55. Z tohto rozprávania vyplýva, ako nás samotné Písmo usmerňuje k odhaleniu svojho nerozlučného spojenia s Eucharistiou. „Preto treba mať vždy pred očami to, že Božie slovo, ktoré Cirkev v liturgii číta a zvestuje, vedie k obete zmluvy a hostine milosti, čiže k Eucharistii.“193
Slovo a Eucharistia patria tak intímne spolu, že nemožno pochopiť jedno bez druhého: Božie slovo sa stáva sviatostným telom v eucharistickej udalosti. Eucharistia nás otvára pre chápanie Svätého písma, tak ako Sväté písmo zas osvetľuje a vysvetľuje eucharistické tajomstvo. Bez uznania Pánovej reálnej prítomnosti v Eucharistii by pochopenie Svätého písma zostalo neúplné. Preto „Cirkev preukazovala a vždy a všade aj chcela Božiemu slovu a eucharistickému tajomstvu prejavovať a schvaľovať tú istú úctu, hoci nie tým istým kultom. Preto podľa príkladu svojho Zakladateľa nikdy neprestala sláviť jeho veľkonočné tajomstvo, zhromažďovať sa, aby čítala, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo (Lk 24, 27), a uskutočňovať dielo spásy Pánovou pamiatkou a sviatosťami.“194
56. Zdôraznením performatívnej povahy Božieho slova v sviatostnom konaní a prehĺbením vzťahu medzi Slovom a Eucharistiou sa dostávame k ďalšej významnej téme, ktorá vyšla najavo počas synodálnych zasadaní, a to k téme sakramentálnosti Slova.195
V tomto súvise je užitočné pripomenúť, že Ján Pavol II. sa odvolal na „sviatostný horizont Zjavenia, obzvlášť na znak Eucharistie, kde neoddeliteľná jednota medzi skutočnosťou a jej významom umožňuje zachytiť hĺbku tajomstva“.196
Z toho chápeme, že pôvod sakramentálnosti Slova je práve v tajomstve vtelenia: „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1, 14); skutočnosť zjaveného tajomstva sa nám ponúka v „tele“ Syna. Božie Slovo sa stáva vnímateľné vierou prostredníctvom „znaku“ ľudských slov a gest. Viera teda spoznáva Božie Slovo prijímaním slov a gest, ktorými sa nám predstavuje on sám. Sakramentálny horizont Zjavenia poukazuje na dejiny spásy, teda na to, akým spôsobom Božie slovo vstupuje do času a priestoru a obracia sa na človeka ako na partnera, povolaného prijať vo viere jeho dar.
Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína.197
Keď pristupujeme k oltáru a máme účasť na eucharistickej hostine, máme účasť na Kristovom tele a krvi. Hlásanie Božieho slova počas liturgického slávenia zahŕňa uznanie, že je tu prítomný sám Kristus a obracia sa na nás,198
aby sme ho prijali. O postoji, ktorý máme mať tak k Eucharistii, ako aj k Božiemu slovu, svätý Hieronym hovorí: „My čítame posvätné Písma. Myslím, že evanjelium je Kristovým telom; myslím, že posvätné Písma sú jeho učením. A keď nám on hovorí: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv (Jn 6, 53), aj keď tieto slová možno vzťahovať na eucharistické tajomstvo, napriek tomu Kristovým telom a jeho krvou je skutočne slovo Písma, je ním Božie učenie. Ak pristupujeme k eucharistickému tajomstvu a kúsok nám padne na zem, cítime sa stratení. Keď však počúvame Božie slovo a našimi ušami prechádza slovo Boha a Kristovo telo a krv a my pritom myslíme na iné veci, uvedomujeme si, akému veľkému nebezpečiu sa tým vystavujeme?“199
Kristus, skutočne prítomný v spôsoboch chleba a vína, je analogicky prítomný aj v Slove, prednášanom v liturgii. Prehĺbenie zmyslu sakramentality Božieho slova môže napomôcť ucelenejšie porozumenie tajomstva Zjavenia v „činoch a slovách, ktoré sú navzájom vnútorne späté“,200
a poslúžiť tak duchovnému životu veriacich a pastoračnému pôsobeniu Cirkvi.
