Úvod do Prvého Petrovho listu

1. Peter. Odosielateľom listu je "Peter, apoštol Ježiša Krista" (1,1). Meno Peter, ktoré dal Ježiš apoštolovi Šimonovi (hebr. »[Boh] vypočul«; porov. 2 Pt 1,1), sa neskôr stalo jeho osobným menom a označením jeho úradu v Cirkvi. Bol synom Jonáša (porov. Mt 16,17; podľa Jn 1,42 bol synom Jána), pochádzal z galilejskej Betsaidy (porov. Jn 1,44; pozri aj Mk 14,70), býval so svojou rodinou v Kafarnaume (porov. Mt 4,8; Mk 1,29; Lk 4,38) a zamestnaním bol rybár (porov. Mt 4,18; Mk 1,16; Lk 5,3). Ježiš ho spolu s jeho bratom Ondrejom a so Zebedejovými synmi Jánom a Jakubom povolal ako svojich prvých učeníkov (porov. Mt 4,18-22; Mk 1,16-20; Lk 5,1-11; podľa Jn 1, 35-42 Šimona priviedol k Ježišovi jeho brat Ondrej, učeník Jána Krstiteľa). Ježiš ho neskôr vyvolil za apoštola; v zoznamoch Dvanástich sa Šimon Peter uvádza vždy na prvom mieste (porov. Mt 10,1-4; Mk 3,14-19; Lk 6, 14-16). Apoštol Peter patril so Zebedejovými synmi Jakubom a Jánom do úzkeho kruhu Ježišových dôverníkov; s nimi bol svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry (porov. Mk 5,37; Lk 8,51), Ježišovho premenenia (porov. Mt 17,1; Mk 9,2; Lk 9,28) a jeho agónie v Getsemanskej záhrade (porov. Mt 26,37; Mk 14,33). Peter často hovoril ako predstaviteľ Dvanástich (porov. napr. Mt 16,16; 17, 25-27; Lk 5,3-10; Jn 6,68; 13,6-10). Prvý uveril a vyznal, že Ježiš je Kristus, t. j. prisľúbený Mesiáš a Boží Syn (porov. Mt 16,13-23; Mk 8,27-30). Pri tej príležitosti (podľa inej tradície, keď sa prvý raz stretol s Ježišom, porov. Jn 1,42) dal Ježiš Šimonovi nové meno Peter [= Skala]: bolo to meno úradu, ktorý mal zastávať v budúcej Cirkvi založenej Kristom. No kedykoľvek potom Peter prejavil dajakú slabosť, Ježiš ho oslovil starým menom Šimon, aby ho vyzval na bedlivosť (porov. Lk 22,31; Mk 14,37; Jn 21,15-17). Všetky evanjeliá hovoria o tom, že Peter trikrát zaprel Ježiša vo veľkňazovom paláci (porov. Mt 26,69-75; Mk 14,66-72; Lk 22,54-62; Jn 18,15.18.25-27), ale úprimne to oľutoval (porov. Mt 26,75; Lk 22,61). Zmŕtvychvstalý Ježiš sa mu zjavil medzi prvými, aby bol vierohodným svedkom jeho zmŕtvychvstania (porov. Lk 24,34; 1 Kor 15,5; pozri aj Mk 16,7). Po Ježišovom nanebovstúpení Peter vystupuje ako predstavený jeruzalemského kresťanského spoločenstva (porov. Sk 1,15-26; 2,14-41; 3,4.12; 4,8; 5,3.8 atď.). V prvej časti Skutkov apoštolov (hl. 1-12) sa uvádzajú správy o jeho činnosti a ohlasovaní evanjeliového posolstva, o jeho misijných cestách a zázrakoch (porov. napr. 8,14-25; 9,32-43; 10,1 - 11,18), o jeho uväznení a zázračnom vyslobodení (porov. 12,1-19). Potom Peter ustupuje do úzadia, ale znova sa zjavuje na Jeruzalemskom apoštolskom sneme a zasahuje do diskusie proti judaizátorom, ktorí vyžadovali od kresťanov obrátených z pohanstva, aby zachovávali niektoré predpisy Zákona, najmä obriezku (porov. Sk 15,1.5-11; pozri však aj prípad v Antiochii, o ktorom sa zmieňuje Pavol v Gal 2,11-14). Podľa doloženej kresťanskej tradície Peter pôsobil neskôr v Ríme, kde r. 67 za Nerónovho prenasledovania kresťanov zomrel mučeníckou smrťou.

