými dôvodmi, sa skrývajú skutočné prejavy modloslužby: kult peňazí, ideológia triedy a technológia.

Chceli by sme uviesť tento typ analýzy zvlášť preto, aby sme ukázali skutočnú prirodzenosť zla, pred ktorým dnes stojíme v otázke „rozvoja národov“; ide tu o mravné zlo, o ovocie mnohých hriechov, ktoré potom vedú k „štruktúram hriechu“. Zistiť príčinu zla týmto spôsobom znamená aj presne stanoviť – na úrovni ľudského správania – cestu, na ktorú máme nastúpiť, aby sme ho premohli.

38. Je to dlhá a zložitá cesta, okrem toho stále vystavená nebezpečenstvu jednak pre vnútornú slabosť ľudských zásad a podnikaní, jednak pre menlivosť vonkajších okolností, ktoré možno ťažko predvídať. Predsa však treba mať odvahu a nastúpiť cestu; a kde sa už podnikli nejaké kroky alebo sa už prekonal úsek cesty, treba ísť až k cieľu. V rámci týchto úvah rozhodnutie vydať sa na spomenutú cestu alebo pokračovať v nej je aj morálnou povinnosťou, ktorú veriaci muži a ženy uznávajú ako Božiu vôľu, ktorá je jediným skutočným základom etiky a absolútne zaväzuje.

Je želateľné, aby aj muži a ženy bez zjavnej viery sa presvedčili, že prekážky plného rozvoja nie sú len hospodárskeho rázu, ale závisia od hlbších postojov, ktoré človek môže považovať za absolútne hodnoty. Treba preto dúfať, že tí, čo sú v akejkoľvek miere zodpovední za „ľudskejší život“ svojich blížnych, či ich k tomu inšpiruje náboženská viera alebo nie, si uvedomia naliehavosť zmeniť duchovné postoje, ktoré určujú vzťahy každého človeka k sebe samému, k blížnemu, k ľudským spoločenstvám, i k tým najvzdialenejším, a k prírode, a to pre vyššie hodnoty, ako je napríklad spoločné dobro, alebo – aby sme použili výstižný výraz encykliky Populorum progressio – plný rozvoj „celého človeka a všetkých ľudí“.66

Pre kresťanov, ako aj pre všetkých, čo uznávajú teologický význam slova „hriech“, zmena života a zmýšľania, ako aj spôsobu celého bytia sa nazýva v biblickom jazyku „obrátenie“ (porov. Mk 1, 15; Lk 13, 3 – 4; Iz 30, 15). Tento výraz označuje špecifický vzťah k Bohu, ku spáchanej vine, k jej dôsledkom, a teda aj k blížnemu, t. j. k jednotlivcovi, ako aj k celým skupinám. V Božích rukách sú srdcia mocnárov a všetkých ľudí.67 Boh podľa svojho prísľubu a pôsobením svojho Ducha môže zmeniť „srdce z kameňa“ na skutočné „srdce z mäsa“ – ľudské srdce (porov. Ez 36, 26).

Na ceste k túženému obráteniu smerujúcemu k prekonaniu mravných prekážok rozvoja možno už zaznačiť ako kladnú a mravnú hodnotu rastúce vedomie vzájomnej závislosti medzi ľuďmi a národmi. Skutočnosť, že muži a ženy v rôznych častiach sveta pociťujú akoby vlastnú nespravodlivosť a porušovanie vlastných ľudských práv, keď sa narušujú v ďalekých krajinách, ktoré možno nikdy nenavštívia, je ďalším znamením, že sa svedomia naozaj menia, a že táto zmena má mravnú charakteristickú črtu.

Ide predovšetkým o vzájomnú závislosť chápanú ako systém, čo určuje vzťahy v súčasnom svete v hospodárskych, kultúrnych, politických a náboženských zložkách, a tak táto závislosť sa chápe ako morálna kategória. Ak sa takto uznáva a prijíma vzájomná závislosť, potom príslušnou odpoveďou je solidarita ako mravná a sociálna zhoda, t. j. ako „čnosť“. Solidárnosť teda nie je nejaký pocit neurčitého súcitu alebo povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych či vzdialených osôb. Naopak, je to pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých.

Toto rozhodnutie sa zakladá na pevnom presvedčení, že príčiny, ktoré brzdia plný rozvoj, sú zhon za ziskom a smäd po moci, o ktorých sme už hovorili. Tieto postoje a „štruktúry hriechu“ možno prekonať – pravda, s pomocou Božej milosti – s celkom opačným postojom: s úsilím o dobro blížneho: s ochotou vedieť „stratiť“ v evanjeliovom zmysle v prospech druhého, a nie vykorisťovať ho; vedieť „slúžiť mu“, a nie utláčať ho pre vlastné výhody (porov. Mt 10, 40 – 42; 20, 25; Mk 10, 42 – 45; Lk 22, 25 – 27).

