90. Rímsky biskup je biskupom Cirkvi, ktorá zachováva smerodatnú stopu mučeníctva Petra a Pavla: „Tajomným plánom prezreteľnosti ukončil (Peter) v Ríme svoju cestu v nástupníctve Ježiša a tiež v Ríme podal najvyšší dôkaz lásky a vernosti. V Ríme podal aj apoštol národov Pavol toto najvyššie svedectvo. Týmto spôsobom sa stala rímska cirkev Cirkvou Petra a Pavla.“150
V Novom zákone zaujíma postava Petra vynikajúce postavenie. V prvej časti Skutkov apoštolov sa predstavuje ako vedúci a hovorca kolégia apoštolov, označovaného ako „Peter (…) spolu s jedenástimi“ (Sk 2, 14; pozri tiež 2, 37; 5, 29). Petrovi pridelené miesto sa zakladá na samotných Kristových slovách, ako sú uvádzané v podaniach evanjelií.
91. Evanjelium podľa Matúša opisuje a upresňuje pastoračné poslanie Petra v Cirkvi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 17 – 19). Lukáš vyzdvihuje, že Kristus ukladá Petrovi posilňovať bratov, ale súčasne dáva spoznávať jeho ľudské slabosti a nutnosť jeho obrátenia sa vo viere (porov. Lk 22, 31 – 32). Je to, akoby sa na pozadí ľudskej Petrovej slabosti malo plne vyjaviť, že jeho osobitný úrad v Cirkvi má svoj pôvod úplne v milosti; je to, akoby sa Majster osobitne venoval jeho obráteniu sa vo viere, aby ho pripravil na úlohu, ktorú mu chce zveriť v Cirkvi, a bol voči nemu veľmi náročný. Tá istá úloha Petra, taktiež spojená s realistickou výpoveďou o jeho slabosti, sa uvádza v štvrtom evanjeliu: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo? (…) Pas moje ovce“ (porov. Jn 21, 15 – 19). Okrem toho je príznačné, že podľa Prvého listu Korinťanom zmŕtvychvstalý Kristus sa zjaví Kéfasovi, až potom Dvanástim (porov. 15, 5).
Je dôležité uvedomiť si, že slabosti Petra a Pavla vyjavujú, že Cirkev sa zakladá na nekonečnej moci milosti (porov. Mt 16, 17; 2 Kor 12, 7 – 10). Hneď po nastolení Petra Kristus ho so zriedkavou prísnosťou napomína, keď mu hovorí: „Na pohoršenie si mi!“ (Mt 16, 23). Nemali by sme v milosrdenstve, ktoré Peter potrebuje, vidieť vzťah k tomu úradu milosrdenstva, ktorú sám ako prvý zažije? I tak trikrát zaprie Ježiša. Aj Jánovo evanjelium vyzdvihuje, že Peter dostane úlohu pásť stádo po trojitom vyznaní lásky (porov. Jn 21, 15 – 17), ktoré zodpovedá trojitej zrade (porov. Jn 13, 38). Lukáš však zotrváva v už citovanom slove Krista na tom, že Peter po svojom obrátení sa má posilňovať svojich bratov (porov. Lk 22, 32).
92. Čo sa týka Pavla, môže opis svojej služby uzavrieť dojímavým záverom, ktorý smie vypočuť z úst Pána: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“, a môže preto zvolať: „lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 9 – 10). To je zásadný charakteristický znak kresťanskej skúsenosti.
Ako dedič Petrovho poslania v Cirkvi, oplodnenej krvou apoštolských kniežať, zastáva rímsky biskup úrad, ktorý má svoj pôvod v mnohotvárnom milosrdenstve Boha, ktoré obracia srdcia na vieru a naplňuje silou milosti, pokým učením spoznáva trpkú príchuť svojej slabosti a svojej úbohosti. Autorita vlastná tomuto úradu je celkom v službách milosrdného plánu Boha a treba ju vidieť v tejto perspektíve. Z neho sa vysvetľuje plná moc tohto úradu.
93. Svojou viazanosťou na Petrovo trojité vyznanie lásky, ktoré zodpovedá trojitej zrade, vie jeho nástupca, že musí byť znakom milosrdenstva. Jeho služba je službou milosrdenstva, zrodenou z milosrdného počinu Krista. Celé toto evanjeliové učenie treba neustále znovu čítať, aby vykonávanie Petrovho úradu nestrácalo nič zo svojej vierohodnosti a transparentnosti.
Božia cirkev je Kristom povolaná, aby oznamovala svetu, zmietanému spleťou svojich vín a svojich zlomyseľných predsavzatí, že napriek všetkému Boh vo svojom milosrdenstve dokáže obrátiť srdcia k jednote tým, že im umožní spojiť sa s ním v spoločenstve.
