Dialóg medzi pastiermi, teológmi a exegétmi

45. Autentická hermeneutika viery nesie so sebou niektoré dôležité dôsledky na poli pastoračnej činnosti Cirkvi. Práve synodálni otcovia v tejto súvislosti odporúčali napríklad intenzívnejšie kontakty medzi pastiermi, exegétmi a teológmi. Dobré je, že biskupské konferencie podporujú tieto stretnutia s cieľom „napomáhať väčšie spoločenstvo v službe Božiemu slovu“.149 Takáto spolupráca môže pomôcť všetkým, aby lepšie konali svoju prácu v prospech celej Cirkvi. Postaviť sa do zorného uhla pastoračnej práce znamená aj pre odborníkov stáť tvárou tvár k posvätnému textu v jeho skutočnej podstate, ktorou je komunikácia, v ktorej sa Pán obracia na ľudí pre ich spásu. Preto, ako odporúča dogmatická konštitúcia Dei Verbum, sa „katolícki exegéti a ostatní znalci posvätnej teológie majú pod dozorom posvätného učiteľského úradu v horlivej spolupráci usilovať, aby primeranými prostriedkami skúmali a vysvetľovali Sväté písmo takým spôsobom, aby čo najviac služobníkov Božieho slova mohlo s úžitkom podávať pokrm Svätého písma Božiemu ľudu, ktorý by osvecoval mysle, posilňoval vôľu a zapaľoval ľudské srdcia láskou k Bohu“.150

Biblia a ekumenizmus

46. Vo vedomí, že Cirkev má svoj základ v Kristovi, Božom Slove, ktoré sa stalo telom, synoda chcela zdôrazniť ústredné postavenie biblických štúdií v ekumenickom dialógu vzhľadom na plné vyjadrenie jednoty všetkých veriacich v Krista.151 V samotnom Písme totiž nachádzame Ježišovu naliehavú modlitbu k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, aby svet uveril (porov. Jn 17, 21). Toto všetko nás posilňuje v presvedčení, že spoločne počúvať a meditovať Písma nám umožňuje vytvárať reálne, aj keď ešte nie plné spoločenstvo;152 že „spoločné počúvanie Písma podnecuje dialóg lásky a umožňuje rásť dialógu pravdy“. Počúvať totiž spoločne Božie slovo, praktizovať lectio divina Svätého písma, dať sa prekvapiť novosťou, ktorá nikdy nestarne a nikdy sa nevyčerpá, prekonávať našu hluchotu pre tie slová, ktoré nie sú v súlade s našimi názormi a predsudkami, počúvať a študovať v spoločenstve veriacich všetkých čias – to všetko tvorí cestu, ktorou treba prejsť, aby sa dosiahla jednota viery ako odpoveď na počúvanie Slova.154 Slová Druhého vatikánskeho koncilu na túto tému boli naozaj jasnozrivé: „Sväté písmo je v tomto dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ ponúka všetkým ľuďom.“155 Preto je dobré podporovať štúdium, výmenu názorov a ekumenické bohoslužby slova pri rešpektovaní platných pravidiel a rozličných tradícií.156 Tieto bohoslužby slova prispievajú k veci ekumenizmu a ak sú prežívané v ich pravom význame, vytvárajú intenzívne chvíle autentickej modlitby, v ktorej prosíme Boha, aby urýchlil vytúžený deň, v ktorom budeme môcť všetci pristúpiť k tomu istému stolu a piť z jedného kalicha. Správne a chvályhodné podporovanie takýchto príležitostí však treba predkladať tak, aby sa veriacim nepodávali ako náhrada účasti na svätej omši, ktorú požaduje prikázanie o zasvätení sviatočného dňa.

