Úvod do Knihy Judita

1. Názov, miesto v kánone a obsah knihy

1.1. Názov. Kniha Judita je poučný spis Starého zákona, nazvaný podľa hrdinky, mladej židovskej vdovy Judity (hebr. Jehudít = »Židovka«), ktorá zachránila Judeu a sväté mesto Jeruzalem pred nebezpečenstvom, čo mu hrozilo od bezbožnej a povýšeneckej pohanskej mocnosti.

1.2. Miesto v kánone. Kniha patrí medzi deuterokánonické spisy Starého zákona, lebo jej kánonickosť neuznávali hneď od začiatku a všade. Neuvádza sa v židovskom palestínskom kánone, ale Židia ju mali stále v obľube ako poučné čítanie. Apoštolskí a cirkevní Otcovia ju už od prvého storočia používali a citovali vo svojich spisoch ako Sväté písmo. Napr. Klement Rímsky okolo r. 96 ju s Knihou Ester cituje ako vzor lásky k blížnemu (porov. 1 Clem 55). Pochybnosti o kánonickosti knihy vznikli z Hieronymovho negatívneho postoja, ktorý si ju pod vplyvom palestínskych rabínov málo vážil. Hipponský koncil (r. 393) a Kartaginský koncil (r. 397 a 419) ju však uznali za kánonický spis, čo neskôr slávnostným vyhlásením potvrdil Koncil florentský (r. 1442) a tridentský (r. 1546).

1.3. Obsah. V prvej časti knihy (hl. 1 - 3) sa opisuje obrovská sila asýrskeho vojska, ktorú Nabuchodonozor nasádza na uskutočnenie plánov svojej expanzívnej podmaniteľskej politiky. Posmelený víťazstvom nad médskym kráľom Arfaxadom vyšle Nabuchodonozor svojho vojvodcu Holofernesa na vojenskú výpravu na západ proti krajinám, ktoré sa mu nechceli dobrovoľne podriadiť. Po ľahkom víťazstve nad viacerými krajinami a opevnenými mestami sa ostatní králi a kniežatá zo strachu poddávajú Holofernesovi bez boja.

V druhej časti knihy (hl. 4 - 8) sa opisuje nebezpečenstvo, ktoré hrozí judejskej krajine. V tejto kritickej chvíli sa Židia s dôverou obracajú na Boha a modlitbou a pôstom ho prosia o pomoc. V asýrskom tábore náčelník Ammončanov Achiór informuje Holofernesa, ako Boh doteraz chránil svoj verný ľud od nepriateľov a odrádza ho od vojenského ťaženia proti nemu. Urazený Holofernes vydá vo svojej pýche Achiora do rúk obyvateľov mestečka Betulie, ktoré je obkľúčené asýrskym vojskom a odsúdené na smrť hladom a smädom. V tejto zúfalej situácii obyvatelia Betulie nástojčivo žiadajú svojich vodcov, aby sa dobrovoľne vzdali nepriateľovi. Tu sa na scéne zjavuje Judita, židovská vdova, ktorá povzbudzuje spoluobyvateľov k dôvere v Boha, sľubuje im vyslobodenie z hroziaceho nebezpečenstva a vyzýva ich postaviť sa Asýrčanom na odpor.

V tretej časti knihy (hl. 9 - 16) sa napínavo opisuje priebeh Juditinho oslobodzovacieho podujatia. Po vzývaní Božej pomoci a s vedomím predstavených mesta Judita prejde do nepriateľského tábora, kde pred Asýrčanmi predstiera útek z mesta, ktorého skazu vyhlasuje za istú, získava si úplnú Holofernesovu dôveru a svojou krásou a úlisnými rečami ho úplne očarí. Po bohatej hostine Judita mečom odtne opitému Holofernesovi hlavu a s touto trofejou utečie z asýrskeho tábora do Betulie. Obyvatelia napadnú prestrašených Asýrčanov, porazia ich a odnesú si bohatú vojenskú korisť. Vtedy sa Achiór obráti na vieru v izraelského Boha. V Betulii a v Jeruzaleme sa konajú veľké oslavy na počesť Judity, ktorá krásnym chválospevom zvelebuje Boha a ďakuje mu za vyslobodenie z hrozného nebezpečenstva. Po tomto víťazstve nad Asýrčanmi má judejská krajina dlhý čas pokoj od nepriateľov a Judita sa až do svojej požehnanej staroby teší mimoriadnej úcte svojich spoluobyvateľov.