94. Táto v diele Božieho milosrdenstva zakotvená služba jednoty je v rámci biskupského kolégia zverovaná jednému z tých, ktorí od Ducha Svätého dostali za úlohu nevykonávať moc nad ľudom – ako to robia vodcovia národov a mocní (porov. Mt 20, 25; Mk 10, 42) – ale ho viesť tak, aby sa mohol obrátiť k pokojným pastvinám. Táto úloha môže vyžadovať aj obetovanie vlastného života (porov. Jn 10, 11 – 18). Sv. Augustín po výklade, že Kristus „je jediný pastier, v ktorého jednote sú si všetci zajedno“, výzýva, „že preto všetci pastieri majú byť zajedno v tom jedinom pastierovi; že majú nechať znieť hlas iba toho jediného pastiera; že ovečky majú počúvať tento jediný hlas a nasledovať nie hociktorého, ale iba tohto jediného pastiera; že všetci majú v ňom počuť iba jediný hlas, a nie sebe protirečiace hlasy (…); ten hlas oslobodzuje od každej roztržky, očisťuje od každého falošného učenia, ktoré ovečky počujú“.151
Úloha rímskeho biskupa v zbore všetkých biskupov spočíva práve v tom, aby ako strážca „strážil“ (episkopein), aby vďaka pastierom vo všetkých partikulárnych cirkvách bolo počuť pravý hlas Krista pastiera. Týmto spôsobom sa uskutočňuje v každej z im zverených partikulárnych cirkví tá una, sancta, catholica et apostolica Ecclesia. Všetky cirkvi sú v plnom a viditeľnom spoločenstve, pretože všetci pastieri sú v spoločenstve s Petrom, a tak aj v jednote s Kristom.
S plnou mocou a autoritou, bez ktorej by tento úrad bol iluzórny, musí rímsky biskup zaručovať spoločenstvo všetkých cirkví. Tým je on prvý medzi služobníkmi jednoty. Tento primát sa vykonáva na rôznych rovinách; týka sa ostražitého dozoru nad odovzdávaním slova, nad slávením sviatostí a liturgie, nad misijnou činnosťou, nad disciplínou a nad kresťanským životom. Petrovmu nástupcovi prislúcha upozorňovať na požiadavky všeobecného blaha Cirkvi, ak by sa niekto pokúšal zabudnúť na ne v prospech svojich vlastných záujmov. Má povinnosť upozorňovať, vystríhať a niekedy tú-ktorú mienku, ktorá sa rozširuje, vyhlásiť za nezlučiteľnú s jednotou viery. Keď to okolnosti vyžadujú, hovorí v mene všetkých pastierov, ktorí sú s ním v spoločenstve. Môže tiež za celkom určitých, Prvým vatikánskym koncilom jasne vymedzených podmienok – ex cathedra vyhlásiť, že určité učenie patrí k pokladu viery.152
Týmto svedectvom pravdy slúži jednote.
95. To všetko sa však musí uskutočňovať spoločne. Keď Katolícka cirkev tvrdí, že úrad rímskeho biskupa zodpovedá vôli Krista, neoddeľuje tento úrad od poslania, zvereného všetkým biskupom, ktorí sú taktiež „námestníci a splnomocnenci Kristovi“.153
Rímsky biskup patrí do ich „kolégia“ a oni sú jeho bratia v úrade.
Čo sa týka jednoty všetkých kresťanských spoločenstiev, to patrí, samozrejme, do oblasti starostlivosti primátu. Ako rímsky biskup viem veľmi dobre a potvrdil som to znova v tejto encyklike, že plné a viditeľné spoločenstvo všetkých spoločenstiev, v ktorých mocou vernosti Božej sídli jeho Duch, je naliehavou Kristovou túžbou. Som presvedčený, že mám v tomto smere mimoriadnu zodpovednosť, predovšetkým keď zisťujem ekumenickú túžbu väčšiny kresťanských spoločenstiev a počúvam mne určenú prosbu nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania a predsa sa otvorí novej sitácii. Jedno tisícročie boli kresťania „spojení v bratskom spoločenstve viery a sviatostného života, pričom všetci uznávali rozhodnutia rímskeho stolca, ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery a disciplíny“.154
Týmto spôsobom chápe primát svoju úlohu pri zjednotení. Keď som sa obrátil na ekumenického patriarchu Jeho Svätosť Dimitria I., povedal som, že „z veľmi rozdielnych dôvodov a proti vôli jedných i druhých sa môže javiť to, čo má byť služba, v celkom odlišnom svetle. Avšak (…) so želaním dôsledne poslúchnuť Kristovu vôľu vidím sa ako rímsky biskup povolaný vykonávať túto službu (…). Nech sám Duch Svätý zošle svoje svetlo a osvieti všetkých biskupov a teológov našej Cirkvi, aby sme mohli spolu celkom otvorene nájsť formy, v ktorých sa táto služba bude môcť uskutočňovať tak jednými, ako aj druhými uznaná služba lásky“.155
96. Nesmiernu úlohu, ktorú nemôžeme odmietnuť, ja sám nemôžem splniť. Nemohlo by spoločenstvo, ktoré nás už teraz všetkých spoločne spája, i keď v nedokonalej forme, podnietiť zodpovedných cirkevných činiteľov a ich teológov, aby na túto tému nadviazali so mnou s trpezlivosťou bratský dialóg, pri ktorom by sme sa vzájomne vypočuli bez neplodných polemík, pričom by sme sa riadili jedine a bezvýhradne Kristovou vôľou ohľadne jeho Cirkvi a nechali sa preniknúť Duchom jeho modlitby: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21)?
