50. V tejto súvislosti musíme so zvláštnou vďačnosťou voči Božej prozreteľnosti konštatovať, že Druhým vatikánskym koncilom sa opäť upevnilo spojenie s východnými cirkvami, ktoré v priebehu storočí dostalo trhliny a stalo sa krehkým. Pozorovatelia týchto cirkví, ktorí sa spolu so zástupcami cirkví a cirkevných spoločenstiev Západu záčastnili na koncile, pri takej slávnostnej príležitosti pre Katolícku cirkev verejne vyhlásili spoločnú vôľu opäť hľadať spoločenstvo.
Koncil zo svojej strany zase hľadel objektívne a s hlbokou náklonnosťou na východné cirkvi a vyzdvihol ich cirkevnosť a objektívne spoločenské putá, ktoré ich spájajú s Katolíckou cirkvou. Dekrét o ekumenizme konštatuje: „A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách buduje sa a vzrastá Božia cirkev“ a dôsledne s tým pripája, že tieto cirkvi, „hoci oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského následníctva – kňazstvo a Eucharistiu, prostredníctvom ktorých sú s nami ešte stále spojené veľmi úzkymi zväzkami“.82
Bola uznaná veľká liturgická a duchovná tradícia východných cirkví, zvláštnosti jej historického vývinu, osobitný cirkevný poriadok, ktorý pre ne platil od najstarších čias a bol cirkevnými otcami a ekumenickými koncilmi potvrdzovaný, ako aj im vlastný spôsob ohlasovať učenie. To všetko v presvedčení, že legitímna odlišnosť neprekáža jednote cirkvi, ale skôr ju zdobí a v nemalej miere prispieva k naplneniu jej poslania.
Druhý vatikánsky koncil založil dialóg na tom, čo je v súčasnosti spoločné, a upriamuje pozornosť na obsahovo bohatú skutočnosť východných cirkví: „Preto posvätný koncil vyzýva všetkých, ale najmä tých, ktorí sa usilujú o obnovenie žiaduceho plného spoločenstva medzi východnými cirkvami a Katolíckou cirkvou, aby náležite uvážili tieto špeciálne podmienky vzniku a rastu východných cirkví a tiež povahu vzťahov, ktoré boli medzi nimi a rímskym stolcom pred rozštiepením, a utvorili si o tom všetkom správny úsudok.“83
51. Tento kurz koncilu sa ukázal ako veľmi plodný, a to tak pre bratské vzťahy, ktoré dozrievali a rozvíjali sa dialógom lásky, ako aj pre diskusiu o učení v Zmiešanej komisii pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou ako celkom. Taktiež bola plodná i vo vzťahoch k staroorientálnym cirkvám. Išlo tu o pomalý a namáhavý proces, ktorý však bol prameňom veľkej radosti, a vývoj mal tiež niečo fascinujúceho v tom zmysle, že nás postupne naučil opäť nájsť bratskosť.
52. Čo sa týka rímskej cirkvi a ekumenického patriarchátu v Carihrade, pokračoval už spomínaný proces vďaka vzájomnému otvoreniu sa začatému pápežmi Jánom XXIII. a Pavlom VI. na jednej strane a ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. a jeho nasledovníkmi na druhej strane. Dosiahnutá zmena má svoj historický odraz v cirkevnom akte, ktorého uskutočnením sa sňala spomienka na vzájomnú kliatbu „z pamäti a zo života Cirkvi“,84
ktorá bola pred deväťsto rokmi, roku 1054, symbolom schizmy medzi Rímom a Carihradom: táto pre ekumenickú angažovanosť taká významná historická cirkevná udalosť sa udiala 7. decembra 1965 počas posledných dní koncilu. Kocilové zhromaždenie sa tak uzavrelo týmto spôsobom slávnostným aktom, ktorý bol zároveň očistením historickej spomienky, vzájomným odpustením a solidárnym záväzkom hľadať spolupatričnosť.
Tomuto gestu predchádzalo stretnutie Pavla VI. s patriarchom Athenagorasom 1. januára 1964 v Jeruzaleme počas púte pápeža do Svätej zeme. „Pri tejto príležitosti sa mohol stretnúť s ortodoxným patriarchom Benediktom z Jeruzalema. Následne mohol pápež Pavol vykonať návštevu u patriarchu Athenagorasa vo Fanare (Carihrad) a v októbri toho istého roku bol patriarcha slávnostne prijatý v Ríme. Tieto stretnutia v modlitbe ukázali cestu, ktorou treba ísť pri opätovnom zbližovaní cirkví Východu a Západu, ako aj pri opätovnom nastoľovaní jednoty, ktorá bola medzi nimi v prvom tisícročí.
