Úvod do Listu Efezanom

1. Efez a kresťanská obec v Efeze. Efez, slávne grécke mesto na západnom pobreží Malej Ázie, bolo hospodárske a kultúrne stredisko, v ktorom sa zbiehali obchodné cesty, ako aj rôzne civilizácie a náboženstvá Východu a Západu. Efez bol od r. 133 pred Kr. hlavným mestom rímskej provincie Ázia. Obyvateľstvo bolo zmiešaninou Grékov, maloázijských národov a Židov. Panoval tu veľký blahobyt, orientálna a grécka nemravnosť, podporovaná kultom efezskej Artemidy (= Diany), ktorej nádherný chrám bol jedným zo siedmich starovekých divov sveta. Sošky tejto orientálnej bohyne plodnosti a zobrazenia jej chrámu sa používali ako ochranné amulety vo všetkých krajinách Stredomoria: z ich výroby ťažili zlatníci a obchodníci obrovské zisky (porov. Sk 19,23-27). Svetoznáme boli aj »efezské zaklínacie formuly« s magickými výrokmi a čarami (porov. Sk 19,19).

Kresťanská obec v Efeze. Pavol sa v Efeze zastavil na konci svojej druhej misijnej cesty (asi r. 52), položil prvé základy kresťanskej obce a zanechal tam Akvilu a Prisku, aby pokračovali v ohlasovaní evanjelia (porov. Sk 18,18-21). Medzitým prišiel do Efezu istý Žid, výrečný a zbehlý v Písmach, menom Apollo. Akvila a Priska ho dôkladnejšie vyučili vo viere v Ježiša Krista, ktorého potom horlivo ohlasoval v Korinte (porov. Sk 18, 23-28). Na tretej misijnej ceste apoštola Pavla sa Efez stal strediskom jeho misionárskej činnosti. Pobudol tam vyše dvoch rokov. Kázal v synagóge a v škole istého Tyranna (porov. Sk 19,8.10 s 20,31). V Efeze Pavol napísal Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Galaťanom a Filipanom. Ľahostajnosť pohanov, nepriateľstvo Židov (porov. Sk 19,13n.) a najmä silne zakorenený kult bohyne Artemidy boli veľkou prekážkou evanjelizácie v Efeze. Zlatník Demeter spolu s inými výrobcami sošiek a chrámikov Artemidy pobúril proti Pavlovi celé mesto, takže Apoštol musel odtiaľ odísť (porov. Sk 19,23-20,1). Keď sa vracal z tretej misijnej cesty do Jeruzalema, v Efeze sa ani nezastavil. Predstavených efezskej cirkvi si zavolal do Milétu, aby sa s nimi rozlúčil (porov. Sk 20,15-38). V Efeze bola podľa všetkého kresťanská obec lepšie organizovaná ako v iných prvokresťanských spoločenstvách.

Neskôr Pavol poveril Timoteja, aby riadil efezskú cirkev (porov. 1 Tim 1,3). Na konci 1. storočia sa cirkev v Efeze spomína ako jedna zo siedmich cirkví, ktorým sú adresované výčitky v Knihe zjavenia (porov. Zjv 1,11; 2,1-7). V Efeze sa podľa starej tradície zdržiaval a zomrel apoštol Ján. Správa, že Ježišova matka Mária zomrela v Efeze, je však legendárna. V čase kristologických sporov bol Efez javiskom viacerých synodálnych zhromaždení; najvýznamnejším z nich bol Tretí ekumenický koncil r. 431, na ktorom bola vyhlásená základná mariánska dogma, že Panna Mária je Matkou Božou (Bohorodičkou).

