95. Synodálni otcovia vyzývajú všetkých veriacich do ohlasovania evanjelia a zdôrazňujú, že aj v našich časoch je potrebné rozhodné nasadenie v missio ad gentes. Cirkev sa v nijakom prípade nemôže obmedziť na pastoráciu „udržiavania“ tých, ktorí už poznajú Kristovo evanjelium. Misijný elán je jasným znamením zrelosti cirkevného spoločenstva. Otcovia okrem toho dali dôrazne najavo presvedčenie, že Božie slovo je spásna pravda, ktorú potrebuje každý človek v každom čase. Preto ohlasovanie musí byť explicitné. Cirkev musí ísť v ústrety všetkým s mocou Ducha (porov. 1 Kor 2, 5) a prorocky pokračovať v obrane práva na slobodu ľudí počuť Božie slovo. Musí hľadať účinnejšie prostriedky na jeho hlásanie, a to aj za cenu prenasledovania.319
Cirkev sa cíti voči všetkým zaviazaná ohlasovať slovo, ktoré prináša spásu (porov. Rim 1, 14).
96. Pápež Ján Pavol II. v línii toho, čo prorocky vyjadril už Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi, veľa ráz pripomenul veriacim potrebu novej misijnej jari pre celý Boží ľud.320
Na úsvite nového tisícročia nielenže existujú mnohé národy, ktoré ešte nepoznajú radostnú zvesť, ale toľkí kresťania potrebujú, aby sa im znovu presvedčivo hlásalo Božie slovo a mohli tak zakúsiť moc evanjelia. Mnohí bratia sú „pokrstení, ale nedostatočne evanjelizovaní“.321
Národy, ktoré boli v minulosti bohaté na vieru a povolania, často pod vplyvom sekularizovanej kultúry strácajú vlastnú identitu.322
Potreba novej evanjelizácie, ktorú tak silno cítil môj ctihodný predchodca, sa musí bez bázne opäť potvrdiť v istote o účinnosti Božieho slova. Cirkev si je istá vernosťou svojho Pána a neúnavne hlása radostnú zvesť evanjelia a pozýva všetkých kresťanov znovu objaviť príťažlivosť nasledovania Krista.
97. Nesmierne horizonty cirkevného poslania a komplexnosť súčasnej situácie si dnes vyžadujú nové spôsoby účinnej komunikácie Božieho slova. Duch Svätý, prvotný hýbateľ každej evanjelizácie, iste nikdy neprestane viesť Kristovu Cirkev v tejto činnosti. Dôležité však je, aby každý spôsob ohlasovania pamätal predovšetkým na vnútorný vzťah medzi odovzdávaním Božieho slova a kresťanským svedectvom. Od toho závisí samotná vierohodnosť ohlasovania. Na jednej strane je nevyhnutné slovo, aby odovzdalo, čo nám sám Pán povedal. Na druhej strane je nevyhnutné dať prostredníctvom svedectva tomuto slovu dôveryhodnosť, aby sa nejavilo len ako pekná filozofia alebo utópia, ale ako skutočnosť, ktorú možno prežívať a ktorá umožňuje žiť. Tento vzájomný vzťah medzi slovom a svedectvom poukazuje na spôsob, ktorým sa sám Boh dáva skrze vtelenie Slova. Božie slovo prichádza k ľuďom „prostredníctvom stretnutia sa so svedkami, ktorí ho sprítomňujú a oživujú“.323
Najmä mladí ľudia potrebujú byť vovedení do Božieho slova „stretnutím sa s autentickým svedectvom dospelých, pozitívnym vplyvom priateľov a sprevádzaní širokým cirkevným spoločenstvom“.324
Existuje veľmi úzky vzťah medzi svedectvom Písma ako potvrdením, ktoré Božie slovo vydáva o sebe samom, a svedectvom života veriacich. Jedno zahŕňa a vedie k druhému. Kresťanské svedectvo odovzdáva slovo, potvrdené v Písmach. Písma zas zo svojej strany vysvetľujú svedectvo, ktoré sú kresťania povolaní vydávať vlastným životom. Tí, čo stretnú dôveryhodných svedkov evanjelia, sú tak vedení uznať účinnosť Božieho slova v tých, ktorí ho prijímajú.