2. Autor listu. V úvode listu sa uvádza autor spisu "Peter, apoštol Ježiša Krista" (1,1), čím sa jasne hovorí, že ide o hlavu a predstaveného Dvanástich a prvotnej Cirkvi. Tým, že sa neuvádza apoštolovo osobné meno Šimon, ale prímeno Peter (a to v gréckom preklade aramejského slova kefá = Pétros [Skala]), vyzdvihuje sa úradné postavenie autora, ktoré on sám ešte silnejšie podčiarkuje prívlastkom "spolustarší a svedok Kristových utrpení" (porov. 5,1; pozri aj Mt 26,69-75; Jn 18,10 n. 15-18.25-27). S touto autoritou (porov. Mt 16,18n.; Jn 21,15-17) a v mene Najvyššieho pastiera napomína starších (presbyterov), aby si svedomito plnili povinnosti voči "Božiemu stádu" (porov. 5,2-4). Že je Peter autorom spisu, potvrdzujú aj zmienky o tom, že list napísal "prostredníctvom Silvána") porov. 5,12; pozri Sk 15,22.27) v Babylone [= v Ríme] a že Marka označuje za svojho syna (porov. 5,13). Ďalej o tom svedčí aj Druhý Petrov list 3,1 a jednoznačná starokresťanská tradícia (porov. Klement Rímsky, 1 Clem 5,4; Ignác Antiochijský vo svojom Liste Rimanom 4,3; Irenej , Tertulián, Klement Alexandrijský a iní).

No napriek tomu niektorí moderní biblisti pochybujú o Petrovom autorstve tohto listu. Ako argumenty uvádzajú krásnu literárnu gréčtinu spisu, ktorú ťažko predpokladať u jednoduchého galilejského rybára, a že autor cituje Starý zákon vždy podľa gréckeho prekladu Septuaginty. Ďalej ich ruší evidentná podobnosť myšlienok s teologickým učením Pavlových listov. Okrem toho podčiarkujú, že autor listu sa zriedka zmieňuje o tom, že osobne poznal Ježiša Krista za jeho pozemského života, čo by vraj bolo nevysvetliteľné, keby bol autorom listu apoštol Peter, a že všeobecné prenasledovanie kresťanov "po celom svete", ktoré sa spomína v liste (porov. 4,15 n.; 5,9), sa začalo až za čias cisára Diokleciána (r. 81-96). Tieto dôvody však nestačia na to, aby oslabili tradíciu o autentickosti listu, a možno ich ľahko vyvrátiť. Napríklad čo sa týka gréčtiny a používania Septuaginty, stačí pripomenúť, že za Ježišových čias sa v Palestíne popri domácej hovorovej aramejčine bežne používala aj gréčtina (bilingvizmus). Podobnosť myšlienok s teológiou apoštola Pavla potvrdzuje iba spoločnú prvokresťanskú tradíciu, z ktorej čerpali obidvaja apoštoli. V liste je veľa zmienok o Ježišových slovách (porov. 1,8 s Jn 20,29; 2,2 s Mk 10,15 paral.; 2,12 s Mt 5,16; 2,23 s Mt 5,39; 3,9 s Lk 6,28; 3,14 s Mt 5,10; 5,3 s Jn 13,15-17) a viaceré z týchto výrokov úzko súvisia s apoštolom Petrom (porov. napr. 5,2 s 21,15-17; 1,4.13 s Lk 12,33.35.41). Pokiaľ ide o prenasledovanie, v liste niet ani zmienky o prenasledovaní zo strany štátu, ako napr. v Knihe zjavenia, ba zdôrazňuje sa úcta voči svetským vrchnostiam (porov. 1 Pt 2,13-17 s Rim 13,1-7). Výraz a pojem ,prenasledovanie' tu treba chápať ako teologický termín označujúci ,skúšku' a nespravodlivé utrpenia pre Krista.

