Princíp subsidiarity, s takou naliehavosťou formulovaný v encyklike Quadragesimo anno, mal varovať spoločnosť pred požiadavkou príliš silného štátu ako protiváhy voči situáciám hospodárskej krízy, do ktorých privádza jednotlivé krajiny zdeformovaný kapitalizmus.

Žiaľ, táto myšlienka vôbec nebola neopodstatnená a situácia v pápežovom rodnom Taliansku ho prinútila takmer vzápätí vydať dokument, ktorý už svojou formou púta zaslúženú pozornosť. Navzdory zvyklostiam je totiž encyklika publikovaná nie v latinskom, ale priamo v talianskom jazyku, o čom svedčí dokonca i jej názov. Pápežov zámer je zrejmý: túži osloviť priamo a bezprostredne taliansky ľud a varovať ho pred fašizmom, najmä pred jeho mentalitou.

Dokument prichádza len dva roky po podpísaní konkordátu medzi Talianskou republikou a Svätou stolicou a jeho ostrý tón je aj v tomto kontexte pozoruhodný. Cirkev je však veľmi citlivá na niektoré konkrétne prejavy totalitarizácie moci, akým je napr. úsilie štátu o zásahy do rodinnej výchovy s cieľom získať pre svoju ideológiu najmä mladú generáciu.

Zdá sa, že poslednou „kvapkou“, ktorá preliala pohár pápežovej trpezlivosti, bolo násilné rozpustenie mládežníckych spoločenstiev Katolíckej akcie a najmä spôsob, akým sa uskutočnilo. Istotne, v úsilí zmanipulovať mládež bola pre fašistický režim práve táto organizácia prekážkou, ktorú bolo treba odstrániť. A práve v tejto konfrontácii sa celkom zjavne ukázala pravá tvár a metódy totalitného režimu.

Pápež dokázal z toho a z ďalších konkrétnych prejavov abstrahovať podstatu a vyčíta fašizmu polarizáciu spoločnosti medzi štát a jednotlivca (zlikvidovaním siete všetkých prirodzených spoločenských medzičlánkov) a úsilie o „pohltenie“ človeka aj za cenu jeho slobody, priam pošliapanie princípu subsidiarity.

Napriek tomu, že fašistický režim chcel spolitizovať pôsobenie Cirkvi (jej asociácií), práve tým ospravedlňoval prenasledovanie. Pius XI. jasne poukazuje na to, že podstata konfliktu je v celkom inej oblasti: „Boj, ktorý sa teraz odohráva, nie je politický, ale náboženský a morálny, výslovne náboženský a morálny.“

Aj preto sa tu v súvislosti s koexistenciou Cirkvi a totalitného štátu (vyžadujúceho od svojich občanov prísahu vernosti) Pius XI. zásadne vyjadruje za právo na výhradu vo svedomí. Ba práve tu sa usiluje osloviť aj prívržencov vládnucej strany a jej ideológie, hlásiacich sa ku Katolíckej cirkvi, aby si uvedomili, že ak chcú skutočne slúžiť dobru, nemôžu konať proti svojmu svedomiu. Aj keď sa teda pápež stavia ostro proti praktikám fašistického režimu, v skutočnosti vidí za ním jednotlivé osoby, ktorým podáva ruku, aby opäť našli cestu k Pravde.