Boh v dialógu

6. Novosť biblického zjavenia spočíva v tom, že Boh sa nám dáva poznať v dialógu, ktorý túži s nami viesť.14 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum predložila túto skutočnosť, pričom pripomína, že „neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske sa prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“.15 Keby sme sa však zastavili iba pri konštatovaní, že Boh sa s nami v láske spája, ešte by sme dostatočne nepochopili posolstvo Prológu svätého Jána. V skutočnosti Božie slovo, prostredníctvom ktorého bolo „všetko stvorené“ (Jn 1, 3) a ktoré sa „stalo telom“ (Jn 1, 14), je to isté, ktoré bolo „na počiatku“ (Jn 1, 1). Ak si tu všimneme náznaky na začiatok Knihy Genezis (porov. Gn 1, 1), v tom prípade stojíme pred počiatkom absolútnej povahy, ktorý nám rozpráva o vnútornom živote Boha. Jánov Prológ nás stavia pred skutočnosť, že Logos je skutočne odvždy a vždy je samým Bohom. V Bohu teda nikdy nebol čas, keď by neexistoval Logos. Slovo jestvuje skôr ako stvorenie. Preto v srdci božského života je spoločenstvo, absolútny dar. „Boh je láska“ (1 Jn, 4, 16), povie na inom mieste ten istý apoštol, aby nám poukázal na „kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj na obraz človeka a jeho životnej cesty“.16 Boh sa nám dáva poznať ako tajomstvo nekonečnej lásky, v ktorom Boh od večnosti vyslovuje svoje Slovo v Duchu Svätom. Preto nám Slovo, ktoré je od počiatku u Boha a samo je Bohom, zjavuje Boha samého v jeho dialógu medzi božskými osobami a pozýva nás mať na ňom účasť. Pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je láska, môžeme chápať seba samých, len ak prijmeme Slovo v tom porozumení, ktoré spôsobuje Duch Svätý. Vo svetle zjavenia, ktoré uskutočnilo božské Slovo, sa definitívne objasňuje záhada ľudskej situácie.

Analógia Božieho Slova

7. Z úvah vyplývajúcich z meditácie o kresťanskom tajomstve, vyjadrenom v Jánovom Prológu, teraz treba zdôrazniť to, čo vyhlásili synodálni otcovia vo vzťahu k rôznym spôsobom používania výrazu „Božie slovo“. Právom sa hovorilo o symfónii Slova, jediného Slova, ktoré sa vyjadruje rôznym spôsobom: „viachlasným spevom“.17 Synodálni otcovia hovorili v tomto súvise o analogickom spôsobe používania ľudského jazyka vo vzťahu k Božiemu slovu. Výraz „Božie slovo“ sa totiž týka jednak toho, ako nám Boh zjavuje seba samého, a na druhej strane nadobúda rozličné významy, ktoré treba brať do úvahy a dávať ich do vzájomného vzťahu tak z hľadiska teologickej reflexie, ako aj ich pastoračného použitia. Ako nám jasne ukazuje Jánov Prológ, Logos pôvodne znamená večné Slovo, totiž jednorodeného Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, ktorý je s ním jednej podstaty: Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. No toto isté Slovo, ako tvrdí svätý Ján, „sa stalo telom“ (Jn 1, 14). Preto je Ježiš Kristus, narodený z Panny Márie, skutočne Božím Slovom a zároveň je jednej podstaty s nami. Výrazom „Božie Slovo“ tu teda označujeme osobu Ježiša Krista, večného Otcovho Syna, ktorý sa stal človekom.

Ak je stredobodom Božieho zjavenia udalosť Krista, treba zároveň uznať, že aj samotné stvorenie, liber naturae, je tiež svojou podstatou súčasťou tejto viachlasnej symfónie, ktorou sa vyjadruje jediné Slovo. Tak isto vyznávame, že Boh odovzdával svoje Slovo v dejinách spásy, že dával počuť svoj hlas; mocou Ducha Svätého „hovoril ústami prorokov“.18 Božské Slovo sa teda vyjadruje v priebehu celých dejín spásy a svoju plnosť má v tajomstve vtelenia, smrti a vzkriesenia Božieho Syna. Božie slovo je aj to slovo, ktoré hlásali apoštoli v poslušnosti výzve zmŕtvychvstalého Ježiša: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Božie slovo sa nám teda odovzdáva v živej Tradícii Cirkvi. A napokon dosvedčené a božsky inšpirované Božie slovo je Sväté písmo, Starý a Nový zákon. Toto všetko nám umožňuje chápať, prečo si v Cirkvi tak hlboko vážime Sväté písmo, aj keď kresťanská viera nie je „náboženstvom Knihy“: kresťanstvo je „náboženstvom Božieho Slova“, nie „napísaného a nemého slova, ale vteleného a živého Slova“.19 Preto treba Sväté písmo hlásať, počúvať, čítať a prijímať ako Božie Slovo a podľa neho žiť, a to v rámci apoštolskej Tradície, s ktorou je neoddeliteľne spojené.20

