30. Svätý Hieronym pripomína, že Písmo nemôžeme nikdy čítať sami. Narážame na príliš veľa zatvorených dverí a ľahko skĺzneme do omylu. Biblia bola písaná Božím ľudom a pre Boží ľud z inšpirácie Ducha Svätého. Len v tomto spoločenstve s Božím ľudom môžeme ako „my“ skutočne vstúpiť do jadra pravdy, ktorú nám chce povedať sám Boh.89 Veľký učenec, pre ktorého „neznalosť Písma je neznalosť Krista“,90 tvrdí, že eklezialita biblickej interpretácie nie je požiadavka uložená zvonku. Táto kniha je vlastne hlasom putujúceho Božieho ľudu a len vo viere tohto ľudu sa ocitáme takpovediac v správnej tónine, v ktorej môžeme chápať Sväté písmo. Autentická interpretácia Biblie musí byť vždy v harmonickej zhode s vierou Katolíckej cirkvi. Preto svätý Hieronym istému kňazovi napísal: „Zostaň pevne primknutý k tradičnému učeniu, v ktorom si bol vyučený, aby si mohol podľa zdravej náuky povzbudzovať a vyvracať to, čo jej protirečí.“91

Také prístupy k posvätnému textu, ktoré odhliadajú od viery, môžu poskytnúť zaujímavé prvky, ak sa zaoberajú štruktúrou textu a jeho formami. No také ponímanie môže byť nevyhnutne iba predbežné a štrukturálne nehotové. Pápežská biblická komisia s odvolaním sa na princíp, ktorý je vlastný aj modernej hermeneutike, vyhlásila: „Správne poznanie biblického textu je prístupné len tomu, kto má živý vzťah k tomu, o čom text hovorí.“92 Toto všetko poukazuje na dôležitosť vzťahu medzi duchovným životom a hermeneutikou Písma. Veď „spolu s rastom života v Duchu rastie v čitateľovi aj porozumenie skutočností, o ktorých hovorí biblický text“.93 Intenzita autentickej ekleziálnej skúsenosti môže len posilňovať autentické porozumenie viery vo vzťahu k Božiemu slovu. Na druhej strane treba povedať, že ak sa vo viere číta Písmo, rastie samotný cirkevný život. Z toho môžeme novým spôsobom chápať známe tvrdenie svätého Gregora Veľkého: „božské slová rastú spolu s tým, kto ich číta“.94 Takto počúvanie Božieho slova vovádza do cirkevného spoločenstva tých, čo kráčajú vo viere, a posilňuje ich.

„Duša posvätnej teológie“

31. „Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie.“95 Tento výrok z dogmatickej konštitúcie Dei Verbum sa nám stal v týchto rokoch dôvernejšie známym. Môžeme povedať, že v čase po Druhom vatikánskom koncile sa tento výrok používal v teologických a exegetických štúdiách ako symbol obnoveného záujmu o Sväté písmo. Aj na 12. generálnom zasadaní Biskupskej synody sa často citovalo toto známe tvrdenie, aby sa poukázalo na vzťah medzi historickým bádaním a hermeneutikou viery vo vzťahu k posvätnému textu. V tejto perspektíve otcovia s radosťou ocenili rastúci záujem o štúdium Božieho slova v Cirkvi v posledných desaťročiach a vyjadrili srdečné poďakovanie mnohým exegétom a teológom, ktorí svojou oddanosťou, nasadením a kompetenciou podstatne prispievali a prispievajú k prehĺbeniu zmyslu Písma, pričom čelia zložitým prekážkam, ktoré naša doba kladie biblickému bádaniu.96 Vyjadrili aj city úprimnej vďaky členom Pápežskej biblickej komisie, ktorí v nej pracovali v posledných rokoch v úzkej spolupráci s Kongregáciou pre náuku viery a ktorí kvalifikovane prispievajú k riešeniu citlivých otázok týkajúcich sa štúdia Svätého písma. Synoda okrem toho vnímala potrebu klásť si otázky o aktuálnom stave biblických štúdií a ich význame na poli teológie. Od plodnej spolupráce medzi exegézou a teológiou totiž z veľkej časti závisí účinnosť pastoračného pôsobenia Cirkvi a duchovný život veriacich. Preto považujem za dôležité poukázať na niektoré úvahy, ktoré vyplynuli z konfrontácie s touto témou v priebehu synodálnych prác.