V tomto úsilí štúdia a modlitby pokojne uznávame aj tie aspekty, ktoré si vyžadujú prehĺbenie a ktoré nás zatiaľ rozdeľujú, ako je napríklad chápanie subjektu, ktorý je nositeľom autority interpretácie v Cirkvi, a rozhodujúca úloha učiteľského úradu.157

Rád by som okrem toho zdôraznil, čo v súvislosti s týmto ekumenickým úsilím povedali synodálni otcovia o dôležitosti prekladov Biblie do rôznych jazykov. Vieme totiž, že preklad textu nie je len mechanickou prácou, ale v istom zmysle je súčasťou interpretačnej práce. V tomto súvise Ján Pavol II. vyhlásil: „Kto si pamätá, ako debaty okolo Svätého písma zvlášť na Západe ovplyvnili roztržky, dokáže pochopiť, aký značný pokrok predstavujú tieto spoločné preklady.“158 Preto je podpora spoločných prekladov Biblie súčasťou ekumenického úsilia. Rád by som tiež poďakoval všetkým, ktorí sú zapojení do tohto dôležitého poslania, a povzbudil ich, aby pokračovali vo svojom diele.

Dôsledky pre ponímanie teologických štúdií

47. Ďalší dôsledok, ktorý vyplýva z náležitej hermeneutiky viery, sa týka potreby ukázať jej implikáciu v teologickej a exegetickej formácii, zvlášť čo sa týka kandidátov kňazstva. Musí prebiehať tak, aby štúdium Svätého písma bolo skutočne dušou teológie, keďže v ňom spoznávame Božie slovo, ktoré sa dnes obracia na svet, na Cirkev a na každého osobne. Dôležité je, aby sa skutočne brali do úvahy kritériá uvedené v 12. článku dogmatickej konštitúcie Dei Verbum a stali sa predmetom ďalšieho prehĺbenia. Treba sa vyhýbať takému ponímaniu vedeckého bádania, ktoré sa vo vzťahu k Písmu považuje za neutrálne. Preto spolu so štúdiom jazykov, v ktorých bola Biblia napísaná, a primeraných interpretačných metód je potrebné, aby študenti viedli aj hlboký duchovný život, aby bolo jasné, že Písmo možno pochopiť len vtedy, ak sa podľa neho žije.

V tejto perspektíve odporúčam, aby sa štúdium písaného i ústne odovzdávaného Božieho slova konalo vždy v hlboko cirkevnom duchu. Preto treba v akademickej formácii patrične brať do úvahy, v čom sa k týmto témam vyjadruje Učiteľský úrad, ktorý „nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, lebo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého (Božie slovo) nábožne počúva, sväto zachováva a verne vykladá“.159 Preto sa treba starať, aby sa v štúdiách uznávalo, že „posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhého by neobstálo“.160 Vyjadrujem preto nádej, že podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu bude štúdium Svätého písma, čítaného v spoločenstve univerzálnej Cirkvi, skutočne dušou teologických štúdií.161

Svätí a interpretácia Písma

48. Interpretácia Svätého písma by bola neúplná, ak by sme nepočúvali aj tých, čo skutočne žili podľa Božieho slova, teda svätých.162 Veď platí, že „viva lectio est vita bonorum“.163 Najhlbšia interpretácia Písma totiž pochádza od tých, ktorí sa počúvaním, čítaním a pravidelnou meditáciou dali Božím slovom skutočne formovať.