Keď mi bol po smrti pápeža Pavla VI. a krátkom pontifikáte pápeža Jána Pavla I. zverený úrad rímskeho biskupa, považoval som za jednu z prvých úloh svojej pápežskej služby obnoviť osobný kontakt s ekumenickým patriarchom Dimitriom I., ktorý sa medzitým stal patriarchom Carihradu. Počas mojej návštevy vo Fanare 29. novembra 1979 sme mohli s patriarchom dohodnúť teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a všetkými ortodoxnými cirkvami, ktoré sú v cirkevnoprávnom spoločenstve s katedrou v Carihrade. Zdá sa mi dôležité v tejto súvislosti dodať, že vtedy sa už začali prípravy na zvolanie budúceho koncilu ortodoxných cirkví. Hľadanie ich zhody je príspevkom k životu a oživeniu týchto sesterských cirkví, a to s ohľadom na funkciu, ktorú sú povolané plniť na ceste k jednote. Ekumenický patriarcha mi chcel moju návštevu odplatiť a v decembri 1987 som mal potešenie prijať ho v Ríme s úprimnými sympatiami a patriacou mu poctou. V rámci cirkevnej bratskosti si musíme pripomenúť na už roky zaužívaný zvyk prijať na sviatok svätých Petra a Pavla v Ríme delegáciu ekumenického patriarchátu a taktiež vysielať delegáciu Svätej stolice na slávnosti na česť svätého Andreja vo Fanare.
53. Tieto pravidelné kontakty umožňujú medziiným priamu informovanosť a výmenu názorov na vzájomné bratské zosúladenie. Okrem toho naša vzájomná účasť na modlitbe sa stáva dôverným zvykom žiť bok po boku a vedie nás k tomu, aby sme spolu prijali vôľu Pána pre svoju Cirkev a uskutočňovali ju.
Od doby Druhého vatikánskeho koncilu treba na vykonanej ceste spomenúť aspoň dve udalosti, ktoré majú veľkú ekumenickú závažnosť pre vzťahy medzi Východom a Západom: predovšetkým je to jubileum z roku 1984, keď sa oslávila spomienka 1100. výročia evanjelizačného diela svätých Cyrila a Metoda, čo mi umožnilo oboch apoštolov a vierozvestov Slovanov vyhlásiť za spolupatrónov Európy. Už pápež Pavol VI. vyhlásil počas koncilu roku 1964 svätého Benedikta za patróna Európy. To, že som postavil obidvoch bratov zo Solúna vedľa veľkého zakladateľa mníšstva, má nepriamo vyzdvihnúť tú dvojitú cirkevnú a kultúrnu tradíciu, ktorá bola taká významná pre dvetisíc rokov kresťanstva a výrazne ovplyvnila históriu európskeho kontinentu. Preto nie je zbytočné pripomenúť, že Cyril a Metod prišli z oblasti vtedajšej Byzanskej ríše, teda v epoche, keď ešte bola v spoločenstve s Rímom. Tým, že som ich vyzdvihol za patrónov Európy spolu so svätým Benediktom, nechcel som iba posilniť historickú pravdu o kresťanstve na európskom kontinente, ale poskytnúť aj dôležitú tému na dialóg medzi Východom a Západom, ktorý v pokoncilovej dobe podnietil veľa nádejí. Ako v svätom Benediktovi, tak i vo svätých Cyrilovi a Metodovi nacháza Európa znovu svoje duchovné korene. Teraz, keď sa druhé tisícročie po Kristovom narodení chýli ku koncu, treba si ich uctiť spoločne ako patrónov našej minulosti a ako svätých, ktorým cirkvi a národy európskeho kontinentu zverujú svoju budúcnosť.
54. Druhá udalosť, ktorú by som rád spomenul, je oslava tisícročia pokrstenia Rusi (988 – 1988). Katolícka cirkev a zvlášť Apoštolská stolica sa chceli zúčastniť na tejto jubilejnej slávnosti a pokúsili sa zdôrazniť, že krst, ktorý prijal svätý Vladimír v Kyjeve, bol jednou z ústredných udalostí pre evanjelizáciu sveta. Jemu vďačia za svoju vieru nielen slovanské národy východnej Európy, ale aj tie národy, ktoré žijú za Uralom až po Aljašku. V tejto perspektíve nachádza formulácia, ktorú som už opakovane použil, svoj hlboký zmysel: Cirkev musí dýchať oboma pľúcami! Táto formulácia sa vzťahuje na prvé tisícročie histórie kresťanstva, predovšetkým na dualitu Byzancia – Rím; od pokrstenia Rusi táto formulácia rozšírila svoje hranice: evanjelizácia sa rozšírila na oveľa širšiu oblasť, takže teraz zahŕňa celú Cirkev. Keď si pomyslíme, že táto spásna udalosť, ktorá sa zavŕšila na brehu Dnepra, siaha do doby, kedy ešte cirkev Východu nebola oddelená od cirkvi Západu, ľahko pochopíme, že hľadaná perspektíva plnej jednoty má byť jednotou legitímnej rôznorodosti. To som s dôrazom uviedol v encyklike Slavorum apostoli,85
venovanej svätým Cyrilovi a Metodovi, a v apoštolskom liste Euntes in mundum86
na pamiatku 1000. výročia pokrstenia Kyjevskej Rusi, venovanom veriacim Katolíckej cirkvi.