2. Text Knihy Judita

2.1. Grécky preklad. Pôvodný hebrejský text sa nezachoval. Jestvujú iba tri grécke recenzie a neskoršie hebrejské prepracovania spisu. I keď sa recenzie gréckeho textu v mnohom medzi sebou líšia, podávajú ten istý preklad z pôvodiny. Rozdiely sú viac formálneho než obsahového rázu a v podstate ide o korektúry vydavateľov. Hlavnou gréckou recenziou je text Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu, ktorý je úradným textom Knihy Judita v gréckej Cirkvi. Najstarším dokladom tejto recenzie je ostrakón z 2. stor. po Kr. nájdený v Egypte, s fragmentom textu Jdt 15,2-7. Iné recenzie sú grécke manuskripty 19 a 108 (tzv. Lukianova recenzia), manuskript 58 a manuskripty 106 a 107.

2.2. Latinské preklady sú dva: starolatinský preklad (Vetus latina) a Vulgáta. Starolatinský preklad vznikol na základe tzv. Lukianovho textu a gréckej recenzie kódexu 58. Vulgáta podáva starý latinský text, ktorý Hieronym opravil podľa aramejskej osnovy. Je však o jednu pätinu kratší ako grécky text, od ktorého sa líši aj obsahom a rozdelením veršov. Hieronym v úvode Knihy Judita spomína, že v latinských rukopisoch našiel mnoho variantov. Vyznáva, že sa pokúsil o revíziu latinského textu podľa aramejskej osnovy, ale že mu veľmi nezáležalo na presnom podaní textu: prekladal ho viac podľa zmyslu než v jeho slovnom znení, mnoho veršov vynechal a preklad urobil cez jednu noc (porov. PL 29,37-40). Preto sa text Vulgáty pri prekladoch do moderných jazykov už viac nepoužíva: takmer všetky dnešné preklady a Nová Vulgáta používajú za základný text grécku recenziu Vatikánskeho, Sinajského a Alexandrijského kódexu s prípadnými opravami podľa iných gréckych manuskriptov a Starolatinského prekladu. Aj tento úvod a rozdelenie Knihy Judita sú k textu preloženému z gréckej osnovy.

3. Rozdelenie knihy

  1. Víťazstvo Asýrčanov nad okolitými národmi (1,1 - 3,10):
    1. Nabuchodonozor panuje nad Východom (1,1-16)
    2. Holofernesova vojenská výprava proti Západu (2,1-20)
    3. Podmanenie mnohých národov (2,21-28)
    4. Národy sa dobrovoľne poddávajú (3,1-10).
  2. Boží ľud a Betulia vo veľkom nebezpečenstve (4,1 - 8,36):
    1. Strach Izraelitov a verejné prosby k Bohu o pomoc (4,1-15)
    2. Holofernesove vojenské porady a Achiórova reč (5,1-24)
    3. Holofernesova pýcha a vydanie Achióra Židom (6,1-21)
    4. Obliehanie Betulie a úzkosť jej obyvateľov (7,1-32)
    5. Juditina viera v Boha a výzva ľudu na odpor (8,1-36).
  3. Oslobodenie Božieho ľudu a Betulie (9,1 - 16,25):
    1. Juditina modlitba (9,1-14)
    2. Judita v asýrskom tábore (10,1-23)
    3. Juditin rozhovor s Holofernesom (11,1-23)
    4. Judita v tábore a hostina s Holofernesom (12,1-20)
    5. Judita uskutočňuje svoj zámer a vracia sa do Betulie (13,1-20)
    6. Zmätok, porážka a útek Asýrčanov (14,1 - 15,7)
    7. Oslava obyvateľov Betulie (15,8-14)
    8. Juditin chválospev a oslavy v Jeruzaleme (16,1-20)
    9. Posledné správy o Judite (16,21-25).