Určite nie je náhoda, že veľké spirituality, ktoré poznačili dejiny Cirkvi, sa zrodili z výslovného vzťahu k Písmu. Myslím napríklad na svätého Antona, opáta, ktorého podnietili Kristove slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21).164 Nie menej sugestívny je svätý Bazil Veľký, ktorý sa v diele Moralia pýta: „Čo je v podstate viera? Plná a bezpochybná istota o pravdivosti slov, inšpirovaných Bohom… A čo je podstatou veriaceho? Pripodobniť sa s touto plnou istotou istote slov Písma a neodvážiť sa nič ubrať ani pridať.“165 Svätý Benedikt vo svojej Regule odkazuje na Písmo ako na „najsprávnejšiu normu ľudského života“.166 „Len čo svätý František z Assisi“ – píše Tomáš z Celana – „začul, že Kristovi učeníci nemajú vlastniť ani zlato, ani striebro, ani peniaze, ani kapsu, ani chlieb, ani palicu na cestu, ani topánky, ani dve tuniky…, ihneď zaplesal v Duchu Svätom a zvolal: Toto chcem, toto žiadam, po tom túžim z celého srdca!“167 Svätá Klára z Assisi plne preberá Františkovu skúsenosť: „Spôsob života rehole chudobných sestier… je tento: zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista.“168 Svätý Dominik Guzmán sa „všade prejavoval ako muž evanjelia, v slovách i skutkoch“,169 a takých chcel mať aj svojich kazateľov, „mužov evanjelia“.170 Svätá Terézia Ježišova, karmelitánka, ktorá vo svojich spisoch ustavične používa biblické obrazy, aby vysvetlila svoju mystickú skúsenosť, pripomína, že Ježiš sám jej zjavil, že „všetko zlo na svete pochádza z toho, že sa nepozná jasne pravda Svätého písma“.171 Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša objavuje lásku ako svoje osobné povolanie, keď skúma Písmo, osobitne 12. a 13. kapitolu Prvého listu Korinťanom;172 a táto istá svätica opisuje údiv nad Písmom: „Len čo nazriem do evanjelia, už aj dýcham vôňu Ježišovho života a viem, kam mám bežať.“173 Každý svätec predstavuje akoby lúč svetla, ktoré prúdi z Božieho slova: myslíme pri tom na svätého Ignáca z Loyoly pri jeho hľadaní pravdy a duchovnom rozlišovaní; svätého Jána Bosca v jeho zanietení pri výchove mládeže; svätého Jána Vianneyho a jeho ponímanie veľkosti kňazstva ako daru a úlohy; svätého Pia z Pietrelciny, ktorý bol nástrojom Božieho milosrdenstva; svätého Josemaríu Escrivu v jeho kázaní o všeobecnom povolaní na svätosť; blahoslavenú Teréziu z Kalkaty, misionárku Božej lásky k tým posledným, až po mučeníkov nacizmu a komunizmu, ktorých na jednej strane predstavuje svätá Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová) a na druhej blahoslavený Alojz Stepinac, záhrebský arcibiskup a kardinál.

49. Svätosť vo vzťahu k Božiemu slovu sa tak istým spôsobom zapisuje do prorockej tradície, v ktorej si Božie slovo slúži samotným životom proroka. V tomto zmysle predstavuje svätosť Cirkvi hermeneutiku Písma, ktorú nikto nemôže prehliadať. Duch Svätý, ktorý inšpiroval svätopiscov, je ten istý, ktorý podnecuje svätých, aby dali svoj život za evanjelium. Vstúpiť do ich školy je bezpečná cesta živej a účinnej hermeneutiky Božieho slova. O tomto spojive medzi Božím slovom a svätosťou sme mali priame svedectvo počas 12. zasadania synody, keď 12. októbra boli na Námestí svätého Petra kanonizovaní štyria noví svätí: kňaz Kajetán Errico, zakladateľ Kongregácie misionárov Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie; matka Mária Bernarda Brütlerová, narodená vo Švajčiarsku a misionárka v Ekvádore a Kolumbii; sestra Alfonza od Nepoškvrneného počatia, prvá kanonizovaná svätica Indie; mladá ekvádorská laička Narcisa od Ježiša Martillo Morán. Svojím životom títo svätci vydali svetu a Cirkvi svedectvo o ustavičnej plodnosti Kristovho evanjelia. Prosme Pána, aby na príhovor týchto svätých, kanonizovaných práve v dňoch zasadaní synody o Božom slove, bol náš život tou „dobrou pôdou“, v ktorej božský rozsievač bude siať Slovo, aby v nás prinášalo plody svätosti, „tridsaťnásobné, šesťdesiatnásobné, stonásobné“ (Mk 4, 20).