Úvod do Knihy múdrosti

1. Názov, autor, jednotný ráz a cieľ knihy

1.1. Názov. V starých gréckych kódexoch má kniha nadpis Šalamúnova múdrosť (Sofía Salomónos). Pod týmto titulom sa uvádza aj v starolatinskom a sýrskom preklade, kým vo Vulgáte a v Novej Vulgáte má názov Kniha múdrosti (Liber Sapientiae). Patrí medzi deuterokánonické spisy didaktických kníh Starého zákona. V Septuaginte sa uvádza medzi Knihou Jób a Knihou Sirachovcovou, vo Vulgáte a v Novej Vulgáte medzi Piesňou piesní a Knihou Sirachovcovou.

1.2. Autor. Jej autorstvo sa pripisuje kráľovi Šalamúnovi, ktorého biblická tradícia pokladá za najväčšieho »mudrca« (porov. 2 Krn 1,12; 1 Kr 3,12). Ide však o literárnu fikciu ako v prípade Knihy prísloví, Kazateľa a Piesne piesní. Po grécky ju napísal anonymný helenistický Žid žijúci v Egypte, pravdepodobne v Alexandrii, centre helenizmu a židovskej diaspóry. Svedčí o tom najmä skutočnosť, že dobre pozná grécko-helenistickú kultúru (reč, filozofiu, náboženstvo, inštitúcie atď.), že používa Bibliu v gréckom preklade Septuaginty, že má veľký záujem o Egypt atď. Knihu napísal niekedy v r. 80-30 pred Kr. Kniha múdrosti je teda najmladším spisom Starého zákona. Privádza čitateľa priamo na prah novozákonných spisov.

1.3. Jednotný ráz spisu. Kniha múdrosti na prvý pohľad pôsobí dojmom, že je kompiláciou viacerých spisov. Rozličnosť tém, štýlu a literárnych druhov by nasvedčoval tomu, že kniha je dielom viacerých autorov. Na základe týchto znakov biblisti vypracovali niekoľko hypotéz o pôvode a definitívnej redakcii spisu. Spomenieme z nich iba dve. Podľa jednej mienky boli hlavy 1 – 5 pôvodne napísané po hebrejsky a autor hláv 6 – 19 ich preložil do gréčtiny. Podľa druhej hypotézy bolo celé dielo napísané po grécky, ale hlavy 11 – 19 pochádzajú od iného autora. Dnes sa však presadzuje pravdepodobnejší názor, že kniha pochádza od jedného autora. Svedčí o tom ten istý obsah a cieľ knihy, tie isté výrazy a myšlienkový postup, záľuba autora v protikladoch a v poučných prirovnaniach a v úsilí o krásu reči a rétorický štýl.

1.4. Cieľ knihy. Kniha bola napísaná pre Židov v diaspóre, vystavených škodlivému vplyvu filozoficko-náboženských prúdov v helenistickom prostredí, aby ich posilnila vo viere. Autor používa výrazy a pojmy gréckej filozofie a so zreteľom na helenistickú mentalitu podáva relektúru a reinterpretáciu predchádzajúcich starozákonných textov. Preto možno Knihu múdrosti právom definovať »pokus o dialóg s gréckou kultúrou«. Nejde tu však o syntézu gréckej filozofie a židovskej viery tak, ako sa o to neskôr vo svojich dielach usiloval najväčší židovský filozof staroveku Filón Alexandrijský (asi 20 pred Kr. – 50 po Kr.). Autor Knihy múdrosti ostáva úplne verný viere a biblickej špiritualite Izraela, ale zároveň má odvahu nadviazať »ekumenický« dialóg s pohanmi a predstaviť im židovské náboženstvo v kategóriách ich myšlienkového sveta. Knihu múdrosti možno právom pokladať za vrcholné dielo sapienciálnej literatúry Starého zákona.

