80. Kým pokračuje dialóg o nových témach alebo sa rozvíja na hlbšie siahajúcich rovinách, máme riešiť novú úlohu: ako sa majú prijať doteraz dosiahnuté výsledky. Nesmú zostať iba vyjadreniami bilaterálnych komisií, ale stať sa spoločným vlastníctvom. Aby sme to dosiahli a týmto spôsobom upevňovali zväzky medzi spoločenstvami, je potrebné vážne preskúmanie, ktoré musí zahrnúť celý Boží ľud, a to rôznymi spôsobmi, formami a kompetenciami. Veď ide často o tázky, ktoré sa týkajú viery, a preto si vyžadujú všestranné odsúhlasenie, ktoré siaha „od biskupov až po posledného veriaceho laika“, lebo všetci dostali pomazanie Duchom Svätým.134
Je to ten istý Duch, ktorý napomáha Učiteľský úrad a vzbudzuje sensus fidei. Na prijatie výsledkov dialógu je preto potrebný rozsiahly a starostlivý kritický proces, ktorý ich zanalyzuje a s prísnosťou preskúma ich súhlas s tradíciou viery, ktorá bola prevzatá od apoštolov a v ktorej má prežívať spoločenstvo veriacich, zhromaždených okolo biskupa, svojho právoplatného pastiera.
81. Tento proces, ktorý sa musí uskutočňovať s múdrosťou a v intenciách viery, bude sprevádzaný Duchom Svätým. Aby bol proces úspešný, musia byť jeho výsledky kompetentnými osobami zrozumiteľne a účelne vysvetľované. Veľmi dôležitý je príspevok, ktorý k tomu môžu ponúknuť teológovia a teologické fakulty pri plnení svojej charizmy v Cirkvi. Okrem toho je zrejmé, že v tomto smere majú ekumenické komisie jedinečné úlohy a zodpovednosť.
Celý proces sledujú a podporujú biskupi a Svätý stolec. Učiteľský úrad má zodpovednosť za vyslovenie konečného rozhodnutia.
Pritom bude veľkou pomocou metodicky sa pridŕžať rozlíšenia medzi bohatstvom viery (depostitum fidei) a formuláciou, ktorou je vyjadrené, ako to odporučil aj pápež Ján XXIII. vo svojom prejave pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu.135
82. Pochopiteľne, vážnosť ekumenického záväzku sa katolíckych veriacich hlboko dotýka. Svätý Duch ich pozýva na vážne spytovanie svedomia. Katolícka cirkev musí vstúpiť do dialógu, ktorý by sme mohli nazvať „dialógom obrátenia“; v ňom spočíva vnútorný základ ekumenického dialógu. V tomto dialógu, ktorý sa uskutočňuje pred Bohom, musí každý hľadať svoju neprávosť, priznať si svoju vinu a odovzdať sa do vôle toho, ktorý je orodovníkom u Otca – Ježiša Krista.
Istotne, v tomto vzťahu obrátenia sa k vôli Otca a súčasne ľútosti a absolútnej dôvery v uzmierajúcu silu pravdy, ktorou je Kristus, nájdeme silu doviesť dlhú a ťažkú ekumenickú púť až k dobrému koncu. „Dialóg obrátenia sa“ s Otcom, ktorý musí každé spoločenstvo viesť neúprosne so sebou, je základom bratských vzťahov, ktoré sú niečím celkom iným než srdečná pohoda alebo čisto vonkajšia forma spoločenstva.
Zväzky bratskej koinónie musia byť pozväzované pred Bohom a v Ježišovi Kristovi.
Iba predstúpenie pred Boha môže poskytnúť pevnú základňu na také obrátenie jednotlivých kresťanov a na takú ustavičnú reformu Cirkvi ako ľudskej a pozemskej ustanovizne,136
ktoré sú predpokladmi každej ekumenickej angažovanosti. Jedným zo základných postupov ekumenického dialógu je snaha zapojiť kresťanské spoločenstvá do tohto najvnútornejšieho duchovného priestoru, v ktorom Kristus mocou Ducha privádza všetkých bez výnimky k tomu, aby sa skúmali pred Otcom a pýtali sa, či zostali verní jeho plánu pre Cirkev.