Rozvoj biblického bádania a cirkevné Magistérium

32. Predovšetkým treba uznať prínos, ktorým prispela do života Cirkvi historicko-kritická exegéza a ďalšie metódy textovej analýzy, ktoré sa rozvinuli v poslednom čase.97 Pre katolícky pohľad na Sväté písmo je pozornosť venovaná týmto metódam neprehliadnuteľná a je súčasťou realizmu vtelenia: „Táto nevyhnutnosť je dôsledkom kresťanského princípu, vyjadreného v Jn 1, 14: Verbum caro factum est. Historický fakt je konštitutívna dimenzia kresťanskej viery. Dejiny spásy nie sú mytológiou, ale skutočnými dejinami, a preto ich treba študovať metódami seriózneho vedeckého bádania.“ Štúdium Biblie si preto vyžaduje znalosť a vhodné použitie týchto výskumných metód. Ak je pravda, že táto vnímavosť na poli štúdia sa intenzívnejšie rozvinula v modernej dobe, hoci nie všade rovnakým spôsobom, treba povedať, že v zdravej cirkevnej tradícii vždy existovala aj láska k štúdiu „litery“. Stačí tu spomenúť mníšsku kultúru, ktorej napokon vďačíme aj za základy európskej kultúry, pri koreňoch ktorej stojí záujem o slovo. Túžba po Bohu zahŕňa lásku k slovu vo všetkých jeho rozmeroch: „pretože v biblickom slove Boh kráča ku nám a my k nemu, treba sa učiť, ako preniknúť do tajomstva jazyka, pochopiť ho v jeho štruktúre a v spôsobe vyjadrovania. Tak práve z dôvodu hľadania Boha sa stávajú dôležitými aj profánne vedy, ktoré nám ukazujú cesty k jazyku“.99

33. Živé Magistérium Cirkvi, ktorému prináleží „úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo, písané alebo ústne podané“,100 zasiahlo s múdrou rozvahou vzhľadom na správny postoj k zavádzaniu nových metód historickej analýzy. Mám na mysli najmä encykliky Providentissimus Deus pápeža Leva XIII. a Divino afflante Spiritu pápeža Pia XII. Môj ctihodný predchodca Ján Pavol II. pripomenul dôležitosť týchto dokumentov pre exegézu a teológiu pri príležitosti osláv stého a päťdesiateho výročia ich zverejnenia.101 Vystúpenie pápeža Leva XIII. prispelo k obhajobe katolíckej interpretácie Biblie proti útokom racionalizmu, pričom sa však neutiekal len k duchovnému zmyslu, vytrhnutému z dejín. Neodmietal vedeckú kritiku, vyjadroval však nedôveru k „predpojatým názorom, ktoré predstierajú, že sú založené na vede, ale v skutočnosti vedu klamne zavádzajú mimo poľa jej pôsobnosti“.102 Pápež Pius XII.

zas čelil útokom zástancov takzvanej mystickej exegézy, ktorá odmietala akýkoľvek vedecký prístup. Encyklika Divino afflante Spiritu sa veľmi citlivo vyhla tomu, aby pripustila dichotómiu medzi „vedeckou exegézou“ na apologické účely a „duchovnou interpretáciou, vyhradenou na interné použitie“. Naopak, potvrdila tak „teologickú váhu metodicky definovaného literárneho zmyslu“, ako aj to, že „vymedzenie duchovného zmyslu… patrí do exegetickej vedy“.103 Tak oba dokumenty odmietajú „vytváranie trhliny medzi ľudskou a božskou stránkou, medzi vedeckým bádaním a pohľadom viery, medzi literárnym zmyslom a duchovným“.104 Túto rovnováhu následne vyjadril dokument Pápežskej biblickej komisie v roku 1993: „Vo svojej interpretačnej práci nesmú katolícki exegéti nikdy zabúdať, že to, čo interpretujú, je Božie slovo. Ich úloha sa nekončí rozlíšením prameňov, určením foriem alebo vysvetlením literárnych postupov. Cieľ svojej práce dosiahnu až vtedy, keď objasnia zmysel biblického textu ako aktuálneho Božieho slova.“105

Koncilová biblická hermeneutika: indikácia, ktorú si treba osvojiť

34. Vzhľadom na tento horizont možno ešte viac oceniť veľké princípy interpretácie, vlastné katolíckej exegéze, ako ich vyjadril Druhý vatikánsky koncil, a to najmä v dogmatickej konštitúcii Dei Verbum: „Keďže vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vykladač Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré zjaviť ich slovami.“106 Koncil na jednej strane podčiarkuje štúdium literárnych druhov a kontextualizáciu ako základné prvky na pochopenie svätopiscom zamýšľaného významu. Na druhej strane, ak sa má Písmo interpretovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané, dogmatická konštitúcia uvádza tri základné kritériá, aby sa brala do úvahy božská dimenzia Biblie: 1. vykladať text s ohľadom na jednotu celého Písma, čo sa dnes nazýva kánonická exegéza; 2. brať do úvahy živú Tradíciu celej Cirkvi; a napokon 3. dodržiavať analógiu viery: „Iba tam, kde sa zachovávajú obe metodologické roviny – historicko-kritická a teologická –, možno hovoriť o teologickej exegéze, zodpovedajúcej tejto knihe.“107

Synodálni otcovia správne tvrdili, že nemožno popierať pozitívne ovocie, ktoré prinieslo používanie moderného historicko-kritického bádania. No zatiaľ čo akademická exegéza vrátane katolíckej pracuje na vysokej úrovni, čo sa týka historicko-kritickej metódy a jej najnovšej integrácie, je potrebné vyžadovať obdobné štúdium teologickej dimenzie biblických textov, aby sa rozvíjalo ich prehĺbenie podľa troch prvkov, uvedených v dogmatickej konštitúcii Dei Verbum.108