Z toho všetkého vyplýva, že (v súlade s tradičnou mienkou) autorom spisu je apoštol Peter, ktorý ho s pomocou Silvána napísal pred vypuknutím prenasledovania za cisára Neróna (r. 64), alebo krátko pred svojou smrťou (r. 67) v Ríme (porov. 5,13: Babylon je krycie meno Ríma; porov. Zjv 14,8; 16,19; 17,5; 18,2.10.21).

3. Kánonickosť Prvého Petrovho listu sa uznáva už od konca 2. stor. (Irenej, Klement Alexandrijský); od 3. stor. je list zaradený medzi kánonické spisy Nového zákona.

4. Adresáti, okolnosti a cieľ listu. Podľa údaja v úvodnom pozdrave je list určený "vyvoleným, čo sú ako cudzinci v diaspóre" (1,1), teda pravdepodobne kresťanom z pohanstva, ktorí bývali v maloázijských rímskych provinciách, ale ako všetci príslušníci nového Božieho ľudu boli v čase svojho pobytu na zemi »cudzinci a pútnici« (porov. 1,17; 2,11; pozri aj Flp 3,20; Hebr 13,14). Cieľom listu je povzbudiť novoobrátených kresťanov (porov. 2,2), aby vytrvali vo viere, i keď musia pre svoje náboženské presvedčenie trpieť (porov. 1,6; 4,12 n.) najmä preto, že sa svojím spôsobom života líšia od pohanov, ktorí ich potom neprávom osočujú, upodozrievajú a obviňujú z rozličných zločinov (porov. 4,3n.12-16). Autor listu vyzýva kresťanov a ich predstavených (porov. 5,1-4), aby sa nedali zastrašiť, ale aby svojím bezúhonným kresťanským životom čelili príkoriam a bezpráviu (porov. 2,12.15; 3,2.13-22), aby uznávali svetské vrchnosti (porov. 2,13-17) a plnili si stavovské povinnosti (porov. 2,18-3,7), aby vydávali svedectvo o svojej viere aj v životných skúškach, ba dokonca aby sa tešili, že sa môžu aj svojím utrpením priznávať ku Kristovi (porov. 1,4-9; 3,13-17; 4,12-16; 5,9).

5. Rozdelenie a obsah listu. Podľa obsahu možno list rozdeliť zhruba na tieto časti:

Úvod (1,1-12):

  1. Adresáti a pozdrav (1,1-2)
  2. Vďakyvzdanie (1,3-12).
  1. Všeobecné napomenutia ku kresťanskému životu (1,13 - 2,10):
    1. Výzva k svätosti (1,13-21)
    2. Bratská láska znovuzrodených podľa Pánovho slova (1,22 - 2,3)
    3. Základ a poslanie Cirkvi; všeobecné kňazstvo veriacich (2,4-10).
  2. Kresťanský život v pohanskom prostredí (2,11 - 3,12):
    1. Život ako svedectvo (2,11-12)
    2. Postoj voči svetským vrchnostiam (2,13-17)
    3. Povinnosti kresťanských sluhov (2,18-25)
    4. Povinnosti kresťanských manželov (3,1-7)
    5. Bratská láska ku všetkým (3,8-12).
  3. Kresťanský život v utrpení (3,13 - 4,19):
    1. Znášať príkoria podľa vzoru trpiaceho Krista (3,13-22)
    2. Pretrhnutie zväzkov s hriechom (4,1-6)
    3. Bedlivosť a vzájomná služba podľa prijatých darov (4,7-11)
    4. Cez utrpenia k radosti (4,12-19).
  4. Osobitné napomenutia (5,1-11):
    1. Povinnosti starších (5,1-4)
    2. Pokora a sila vo viere (5,5-11).

Záver a pozdravy (5,12-14).