83. Hovoril som o vôli Otca, o duchovnom priestore, v ktorom každé spoločenstvo je vyzývané na prekonanie prekážok na ceste k jednote. Všetky kresťanské spoločenstvá sú si vedomé toho, že taká požiadavka a také prekonávanie sa pomocou duchovnej sily je v ich moci. Veď všetky majú mučeníkov kresťanskej viery.137
Napriek dráme roztržky si títo bratia zachovali v sebe také radikálne a absolútne odovzdávanie sa Kristovi a jeho Otcovi, že dokázali prelievať za to aj vlastnú krv. Ale nezasluhuje si práve táto odovzdanosť právo zapojenia sa do toho, čo nazývam „dialógom obrátenia sa“? Nemá práve tento dialóg podčiarkovať nutnosť ísť pri hľadaní pravdy až do krajnosti, aby sa dosiahlo úplné spoločenstvo?
84. Z určitého teocentrického hľadiska máme my kresťania už spoločné martyrológium. Sú v ňom aj mučeníci nášho storočia, ktorých je oveľa viac, ako by sme mysleli, a ukazuje, ako Boh na hlbokej úrovni udržuje spoločenstvo medzi pokrstenými pri najvyššej požiadavke viery, dokázanej obetovaním života.138
Ak sa dokáže zomierať pre vieru, dokazuje to, že cieľ možno dosiahnuť aj vtedy, keď ide o iné formy tej istej požiadavky. Už som s potešením konštatoval, že sa síce nedokonale, ale reálne dané spoločenstvo v mnohých oblastiach cirkevného života už uchováva a rozvíja. Teraz verím, že je už dokonalé v tom smere, ktorý považujeme za vrchol života a milosti – v mučeníckej smrti – najintenzívnejšie spoločenstvo, aké je možné s Kristom, ktorý prelial svoju krv a touto obetou pripúšťa k sebe tých, ktorí boli kedysi v diaľke (porov. Ef 2, 13).
I keď pre všetky kresťanské spoločenstvá sú mučeníci dôkazom moci milosti, predsa nie sú jediní, ktorí podávajú svedectvo o tejto moci. Hoci neviditeľným spôsobom, je ešte neúplná spätosť našich spoločenstiev v skutočnosti pevne zakotvená v dokonalom spoločenstve svätých, to jest tých, ktorí sa po živote vo vernosti milosti nachádzajú v spoločenstve s osláveným Kristom. Títo svätí pochádzajú zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré im otvorili cestu do spoločenstva spásy.
Keď hovoríme o spoločnom dedičstve, okrem ustanovizní, obradov, prostriedkov spásy a tradícií, ktoré si uchovali všetky spoločenstvá a boli nimi aj formované, patrí doň na prvom mieste a predovšetkým práve táto skutočnosť svätosti.139
Vo svetle vyžarovanom z „dedičstva svätých“, ktorí patria všetkým spoločenstvám, javí sa „dialóg obrátenia sa“ k plnej a viditeľnej jednote ako iskra nádeje. Táto všadeprítomnosť svätých poskytuje dôkaz transcendentnosti moci Ducha. Je znakom a dôkazom víťazstva Boha nad silami zla, ktoré rozdeľujú ľudstvo. Ako sa ospevuje v liturgiách, Boh korunuje v korunovaní „zásluh svätých dielo svojej milosti“.140
Tam, kde panuje úprimná vôľa nasledovať Krista, rozlieva Duch svoju milosť často inými ako zvyčajnými chodníčkami. Ekumenická skúsenosť nám umožnila lepšie to pochopiť. Keď sa spoločenstvá v tom vnútornom duchovnom priestore, ktorý som opísal, skutočne dokážu „obrátiť sa“ k hľadaniu úplného a viditeľného spoločenstva, Boh urobí pre nich to, čo vykonal pre ich svätých. Prekoná z minulosti zdedené prekážky a povedie spoločenstvá po svojich cestách, kam on bude chcieť: k viditeľnej koinónii, ktorá je zároveň chválospevom jeho vznešenosti a službou pre jeho plán spásy.
85. Keďže Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dokáže získať dobro i zo situácií, ktoré poškodzujú jeho plán, môžeme objaviť, že vplyvom Ducha za určitých okolností aj protichodnosti môžu slúžiť na objasnenie aspektov kresťanského povolania, ktoré sa uskutočňuje v živote svätých. Napriek roztrieštenosti, ktorá je zlom, z ktorého musíme byť vyliečení, uskutočnilo sa teda niečo ako zjavenie plnosti milosti, ktorá je určená na skrášlenie koinónie. Božia milosť bude so všetkými, ktorí nasledujú príklad svätých a usilujú sa zodpovedať požiadavkám milosti. Ako môžeme teda váhať obrátiť sa k očakávaniam Otca? Je predsa s nami.
