Úvod do Knihy proroka Ozeáša

1. Kniha, osoba a účinkovanie proroka

1.1. Kniha je prvý prorocký spis v poradí dvanástich, tzv. menších prorokov tak v hebrejskej Biblii, ako aj v Septuaginte a vo vydaniach Vulgáty i Novej Vulgáty. Je zbierkou rečí a výrokov, ktorými Ozeáš ústne napomínal, učil a vyzýval obyvateľov Izraelského kráľovstva, aby sa obrátili. Zozbierali ich jeho súčasníci. Neskôr k nim pridali niektoré aktualizačné dodatky proti Júdskemu kráľovstvu (porov. 1,7; 4,15; 5,5; 6,11; 8,14; 12,1). Dnešná forma Knihy je teda výsledkom dlhšieho kompilačného a redakčného procesu.

1.2. Ozeášova osoba. O Ozeášovi (hebr. Hóšéa = »Jahve vyslobodil, spasil«), synovi Beeriho (porov. 1,1), vieme iba to, čo sa o ňom hovorí v Knihe jeho proroctva. Ale aj keď je v nej hodne autobiografických údajov, pre symbolický charakter a význam tohto materiálu nemožno na jeho podklade zrekonštruovať prorokovu osobnosť a detaily jeho života. Možno sa však z Knihy veľa dozvedieť o jeho životnom prostredí, ktoré je dôležitým činiteľom na pochopenie jeho posolstva. Určite sa narodil a pôsobil v Izraelskom (Severnom) kráľovstve, ktoré on niekedy označuje aj menom Jakub (porov. 12,3) alebo Efraim (porov. 4,17). Svedčia o tom viaceré skutočnosti: dobre pozná územie Izraelského kráľovstva (porov. 5,8-9; 6,8-9), ako aj politické pomery (porov. 5,13; 7,11; 8,9-10; 14,4) a náboženské tradície Izraela (porov. 2,17; 12,14-15; 13,4-5). Pôsobil asi v rokoch 750-725 pred Kr., teda v časoch politického zmätku a nábožensko-mravného úpadku Izraelského kráľovstva. Pravdepodobne neprežil jeho zánik, ktorý bol spečatený dobytím hlavného mesta Samárie r. 722/1 pred Kr.

1.3. Účinkovanie proroka. Čas, v ktorom Ozeáš účinkoval, bol z politického hľadiska obdobím, keď sa Asýria stala na Blízkom východe prvou veľmocou, rozšírila svoju nadvládu nad drobnými kráľovstvami Aramejčanov, nad mestami Fenície a Filištíncov a začala ohrozovať Izraelské kráľovstvo. Väčšia časť Ozeášových prorockých výrokov je výstrahou pred týmto asýrskym nebezpečenstvom, aby upozornil Izrael na vážnosť politickej a sociálnej situácie, ale najmä na potrebu opravdivého obrátenia. Prorok predovšetkým odsudzuje hlbokú mravnú skazu (porov. 4,1-2; 6,7-10; 7,1) a sociálnu nespravodlivosť, najmä u vládnucich predstaviteľov. Koreňom tohto všeobecného úpadku a príčinou všetkého zla bola náboženská nevera Izraela a jeho kompromis s kanaánskou modloslužbou, ktorá ho zvádzala klaňať sa aj pohanským božstvám plodnosti a úrodnosti popri Pánovi. Ozeáš sa rozhodne postavil proti tomuto nerozumnému kompromisu a zdôrazňoval, že iba Jahve, a nie Baal, dáva požehnanie a zaručuje úrodnosť ich krajine (porov. 2,7-11.23-25; 14,6-9). Keďže s kultom Baala boli takmer vždy spojené sexuálne výstrednosti a prostitúcia, Ozeáš porovnáva modloslužbu s manželskou nevernosťou a cudzoložstvom (porov. 3,1; 5,3-4; 6,10; 9,1). On však musel nevernosť Izraela voči Jahvemu nielen ohlasovať, ale aj predstaviť symbolickým konaním, ktoré súviselo s jeho osobným manželstvom.

2. Prorokovo manželstvo a jeho symbolizmus

2.1. Ozeášovo manželstvo. Stať Ozeášovho proroctva o prorokovom manželstve (porov. hl. 1 - 3) bola z hľadiska biblickej hermeneutiky vždy predmetom živých diskusií biblistov. Z viacerých ťažko riešiteľných problémov treba aspoň predbežne odpovedať na dve naliehavé otázky. Prvá: Ide v texte o skutočné Ozeášovo manželstvo, alebo je to len prorokova alegorická fikcia? Druhá: Hovorí celá stať o jednom a tom istom manželstve Ozeáša s Gomerou, alebo je v 3. hl. reč o jeho novom manželstve s inou ženou?

