70. Toto ťažké a chúlostivé skúmanie, ktoré zahŕňa problémy viery a rešpektovania vlastného i cudzieho svedomia, bolo sprevádzané a podporované aj modlitbou Katolíckej cirkvi i druhých cirkví a cirkevných spoločenstiev. V cirkevnej štruktúre už tak hlboko zakorenená a rozšírená modlitba za jednotu ukazuje, že si kresťania uvedomujú význam ekumenickej otázky. Práve preto, že hľadanie plnej jednoty si vyžaduje konfrontáciu viery medzi kresťanmi, ktorí sa odvolávajú na jedného Pána, je modlitba prameňom osvietenia o pravde, ktorá musí byť prijatá ako celok. Okrem toho sa modlitbou rozširuje hľadanie jednoty na každého pokrsteného, veď nie je obmedzená iba na okruh špecialistov. Nezávisle od svojej úlohy v Cirkvi a svojho kultúrneho vzdelania môže k tomu každý aktívne prispieť v tajuplnej hlbokej dimenzii.

Cirkevné vzťahy

71. Musíme tiež Božej prozreteľonosti ďakovať za všetky udalosti, ktoré svedčia o pokroku na ceste hľadania jednoty. Popri teologickom dialógu musíme spomenúť i iné formy stretávania, spoločné modlitby a praktickú spoluprácu. Pápež Pavol VI. dal tomuto procesu silný podnet svojou návštevou v sídle Ekumenickej rady cirkví v Ženeve 10. 6. 1969 a potom sa stretol opätovne so zástupcami rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev. Tieto kontakty účinne prispievajú k zlepšeniu vzájomného poznania, a tak k rastu kresťanského bratstva.

Pápež Ján Pavol I. dokázal i v priebehu svojho krátkeho pontifikátu potvrdiť dobrú vôľu pokračovať v začatej ceste.124 Pán mi umožňuje v tomto smere ďalej pôsobiť. Okrem dôležitých ekumenických stretnutí v Ríme značná časť mojich pastoračných návštev je pravidelne venovaná úsiliu o jednotu kresťanov. Niektoré moje cesty majú dokonca ekumenickú „prioritu“, zvlášť v krajinách, kde katolícke spoločenstvá predstavujú menšinu oproti tým, ktoré sa vytvorili reformáciou; alebo kde tieto reformačné predstavujú v určitej spoločnosti značnú časť veriacich v Krista.

72. To platí predovšetkým pre európske krajiny, kde tieto rozkoly vznikli, ale i pre severnú Ameriku. V tejto súvislosti bez toho, aby sme zmenšovali význam ostatných, si zaslúžia zvláštnu pozornosť tie, ktoré ma viedli na európskom kontinente dvakrát do Nemecka: v novembri 1980 a v apríli 1987; návšteva v Zjednotenom kráľovstve (Anglicko, Škótsko a Wales) v máji – júni 1982; vo Švajčiarsku v júni 1984; a v škandinávskych a severných krajinách (Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko a Island), kam som zašiel v júni 1989. S radosťou a vo vzájomnej úcte, v kresťanskej solidarite som stretol mnohých a mnohých bratov a sestry, ktorí sú zapojení do hľadania vernosti evanjeliu. Toto všetko zistiť bolo pre mňa prameňom veľkého povzbudenia. Zažili sme prítomnosť Pána medzi nami.

V tejto súvislosti by som chcel spomenúť určitý postoj, poznačený bratskou láskou a preniknutý hlbokou jasnosťou viery, ktorý som zažil s veľkým dojatím. Vzťahuje sa na slávenie Eucharistie, ktorému som predsedal počas mojej cesty v severných a škandinávskych krajinách vo Fínsku a Švédsku. Pri prijímaní sa luteránski biskupi priblížili k celebrantovi. Chceli týmto jednoznačným gestom prejaviť svoje túžobné želanie po dosiahnutí toho okamihu, v ktorom my, katolíci i luteráni, budeme môcť mať účasť na tej istej Eucharistii, a chceli tiež prijať požehnanie celebranta. Požehnal som ich s láskou. To isté významné gesto sa zopakovalo aj počas omše v Ríme, ktorú som slávil 6. októbra 1991 pri príležitosti 600. výročia svätorečenia sv. Brigity na Námestí Farnese. S podobnými pocitmi som sa stretol i na druhej strane Atlantiku v septembri 1984 v Kanade a najmä v septembri 1987 v Spojených štátoch, kde konštatujeme veľkú ekumenickú otvorenosť. Ako príklad treba spomenúť ekumenické stretnutie v Columbii (Južná Karolína) 11. septembra 1987. Dôležitá je aj skutočnosť, že tieto stretnutia medzi bratmi „z čias refomácie“ a pápežom sa uskutočňujú s určitou pravidelnosťou. Som hlboko vďačný za to, že ma radi prijali tak zodpovední predstavení rôznych spoločenstiev, ako i spoločenstvá ako celok. Z tohto hľadiska považujem za nanajvýš dôležitú ekumenickú bohoslužbu, ktorá sa konala v Columbii na tému rodina.