2. Obsah a rozdelenie knihy

2.1. Obsah. Po výzve nadobudnúť si múdrosť (1,1-15) autor ju predstavuje ako ľudskú čnosť, ktorá vedie človeka k bohabojnému a nábožnému životu (1,16 – 5,23). V sérii výstižných obrazov konfrontuje protikladnú životnú situáciu spravodlivých a bezbožných a vo svetle Božieho súdu poukazuje na ich konečné osudy: na odmenu spravodlivých a na trest ich prenasledovateľov. Potom ospevuje múdrosť ako bytosť (6,1 – 9,18), ktorá má Božie vlastnosti a je prostredníkom medzi Bohom a svetom (porov. najmä 7,22 – 8,1). Pritom poukazuje na jej pôvod, podstatu a činnosť, ale aj na prostriedky, ktorými ju možno získať. Nakoniec (10,1 – 19,21) na siedmich protikladných príkladoch ilustruje Božiu múdrosť, ktorá ako Božia prozreteľnosť zasiahla do dejín spásy izraelského národa, najmä pri zázračnom vyslobodení Izraela z Egypta.

2.2. Rozdelenie knihy. Knihu múdrosti možno podľa obsahu rozdeliť na tri časti:

  1. Múdrosť a ľudský osud (1,1 – 5,23):
    1. Výzva k spravodlivosti (1,1-15)
    2. Zmýšľanie a zaslepenosť bezbožných (1,16 – 2,24)
    3. Osudy dobrých a zlých (3,1 – 5,23).
  2. Oslava múdrosti: jej pôvod, podstata a činnosť (6,1 – 9,18):
    1. Výzva ku kráľom (6,1-21)
    2. Šalamún ako učiteľ múdrosti (6,22 – 8,1)
    3. Múdrosť darovaná Šalamúnovi (8,2 – 9,18).
  3. Božia múdrosť v dejinách Izraela (10,1 – 19,21):
    1. Múdrosť už od stvorenia človeka chráni dobrých a tresce zlých (10,1 – 12,27)
    2. Nerozumnosť a zloba modlárstva (13,1 – 15,19)
    3. Mimoriadne pôsobenie múdrosti pri vyslobodení Izraelitov z Egypta (16,1 – 19,21).

Záverečný chválospev (19,22).

3. Literárny druh

Na rozdiel od Knihy prísloví a Knihy Sirachovcovej je Kniha múdrosti dôkladne koncipovaným, logicky rozvrhnutým dielom. Má všetky charakteristické prvky literárnych a štylistických foriem sapienciálnej literatúry, ale od desiatej a ešte viac od šestnástej hlavy sa autor systematicky a dôsledne drží literárneho druhu, ktorý je známy pod menom midráš (hebr. = výklad, výskum). Je to metóda židovského výkladu a relektúry Biblie, ktoré sa začali uplatňovať v období po babylonskom zajatí. Midráš je aktualizačný výklad Biblie, zameraný na súčasnú situáciu a poväčšine má homiletický charakter.

V súlade s princípmi midráša sa autor Knihy múdrosti neuspokojuje s jednoduchým opísaním udalostí, ktoré sa stali pri vyslobodení Izraelitov z Egypta, ale sa usiluje vystihnúť ich hlboký teologický a morálny význam. V tejto snahe však často okrášľuje podanie niektorých biblických udalostí novými literárnymi motívmi (porov. napr. 17,17-20; 18,1-2.15-16; 19,9), alebo ich dramatizuje, aby urobili väčší dojem a nadobudli hlbší náboženský význam (porov. napr. 17,3-6.9; 18,12; 11,11-13; 17,8.18.20; 18,17-19; 16,27-29). Inokedy zas eliminuje, prípadne modifikuje všetko, čo by mohlo kompromitovať Božiu dobrotu alebo dobré meno vyvoleného národa, ako napr. tvrdenie, že Boh, podľa Knihy Exodus, zatvrdil faraónovi srdce, alebo že vyvolený ľud reptal na púšti. Ale aj vtedy, keď uvádza biblickú udalosť presne, neraz ju interpretuje v tom zmysle, ktorý lepšie slúži alebo vyhovuje jeho plánu. Takýto voľný výklad je zjavný predovšetkým v siedmich protikladne paralelných textoch (11,5-14; 16,1 – 19,9), v ktorých autor vyzdvihuje rozdielny osud Egypťanov a Izraelitov, o ktorom Kniha Exodus nehovorí nič (porov. napr. protiklad kobyliek a medeného hada v 16,5-15, ľadovca a manny v 16,16-29 atď.). Tento spôsob výkladu uvedených udalostí vychádza z hlbokej náboženskej pravdy, ktorú chce autor osobitne vyzdvihnúť: Boh je zásadne milosrdný, vždy dáva možnosť obrátiť sa a k trestu siaha iba v prípade, keď je k tomu prinútený (porov. 11,21 – 12,22), ale svojmu národu zvyčajne prejavuje mimoriadnu starostlivosť a dobrotu.