98. Tento vzájomný kolobeh medzi svedectvom a slovom nám umožňuje pochopiť tvrdenie pápeža Pavla VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi. Naša zodpovednosť sa neobmedzuje na to, že ponúkneme svetu spoločné hodnoty. Treba dôjsť až k explicitnému hlásaniu Božieho slova. Len tak budeme verní Kristovmu mandátu: „Radostná zvesť, hlásaná svedectvom života, musí sa skôr či neskôr stať ohlasovaním slova života. Niet skutočnej evanjelizácie, ak sa neohlasuje meno, učenie, život, prisľúbenia, Božie kráľovstvo a tajomstvo Ježiša z Nazareta, Božieho Syna.“325
Skutočnosť, že ohlasovanie Božieho slova si vyžaduje svedectvo vlastného života, je v kresťanskom povedomí veľmi jasne prítomná už od jeho počiatkov. Sám Kristus je verným a pravým svedkom (porov. Zjv 1, 5; 3, 14), svedkom pravdy (porov. Jn 18, 37). V tejto súvislosti by som rád poukázal na nespočetné svedectvá, ktoré sme mali milosť vypočuť si počas synodálnych zasadaní. Boli sme hlboko dojatí rozprávaním tých, ktorí dokázali žiť podľa svojej viery a vydávať žiarivé svedectvo evanjeliu aj v režimoch nepriateľských kresťanstvu alebo v situáciách prenasledovania.
Týmto všetkým sa nesmieme dať zastrašiť. Sám Ježiš povedal svojim učeníkom: „Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20). Preto by som rád spolu s celou Cirkvou vzdal Bohu chválu za svedectvá mnohých bratov a sestier, ktorí aj v týchto našich časoch položili život, aby hlásali pravdu o Božej láske, ktorá sa nám zjavila v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Okrem toho vyjadrujem vďačnosť celej Cirkvi za kresťanov, ktorí sa nepoddávajú protivenstvám a prenasledovaniu pre evanjelium. Súčasne sa s hlbokou a solidárnou láskou úzko spájame s veriacimi všetkých tých kresťanských spoločenstiev, ktoré najmä v Ázii a Afrike riskujú v súčasnosti život alebo sociálnu diskrimináciu pre vieru. Vidíme, ako sa tu uskutočňuje duch evanjeliových blahoslavenstiev pre tých, čo sú prenasledovaní pre Pána Ježiša (porov. Mt 5, 11). Súčasne neprestávame povznášať náš hlas, aby vlády štátov zaručovali všetkým slobodu svedomia a náboženstva vrátane možnosti verejne dosvedčovať vlastnú vieru.326
99. Božie slovo osvetľuje ľudský život a prebúdza svedomie, aby človek do hĺbky revidoval vlastný život, lebo celé dejiny ľudstva sú pod Božím súdom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa zhromaždia pred ním všetky národy“ (Mt 25, 31 – 32). Dnes sa často povrchne pozastavujeme nad hodnotou prítomného okamihu, ktorý prebieha, akoby bol bezvýznamný pre budúcnosť. Evanjelium nám, naopak, pripomína, že každý okamih nášho života je dôležitý a treba ho prežívať intenzívne, vo vedomí, že každý bude vydávať počet zo svojho života. V dvadsiatej piatej kapitole Evanjelia podľa Matúša Syn človeka vzťahuje na seba, čo sme urobili alebo neurobili pre jedného z jeho „najmenších bratov“ (porov. 25, 40. 45): „bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (25, 35 – 36). Samotné Božie slovo teda poukazuje, aká dôležitá je naša angažovanosť vo svete a naša zodpovednosť pred Kristom, Pánom dejín. Pri hlásaní evanjelia sa navzájom povzbudzujme v konaní dobra a v úsilí o spravodlivosť, zmierenie a pokoj.