55. Koncilový dekrét Unitatis redintegratio má na mysli predstavu jednoty, v ktorej sa žilo napriek všetkému v prvom tisícročí. V určitom zmysle predstvuje model. „Tomuto svätému cirkevnému snemu je vítané medzi inými dôležitými vecami pripomenúť všetkým, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne a miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi: a z nich viaceré sa honosia tým, že ich založili sami apoštoli.“87
Cirkev začala svoju cestu na Veľkú noc v Jeruzaleme a jej celkom pôvodný vývoj vo vtedajšej oikumene sa koncentroval okolo Petra a jedenástich (porov. Sk 2, 14). Štruktúry cirkvi na Východe i Západe sa teda tvorili vo vzťahu k tomuto apoštolskému dedičstvu. Ich jednota v prvom tisícročí sa udržiavala práve v tých štruktúrach cez biskupov ako nástupcov apoštolov v spoločenstve s biskupom Ríma. Keď sa chceme dnes na konci druhého tisícročia snažiť zas o obnovenie úplnej jednoty, musíme sa odvolávať práve na takto konštruovanú jednotu. Ekumenický dekrét vyzdvihuje ešte ďalší charakteristický aspekt, vďaka ktorému zotrvali v jednote všetky partikulárne cirkvi, totiž „snahu zachovať vo vospolnosti viery a lásky tie bratské vzťahy, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami“.88
56. Po Druhom vatikánskom koncile sa v spojitosti s touto tradíciou znovu zaviedol zvyk priznať označenie „sesterské cirkvi“ všetkým okolo svojho biskupa zhromaždeným partikulárnym a lokálnym cirkvám. Zrušenie vzájomnej exkomunikácie bolo potom významným krokom na ceste k úplnému spoločenstvu a odstránila sa bolestná prekážka cirkevnoprávneho a psychologického rázu.
Štruktúry jednoty, ktoré existovali pred rozdelením, sú dedičstvom skúseností, ktoré usmerňujú našu cestu k nachádzaniu plného spoločenstva. Samozrejme, Pán neprestal počas druhého tisícročia obdarúvať svoju Cirkev bohatými plodmi milosti a rozvoja. Žiaľ, pokračujúce vzájomné odcudzenie medzi cirkvami Západu a Východu ich obralo o bohatstvo vzájomných darov a pomoci. S Božou milosťou treba vynaložiť veľké úsilie, aby sa obnovilo medzi nimi plné spoločenstvo, ktoré je prameňom mnohých duchovných hodnôt pre Kristovu Cirkev. Toto úsilie si vyžaduje všetku našu dobrú vôľu, pokornú modlitbu a trvalú spoluprácu, ktorá sa nesmie dať ničím znechutiť. Svätý Pavol napomína: „Neste si vzájomne bremená“ (Gal 6, 2). Aká priliehavá, pre nás aktuálna, je táto výzva apoštola! Tradičné označenie „sesterské cirkvi“ by nás malo na tejto ceste sprevádzať stále.