Midráš sa zakladá na presvedčení, že všetky udalosti opísané v Biblii majú náboženský a mravný zmysel, ktorý treba touto metódou z textu vyvodiť a primerane vyjadriť. Cieľom midráša je teda aktualizovať biblické texty a fakty dejín spásy so zreteľom na súčasné pomery a životnú situáciu ľudí a spoločnosti, na ich aktuálne problémy, potreby a pod. A Kniha múdrosti v 11. – 19. hl. podáva typický príklad starozákonnej midrášskej relektúry spásnych udalostí, opísaných v Knihe Exodus.

4. Náboženská náuka Knihy múdrosti

Z náukového hľadiska je Kniha múdrosti medzníkom v dejinách Božieho zjavenia. Ako posledný spis Starého zákona je už prípravou na novozákonné zjavenie, najmä úvahou o tom, čo Boh urobil a povedal v priebehu dejín spásy. Autor Knihy dáva jasnú odpoveď na mnohoraké otázky, ktoré vyvinutá helenistická kultúra a náboženské prenasledovanie kládli nábožnému Židovi, aby ho posilnil vo viere a vlial mu novú nádej do budúcnosti. Z teologického hľadiska treba vyzdvihnúť, že kniha prináša viacero nových pojmov o Bohu, ale jej špecifikom je prehĺbená náboženská koncepcia múdrosti a vyvinutejšia náuka o budúcom živote človeka.

4.1. Náuka o Bohu. V Knihe múdrosti má náuka o Bohu podstatné znaky izraelskej tradície a viery: je všemohúci, Stvoriteľ a Pán sveta, ľudstva i jednotlivého človeka (porov. 16,24-29; 19,6-21). Proti tvrdeniu nevercov, ktorí negujú existenciu Boha – ich ateizmus je skôr praktický ako teoretický –, autor poukazuje na Boha zmluvy, ktorý ustavične zasahuje do dejín a stará sa o svoj ľud i o jednotlivca (porov. 3,1 – 4,19). Autor v knihe s osobitným dôrazom vyzdvihuje niektoré charakteristické Božie vlastnosti: Boh je nekonečne múdry (11,20), nanajvýš dobrý, preto miluje všetky svoje stvorenia, ale on je najmä priateľom človeka, a preto chce len jeho dobro. On spravodlivo odmeňuje a tresce ľudské činy (porov. 4,20 – 5,23; 11,1-5), ale vždy je ku všetkým dobrotivý a zhovievavý, aby tak priviedol hriešnika k obráteniu a každého človeka vychoval pre ľudomilnú činnosť (porov. 11,17 – 12,22).

V polemike s modlárstvom autor poukazuje zvlášť na dve jeho formy: na uctievanie prírodných síl a na uctievanie modiel. V prípade modloslužby pri prírodných javoch (porov. 13,1-9) autor odsudzuje mylné nazeranie na prírodu a tvrdí, že človek môže z pozorovania veľkosti a krásy obdivuhodných Božích diel svojím rozumom poznať ich pôvodcu, Boha Stvoriteľa. Sú teda dve cesty, ktorými sa Boh zjavuje človeku, ale aj ktorými človek môže prísť k poznaniu Boha: zjavenie (porov. 14,4) a stvorené veci (porov. 13,1). Uctievanie modiel, či už vykresaných (porov. 13,11 – 14,2) alebo urobených z hliny (15,7-13), nie je pôvodnou, ani trvalou formou náboženstva. V Knihe múdrosti ako aj v Knihe Genezis sa vskutku učí, že monoteizmus (jednobožské náboženstvo) je pôvodnou a najstaršou formou náboženstva. Polyteizmus (mnohobožstvo) je aberáciou prvotného náboženstva, a teda je odsúdený na zánik (porov. 14,13). Podľa autora Knihy múdrosti treba pôvod modlárstva hľadať v zbožňovaní predčasne zomretých detí (porov. 14,15-16) a v kulte panovníkov, podporovanom ambíciami umelcov (porov. 14,17-20). Modloslužba a odpad od viery v pravého Boha prináša vždy so sebou mravný úpadok jednotlivca i spoločnosti (porov. 14,21-27). Ale Boh zasiahne súdnym a trestným zákrokom a navždy urobí koniec každej forme modlárstva (porov. 14,11).

