105. Božie slovo zameriava náš pohľad na dejiny a na to, čo nové v nich klíči. Vzhľadom na evanjelizačné poslanie Cirkvi preto synoda chcela obrátiť pozornosť aj na komplexný jav migračných pohybov, ktorý v týchto rokoch dosiahol neslýchané rozmery. Vznikajú tu značne delikátne problémy týkajúce sa bezpečnosti národov a pohostinstva, ktoré treba poskytnúť tomu, kto hľadá útočisko, lepšie životné podmienky, zdravie a prácu. Veľké množstvo ľudí, ktorí nepoznajú Krista a nemajú o ňom primeranú predstavu, sa usídľuje v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou. Zároveň ľudia, ktorí patria k národom hlboko poznamenaným kresťanskou vierou, emigrujú do krajín, kam treba priniesť Kristovo posolstvo a novú evanjelizáciu. Tieto situácie ponúkajú nové možnosti na šírenie Božieho slova. V tejto súvislosti synodálni otcovia predovšetkým vyhlásili, že migranti majú právo vypočuť si kerygmu, ktorú im možno predložiť, nie nanútiť. Ak sú kresťanmi, potrebujú primeranú pastoračnú pomoc na posilnenie viery, aby sa oni sami stali nositeľmi evanjeliového posolstva. Vo vedomí komplexnosti tohto fenoménu treba zainteresované diecézy mobilizovať, aby sa migračné pohyby využili aj ako príležitosti na objavenie nových spôsobov prítomnosti a ohlasovania a aby podľa svojich možností zabezpečili primerané prijatie a animáciu týchto našich bratov. Dotknutí radostnou zvesťou sa tak oni sami môžu stať hlásateľmi Božieho slova a svedkami vzkrieseného Krista, nádeje sveta.345
106. Počas synodálnych prác otcovia často venovali pozornosť aj potrebe hlásať Božie slovo všetkým, ktorí sa ocitli v situácii fyzického, psychického alebo duchovného utrpenia. Práve vo chvíľach bolesti sa v ľudskom srdci naliehavo rodia najhlbšie otázky o zmysle vlastného života. Ak sa zdá, že pred tvárou tajomstva bolesti ľudské slová strácajú hlas, a keď naša spoločnosť pripisuje hodnotu len takému životu, ktorý zodpovedá istej úrovni výkonnosti a blahobytu, Božie slovo nám zjavuje, že aj tieto životné okolnosti tajomne „objíma“ Božia neha. Viera, ktorá sa rodí zo stretnutia s Božím slovom, nám pomáha pokladať ľudský život za hodný toho, aby sme ho prežívali v plnosti aj vtedy, keď je poznačený zlom. Boh stvoril človeka pre šťastie a život, kým choroba a smrť vstúpili do sveta ako dôsledok hriechu (porov. Múd 2, 23 – 24). No Otec života je pre človeka aj lekárom par excellence a neprestáva sa láskavo skláňať k trpiacemu ľudstvu. Vrchol Božej blízkosti k ľudskému utrpeniu kontemplujeme v Ježišovi, ktorý je „vtelené Slovo. Trpel s nami a zomrel. Svojím umučením a smrťou prijal a až do hĺbky premenil našu slabosť“.346
Ježišova blízkosť k chorým neprerušene trvá: predlžuje sa v čase vďaka pôsobeniu Ducha Svätého v poslaní Cirkvi, v slove a vo sviatostiach, v ľuďoch dobrej vôle, v pomocných aktivitách, ktoré spoločenstvá vyvíjajú s bratskou láskou a ukazujú tak pravú tvár Boha a jeho lásku. Synoda vzdáva Bohu vďaku za žiarivé a neraz skryté svedectvá mnohých kresťanov – kňazov, rehoľníkov a laikov –, ktorí prepožičiavali a naďalej prepožičiavajú svoje ruky, svoje oči aj srdcia Kristovi, pravému lekárovi tela i duše! Povzbudzuje ich, aby pokračovali v starostlivosti o chorých a prinášali im oživujúcu prítomnosť Pána Ježiša v slove a v Eucharistii. Nech im pomáhajú čítať Písmo a objavovať, že práve vo svojom stave môžu mať osobitným spôsobom účasť na vykupiteľskom utrpení Krista za spásu sveta (porov. 2 Kor 4, 8 – 11. 14).347
107. Sväté písmo nám ukazuje prednostnú lásku Boha voči chudobným a núdznym (porov. Mt 25, 31 – 46). Synodálni otcovia často zdôrazňovali nevyhnutnosť toho, aby sa hlásanie evanjelia, aktivity pastierov a spoločenstiev zameriavali na týchto našich bratov. Veď „prví, ktorí majú právo na hlásanie evanjelia, sú práve chudobní a núdzni nielen po chlebe, ale aj po slovách života“.348
Diakonia slúžiacej lásky, ktorá nikdy nesmie chýbať v našich cirkvách, musí byť vždy spojená s ohlasovaním slova a slávením svätých tajomstiev.349