39. Prejavy solidarity v každej spoločnosti majú význam, ak sa jej členovia uznávajú medzi sebou ako osoby. Mocnejší a bohatší, majúci k dispozícii väčšiu časť spoločných majetkov a služieb, sa majú cítiť zodpovednými za slabších a podeliť sa s nimi o svoju zámožnosť. Tí menej zámožní zasa, v duchu tej istej solidarity, nech nezaujmú postoj čisto pasívny alebo ničiaci spoločenské tkanivo. Majú sa domáhať svojich zákonitých práv, ale majú aj sami robiť, čo vyžaduje dobro všetkých. Stredné vrstvy zasa nemajú sebecky nástojiť na vlastnom prospechu, ale majú rešpektovať aj záujmy druhých.

Kladnými znameniami súčasného sveta sú: rastúce vedomie solidarity chudobných medzi sebou, ich vzájomná pomoc a ich spoločné a verejné manifestácie, pri ktorých účastníci nesiahajú po násilnostiach, ale skôr poukazujú na vlastné potreby a práva a na neúčinnosť alebo korupciu verejnej moci. Cirkev v duchu evanjelia cíti svoje povolanie stáť po boku chudobných zástupov, posudzovať spravodlivosť ich požiadaviek a prispievať k ich uspokojeniu bez toho, že by stratila z dohľadu dobro iných skupín v rámci spoločného dobra.

To isté kritérium sa podobne uplatňuje v medzinárodných vzťahoch. Vzájomná závislosť sa má premeniť na solidaritu založenú na princípe, že stvorené majetky sú určené všetkým. Čo ľudská príčinlivosť prácou vyťaží zo základných surovín, má slúžiť spoločnému dobru.

Silnejšie a bohatšie národy sa majú zriecť imperialistických snáh a cítiť mravnú zodpovednosť za druhých, aby sa takto uvádzal skutočný medzinárodný systém budovaný na základe rovnosti všetkých národov a na nevyhnutnom rešpektovaní ich oprávnených rozdielností. Hospodársky slabšie krajiny alebo zápasiace o existenciu by sa mali s pomocou ostatných národov a medzinárodného spoločenstva povzniesť na taký stupeň, aby aj oni mohli prispievať k spoločnému dobru svojím ľudským a kultúrnym bohatstvom, ktoré by sa ináč navždy stratilo.

Solidarita nám pomáha, aby sme cenili „druhého“ – osobu, národ alebo štát – nielen ako nejaký nástroj, ktorého pracovnú schopnosť a fyzickú odolnosť využijeme za nízku cenu a potom ho necháme, keď nám už neslúži, ale ako nám „podobného“ a ako „pomocníka“ (porov. Gn 2, 18. 20), aby sa s nami mohol zúčastňovať na životnej hostine, na ktorú Boh rovnako pozval všetkých ľudí. Z toho tiež vyplýva dôležitosť znova prebudiť náboženské vedomie jednotlivcov a národov.

Takto sa vylučuje vykorisťovanie, útlak a ničenie druhých. Tieto skutočnosti v súčasnom rozdelení sveta na protikladné bloky vyvolávajú nebezpečenstvo vojny a prílišnú starostlivosť o vlastnú bezpečnosť, často na úkor autonómie slobodného rozhodovania a územnej celistvosti slabších národov, ktoré sú zaradené do takzvaných „oblastí vplyvu“ alebo do „bezpečnostných pásem“.

„Štruktúry hriechu“ a hriechy, ktoré k nim vedú, sa radikálne protivia mieru a rozvoju, pretože rozvoj podľa známeho výrazu encykliky Pavla VI. je „novým menom pokoja“.68

Takto sa „solidarita“, ktorú navrhujeme, stáva cestou k mieru a zároveň aj k rozvoju. Mier vo svete je totiž nepochopiteľný, ak zo strany zodpovedných osôb nedôjde k uznaniu, že vzájomná závislosť vyžaduje prekonanie politiky blokov, zrieknutie sa všetkých foriem hospodárskeho, vojenského alebo politického imperializmu a premenu vzájomnej nedôvery na spoluprácu, ktorá je charakteristickým úkonom solidarity medzi jednotlivcami a národmi.

Heslom pontifikátu nášho ctihodného predchodcu Pia XII. bolo Opus iustitiae pax – Mier je ovocím spravodlivosti. Dnes by sme mohli povedať takisto presne a s tou istou silou biblickej inšpirácie (porov. Iz 32, 17; Jak 3, 18): Opus hominum coniunctions pax – Pokoj je ovocím solidarity.

Pokoj, po ktorom všetci túžia, sa istotne dosiahne uskutočnením sociálnej a medzinárodnej spravodlivosti, ale aj praktizovaním čností, ktoré napomáhajú spolunažívanie a učia nás žiť v jednote, a tak budovať novú spoločnosť a lepší svet tým, že budeme dávať druhým i prijímať od druhých.