4.2. Náuka o múdrosti. (Všeobecne o múdrosti pozri Poučné, sapienciálne knihy SZ na s. 788). Božia vlastnosť, ktorú autor Knihy najviac zdôrazňuje, je múdrosť. Ide o múdrosť, o ktorej hovorí aj Kniha prísloví (porov. 8,1 – 9,6) a Kniha Sirachovcova (porov. hl. 24), ale tu náuka o múdrosti dosahuje najvyšší stupeň vývinu. Autor opisuje vzletnými obrazmi a výrazmi jej pôvod a prirodzenosť (porov. 7,25-26) i jej intímny vzťah k Bohu (porov. 8,3-4; 9,4). Vyzdvihuje jej stvoriteľskú činnosť (porov. 7,21; 8,5-6; 9,2.9), jej všadeprítomnosť (porov. 7,23-24), vševedúcnosť (porov. 7,23; 8,4) a všetko riadiacu prozreteľnosť (porov. 8,1). Osobitne zdôrazňuje jej lásku k ľuďom (porov. 1,6; 7,23) a starostlivosť o nich (porov. 6,12-16), ale najmä jej spásne činy v dejinách Izraela (porov. 10,1 – 11,3).

Ako jasne vidno, autor pripisuje tieto vlastnosti Božej múdrosti zosobnenej, personifikovanej múdrosti. Ide tu len o literárny, čiže o básnický obrat, alebo autor naozaj chápal múdrosť ako osobitnú a samostatnú skutočnosť, rozdielnu od Boha, teda ako Božiu osobu? Dnes takmer všetci biblisti pokladajú personifikáciu múdrosti za štylistický postup. Autori sapienciálnej literatúry Starého zákona vskutku neboli filozofi, ktorí by špekulovali o Božej prirodzenosti, ale moralisti, ktorí sa usilovali podať náboženskú náuku v básnickej reči. Tento fakt má ďalekosiahly význam. Ak nemáme stále na zreteli celkový biblický kontext a zásadne praktický cieľ ich spisov, ako aj poetický ráz ich štýlu, oplývajúci obrazmi a malebnými ťahmi, riskujeme nesprávne pochopenie ich posolstva. Preto pri výklade týchto, ale aj iných biblických textov, musíme dávať veľký pozor, aby sme ich nevykladali v kategóriách neskoršej systematickej teológie a tak nestratili pravý zmysel toho, čo nám v nich chce Boh ľudskou rečou povedať.

Pre Grékov bola múdrosť predovšetkým cestou k poznaniu a k uctievaniu božstva. Pre autora knihy je ona Božím zjavením, ktoré sa uskutočňuje v dejinách Izraela a v stvorených veciach. Lepšie povedané, ona svedčí o nekonečnej Božej láske, ktorá „všetko riadi najlepšie“ (8,1). V tomto zmysle je múdrosť skôr predobrazom Božej milosti, ktorá vrcholí v Ježišovi Kristovi. Vskutku, múdrosť prebýva v dušiach svätých (porov. 1,4; 7,27), je podobná Pánovmu duchu (porov. 1,4-7; 9,17) a je pokladom, ktorým človek nadobúda priateľstvo s Bohom (porov. 7,14.28). Múdrosť je aj zárukou zachovávania Božieho zákona a privádza človeka k blaženej nesmrteľnosti (porov. 6,17-20; 8,17). Keďže je Božím darom, treba o ňu prosiť v modlitbe (porov. 7,7; 9,1-18).

