40. V perspektíve jednoty Písem v Kristovi je tak pre teológov, ako aj pre pastierov nevyhnutné, aby si boli vedomí vzťahu medzi Starým a Novým zákonom. Predovšetkým je evidentné, že Nový zákon uznáva Starý zákon ako Božie slovo, a preto prijíma autoritu posvätných Písem hebrejského ľudu.131
Uznáva ich implicitne tým, že používa ten istý slovník a často odkazuje na úryvky z týchto Písem. Explicitne ich uznáva, pretože cituje mnohé jeho časti a slúži si nimi pri argumentácii. Argumentácia založená na textoch Starého zákona tak nadobúda v Novom zákone rozhodujúcu hodnotu, ktorá presahuje hodnotu čisto ľudských úsudkov. Vo štvrtom evanjeliu Ježiš v tejto súvislosti vyhlasuje, že „Písmo nemožno zrušiť!“ (Jn 10, 35), a svätý Pavol spresňuje, že zjavenie Starého zákona naďalej platí aj pre nás kresťanov (porov. Rim 15, 4; 1 Kor 10, 11).132
Okrem toho tvrdíme, že „Ježiš Nazaretský bol Žid a Svätá zem je rodnou zemou Cirkvi“,133
že korene kresťanstva sú v Starom zákone a kresťanstvo sa z týchto koreňov stále živí. Zdravá kresťanská náuka preto vždy odmietala každú formu objavujúceho sa marcionizmu, ktorý sa rôznym spôsobom snaží stavať proti sebe Starý a Nový zákon.134
Okrem toho samotný Nový zákon potvrdzuje, že sa zhoduje so Starým, a vyhlasuje, že v tajomstve Kristovho života, smrti a vzkriesenia posvätné Písma hebrejského ľudu dosiahli svoje dokonalé naplnenie. Treba si však povšimnúť, že pojem naplnenia Písem je komplexný, pretože zahŕňa trojitú dimenziu: základný aspekt kontinuity so zjavením Starého zákona, aspekt prelomu a aspekt naplnenia a prekonania. Kristovo tajomstvo spočíva v kontinuite úmyslu s obetným kultom Starého zákona, uskutočnilo sa však veľmi odlišným spôsobom. Tento spôsob zodpovedá mnohým predpovediam prorokov a dosahuje tak dokonalosť, ktorá nebola dosiahnutá nikdy predtým. Starý zákon je totiž plný napätí medzi jeho inštitucionálnymi aspektmi a aspektmi prorockými. Kristovo veľkonočné tajomstvo sa zhoduje s proroctvami a predobrazmi v Písmach plne, ale spôsobom, ktorý bol nepredvídateľný. Predstavuje však aj evidentné aspekty diskontinuity vzhľadom na inštitúcie Starého zákona.
