Mit brennender sorge
(nem. S úzkostlivou starosťou)
Encyklika pápeža Pia XI.
o postavení Katolíckej cirkvi v Nemecku

Dané vo Vatikáne na Smrtnú nedeľu 14. marca 1937.

Pius XI.

Nápadne podobná formálna štruktúra, s akou sa môžeme stretnúť v predošlom dokumente Non abbiamo bisogno, charakterizuje aj ďalšiu encykliku Pia XI., tentokrát namierenú proti nemeckému nacizmu a adresovanú priamo nemeckým katolíkom v ich rodnom jazyku. Pápež aj tu – len štyri roky po uzatvorení konkordátu s Nemeckou ríšou … – cíti povinnosť reflektovať na najvyššej úrovni svojho magistéria napätia a stupňujúci sa tlak proti Cirkvi, jej predstaviteľom a štruktúram. Evanjeliovým podobenstvom o kúkoli (Mt 13) Pius XI. vysvetľuje, prečo až dosiaľ Cirkev v Nemecku i sám Vatikán postupovali zdržanlivo voči zrejmým útokom zo strany hitlerovského režimu. Zároveň však toto podobenstvo poukazuje aj na to, že povestný "pohár trpezlivosti" sa už prelial. Popri tomto konštatovaní a vysvetlení postoja Cirkvi dominuje v encyklike úsilie varovať veriacich v Nemecku pred podľahnutím veľmi dôkladne premyslenej propagande nacizmu ako takého (teda nielen vo vzťahu k Cirkvi).

Kritika na adresu nemeckého režimu je v mnohom podobná tej, ktorú nachádzame v encyklike namierenej proti talianskemu fašizmu. Avšak pribúda tu osobitný prvok, a to odsúdenie nacistickej mentality ako novopohanskej modloslužby, keďže táto ideológia povyšuje rasu a národ na najvyššiu normu všetkých ostatných, dokonca aj náboženských hodnôt.

Práve tu sa sústreďuje propaganda, ktorá sa usiluje v tradične veľmi silno kresťanskom nemeckom národe zväčša nepostupovať proti Cirkvi priamo konfrontačne, ale oslabovať jej vplyv tak, že kľúčové pojmy kresťanského náboženstva sa začínajú používať najprv v čiastočne odlišnom a až postupne v celkom inom význame, čo pozvoľna vnáša zmätok do komunikácie, ba do samotného vnímania kresťanstva a jeho viery. Cieľom tejto propagandy je vytvoriť akési alternatívne náboženstvo, založené na viere v nadradenosť nemeckého národa, a cestou tradičných náboženských pojmov získať preň veriacich kresťanov. Preto ústredná časť encykliky je venovaná práve tejto téme a Pius XI. sa usiluje očisťovať vieru v Boha, v Krista a v Cirkev od týchto pojmologických deformácií, a to aj konkrétnym vymenovaním a dôkladným upresnením niektorých takto zdeformovaných pojmov.

Za povšimnutie stojí táto pápežova pozornosť, venovaná identifikovaniu hlavnej cesty nacistickej propagandy, namierenej proti Cirkvi, keďže tento model – ako môžeme s odstupom času konštatovať – s porážkou nacizmu nezanikol, ale v rôznych podobách pretrváva, či už ako jeden z neskorších nástrojov komunizmu, alebo všeobecne relativizmu.

Aktuálnosť si zachováva aj pápežovo nevyhnutné zakotvenie morálky vo viere. Ateizmus nekladie pevné predpoklady pre trvácny mravne usporiadaný život, pretože v ňom absentuje zásadný aspekt morálnej zodpovednosti voči komusi/čomusi transcendentnému, čiže presahujúcemu čisto ľudský a imanentný horizont. Konkrétne tu potom Pius XI. vystavuje kritike nacionalistické aplikácie pravidla, podľa ktorého "účel svätí prostriedky", keďže toto pravidlo je v zásadnom rozpore s kresťanskou morálkou.

Vyústenie encykliky tvoria výzvy k niektorým kategóriám nemeckého ľudu: k mládeži, ku kňazom a rehoľníkom a k verným laikom. Úsilie každého totalitného režimu je prioritne zamerané na získanie mladej generácie na svoju stranu, a preto sa vždy zameriava na vytrhnutie detí z rodinnej výchovy a jej podrobenie rôznym formám štátnej indoktrinácie. Je preto pochopiteľné, že pápežova výzva sa na prvom mieste obracia práve na mládež a nachádzame v nej aj veľmi silné slová odsúdenia pokusov o takúto deformáciu, používané v dejinách Cirkvi len v tých najkritickejších chvíľach hroziaceho či existujúceho rozkolu vo viere.

Záver encykliky vyznieva ako prejav starosti milujúceho otca, avšak ešte viac tu rezonuje múdrosť historického nadhľadu, ktorá vedie pápeža k viere, že aj toto obdobie prenasledovania je len dočasné a poslúži na očistenie viery, súdržnosti a duchovnej obrody Cirkvi.