Dôležitou črtou náuky o múdrosti je jej univerzálny charakter. Dar múdrosti nie je totiž rezervovaný iba pre Izrael, lebo všetky národy sú povolané, aby ju hľadali a osvojili si ju (porov. výzvu ku kráľom v 6,1-21). V takomto rámci autor chápe osobitné poslanie vyvoleného národa v dejinách: je nástrojom Božej prozreteľnosti, aby rozšíril do celého sveta tú špecifickú múdrosť, ktorú mu Boh dal vo forme Zákona (porov. 18,4). Zákon je v pravom zmysle slova Božou múdrosťou, lebo ako učenie a norma života vedie človeka k priateľstvu s Bohom a k neporušiteľnému životu (porov. 6,17-20; 8,17).

4.3. Nesmrteľnosť spravodlivých. Najdôležitejším a novým učením Knihy múdrosti je odpoveď na záhadné a mučivé otázky, ktoré boli hlavnou témou, ostali však nevyriešeným problémom v Knihe Jób: prečo spravodlivý človek na tomto svete trpí a umiera bez odmeny? Učením, že „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť“ (2,23), autor vlieva blaženú nádej všetkým spravodlivým. Verné duše budú žiť aj po telesnej smrti spojené s Bohom v pokoji a v šťastí bez konca a v čase Navštívenia alebo Súdu dostanú zaslúženú odmenu (porov. 2,22; 3,1-9; 4,7-14a; 5,15-23). Prízvukovaním priority a nesmrteľnosti duše autor prezrádza, že je pod vplyvom gréckeho myslenia. Zdá sa však, že v niektorých textoch je implicitne zahrnutá aj náuka o zmŕtvychvstaní tela (porov. najmä 3,75,15-16), ktorú výslovne učí Kniha proroka Daniela (porov. 12,2-3) a Druhá kniha Machabejcov (porov. 7,9). Autor charakterizuje budúcu odmenu duší spravodlivých dvoma typicky gréckymi slovami: „nesmrteľnosť“ (athanasía, porov. 1,15; 3,4; 4,1; 8,17; 15,3) a »neporušiteľnosť« (aftarsía, porov. 2,23; 6,18-19). Ide však o »blaženú« nesmrteľnosť, ktorá nie je logickým záverom vyvodeným z duchovnej podstaty duše v zmysle platónskej filozofie, ale čírym Božím darom. Boh dáva tento dar iba spravodlivým, kým hriešnikov ponecháva v podsvetí (biblický šeól), ktoré však už nie je záhrobím všetkých mŕtvych bez rozdielu, ale stáva sa »miestom« zatratenia hriešnikov (porov. 4,18-19).

Takýto rozdielny osud mŕtvych autor opisuje v hl. 3 – 4 sériou protikladov, v ktorých na jednej strane približuje obraz blaženého posmrtného života spravodlivých (porov. 3,1-9; 3,13-15; 4,1-2; 4,7-16) a na druhej smutný osud hriešnikov (porov. 3,10-12; 3,16-19; 4,3-6; 4,17-20). Piata hlava je potom grandióznou scénou súdu, alebo lepšie »samoodsúdenia« hriešnikov. Významné je, že odmenu spravodlivého ilustruje životnými situáciami, ktoré sú v protive s tradicionálnym biblickým zázemím (porov. napr. Gn 25,21; Iz 47,9). Ak totiž neplodná žena a eunuch, ktorých v starom Izraeli pokladali za »suchý konár«, boli za svojho pozemského života verní a spravodliví, dostanú skvelú odmenu a utešený údel v Pánovom chráme (porov. 3,13-15). Podobne aj spravodlivý, ktorý zomrel predčasne a podľa teórie pozemskej odplaty bol považovaný za zlorečeného, v Knihe múdrosti je oslavovaný ako Boží miláčik (porov. 4,7-16). Aj umelecké znázornenie súdu v 5. hlave treba vždy chápať v duchu originality autora. Obžaloba hriešnikov nemá ráz vonkajšieho, súdneho pojednávania, ale prýšti z vedomia vlastnej viny a z trpkej autokritiky (porov. 5,3-13). Hryzenie svedomia ostáva aj v ich záhrobnom živote mučivým nástrojom ich trestu a ortieľom osobného zatratenia. Slovom, posmrtná odmena a trest človeka sú iba logickým záverom jeho slobodnej voľby v konaní dobra alebo zla počas jeho pozemskej existencie.