97. Katolícka cirkev trvá tak vo svojej praxi, ako i v oficiálnych textoch na tom, že spoločenstvo miestnych cirkví s rímskou cirkvou, ako aj spoločenstvo ich biskupov s rímskym biskupom je podľa Božieho plánu základnou požiadavkou plného viditeľného spoločenstva. Skutočne plné spoločenstvo, ktorého najvyšším sviatostným prejavom je Eucharistia, musí nájsť svoju viditeľnú konkretizáciu v takom úrade, v ktorom sa všetci biskupi uznajú za zjednotených v Kristovi a všetci veriaci nájdu posilnenie svojej viery. Prvá časť Skutkov apoštolov predstavuje Petra ako toho, ktorý hovorí v mene skupiny apoštolov a slúži jednote spoločenstva – pri zachovaní autority Jakuba, hlavy cirkvi v Jeruzaleme. Táto úloha Petra musí v Cirkvi trvať, aby bola vo svete viditeľným spoločenstvom všetkých učeníkov, ktorých jediným Pánom je Ježiš Kristus.
Nie je to azda služobný úrad toho druhu, o potrebnosti ktorého dnes hovoria mnohí z tých, ktorí sa angažujú v ekumenizme? Predsedať v pravde a láske, aby čln – ten pekný symbol, ktorý si vyvolila Ekumenická rada cirkví za svoj emblém – nestroskotal v búrkach a mohol jedného dňa dosiahnuť vytúžený breh.
98. Ekumenické hnutie tohto storočia bolo silnejšie poznačené misionárskym náhľadom ako ekumenické podujatia minulých storočí, ktorých význam však nesmieme podceňovať. Vo verši Jánovho evanjelia, ktorý slúži ako inšpirácia a ako hlavný motív – „aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21) –, slová aby svet uveril boli tak výrazne zdôraznené, že sme niekedy v pokušení zabudnúť, že v mysli evanjelistu slúži jednota predovšetkým na česť Otca. Je zrejmé, že rozdelenie kresťanov je v rozpore s pravdou, ktorú sú poverení šíriť, a preto veľmi zaťažuje ich svedectvo. To dobre pochopil už môj predchodca pápež Pavol VI. a vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi píše: „Ako nositelia evanjelizácie nesmieme tým, ktorí veria v Krista, poskytovať obraz rozvadených a frontami rozdelených, nepríťažlivých ľudí, ale obraz osobností, ktoré dozreli vo viere a sú schopné sa navzájom stretnúť ponad všetky konkrétne napätia v spoločnom, úprimnom a čistom hľadaní pravdy. Skutočne, osud evanjelizácie je nesporne spätý so svedectvom, ktoré Cirkev vydáva o svojej jednote. Na tomto mieste by sme chceli osobitne ešte raz vyzdvihnúť znamenie jednoty všetkých kresťanov ako cestu a prostriedok evanjelizácie. Rozdelenie kresťanov je takou závažnou okolnosťou, že zaťažuje i samotné Kristovo dielo.“156
Ako teda môžeme hlásať evanjelium zmierenia bez toho, aby sme sa zároveň nezasadili za zmierenie kresťanov? Keď je pravda, že Cirkev, ktorú podnecuje Duch Svätý, má prísľub nepominuteľnosti, evanjelium hlásala a hlása všetkým národom, tak je rovnako pravda, že sa musí vyrovnať s ťažkosťami, ktoré pochádzajú z rozkolov. Prijmú neveriaci pravdivé posolstvo, keď sa stretnú s misionármi, ktorí sú navzájom rozvadení, hoci sa všetci rovnako odvolávajú na Krista: Nebudú si myslieť, že práve evanjelium je príčinou rozkolu, i keď je všetkými hlásané ako základný zákon lásky?
99. Keď tvrdím, že pre mňa ako rímskeho biskupa je ekumenické snaženie „jednou z pastorálnych priorít“ môjho pontifikátu,157
myslím na tú ťažkú prekážku, ktorú táto nejednotnosť pre zvestovanie evanjelia predstavuje. Kresťanské spoločenstvo, ktoré verí v Krista a s evanjeliovým zápalom túži po spáse ľudstva, nemôže sa uzavrieť pred volaním Ducha, ktorý vedie všetkých kresťanov k plnej a viditeľnej jednote. Ide o jeden z imperatívov lásky, ktorú Boh cez Ježiša Krista prisúdil celému ľudstvu, a túto lásku obmedzovať znamená urážať i jeho plán zjednotiť všetkých v Kristovi. Pápež Pavol VI. napísal ekumenickému patriarchovi Athenagorasovi I.: „Nech nás vedie Duch Svätý na ceste k uzmiereniu, aby jednota našich cirkví sa stala navždy žiarivým znamením nádeje a útechou pre celé ľudstvo.“158