1. Adresát. List je adresovaný Filemonovi (gréc. = »miláčik«), váženému a zámožnému občanovi v Kolosách. Podľa tohto listu bol hlavou početnej domácnosti, mal otrokov a veľký dom, v ktorom sa zhromažďovala koloská kresťanská obec (porov. Flm 2). Pavol ho za svojho pobytu v Efeze obrátil na kresťanskú vieru (porov. v. 19). Ako kresťan sa Filemon vyznačoval veľkou láskou voči veriacim (porov. vv. 5.7), apoštolskou činnosťou a oddanosťou Pavlovi, ktorý ho nazýva svojím spolupracovníkom (porov. v. 1). Jeho manželka Apfia bola kresťankou (porov. v. 2: „sestra“) a jeho syn Archippos bol v neprítomnosti Epafra predstaveným (pravdepodobne presbyter = starší) cirkvi v Kolosách (porov. Kol 4,12.17).
2. Okolnosti a cieľ listu. Predmetom tohto Pavlovho listu z väzenia (porov. vv. 1.9.10.13) je prípad Onezima, Filemonovho otroka, ktorý od neho utiekol, zapríčinil mu značnú škodu (porov. vv. 11.18) a našiel útočisko u Pavla. Pavol ho priviedol k viere, takže ho pokladá za svojho »syna« (porov. v. 10), »svoje srdce« (porov. v. 12), »milovaného brata« (porov. v. 16) a rád by si ho ponechal ako pomocníka (porov. v. 13). Nechce však nič robiť bez Filemonovho súhlasu, a preto sa rozhodol poslať mu Onezima späť s prosbou, aby ho prijal ako brata v Pánovi (porov. vv. 14-16). Pavol v tomto sprievodnom liste žiada Filemona, aby Onezima prijal ako jeho samého (porov. v. 17), a uisťuje ho, že je ochotný zaplatiť prípadné škody, ktoré mu otrok svojím útekom spôsobil (porov. vv. 18-19). Nežiada od neho, aby Onezima prepustil na slobodu, ale nepochybuje o tom , že Filemon „urobí viac“, ako Pavol od neho žiada (porov. v. 21). Apoštol posiela Onezima späť s Tychikom, doručiteľom Listu Kolosanom (porov. Kol 4,7-9).
Miesto a čas napísania Listu Filemonovi sú tie isté ako v prípade Listu Kolosanom. Pavol ho napísal vo väzení v Ríme r. 61-63, alebo pravdepodobnejšie v Cézarei r. 58-60 po Kr. O jeho autentickosti niet ani najmenšej pochybnosti a je pravdepodobne jediným listom, ktorý Pavol napísal vlastnou rukou (porov. v. 19).
3. Rozdelenie listu. V Liste Filemonovi sa nám zo všetkých Pavlových listov najlepšie zachovala forma starovekých súkromných listov. Jeho štruktúra je jednoduchá:
Pozdrav (vv. 1-3).
Vďakyvzdanie za Filemonovu vieru a lásku (vv. 4-7).
Prosba za pokrsteného otroka Onezima (vv. 8-21).
Pozdravy a požehnanie (vv. 23-25).
4. Charakteristické črty listu. Hoci je list adresovaný jednotlivcovi a jeho obsahom je prípad otroka zbeha (ide tu teda na prvý pohľad o sociálny problém), Pavol mu dáva ekleziálny rozmer. List je určený aj „cirkvi, ktorá je vo Filemonovom dome“ (v. 2), a otrok Onezimos je zverený láskavosti ostatných bratov vo viere. List je teda opravdivým Pavlovým apoštolským listom. Apoštol je verný svojmu pastoračnému poslaniu a rieši Onezimov problém podľa zásad viery a lásky (v. 6 a 9).
List Filemonovi prezrádza mimoriadnu ľudskosť apoštola Pavla, predovšetkým jeho neobyčajne jemný takt, srdečnosť, láskavosť, jeho schopnosť ohľaduplne zaobchádzať s ľuďmi, jeho humor (porov. slovnú hru vo v. 11) a nadovšetko jeho sociálny cit podľa logiky kresťanskej viery.
5. Náboženský význam listu. List je aj cenným historickým dokumentom o pokuse kresťanstva riešiť zložitý problém otroctva: nie revolúciou, ale radikálnou vnútornou premenou osobných vzťahov medzi otrokmi a ich vlastníkmi. Pavol rešpektuje sociálne zriadenie a zákony svojho veku, nepokúša sa zrušiť ich, ale usiluje sa urobiť ich ľudskými a kresťanskými. Aj z toho vidno, že kresťanstvo je realistickejšie než všetky utopické idealizmy a politické realizmy: ide na koreň problémov, apeluje na srdce človeka a na vzájomné ľudské vzťahy. Evanjeliová zvesť nie je revolučným posolstvom v modernom zmysle slova. Nemení svet násilnou revolúciou, ale evolúciou, postupnou premenou na základe kresťanskej lásky. Princípom tejto novej skutočnosti je Pavlov výrok: „Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi… Už niet otroka ani slobodného…, lebo všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi“ (Gal 3,26.28; porov. aj Kol 3,11).