2. Adresáti listu. Tento spis, patriaci do skupiny Pavlových listov z väzenia, sa od konca 2. stor. uvádza pod názvom »List Efezanom«, ale výraz »v Efeze« (1,1), označujúci adresátov, chýba v najstaršom papyrusovom rukopise (P46) zo začiatku 3. stor., ako aj v niektorých dôležitých majuskulových kódexoch (Vatikánskom a Sinajskom). V Marcionovom kánone sa tento list, pravdepodobne na základe údaja v Kol 4,16, uvádza pod názvom List Laodicejčanom. Je pozoruhodné, že v liste chýbajú bližšie údaje o adresátoch, konkrétne narážky na miestne pomery a osobné pozdravy predstaviteľom cirkevnej obce. Podľa 1,15 n. Pavol nepozná adresátov osobne. Z toho vyplýva, že pravdepodobne nejde o spis poslaný pôvodne do Efezu, kde podľa Sk 19,1-20,6.17-38 Pavol pôsobil vyše dvoch rokov. Preto väčšina súčasných odborníkov pokladá tento spis za Pavlov okružný list viacerým kresťanským obciam, ktorým ho mal doručiť Tychikus (porov. 6,21). V úvodnom pozdrave bola po slove "svätým" pravdepodobne medzera, do ktorej sa vpisoval názov cirkevnej obce, ktorej mal byť tento okružný list doručený.

3. Cieľ listu. Cieľom listu je pomôcť čitateľom hlbšie preniknúť do Božieho plánu spásy v Kristovi zvestovaním pravdy, že Božie prisľúbenia sa uskutočnili začlenením pohanov do nového Božieho ľudu, čiže Cirkvi. Túto ústrednú tému v liste predstavuje odborný výraz »tajomstvo« (gréc. mystérion), ktorého zmysel a hlbokú teologickú náplň výstižne syntetizuje Pavlov výrok: "Kristovo tajomstvo […] v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom: že pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium" (3,5 n.). V zmysle tohto tajomstva sa musia kresťania z pohanstva usilovať, aby "dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku" (4,13; pozri celé state 3,14-21; 4,13-16). Ide teda o správne pochopenie a lepšie uskutočnenie toho, čo pre kresťana znamená Kristova Cirkev a život Cirkvi.

4. Rozdelenie a obsah listu:

Úvod a pozdrav (1,1-2).

  1. Náuková časť: tajomstvo spásy, zjavené a uskutočnené v Kristovi (1,3 - 3,21):
    1. Tajomstvo ukryté od večnosti (1,3-23):
      1. Chválospev na Boží plán spásy (1,3-14)
      2. Modlitba za poznanie spásy (1,15-23).
    2. Tajomstvo zjavené Cirkvi (2,1-22):
      1. Prechod zo smrti do života (2,1-10)
      2. Zjednotenie Židov a pohanov v Kristovi (2,11-22).
    3. Pavol - služobník Kristovho tajomstva (3,1-13)
    4. Pavlova modlitba za veriacich a doxológia (3,14-21).
  2. Parenetická (morálno-poučná) časť: Výzva, aby kresťania žili zodpovedne svojmu povolaniu v Kristovi (4,1 - 6,20):
    1. Všeobecné povinnosti (4,1 - 5,20):
      1. Výzva na jednotu v Cirkvi (4,1-16)
      2. Starý a nový človek (4,17-24)
      3. Povinnosti voči blížnemu (4,25 - 5,2)
      4. Žite ako deti svetla (5,3-20).
    2. Rodinné povinnosti (5,21 - 6,9):
      1. Povinnosti manželov (5,21-33)
      2. Povinnosti jednotlivých členov rodiny (6,1-9).
    3. Život kresťanov je boj: kresťanská výzbroj (6,10-20).

Záver (6,21-24).

5. Literárne zvláštnosti listu. List Efezanom má iba vonkajšiu formu listu (úvod a záver). Z literárneho hľadiska sa podobá skôr reči alebo homílii. Jeho štýl je slávnostný, miestami až hymnický a liturgický (porov. 1,3-14; 1,15-23; 2,14-18; 3,20-21). V parenetickej časti prevládajú state katechetického rázu s katalógmi nerestí a čností (porov. 4,1-6.25.32) a rodinných pravidiel (porov. 5,21-6,9).