4. Historickosť opísaných udalostí

4.1. Údajný historický rámec. Rozprávanie Knihy Judita sa navonok rozvíja v dôkladne vymedzenom historickom, časovom a zemepisnom zarámovaní. Udávajú sa mená známych panovníkov a národov, ako Nabuchodonozor (porov. 1,1), Asýrčania (porov. 1,1), Médi a Peržania (porov. 16,10). Uvádza sa aj presná chronológia: udalosti sa stali v 12. (porov. 1,1), v 17. (porov. 1,13) a 18. (porov. 2,1) roku kráľa Nabuchodonozora, čiže r. 593, 588 a 587 pred Kr. Udávajú sa aj početné geografické a topografické názvy, ktoré boli javiskom vojenských výprav (porov. 2,21-28), a hlavný dej sa odohráva v presne označenom mestečku Betulia (porov. 6,11-13; 7,3.6.13; 13,10).

4.2. Problém historickosti. Všetky tieto historické, chronologické, geografické a iné údaje spôsobujú veľa vážnych problémov, lebo nezodpovedajú vedeckým poznatkom z dejín starovekého Blízkeho východu. Uvádzame iba tie najvýraznejšie nepresnosti a nedôslednosti:

1. Nabuchodonozor (605-562 pred Kr.) nebol kráľom Asýrov, ale Babylončanov, a nikdy nevládol v meste Ninive, ktoré zaniklo s Asýrskou ríšou r. 612 pred Kr. Napriek tomu sa v celej Knihe Asýrska ríša predstavuje ako vtedajšia najväčšia politická moc v západnej Ázii (porov. 2,1; 4,1; 5,1; 6,1.7; 7,17.20.24; 12,13; 13,15; 14,2-3.12.19; 15,6; 16,3). Médska ríša (porov. 1,1-4) bola síce v rokoch 550-525 pred Kr. na vrchole svojej moci, ale meno jej panovníka, Arfaxad, nemožno historicky overiť.

2. Návrat Židov z babylonského zajatia sa spomína ako nedávna udalosť (porov. 4,3), predpokladá sa však, že stavba chrámu je už dokončená a bežne sa v ňom konajú bohoslužby. V knihe niet ani zmienky o ťažkej situácii, v akej sa Židia nachádzali po návrate z babylonského zajatia do Palestíny (porov. Neh 4,1 - 6,19; Ag 1,1 - 2,9; Zach 4,9). Meno veľkňaza Jójakima (porov. 4,8) sa neuvádza v súvekých zoznamoch židovských veľkňazov. Okrem toho je nepravdepodobné, že by židovská žena mala osobné meno Judita, ktoré sa v Starom zákone vyskytuje iba raz, a to ako meno cudzinky, chetejskej ženy Ezaua (porov. Gn 26,34). Autor Knihy ho dal svojej hrdinke azda preto, lebo meno Judita znamená »Židovka« a slúžilo mu ako vhodná personifikácia židovského národa.

3. Betulia, strategické mesto na rovine Ezdrelon (porov. 7,1), ako aj viaceré zemepisné názvy v knihe sú z hľadiska histórie a geografie Palestíny neoveriteľné. Mená miest, ktoré Holofernes prešiel na svojej vojenskej výprave na Západ (porov. 2,21-28), svedčia o tom, že ide o imaginárny pochod. To isté platí aj o zemepisných názvoch uvedených pri úteku Asýrov po zavraždení Holofernesa (porov. 15,4-5).

4. Mnohé náboženské ustanovizne (napr. vodcovské postavenie veľkňaza a kňazov, porov. 4,6-8; 15,8), zachovávanie židovských zvykov a obradov (porov. 8,6; 10,5; 12,2) a pod. svedčia o helenistickom období. Moc a nároky Nabuchodonozora na bohopoctu (porov. 6,2) a z toho vyplývajúce prenasledovanie Židov pripomínajú spôsoby Antiocha Epifana IV. (175-163 pred Kr.), proti ktorému víťazne bojovali Machabejci.