Daktorí biblisti z toho, že sa často hovorí o krste (porov. 1,3.12.23; 2,2.10.25; 3,21), vyvodzujú, že stať 1,3 - 4,11 bola pôvodne krstná homília alebo kázeň, ku ktorej boli neskôr pridané niektoré odporúčania (4,12 - 5,11) s úvodom a záverom vo forme listu (1,1 n. a 5,12-14). Čo je však nepravdepodobné, lebo Prvý Petrov list má charakteristické črty listu. Jeho slovník a štýl, ako aj logický myšlienkový postup dokazujú, že spis je jednoliatym literárnym útvarom. Autor listu však použil z tradície pochádzajúci liturgicko-kultický a katecheticko-poučný materiál o krste (porov. 1,3.23; 2,2.10.25; 3,21), o podstate kňazstva a poslaní Cirkvi (porov. 2,1-10), o teológii a spiritualite utrpenia (porov. 2,21-25; 3,18 n; 4,1.5 n. 13-16). Možno tu nájsť mnohé styčné body s myšlienkami a výrazmi v Pavlových listoch (porov. napr. 1 Pt 2,24 s Rim 3,24; 1 Pt 3,18 s Rim 6,10; 1 Pt 2,13-17 s Rim 13,1-7).

6. Teologický význam listu. Hlavné témy teologického posolstva Prvého Petrovho listu:

a) Kresťanský život založený na viere (porov. 1,5.7.9.21; 5,9) aj uprostred životných skúšok (porov. 1,6 n.; 2,19; 3,6.14-17; 5,8-10) nemá už nič spoločné s minulým spôsobom života (porov. 1,13 n. 18; 2,1.11; 4,2 n.15). Kresťan musí byť príkladný v láske voči členom kresťanského spoločenstva (porov. 1,22; 4,8-10; 5,1-4), v spoločenskom živote (porov. 2,11n. 18-20; 3,13-17; 4,15), v úcte voči štátnym vrchnostiam (porov. 2,13-17) a v rodinnom živote (porov. 3,1-7).

b) Vyzdvihuje sa teológia utrpenia, ktorá je súčasťou kristologických statí pochádzajúcich z prvokresťanskej tradície (porov. 1,18-21; 2,21-25; 3,18-22) a poukazujúcich na Kristove utrpenia a ich vykupiteľskú cenu (porov. 2,21-25 s Iz 52,13 - 53,12). Na tejto teológii sa zakladá kresťanská spiritualita utrpenia, znášaného podľa príkladu trpiaceho Krista (porov. 2,21-25; 3,18 n.; 4,1.5 n. 13-16). Zároveň sa však zdôrazňuje aj Kristovo víťazstvo nad všetkými sférami vesmíru (porov. 3,18-22), ba aj nad samou smrťou (porov. 4,6 s 3,19). Z teologického hľadiska je veľmi dôležitý aj výrok o Kristovom zostúpení k zosnulým (porov. 3,19).

c) V celom liste sa stále zdôrazňuje význam a potreba nádeje v kresťanskom živote. Hneď na začiatku ju autor definuje ako »živú nádej«, ktorá je Božím darom, a jej predmetom a cieľom je spása (porov. 1,3-12). Nádej je pohnútkou k svätému životu (porov. 1,13-15), prameňom radosti v skúškach života (porov. 1,6; 4,12 n.) a kresťanským svedectvom pred svetom (porov. 3,15 n.). V podstate ide o nádej s eschatologickým zameraním na spásu v »poslednom čase« (porov. 1,5; 4,7), na zjavenie sa Ježiša Krista (porov. 1,7.13) a na Boží súd (porov. 2,12; 4,5.17). Kresťanský život na tomto svete možno podľa Prvého Petrovho listu definovať ako "život nádeje uprostred skúšok".

d) Stredobodom autorových úvah je krst a ním darovaná nová skutočnosť života kresťanov (porov. 1,3.23; 2,2 n.; 3,21). List hovorí o krste ako o »znovuzrodení« (porov. 1,3.23; pozri aj obraz o novonarodených deťoch v 2,2; toto prirovnanie je aj v iných novozákonných textoch, porov. Jn 3,3-8; Tít 3,5; 1 Jn 3,9; 5,8; Jak 1,8).

e) Autor listu nepredstavuje Cirkev ako Kristovo telo, ale ako Boží »dom« a »ľud«, ktorý je splnením očakávaní Izraela (porov. 2,4-10; 4,17).