57. Zdôraznením spojitosti medzi Slovom a Eucharistiou chcela synoda právom poukázať aj na niektoré aspekty slávenia, ktoré patria k službe slova. Rád by som poukázal najmä na dôležitosť lekcionára. Reforma, ktorú požadoval Druhý vatikánsky koncil,201
priniesla svoje plody v širšom prístupe k Svätému písmu, ktoré sa v hojnosti ponúka najmä v nedeľnej liturgii. Súčasná štruktúra lekcionára okrem toho, že často predstavuje najdôležitejšie texty Písma, napomáha aj pochopenie jednoty Božieho plánu prostredníctvom vzájomného vzťahu medzi čítaniami zo Starého a z Nového zákona, „ktorých stredobodom je Kristus, žijúci vo svojom veľkonočnom tajomstve“.202
Občasné ťažkosti, ktoré pretrvávajú pri pochopení vzťahov medzi týmito dvoma zákonmi, treba chápať vo svetle kánonického výkladu, teda vo vnútornej jednote celej Biblie. Tam, kde sa to javí ako dôležité, môžu kompetentné autority vydať príručky, uľahčujúce chápanie súvisov medzi čítaniami, ktoré lekcionár prináša a ktoré treba všetky čítať v liturgickom zhromaždení podľa požiadaviek liturgie daného dňa. Iné eventuálne problémy treba oznámiť Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
Okrem toho nesmieme zabúdať, že súčasný lekcionár latinského obradu má aj ekumenický význam, lebo ho používajú a oceňujú aj iné konfesie, ktoré zatiaľ nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Odlišným spôsobom je nastolený problém lekcionára vo východných liturgiách Katolíckej cirkvi, ktoré synoda odporúča „smerodajne preskúmať“203
podľa ich vlastných tradícií a kompetencií cirkví sui iuris a aj v tomto prípade brať ohľad na ekumenický kontext.
58. Už na synode o Eucharistii odznela požiadavka na väčšiu starostlivosť pri čítaní Božieho slova.204
Ako je známe, kým evanjelium číta kňaz alebo diakon, prvé a druhé čítanie v latinskej tradícii číta poverený lektor, muž alebo žena. Tu by som sa chcel stať hlasom synodálnych otcov, ktorí aj pri tejto príležitosti zdôraznili nevyhnutnosť, aby sa poskytovala primeraná formácia205
na plnenie služby (munus) lektorátu pri liturgickom slávení,206
a to najmä služby lektora, ktorá je v latinskom obrade laickou službou. Potrebné je, aby laici, poverení takouto službou, aj keď do nej neboli priamo ustanovení, boli skutočne vhodní a záväzne náležite pripravení. Táto príprava musí byť tak biblická a liturgická, ako aj technická: „Biblická výchova sa má usilovať o to, aby lektori mohli pochopiť čítania v ich kontexte a svetlom viery porozumieť jadru zjavenej zvesti. Liturgická výchova má lektorom poskytnúť určitú schopnosť chápať zmysel a štruktúru liturgie slova a vzájomný vzťah medzi liturgiou slova a liturgiou Eucharistie. Technická príprava má čoraz lepšie uspôsobovať lektorov na umenie čítať pred ľudom, či už priamo, alebo pomocou moderných prístrojov na zosilnenie hlasu.“207
59. „Rozličné sú aj úlohy, ktoré sa týkajú každého vo vzťahu k Božiemu slovu, tak aby veriaci slovo počúvali i rozjímali o ňom a aby ho vysvetľovali iba tí, ktorým to z posvätnej vysviacky prináleží,“208
to znamená biskupi, presbyteri a diakoni. Z toho je pochopiteľná pozornosť, ktorú synoda venovala téme homílie. Už v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis som pripomenul, že „v súvise s dôležitosťou Božieho slova vystupuje aj potreba zlepšiť kvalitu homílie. Aj ona je súčasťou ‚liturgického diania‘ a jej úlohou je napomáhať plnšie porozumenie a účinnosť Božieho slova v živote veriacich“.209
Homília predstavuje aktualizáciu biblického posolstva takým spôsobom, ktorý vedie veriacich, aby objavili prítomnosť a účinnosť Božieho slova v dnešku svojho života. Musí viesť k pochopeniu tajomstva, ktoré sa slávi, vyzývať do poslania a disponovať liturgické zhromaždenie na vyznávanie viery, spoločnú modlitbu a eucharistickú liturgiu. Z toho vyplýva, že táto úloha má ležať na srdci všetkým, čo sú svojím osobitným úradom poverení kázať. Treba sa vyhýbať rozvláčnym a abstraktným homíliám, ktoré zatieňujú jednoduchosť Božieho slova, ako aj zbytočným odbočeniam, ktoré upriamujú pozornosť skôr na kazateľa ako na jadro evanjeliového posolstva. Potrebné je, aby bolo veriacim jasné, že kazateľovi leží na srdci ukazovať na Krista, ktorý má byť stredobodom homílie. Preto je potrebné, aby boli kazatelia v dôvernom a ustavičnom kontakte s posvätným textom;210
aby sa na homíliu pripravovali meditáciou a modlitbou, aby kázali presvedčivo a precítene. Synodálne zasadanie vyzývalo, aby si kládli nasledujúce otázky: „O čom hovoria prednesené čítania? Čo hovoria mne osobne? Čo mám povedať spoločenstvu vzhľadom na jeho konkrétnu situáciu?“211
Kazateľ sa má nechať „ako prvý osloviť Božím slovom, ktoré zvestuje“,212
pretože ako hovorí svätý Augustín, „nepochybne je neplodný ten, kto káže navonok Božie slovo a nepočúva ho vo svojom vnútri“.213
Osobitnú pozornosť treba venovať homíliám na nedele a slávnosti, nech sa však nezanedbáva príležitosť ponúknuť krátke zamyslenia prispôsobené situácii aj počas týždňa v omšiach cum populo, a tak pomáhať veriacim prijímať a činiť plodným Božie slovo, ktoré počúvali.