4.3. Hypotetický záver. Všetky tieto konštatácie a náznaky privádzajú k záveru, že Kniha Judita nie je historický spis v pravom zmysle slova. Údaje o osobách a situáciách sa vzťahujú na časový rozsah viacerých storočí, kým udalosť zachytená v Knihe sa odohrala iba za niekoľko mesiacov. Autor spisu spája mená a skutočné fakty z rôznych období a vytvára dielo, ktoré nemožno presne zaradiť do určitého historického rámca.

Možno aspoň približne zistiť dejinné pozadie knihy alebo udalosť, ktorá sa naozaj stala? Bolo viacero pokusov zaradiť udalosti do predexilového, perzského i helenistického obdobia, ale to sú iba hypotézy, lebo chýba potrebný dôkazový materiál, ktorým by bolo možno identifikovať kráľa skrytého pod menom »Nabuchodonozor« a určiť čas, miesto a okolnosti opísaného deja. Nie je však vylúčené, že podkladom rozprávania Knihy Judita je skutočná udalosť, ktorá sa stala pravdepodobne za vlády Peržanov.

5. Literárny druh

5.1. Rôzne definície. Kniha Judita nezodpovedá presne ani jednej kategórii moderných literárnych druhov. Ako vysvitá z predošlého paragrafu, v danom prípade nemožno hovoriť o historickom spise. Nemožno ho však definovať ani ako historický román, v ktorom sa neskutočné udalosti zaraďujú do presného historického rámca, ani ako históriu vo forme románu, v ktorom sa umeleckou imagináciou vytvárajú a nahrádzajú druhoradé udalosti, o ktorých historické pramene mlčia.

5.2. Midráš. Podľa mienky viacerých biblistov je rozprávanie knihy midráš, literárny druh židovského výkladu a aktualizácie Biblie, ktorý Židia začali používať po babylonskom zajatí. Jadrom rozprávania je spravidla skutočná udalosť, ktorá je však voľne spracovaná a okrášlená vymyslenými historkami s jasnými narážkami na paralelné biblické texty. V prípade Knihy Judita sa autor zaiste inšpiroval na podobných udalostiach izraelských dejín, ako bol napr. Támarin úlisný čin (porov. Gn 38), Eglónovo zavraždenie Ehúdom [Aodom] (porov. Sdc 3,12-30) a Síserovo [Sisarovo] usmrtenie Jáelou [Jahelou] (porov. Sdc 4-5), Abígajilin [Abigailin] zásah u Dávida (porov. 1 Sam 25) a iné. Autor mal určite na mysli aj vyslobodenie vyvoleného národa z egyptského otroctva »silnou rukou« (porov. Dt 6,21; Ž 136,12 atď.), ako to naznačuje rovnoznačný výraz »rukou ženy«, ktorý sa v rozprávaní opakuje osemkrát (porov. napr. 9,10; 13,15; 15,10; 16,5), a obsahovo nápadná podobnosť Juditinho chválospevu s Mojžišovým víťazným spevom (porov. Jdt 16,1-17 s Ex 15,1-18).

5.3. Spracovanie námetu. V opise Nabuchodonozorových vojenských výprav mal autor určite pred očami utláčanie vyvoleného ľudu Asýrčanmi a židovského národa Seleukovcami, ktorí si osobovali božské práva a usilovali sa vykoreniť židovské náboženstvo. V tomto zmysle Nabuchodonozor a Holofernes, predstavovaní v knihe ako úhlavní nepriatelia Izraela, nie sú historickými osobnosťami, ale krycie mená, ktorými autor symbolizuje protibožskú a protiizraelskú pohanskú moc. Judita zasa personifikuje ľud verný Jahvemu, ktorý je síce vojensky bezmocný, ale jeho sila spočíva vo viere, a preto sa pohanskému utláčateľovi stavia na odpor iba zbraňou modlitby a pokánia. Takisto Achiór je typom pohanov sympatizujúcich s Izraelom, ktorí sa nakoniec obrátia na biblický monoteizmus.