73. Ďalším dôvodom radosti je konštatovanie, že v pokoncilovej dobe je v jednotlivých miestnych cirkvách veľa iniciatív a akcií na podporu zjednotenia kresťanov, ktoré rozširujú súčinnosť na všetkých, či už na rovine biskupských konferencií, jednotlivých diecéz, farností, alebo aj v rôznych cirkevných kruhoch a hnutiach.

Uskutočnená spolupráca

74. „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane! Pane!‘, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). Koherencia a statočnosť úmyslov a vyznávaných zásad sa napĺňajú ich použitím v konkrétnom živote. Koncilový dekrét o ekumenizme uvádza, že u ostatných kresťanov „viera v Krista prináša ovocie chvály a vďaky za Božie dobrodenia. K tomu sa pridružuje živý zmysel pre spravodlivosť a úprimná láska k blížnemu“.125 Opísaná oblasť je nielen pôdou na dialóg, ale i na účinnú spoluprácu: „Táto činná viera zrodila aj nemálo ustanovizní na úľavu duchovnej a telesnej biedy, na výchovu mládeže, na utvorenie ľudskejších sociálnych životných podmienok a na upevnenie všeobecného mieru.“126

Sociálny a kultúrny život poskytuje široké možnosti na ekumenickú spoluprácu. Kresťania sa vždy častejšie schádzajú, aby bránili ľudskú dôstojnosť, dobro pokoja, uplatňovali evanjelium v sociálnom živote a sprítomňovali Kristovho Ducha vo vede a umení. Vždy sa stretnú, keď ide o to, vzoprieť sa biede a núdzi našich čias: hladu, katastrofám a sociálnej nespravodlivosti.

75. Táto spolupráca, ktorá svoju inšpiráciu čerpá priamo z evanjelia, nie je pre kresťana nikdy iba humanitárnou akciou. Má svoj skutočný základ v slove Pána: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť“ (Mt 25, 35). Ako som už zdôraznil, spolupráca všetkých kresťanov zviditeľňuje už dosiahnutý stupeň ich spoločenstva.127

Pred svetom získava spoločné pôsobenie kresťanov v spoločnosti transparentnú hodnotu svedectva, ktoré vydávajú spolu v mene Pána. Nadobúda i dimenziu zvestovania, lebo odhaľuje Kristovu tvár.

Ešte pretrvávajúce protikladné poňatia v učení pôsobia negatívne a kladú medze spolupráci. Už existujúce spoločenstvo viery medzi kresťanmi však neposkytuje solídny základ len na spoločnú činnosť v sociálnej sfére, ale i v náboženskej oblasti.

Táto spolupráca uľahčí hľadanie jednoty. Ako uvádza dekrét o ekumenizme, pri tejto spolupráci „všetci, ktorí veria v Krista, sa môžu ľahko naučiť, ako sa lepšie navzájom spoznávať, viac sa mať v úcte a ako pripravovať cestu jednoty kresťanov.“128

76. Ako by sme mohli v tejto súvislosti nepamätať na ekumenický záujem o mier, ktorý pri rastúcej účasti kresťanov a so stále hlbšou teologickou motiváciou nachádza svoj výraz v modlitbe a v činnosti? Inak by to ani nemohlo byť. Neveríme azda v Krista, knieža pokoja? Kresťania sú neustále jednotnejší v odmietaní násilia, a to násilia každého druhu, od vojen až po sociálnu nespravodlivosť.

Sme povolaní na stále aktívnejšiu angažovanosť, aby bolo vždy jasnejšie, že náboženské dôvody nie sú pravým dôvodom jestvujúcich konfliktov, i keď, žiaľ, nie sú zažehnané nebezpečné inštrumentalizácie na politické a nepriateľské ciele.

Počas Svetového dňa modlitieb za mier v roku 1986 v Assisi sa modlili kresťania rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev spoločným hlasom k Pánovi dejín za mier vo svete. V ten deň, i keď iným spôsobom, sa modlili taktiež židia a zástupcovia nekresťanských spoločenstiev za mier – v súzvuku pocitov, ktoré aj tu rozochveli najhlbšie stránky ľudského ducha.