41. Tieto postrehy odhaľujú nenahraditeľný význam Starého zákona pre kresťanov, ale súčasne zdôrazňujú originálnosť kristologickej lektúry. Už od apoštolských čias a potom v živej Tradícii Cirkev zdôrazňovala jednotu Božieho plánu v dvoch zákonoch vďaka typológii, ktorá nemá ľubovoľný charakter, ale patrí k vnútornej povahe udalostí, o ktorých rozpráva posvätný text, a preto sa týka celého Písma. Typológia „rozoznáva v Božích dielach vykonaných za čias Starej zmluvy predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna“.135
Kresťania preto čítajú Starý zákon vo svetle usmrteného a vzkrieseného Krista. Aj keď typologické čítanie otvára nevyčerpateľný obsah Starého zákona vo vzťahu k Novému, neslobodno pri tom zabúdať, že aj samotný Starý zákon si uchováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorú potvrdil sám náš Pán (porov. Mk 12, 29 – 31). Preto „aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Prvotná kresťanská katechéza ho stále používala (porov. 1 Kor 5, 6 – 8; 10, 1 – 11)“.136
Z tohto dôvodu synodálni otcovia vyhlásili, že „židovské chápanie Biblie môže kresťanom pomôcť v štúdiu a porozumení Písem“.137
„Nový zákon je skrytý v Starom a Starý je zjavený v Novom“,138
ako s prenikavou múdrosťou vyhlásil svätý Augustín. Dôležité teda je v pastoračnej, ako aj v akademickej oblasti jasne zdôrazňovať vnútorný vzťah medzi oboma zákonmi a spolu so svätým Gregorom Veľkým pripomínať, že to, čo „Starý zákon prisľúbil, Nový zákon ukázal; čo Starý hlása skrytým spôsobom, Nový otvorene ohlasuje ako prítomnosť. Starý zákon je proroctvom Nového zákona a najlepším komentárom Starého je Nový zákon“.139
42. V kontexte vzťahu medzi Starým a Novým zákonom sa synoda vyrovnávala aj s témou tých strán Biblie, ktoré vyznievajú ako temné a ťaživé pre násilie a nemorálnosti, ktoré sa v nich niekedy nachádzajú. V tejto súvislosti treba pamätať predovšetkým na to, že biblické zjavenie je hlboko zakorenené v dejinách. Boží plán sa tu zjavuje postupne a uskutočňuje sa pomaly po etapách, ktoré na seba nadväzujú, aj napriek odporu ľudí. Boh si vyvolil ľud a trpezlivo v ňom výchovne pôsobí. Zjavenie sa prispôsobuje kultúrnej a morálnej úrovni dávnych období a hovorí aj o skutočnostiach a zvykoch, ako napríklad o podvodoch, násilí, vraždení ľudí, bez toho, že by výslovne odmietalo ich nemorálnosť. To sa vysvetľuje historickým kontextom, ale môže prekvapiť súčasného čitateľa, najmä ak sa zabúda na mnohé „temné“ skutky, ktorých sa ľudia v priebehu stáročí vždy dopúšťali, a to aj v našich časoch. V Starom zákone sa kázanie prorokov naliehavo stavia proti každému druhu nespravodlivosti a násilia, tak kolektívneho, ako aj individuálneho, čím sa stáva nástrojom výchovy, ktorú Boh poskytuje svojmu ľudu ako prípravu na evanjelium. Bolo by teda pomýlené nebrať do úvahy tie pasáže Písma, ktoré sa nám javia ako problematické. Skôr si treba uvedomovať, že čítanie týchto stránok si vyžaduje primeranú kompetenciu, získanú formáciou, ktorá tieto texty číta v ich historicko-literárnom kontexte a v kresťanskej perspektíve, ktorá má ako zásadný hermeneutický kľúč „evanjelium a nové prikázanie Ježiša Krista, naplnené veľkonočným tajomstvom“.140
Preto povzbudzujem odborníkov a pastierov, aby pomáhali všetkým veriacim nájsť si vzťah aj k týmto stránkam prostredníctvom takého čítania, ktoré pomáha objaviť ich význam vo svetle Kristovho tajomstva.
43. Ak berieme do úvahy tesné vzťahy, ktoré spájajú Nový zákon so Starým, spontánne sa naša pozornosť obracia na osobitné spojivo, ktoré z neho vyplýva medzi kresťanmi a Židmi. Je to zväzok, na ktorý by sa nemalo nikdy zabúdať. Pápež Ján Pavol II. Židom povedal: „ste naši milovaní bratia vo viere Abraháma, nášho patriarchu“.141
Iste, tieto vyjadrenia neznamenajú neuznanie zlomu, potvrdeného v Novom zákone vzhľadom na ustanovenia Starého zákona, o to menej neuznanie naplnenia Písem v tajomstve Ježiša Krista, uznaného za Mesiáša a Božieho Syna. Tento hlboký a radikálny rozdiel však v sebe nezahŕňa vzájomné nepriateľstvo. Príklad svätého Pavla (porov. Rim 9 – 11), naopak, ukazuje, že „postoj úcty, rešpektu a lásky k židovskému ľudu je jediný skutočne kresťanský postoj v tejto situácii, ktorá je tajomnou súčasťou úplne pozitívneho Božieho plánu“.142
Svätý Pavol totiž tvrdí, že Židia „vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné!“ (Rim 11, 28 – 29).