Zároveň treba uznať a doceniť skutočnosť, že samotní chudobní sú aj aktérmi evanjelizácie. V Biblii je skutočne chudobný ten, kto sa úplne odovzdáva Bohu, a sám Ježiš ich nazýva v evanjeliu blaženými, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3; porov. Lk 6, 20). Pán chváli jednoduchosť srdca tých, ktorí vidia v Bohu pravé bohatstvo, do neho a nie do dobier tohto sveta vkladajú svoju nádej. Cirkev nemôže sklamať chudobných: „Pastieri sú povolaní počúvať ich, učiť sa od nich, viesť ich v ich viere a podnecovať ich, aby boli tvorcami svojich osudov.“350
Cirkev si je vedomá, že existuje aj chudoba ako čnosť, ktorú si treba slobodne vybrať a rozvíjať, ako to spravili mnohí svätí. Zároveň však existuje bieda, ktorá je často výsledkom nespravodlivosti a vyvolaná egoizmom, ktorý zasieva nedostatok, hlad a podnecuje konflikty. Keď Cirkev hlása Božie slovo vo vzťahu k chudobným, uvedomuje si potrebu napomáhať správne oscilovanie medzi chudobou, ktorú si treba vybrať, a chudobou, ktorú treba odstrániť, a tak objaviť „striedmosť a solidaritu ako evanjeliové a súčasne univerzálne hodnoty… To zahŕňa rozhodnutie pre spravodlivosť a striedmosť“.351
108. Angažovanosť vo svete, ktorú od nás vyžaduje Božie slovo, nás podnecuje pozerať novým pohľadom na celý vesmír, ktorý Boh stvoril a ktorý už v sebe nesie stopy Slova, prostredníctvom ktorého bolo všetko stvorené (porov. Jn 1, 2). Ako veriaci a ohlasovatelia evanjelia máme totiž zodpovednosť aj vo vzťahu k celému stvoreniu. Zjavenie, ktoré nám odhaľuje Boží plán s vesmírom, nás vedie aj k odmietaniu pomýlených postojov človeka, ktorý nepovažuje všetky veci za obraz Stvoriteľa, ale iba za matériu, s ktorou môže bez škrupúľ manipulovať. Tak človeku chýba oná základná pokora, ktorá by mu pomáhala považovať stvorenie za Boží dar a prijímať ho a používať podľa jeho plánu. Naopak, arogancia človeka, ktorý žije akoby Boh neexistoval, vedie k vykorisťovaniu a pošliapavaniu prírody, v ktorej neuznáva dielo stvoriteľského Slova. V tomto teologickom rámci by som rád pripomenul vyjadrenia synodálnych otcov, ktorí zdôrazňovali, že „prijatie Božieho slova, dosvedčeného vo Svätom písme a v živej Tradícii Cirkvi, rodí nový spôsob videnia vecí a presadzuje autentickú ekológiu, ktorá má svoje hlbšie korene v poslušnosti viery… (a) rozvíja novú teologickú vnímavosť pre dobrotu všetkých vecí, stvorených v Kristovi“.352
Človek potrebuje byť opätovne vychovávaný k obdivu a uznaniu autentickej krásy, ktorá sa prejavuje vo stvorených veciach.353
109. Jánovské posolstvo o vtelení Slova zjavuje aj nerozlučný zväzok, ktorý existuje medzi Božím slovom a ľudským slovami, prostredníctvom ktorých s nami komunikuje. Práve v kontexte takéhoto ponímania sa synoda venovala vzťahu medzi Božím slovom a kultúrou. Veď Boh sa nezjavuje človeku abstraktne, ale tým, že prijíma jazyky, obrazy a vyjadrenia, spojené s rôznymi kultúrami. Ide o plodný vzťah, ktorý široko dosvedčujú dejiny Cirkvi. Dnes aj tento vzťah vstupuje do novej fázy, spôsobenej rozšírením a zakorenením evanjelizácie vnútri rôznych kultúr, ako aj najnovším vývojom západnej kultúry. Toto spojenie v sebe zahŕňa predovšetkým uznanie dôležitosti kultúry samej osebe pre život každého človeka. Fenomén kultúry v jeho rozmanitých aspektoch sa javí ako konštitutívna danosť ľudskej skúsenosti: „Človek žije vždy podľa kultúry, ktorá mu je vlastná a ktorá vytvára medzi ľuďmi vzťahy, ktoré sú im tiež vlastné, čím určuje medziľudský a sociálny charakter ľudskej existencie.“354
Božie slovo počas stáročí inšpirovalo rôzne kultúry a zrodilo základné morálne hodnoty, vynikajúce umelecké výrazy a príkladné životné štýly.355
Preto by som v perspektíve nového stretnutia medzi Bibliou a kultúrami rád všetkým kultúrnym činiteľom zdôraznil, že sa vôbec nemusia obávať otvoriť sa Božiemu slovu. Ono nikdy neničí pravú kultúru, ale je ustavičným podnetom v hľadaní čoraz vlastnejších a zmysluplnejších ľudských vyjadrení. Každá autentická kultúra, ak má byť skutočne pre človeka, musí byť otvorená k transcendentnu, a teda v konečnom dôsledku otvorená pre Boha.