Nechcel by som opomenúť ani Svetový deň modlitieb za mier v Európe, zvlášť na Balkáne, ktorý ma opäť zaviedol 9. a 10. januára 1993 ako pútnika do mesta sv. Františka, a sv. omšu za mier na Balkáne, najmä v Bosne-Hercegovine, ktorú som slúžil 23. januára 1994 v Bazilike sv. Petra v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Keď náš pohľad blúdi svetom, napĺňa naše srdce radosťou. Lebo konštatujeme, že sa kresťania cítia vždy viac a viac zaangažovaní za vec mieru. Vidia ju v priamej súvislosti s ohlasovaním evanjelia a príchodom nebeského kráľovstva.

Ďalej zintenzívňovať dialóg

77. Teraz sa môžeme pýtať, aká dlhá je cesta, ktorá nás ešte delí od toho požehnaného dňa, v ktorom sa dosiahne plná jednota vo viere a my budeme môcť svorne sláviť svätú Eucharistiu Pána. Doteraz dosiahnuté lepšie vzájomné poznanie a súhlas v otázkach učenia, ako aj objektívny nárast pocitu spoločenstva však ešte nemôžu postačovať svedomiu kresťanov, ktorí sa hlásia k jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi. Konečný cieľ ekumenického hnutia je opätovné nastolenie plnej jednoty všetkých pokrstených.

Vzhľadom na tento cieľ sú všetky doteraz dosiahnuté výsledky len úsekom cesty, i keď mnohosľubným a pozitívnym.

78. V ekumenickom hnutí nemá len Katolícka cirkev spolu s východnými cirkvami toto náročné chápanie Bohom chcenej jednoty. Snahu po takejto jednote vyjadrujú aj iní.129

K ekumenizmu patrí, že si kresťanské spoločenstvá vzájomne pomáhajú, aby sa v nich skutočne sprítomnil celý obsah a všetky požiadavky toho „dedičstva, ktoré nám zanechali apoštoli“.130

Bez toho nebude plné spoločenstvo nikdy možné. Táto vzájomná pomoc pri hľadaní pravdy je vynikajúcou formou lásky v zmysle evanjelia.

Hľadanie jednoty sa prejavuje v rôznych dokumentoch početných medzinárodných zmiešaných komisií pre dialóg. Vychádzajúc z určitej základnej jednoty v učení, ide v týchto textoch o krst, Eucharistiu, úrad a autoritu.

Od tejto základnej, avšak predsa len čiastočnej jednoty musíme dospieť k nutnej a dostatočne zviditeľnenej jednote, ktorá sa zapíše do konkrétnej skutočnosti tým, že jednotlivé cirkvi naozaj uskutočnia znak plného spoločenstva v jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi, čo nájde svoj výraz v spoločnom slávení Eucharistie.

Táto cesta k nutnej a dostatočne viditeľnej jednote v spoločenstve tej jedinej Kristom chcenej Cirkvi si vyžaduje ešte trpezlivú a oduševnenú prácu. Pritom ide aj o to, neukladať žiadne ďalšie povinnosti okrem tých nevyhnutných (Sk 15, 28).

79. Už teraz možno určiť témy, ktoré sa musia prehĺbiť, aby sa dosiahol pravý súhlas vo viere:

1) vzťahy Svätého písma, ako najvyššej autority vo veciach viery a posvätnej tradície, ako nevyhnutnej interpretácie Božieho slova;

2) Eucharistia, sviatosť Kristovho tela a krvi, prinášaná na chválu Otca, pamiatka obety a reálna Kristova prítomnosť, posväcujúce vyliatie Ducha Svätého;

3) vysviacka, ako sviatosť kňazstva v jeho troch stupňoch: biskupský úrad, kňazstvo a diakonát;

4) Učiteľský úrad Cirkvi, zverený pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním, a ponímaný ako zodpovednosť a autorita v mene Krista za náuku viery a jej zachovávanie;

5) Panna Mária, Matka Božia a ikona Cirkvi, duchovná Matka, ktorá oroduje za Kristových učeníkov a celé ľudstvo.

Na tejto odvážnej ceste k jednote nás žiada jasnosť a múdrosť viery, aby sme sa vyhli falošnému irenizmu a nedodržovaniu cirkevných noriem.131 Prikazuje nám aj vyhýbať sa vlažnosti pri zasadzovaní sa za jednotu a ešte viac predpojatému odporu alebo defetizmu, ktorý nabáda vidieť všetko záporne.

Pridŕžať sa vízie jednoty, ktorá zodpovedá všetkým požiadavkám zjavenej pravdy, však neznamená zastavenie ekumenického hnutia.132 Naopak, znamená vyhýbať sa uspokojeniu zo zdanlivých riešení, ktoré nevedú k trvalému a pravému výsledku.133 Nárok pravdy musí viesť až k základu. Nie je to azda zákon evanjelia?