86. Konštitúcia Lumen gentium píše v jednom zásadnom vyhlásení, z ktorého vychádza aj dekrét Unitatis redintegratio,141
že jediná Kristova cirkev pretrváva v Katolíckej cirkvi.142
Dekrét o ekumenizme podčiarkuje prítomnosť plnosti (plenitudo) prostriedkov spásy v nej.143
Úplná jednota sa stane skutočnosťou, keď budú mať všetci účasť na plnosti prostriedkov spásy, ktorú Kristus zveril svojej Cirkvi.
87. Na ceste, ktorá vedie k úplnej jednote, sa ekumenický dialóg snaží vzbudiť vzájomnú bratskú pomoc, ktorou si spoločenstvá majú vzájomne dať to, čo každé potrebuje, aby v súlade s Božím plánom dorástla do konečnej plnosti (porov. Ef 4, 11 – 13).
Povedal som, že ako Katolícka cirkev sme si vedomí obohatenia zo svedectva, z hľadania, ba aj zo spôsobu, ako boli určité spoločné kresťanské hodnoty vyzdvihované a prežívané inými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Medzi výsledkami pokroku, ktorý sa dosiahol za ostatných tridsať rokov, má tento vzájomný bratský vplyv prvoradý význam. V etape cesty, ku ktorej sme dospeli,144
sa musí táto hybná sila vzájomného obohacovania vážne brať do úvahy. Opierajúc sa o spoločenstvo, ktoré sa vďaka cirkevným prvkom, jestvujúcim v jednotlivých cirkevných spoločenstvách už uskutočnilo, bude táto hybná sila pobádať k plnej a viditeľnej jednote, k vytúženému cieľu cety, ktorú chceme vykonať. To je ekumenická forma zákona, zodpovedajúceho evanjeliu o vzájomnom dorozumievaní a spoločnom delení. To ma núti ešte raz zopakovať: „Ide o to, vo všetkom dokazovať snahu, že chceme vychádzať v ústrety tomu, čo si naši kresťanskí bratia oprávnene želajú a od nás očakávajú, keďže poznáme ich spôsob myslenia a ich city (…). Dary každého jednotlivca sa musia vyvinúť a rozvíjať na úžitok a výhodu všetkých.“145
88. Spomedzi všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev je si Katolícka cirkev vedomá, že zachovala úrad nástupcu apoštola Petra, rímskeho biskupa, ktorého Boh dosadil ako „stály a viditeľný princíp a základ jednoty“146
a ktorému napomáha Duch Svätý, aby urobil všetkých ostatných účastníkmi tohto základného bohatstva. Ako to výstižne formuloval pápež Gregor Veľký, je môj úrad úradom servus servorum Dei (sluhu služobníkov Božích). Táto definícia najlepšie chráni pred nebezpečenstvom oddelenia služobnej plnej moci (a obzvlášť primátu) od služobného úradu, čo by odporovalo významu služobného splnomocnenia v zmysle evanjelia: „Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22, 27), ako povedal náš Pán, Ježiš Kristus, hlava Cirkvi. Ako som mohol uviesť pri príležitosti dôležitého stretnutia Ekumenickej rady cirkví v Ženeve dňa 12. júla 1984, vytvára na druhej strane presvedčenie Katolíckej cirkvi, že vo vernosti apoštolskej tradícii a viere otcov zachovala úradom rímskeho biskupa viditeľný znak a garanta jednoty, no aj veľkú prekážku pre väčšinu ostatných kresťanov, ktorých pamäť je poznačená určitými bolestnými spomienkami. Pokiaľ sme za to zodpovední, prosíme s mojím predchodcom Pavlom VI. o odpustenie.147
89. Je však významné a posmeľujúce, že otázka primátu rímskeho biskupa sa v súčasnosti stala predmetom bezprostredného, respektíve nastávajúceho skúmania, a je tiež významné a posmeľujúce, že táto otázka nie je len podstatnou témou pri teologických rozhovoroch Katolíckej cirkvi s ostatnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ale aj všeobecnejšie v celom ekumenickom hnutí. Prednedávnom účastníci piateho svetového stretnutia komisie „Viera a ústava“ Ekumenickej rady cirkví v Santiagu de Compostela odporučili, aby zhromaždenie „dalo podnet na nové prešetrenie otázky univerzálneho služobného úradu pre kresťanskú jednotu“.148
Po stáročiach neúprosných polemík hľadia ostatné cirkvi a cirkevné spoločenstvá novým pohľadom na preskúmanie tejto služby pre jednotu.149