Okrem toho svätý Pavol používa krásny obraz olivovníka, aby opísal veľmi úzke vzťahy medzi kresťanmi a Židmi: Cirkev pohanov je ako planá oliva, naštepená na ušľachtilý olivovník, ktorým je ľud zmluvy (porov. Rim 11, 17 – 24). Svoju duchovnú výživu teda čerpáme z tých istých duchovných koreňov. Stretáme sa ako bratia. Bratia, ktorí mali v istých chvíľach svojich dejín napäté vzťahy, ale teraz sa rozhodne usilujú budovať mosty trvalého priateľstva.143
Ján Pavol II. by k tomu ešte dodal: „Máme veľa spoločného. Spolu môžeme spraviť veľa pre mier, spravodlivosť a bratskejší a ľudskejší svet.“144
Rád by som opätovne potvrdil, aký dôležitý je pre Cirkev dialóg so Židmi. Dobré by bolo, keby sa tam, kde sa ukazujú možnosti, vytvorili aj verejné príležitosti na stretnutie a výmenu názorov, ktorá umožní rast vzájomného poznania, úcty a spolupráce aj v samotnom štúdiu posvätných Písem.
44. Pozornosť, ktorú sme doteraz venovali téme biblickej hermeneutiky v jej rozmanitých aspektoch, nám umožňuje riešiť aj argument fundamentalistickej interpretácie Svätého písma, ktorý sa viackrát objavil v synodálnej diskusii.145
Na túto tému formulovala dôležité usmernenia Pápežská biblická komisia v dokumente Interpretácia Biblie v Cirkvi. V tomto kontexte by som chcel upriamiť pozornosť najmä na taký prístup, ktorý nerešpektuje posvätný text v jeho autentickej povahe a presadzuje subjektivistické a svojvoľné interpretácie. Držanie sa litery, obhajované fundamentalistickou lektúrou, v skutočnosti znamená zradu tak literárneho, ako aj duchovného zmyslu a otvára cestu k manipulácii rôzneho druhu, napríklad šírením proticirkevných interpretácií samotného Písma. Problematický aspekt „fundamentalistickej lektúry spočíva v tom, že keď odmieta brať do úvahy historickú povahu biblického zjavenia, stáva sa neschopnou plne prijať aj pravdu o samotnom vtelení. Fundamentalizmus odmieta úzky vzťah božského a ľudského vo vzťahoch s Bohom. (…) Z tohto dôvodu sa snaží nakladať s biblickým textom, ako by bol slovo za slovom diktovaný Duchom, a nedokáže uznať, že Božie slovo bolo formulované jazykom a frazeológiou, podmienenou danou epochou“.146
Kresťanstvo, naopak, vníma v slovách Slovo, samotný Logos, ktorý svojím tajomstvom preniká rozmanitosťou a skutočnosťou ľudských dejín.147
Správna odpoveď na fundamentalistický prístup je „čítanie Svätého písma vo viere“. Takáto lektúra, „praktizovaná od starobylých čias Tradíciou Cirkvi, hľadá pravdu prinášajúcu spásu pre život jednotlivého veriaceho a pre Cirkev. Takéto čítanie uznáva historickú hodnotu biblickej tradície. Práve pre túto hodnotu historického svedectva sa snaží objaviť živý zmysel posvätných Písem, určených aj pre život dnešných veriacich“,148
a preto nezabúda na ľudské sprostredkovanie inšpirovaného textu a jeho literárnych druhov.