Nápadná je podobnosť výrazov a myšlienok Listu Efezanom a Listu Kolosanom. Tretinu slov Listu Kolosanom nájdeme v Liste Efezanom a z celkového počtu 115 veršov Listu Efezanom 73 sú slovné paralely s Listom Kolosanom. Oba listy majú spoločnú štruktúru jednotlivých častí, niektoré parenetické state (porov. Kol 3,5-1 = Ef 4,22 - 5,20; Kol 3,18 - 4,1 = Ef 5,21 - 6,9), teologické pojmy (napr. »tajomstvo«, »plnosť«, »Kristovo telo«), symboly (napr. Kristus - hlava Cirkvi, Cirkev - Kristovo telo, starý a nový človek), ako aj rodinné pravidlá a mravné ponaučenia. Podľa odborníkov je List Efezanom závislý od listu Kolosanom, rozvádza a spracúva jeho hlavné témy. Kým List Kolosanom vyzdvihuje osobu a dielo Ježiša Krista, List Efezanom venuje osobitnú pozornosť Kristovej Cirkvi.

Pre spomenuté literárne a teologické zvláštnosti Listu Efezanom biblisti ešte stále diskutujú o Pavlovom autorstve. Viacerí pokladajú za pravého autora spisu jedného z Pavlových žiakov z druhej generácie; napísal ho vraj v r. 80-95 v Efeze. Väčšina odborníkov však zastáva názor, že list napísal Pavol za pomoci nejakého sekretára, keď bol vo väzení v Ríme (r. 61-63) alebo pravdepodobnejšie v Cézarei (r. 58-60) krátko po napísaní Listu Kolosanom.

6. Teologický význam listu. Ústrednou témou Listu Efezanom z teologického hľadiska je všeobecná Cirkev, skladajúca sa zo Židov a pohanov. Jej hlavou je Kristus. Je pozoruhodné, že výraz »Cirkev« (gréc. ekklesía) sa v liste používa výlučne v zmysle univerzálnej Cirkvi (porov. 1,22; 3,10.21; 5,23-25.27.29.32), kým v ostatných Pavlových spisoch označuje tento výraz celú Cirkev i miestne cirkevné obce. Cirkev sa ďalej zobrazuje ako »Kristova nevesta« (porov. 5,23-32): Kristus je jej hlava (v. 23), miluje ju a vydal za ňu seba samého (v. 25), aby bola svätá a nepoškvrnená (vv. 26n.); preto je mu Cirkev zaviazaná poslušnosťou a vernosťou (v. 24).

Pre teológiu Listu Efezanom je charakteristické, že "Kristovo tajomstvo" alebo lepšie "tajomstvo Krista" nie je sám Kristus (porov. Kol 2,2), ale zjednotenie Židov a pohanov v Kristovom tele (porov. Ef 3,4). Dôraz sa kladie na zmŕtvychvstalého a osláveného Krista, ale chýbajú zmienky o jeho druhom príchode, ktoré sa často vyskytujú v ostatných Pavlových listoch. Náuka o manželstve (porov. 5,21-33) je dôkladnejšia a pozitívnejšia ako v Prvom liste Korinťanom, hl. 7, kde je Pavlov výklad podmienený myšlienkou na blízku parúziu. Pavlova osoba sa v liste idealizuje podľa stereotypných vzorov "Kristovho väzňa" (porov. 3,1; 4,1; 6,20) a "Kristovho apoštola", povereného ohlasovaním tajomstva Božieho plánu spasiť pohanov (porov. 3,1-13).

Význam Listu Efezanom je v tom, že popri Liste Rimanom podáva náukovú syntézu Pavlovej teológie, a preto ho často definujú ako »Apoštolov testament«, »kľúč pavlinizmu« alebo »sapienciálnu úvahu o tajomstve Krista«. Jeho náčrt kresťanského života v rodine a spoločnosti, založený na láske medzi Kristom a Cirkvou, je dôležitým posolstvom aj pre dnešné časy.