5. Vplyv Knihy múdrosti na novozákonnú teológiu

I keď sa Kniha múdrosti nedostala medzi spisy židovského kánona, prvotná kresťanská Cirkev ju hneď prijala ako Bohom inšpirovanú starozákonnú knihu. Autori Nového zákona ju síce ani raz výslovne necitujú, mala však nepopierateľný vplyv na Pavlovu a Jánovu teológiu, najmä na kristológiu.

5.1. Vplyv Knihy múdrosti na Pavla. Pavlov opis pohanov v Rim 1,18-32 – čo do štruktúry i obsahu (vzťah medzi modloslužbou, mravným úpadkom a Božím trestom) – z teologického hľadiska pripomína v mnohom podobný text Múd 13 – 14. V tomto kontexte autor Knihy múdrosti hovorí o možnosti (porov. 13,5), kým Pavol o skutočnosti poznania božskej bytosti zo stvorených vecí (porov. Rim 1,21). Ďalej Pavlovo učenie o Božej láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti, ktorá chce priviesť človeka k pokániu (porov. Rim 2,4), pripomína paralelné texty Knihy múdrosti (porov. 11,23.26; 12,2.10.19). Takisto výroky o absolútnej Božej moci (porov. Rim 9,20Múd 12,12), ilustrované príkladom hrnčiara (porov. Rim 9,21Múd 12,12), poukazujú na ich vzájomný vzťah.

Aj Pavlova kristológia je poznačená vplyvom Knihy múdrosti. Pavol nazýva Ježiša Krista „Božia múdrosť“ (1 Kor 1,24.30) a definuje ho „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), tak ako múdrosť je „obrazom Božej láskavosti“ (Múd 7,26). Podobne autor Listu Hebrejom vyhlasuje, že Boží Syn je „odblesk Otcovej slávy“ (1,3), čo autor Knihy tvrdí o múdrosti, ktorá je „odblesk svetla večného“ (7,26).

5.2. Vplyv Knihy múdrosti na Jána. Tu je azda jej vplyv ešte markantnejší. Nie je nadsádzkou tvrdenie, že táto Kniha dala podnet k stati, v ktorej Jánovo evanjelium opisuje vzťah Slova s Bohom Otcom a s ľuďmi. Heslovite uveďme najvýznamnejšie styčné body obidvoch spisov:

intímne spoločenstvo múdrosti s Bohom (porov. Múd 8,3; 9,4),

intímna jednota Slova od večnosti s Bohom (porov. Jn 1,1.18);

funkcia múdrosti pri stvorení (porov. Múd 7,21; 8,6; 9,1.9),

Slovo a stvorenie sveta (porov. Jn 1,3.10);

múdrosť pozná všetko (porov. Múd 8,4; 9,9; 10,11.17),

Syn pozná Otcove úmysly (porov. Jn 5,20);

múdrosť a láska Boha k ľuďom (porov. Múd 7,23; 11,24.26),

láska Boha k ľuďom v Synovi (porov. Jn 3,16-17);

Boh miluje toho, kto miluje múdrosť (porov. Múd 7,28),

Otec miluje toho, kto miluje Syna (porov. Jn 14,23; 16,27).

Celkove možno povedať, že Jánove spisy chápu dejiny sveta tak ako Kniha múdrosti, čiže ako ustavičný boj medzi svetlom a tmou, medzi životom a smrťou, ale vždy s istotou, že nakoniec, napriek zdanlivým úspechom síl temna, určite zvíťazí svetlo!

* * *

Kniha múdrosti, už na prahu kresťanstva, je naozaj bohatým duchovným prameňom, ktorý vlieva aj do duše dnešného čitateľa veľkú nádej a zdravý optimizmus, ktorý zaručujú jej posledné riadky vo forme hudobnej metafory (porov. 19,18) a táto záverečná oslavná antifóna: „Lebo vo všetkom si, Pane, povýšil a oslávil svoj ľud, neopustil si ho, ale vždy a všade si mu pomáhal“ (19,22). No tento »Boží ľud« už nie je len Izrael starej zmluvy, ale všetci spravodliví, ktorí milujú Božiu múdrosť, pravdu a spravodlivosť.