57. Ako si pápež Pavol VI. želal, je náš vyhlásený cieľ spoločne dospieť k plnej jednote v legitímnej rôznorodosti: „Boh nám dožičil prijať vo viere svedectvo apoštola. Krstom sme všetci jeden v Kristovi Ježišovi (porov. Gal 3, 28). Silou apoštolskej následnosti nás užšie spája kňazstvo a Eucharistia: účasťou na Božích daroch vo svojej Cirkvi sme v spoločenstve s Otcom cez Syna v Duchu Svätom (…), v každej miestnej cirkvi sa uskutočňuje toto tajomstvo božskej lásky. Nie je to azda už dôvodom na tradičný a veľmi pekný výraz, ktorým sa miestne cirkvi rady označovali ako sesterské cirkvi (pozri dekrét Unitatis redintegratio 14)? Žili sme po stáročia životom sesterských cirkví, keď sme spoločne organizovali ekumenické koncily, ktoré ochraňovali hodnoty viery proti každému sfalšovaniu. Po dlhom období delenia a vzájomného neporozumenia nám Pán dovoľuje znovu sa objaviť ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré sa v minulosti kládli medzi nás.“89
Keď dnes, na prahu tretieho tisícročia, hľadáme opätovne vytvorenie plného spoločenstva, musíme sa zamerať na dosiahnutie tohto predsavzatia a vo všetkom naň nadväzovať. Spojenie s touto slávnou tradíciou je pre Cirkev plodné. „Východné cirkvi vlastnia odprvoti poklad, z ktorého západná cirkev nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku.“90
K tomuto „pokladu“ patria aj „poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od dávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá potom prenikla aj na Západ“.91
Ako som v najnovšom apoštolskom liste Orientale lumen mal príležitosť zdôrazniť, cirkvi Východu prežívali s veľkou oduševnenosťou svoje poslanie, dosvedčované mníšskym životom, „začínajúc evanjelizáciou, najvznešenejšou službou, ktorú kresťan môže poskytnúť bratovi, a ďalej mnohými inými formami duchovnej a hmotnej služby. Áno, možno povedať, že mníšstvo bolo v antickom staroveku – a rôznym spôsobom aj v neskoršej dobe – uprednostňovaným nástrojom pri evanjelizácii národov“.92
Koncil sa neobmedzil iba na zdôraznenie všetkého, čo majú cirkvi na Východe i Západe spoločné. V súlade s historickou pravdou neváha vypovedať: „Niet sa čo čudovať, že niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a správnejšie vysvetľujú raz jedni a raz druhí, takže v nejednom prípade možno povedať, že tieto rozličné teologické formulácie sa skôr navzájom doplňujú, ako by si protirečili.“93
Výmenou darov medzi cirkvami v ich vzájomnom doplňovaní sa obohacuje spoločenstvo.
58. Z opätovného konštatovania už jestvujúceho spoločenstva viery vyvodil Druhý vatikánsky koncil užitočné pastoračné dôsledky pre konkrétny život veriacich a doplňovanie ducha jednoty. Z dôvodu jestvujúcich sviatostných zväzkov medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami zdôraznil dekrét Orientalium ecclesiarum: „Ako dokazuje pastoračná prax, čo sa týka východných bratov, môžu a majú sa brať do úvahy rozličné okolnosti jednotlivcov, v ktorých sa neporušuje jednota Cirkvi ani nehrozí nebezpečenstvo, ktorého sa treba vystríhať, zatiaľ čo nalieha potreba spásy a dobra duší. Práve preto Katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach.“94
Túto teologickú a pastorálnu orientáciu, na základe skúseností v rokoch po koncile, prevzali oba kódexy kánonického práva.95
Z pastorálneho pohľadu ju vysvetľuje Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme.96
V tejto takej dôležitej a háklivej otázke je nevyhnutné, aby pastieri starostlivo poučili veriacich o týchto zvláštnych dôvodoch na účasť na liturgickej bohoslužbe a o rozdielnych poriadkoch, ktoré sú v tejto oblasti. Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa ekleziologickú dimenziu účasti na sviatostiach, predovšetkým na svätej Eucharistii.
59. Zmiešaná medzinárodná komisia pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou ako celok vykonala od svojho vytvorenia v roku 1979 kus intenzívnej práce, pričom orientovala svoj výskum postupne na tie perspektívy, ktoré boli stanovené v zhode s cieľom opäť obnoviť plné spoločenstvo medzi oboma cirkvami. Toto spoločenstvo, ktoré je založené na jednote vo viere, v kontinuite so skúsenosťami a tradíciami starej Cirkvi, nájde svoje plné uplatnenie v spoločnom slávení svätej Eucharistie. Tým, že sa oprela o všetko, čo máme spoločné, mohla zmiešaná komisia dosiahnuť podstatný pokrok v pozitívnom smere a mohla nakoniec, ako som to už mohol vyhlásiť s vysokocteným bratom ekumenickým patriarchom Jeho Svätosťou Dimitriom I., konštatovať, „čo katolícka a ortodoxná cirkev už môžu spolu vyznávať ako spoločnú vieru v tajomstve Cirkvi a puto medzi vierou a sviatosťami“.97
Okrem toho mohla komisia konštatovať a potvrdiť, že v našich cirkvách je rozhodujúca apoštolská postupnosť na posvätenie a jednotu Božieho ľudu.98
Ide o dôležité východiská ďalšieho vedenia dialógu. Áno, ešte viac: tieto spoločné vyhlásenia tvoria podklad, ktorý oprávňuje katolíkov a ortodoxných, už teraz v našej dobe, spoločne vydávať verné jednomyseľné svedectvo, aby bolo meno Pána šírené a oslavované.