Teda skutočný dramatický vývoj udalostí neprebieha na vojenskej, ale na náboženskej rovine. Nabuchodonozor viac ako proti Judejskej krajine bojuje proti Bohu a rozkazuje Holofernesovi, aby odstránil všetkých bohov, lebo sám sa považuje za jediného boha (porov. 3,8; 6,2). Podobne Židia chcú viac zachrániť Jeruzalem a chrám ako obrániť Betuliu (porov. 4,1-8); preto siahajú po duchovných zbraniach modlitby a pokánia (porov. 4,9-15; 6,18-19; 8,10-16), obnovujú svoju dôveru v Boha (porov. 8,21-27; 9,2-14; 13,7) a zaväzujú sa zachovávať zákon a požiadavky zmluvy (porov. 8,16-20; 9,13). Sám Boh vedie boj a privádza ľud k víťazstvu (porov. 16,2). Jahve svojím triumfom nad bezbožníkmi a nad ich bohmi (porov. 13,14.17-20) ustanovuje svoju nadvládu nad celou zemou (porov. 16,2.12). V tomto svetle je pochopiteľné a jasné, prečo autorovi knihy tak málo záleží na presnom opise miest, osôb a udalostí a necháva sa viesť umeleckou inšpiráciou.

Dramatický opis boja a víťazstva Boha nad jeho nepriateľmi a vôbec nad zlom v behu dejín je základnou témou apokalyptického literárneho druhu. Aj v Knihe Judita možno nájsť apokalyptický prvok. Čo sa však v apokalyptickej literatúre ohlasuje prorockou rečou, Kniha Judita učí jednoduchým rozprávaním v historickom zarámovaní, no bez výrazových a štylistických prostriedkov, ktoré sú charakteristické apokalyptike.

Záverom však treba povedať, že sa ešte nepodarilo nájsť výraz, ktorým by bolo možno jednoznačne definovať literárny druh Knihy Judita. Definície ako fiktívna historka, historický román, poučný spis, apokalypticko-prorocká alegória, parabola, ba aj midráš vyjadrujú síce ten-ktorý aspekt rozprávania, nestačia však na určenie špecifických vlastností literárneho druhu tohto spisu. Skutočné udalosti a osoby, patriace do rozličných historických období biblických a svetových dejín, sú v Knihe pospájané na vytvorenie opisu udalosti, ktorá nie je historická, ale metahistorická (nadhistorická). Jej hlavným cieľom je opísať konštantu dejín vyvoleného národa: jeho náboženský útlak zo strany protibožských mocností a oslobodenie, ktoré Boh dáva svojmu ľudu až do definitívneho víťazstva na konci časov.

6. Autor a čas vzniku Knihy Judita

6.1. Autor. Autor knihy je neznámy. Je ním však určite Žid, ktorý žil v Palestíne. Z rozboru spisu vysvitá, že dobre poznal Písma a dokázal majstrovsky spracovať tradičný materiál a vytvoriť nové literárne dielo. Jeho spisovateľský talent vyniká najmä v zvýraznení kontrastov. Jahveho moc je v protive s ľudskou pýchou stelesnenou v Asýrčanovi. Nabuchodonozorova márnomyseľná pýcha a Holofernesovo pochabé správanie sú v kontraste s vrodenou slabosťou ženy. Váhanie obyvateľov Betulie a ich vodcov je pozadím, na ktorom vyniká Juditina nezlomná viera atď. Jednotlivé scény sú opísané s rečovou finesou, účinkujúce osoby sú psychologicky dôsledné a pôsobia životne aj napriek ich symbolickému významu. Juditina modlitba v 9. hl. sa vyznačuje náboženskou hĺbkou, precítenosťou a dôverou. Chválospev v 16. hl. je jednou z najlepších poetických kompozícií hebrejskej literatúry.

6.2. Čas vzniku knihy. Kniha je neskorého dáta: vznikla koncom 2. alebo začiatkom 1. storočia pred Kr. Vnukajú to viaceré náznaky. V rozprávaní sú narážky na grécku reč a zvyky (vence, porov. 15,13; hudobné nástroje, porov. 3,7; titul archón, porov. 7,23 a iné). Zdá sa, že očistenie chrámu v 4,3 je slávnosť, ktorá sa konala za vlády Júdu Machabejca (porov. 1 Mach 4,36-59). Severné a východné hranice Palestíny sú tie isté, ako boli za vlády Machabejcov. Teologický obsah rozprávania, dôraz, ktorý sa kladie na vyslobodenie od nepriateľov a na zachovávanie zákona, sa presne zhodujú s machabejským obdobím, keď židovský národ potreboval povzbudenie na politicko-náboženský odboj proti útlaku Seleukovcov.