Ako potvrdili synodálni otcovia, v skutočnosti stojíme pred analogickým používaním výrazu „Božie slovo“, čo musíme brať do úvahy. Preto treba viesť veriacich k tomu, aby si lepšie uvedomovali jeho rôzne významy a chápali jeho jednotný zmysel. Aj z teologického hľadiska je nevyhnutné prehĺbiť členenie odlišných významov tohto výrazu, aby lepšie odrážal jednotu Božieho plánu a v ňom ústredné postavenie Kristovej osoby.21

Kozmická dimenzia Slova

8. Vo vedomí základného významu Božieho slova vzhľadom na večné Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom,22 nás počúvaním tohto slova biblické zjavenie vedie k uznaniu, že toto Slovo je základom všetkej skutočnosti. Prológ svätého Jána vo vzťahu k božskému Logu tvrdí, že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). Aj List Kolosanom hovorí o Kristovi, že bol zrodený skôr ako celé tvorstvo (porov. Kol 1, 16), a autor Listu Hebrejom pripomína, že „vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (Hebr 11, 3).

Toto posolstvo je pre nás oslobodzujúcim slovom. Tvrdenia Svätého písma totiž ukazujú, že všetko, čo jestvuje, nie je plodom iracionálnej náhody, ale chcené Bohom a je súčasťou jeho plánu, ktorého stredobodom je ponuka účasti na Božom živote v Kristovi. Stvorenstvo sa rodí z Loga a nesie v sebe nezmazateľnú stopu stvoriteľského Rozumu, ktorý usporadúva a riadi. O tejto radostnej istote spievajú žalmy: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ž 33, 6) a „on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 33, 9). Všetko, čo existuje, vyjadruje toto tajomstvo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2). Samotné Písmo nás teda povzbudzuje, aby sme pozorovaním stvorenia spoznali Stvoriteľa (porov. Múd 13, 5; Rim 1, 19 – 20). Tradícia kresťanského myslenia dokázala prehĺbiť tento kľúčový prvok symfónie Slova, keď napríklad svätý Bonaventúra spolu s veľkou tradíciou gréckych otcov vidí všetky možnosti stvorenstva v Logu23 a tvrdí, že „každé stvorenie je Božím slovom, lebo hlása Boha“.24 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum zhrnula tento údaj do vyhlásenia, že „Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo (porov. Jn 1, 3), dáva ľuďom v stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe“.25

Stvorenie človeka

9. Všetko, čo jestvuje, teda vzniká zo Slova ako creatura Verbi a všetko je povolané slúžiť Slovu. Stvorenie je miestom, kde sa odohrávajú celé dejiny lásky medzi Bohom a jeho stvorením, preto pohnútkou všetkého je spása človeka. Keď kontemplujeme vesmír v perspektíve dejín spásy, objavujeme jediné a jedinečné miesto, ktoré má človek v celom stvorení: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Toto nám umožňuje plne si uvedomiť vzácne dary, ktoré sme dostali od Stvoriteľa: hodnotu vlastného tela, dar rozumu, slobody a svedomia. Tu nachádzame aj to, čo filozofická tradícia nazýva „prirodzeným zákonom“.26 Veď „každá ľudská bytosť, obdarená svedomím a zodpovednosťou, zakúša vnútorné volanie konať dobro“,27 a teda aj odmietať zlo. Ako pripomína svätý Tomáš Akvinský, na tomto princípe sa zakladajú aj všetky ostatné predpisy prirodzeného zákona.28 Počúvanie Božieho slova nás učí predovšetkým vážiť si požiadavku žiť podľa zákona „vpísaného do nášho srdca“ (porov. Rim 2, 15; 7, 23).29 Ježiš Kristus dáva potom ľuďom nový zákon, zákon evanjelia, ktorý vynikajúcim spôsobom obsahuje a uskutočňuje prirodzený zákon a oslobodzuje nás od zákona hriechu, ktorý spôsobuje, ako hovorí svätý Pavol, že „vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízke, ale robiť dobro nie“ (Rim 7, 18). Skrze milosť dáva ľuďom účasť na svojom božskom živote a schopnosť víťaziť nad egoizmom.30