7. Náboženská náuka

7.1. Náuka o Bohu. Kniha chce predovšetkým poukázať na spásnu pomoc Boha tým, ktorí sa na neho obrátia v nebezpečenstve a v súžení, a na všeobecnú Božiu moc a spravodlivosť, ktorá sa ešte pred koncom časov uplatňuje na nepriateľoch Boha a jeho ľudu. Preto tituly, ktorými sa v Knihe označuje Boh, vyzdvihujú najmä jeho všemohúcnosť (porov. 4,13; 8,13; 15,10; 16,5.17) a velebu (porov. 5,8; 6,19; 9,12; 11,17; 13,18). Ozajstným Pánom dejín nie je Nabuchodonozor, ale Jahve, ktorý riadi udalosti podľa svojho spásneho plánu a používa na to metódy a prostriedky, ktoré sú podľa ľudských kritérií nevhodné, neprimerané a nevyhovujúce. Boh vyžaduje od človeka iba verné zachovávanie zákona a zmluvy a nadovšetko nezlomnú vieru a dôveru v jeho pomoc. Izrael si vo svetle tejto viery a na základe životnej skúsenosti vytvoril dejinné zmýšľanie v zmysle dejín spásy, ktorých pozitívny výsledok zaručuje sám Boh.

Boží zásah v rozprávaní o víťazstve nad Asýrčanmi nemá v sebe nič zázračné ani grandiózne: nespomínajú sa ani anjeli, ani zázraky, ani prírodné katastrofy. Božia prozreteľnosť koná prostredníctvom a hrou druhotných faktorov, čo je zriedkavý prípad v ponímaní Božej činnosti podľa starozákonných kritérií.

7.2. Špecifické náboženské prvky knihy. Okrem základného posolstva o Bohu a o jeho dejinnom pôsobení je v knihe viacero náboženských prvkov, ktoré sú charakteristické pre tento spis. Osoba Achióra svedčí o otvorenosti helenistického judaizmu voči cudzincom, o čom svedčí aj Kniha Rút a Kniha Jób. Achiór je pohan, príslušník Ammončanov, ktorí spôsobili Izraelu veľké utrpenie v časoch kráľa Šaula (porov. 1 Sam 11) a proroka Jeremiáša (porov. Jer 41). Deuteronómium prísne zakazuje prijať Ammončana do spoločenstva Izraelitov aj po desiatom pokolení (porov. Dt 23,3-6). Achiór v knihe vyznáva vieru vyvoleného národa (porov. 5,5-21), trpí pre ňu (porov. 6,10-13) a stáva sa príslušníkom Božieho ľudu (porov. 14,10).

Hrdinka rozprávania, Judita, vystupuje ako hlboko veriaca žena, ktorá verne zachováva predpisy zákona. So svojimi spoluobyvateľmi sa obracia na Boha chválospevmi (porov. 13,14.17; 15,13-14; 16), prosbami (porov. 6,19; 9,12-14; 13,4-7), modlitbami, pôstom a pokáním (porov. 4,9-12). Odmladi je vdovou a ostáva ňou aj po víťazstve nad Holofernesom (porov. 16,22). Dáva prednosť vdovskému stavu pred manželstvom, čo je úplne nový postoj v porovnaní s bežnými názormi Starého zákona.

Spôsob, ktorým Judita víťazí nad Holofernesom, teda lesť, zvodnosť a vraždu treba vysvetľovať podľa vtedajšej vojenskej stratégie a taktiky a podľa starozákonného princípu zákona odvety. Ten, čo chcel zviesť Izrael, je sám zvedený a oklamaný. Judita je len nástrojom Božej spravodlivosti. Boh vyslobodzuje ľud prostredníctvom ľudí, ktorí konajú po ľudsky a používajú ľudské prostriedky. Autor knihy, verný literárnemu druhu, o ktorom svedčia mnohé biblické texty (porov. Gn 27,1-25; 34,13-29; 37,32-34 a iné), nevyslovuje morálny úsudok o Juditinom konaní.