Exegéti sa všeobecne zhodujú v názore, že Ozeášovo manželstvo nie je literárnou fikciou, ale skutočným manželským zväzkom, ktorý symbolicky a názorne zobrazuje Jahveho vzťah k nevernému izraelskému ľudu. Táto analógia s Izraelom (porov. 3,1) vedie tiež k predpokladu, že Ozeáš sa musel zmieriť s Gomerou, aby tak naznačil, že Jahve opäť prijme zavrhnutý Izrael k sebe. Teda v 3. hl. sa hovorí o tom istom manželstve proroka, o ktorom je reč v 1. hl., aby tým názornejšie vynikla a silnejšie zapôsobila nekonečná láska Jahveho k nevernému národu, ktorej viditeľným znamením je hrdinská láska Ozeáša k nevernej manželke. Slovom, témou prvej hlavy je nevernosť Izraela, kým námetom tretej hlavy je trvalosť a vernosť lásky Jahveho k národu i napriek jeho modloslužbe.

2.2. Symbolizmus prorokovho manželstva. Ozeášovo manželstvo je teda symbolickým úkonom - ako napr. Jeremiášov celibát (porov. Jer 16,1-4) alebo Izaiášova nahota (porov. Iz 20,1-6) -, ktorého význam v danom prípade komentuje celá Kniha Ozeášovho proroctva. V danom texte je teda Gomer živým a priliehavým symbolom dialektiky láska - nevernosť. Takisto sú aj mená Ozeášových detí (porov. 1,2-9) - podobne ako mená Izaiášových synov (porov. 7,3; 8,3; 10,21) - výrečnými symbolmi posolstva, ktoré Boh sprostredkúva obrazom Ozeášovho manželstva svojmu ľudu. Mená troch prorokových detí sú akoby trojnásobnou obžalobou Izraelovej nevernosti v zachovávaní záväzkov zmluvy s Jahvem (porov. Ex 19 - 24; Joz 24). Na živom tele týchto detí je zhrnutá história modloslužby, odpadu a hriechov vyvoleného ľudu. Meno prvého syna Jizreel [Jezrael] pripomínalo trúchlivú udalosť vyvraždenia Achabovho domu Jehúom (porov. 2 Kr 10,1-11) na rovine a v meste Jizreel (hebr. = »Božie semeno«, t. j. úrodné a požehnané) a súčasne malo byť náznakom trestu a predzvesťou zániku Jehúovej dynastie a celého Izraelského kráľovstva. Menom dcéry Lórucháma (hebr. = »Neomilostená« alebo »Nepoľutovaná«) sa národu naznačovala strata Božej milosti a lásky, kým symbolické meno druhého syna Lóammí (hebr. = "Nie-môj-ľud") stalo sa negáciou klasického výroku, ktorým sa definovala a zvýrazňovala zmluva medzi Jahvem a Izraelom: "Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom" (Lv 26,12; pozri aj Jer 7,23; Ez 11,20; Zach 8,8).

3. Obsah a rozdelenie knihy

3.1. Obsah. Boh povolal Ozeáša za proroka, aby najmä svojím nešťastným manželstvom (porov. hl. 1 a 3) zobrazil neveru Izraela a symbolickými menami svojich detí naznačil pád vládnucej dynastie a celého Izraelského kráľovstva (porov. 1,2-9). V tejto časti knihy sa prízvukuje, že tak ako Ozeáš miluje svoju nevernú manželku, Jahve miluje svoj národ i napriek tomu, že sa mu spreneveril uctievaním pohanských božstiev, najmä Baala (porov. hl. 2). Jahveho súd (porov. 5,8-15; 13,7-8) je prejavom jeho sklamanej lásky. Boh sa však nepoddáva hnevu, ako by urobil človek, ale usiluje sa vyhľadať Izrael a svojím milosrdenstvom a láskou pritiahnuť ho späť k sebe (porov. 2,16-25; 11,8-11). V druhej časti Knihy Ozeáš odsudzuje okázalosť čisto vonkajších kultových obradov a odklon Izraela k modloslužbe (porov. 4,1-5,7) a stavia sa proti Izraelskému kráľovstvu i proti jeho politike a vojenskej moci (porov. 5,13; 7,9-11; 8,4-14; 10,3-4; 12,2), ktoré pokladá za odpad od Jahveho. Prorok vyžaduje, aby Izrael opätoval nesmiernu lásku Jahveho k spreneverenému národu úprimným obrátením, vnútornou oddanosťou a náležitým správaním (porov. 4,1; 5,15; 6,6; 12,7).

3.2. Rozdelenie. Kniha, ako zbierka prorokových rečí, hrozieb a výrokov, ktoré Ozeáš predniesol izraelskému národu v určitých situáciách jeho politického, sociálneho a najmä náboženského života, nie je logicky a organicky usporiadané literárne dielo. Preto je takmer nemožné presne určiť jej vnútornú štruktúru a zachytiť jej myšlienkový postup. Podľa hlavných tém však možno knihu rozdeliť zhruba na dve časti:

  1. Ozeášovo manželstvo a s ním späté proroctvo o vzťahu Jahveho k spreneverenému izraelskému národu (1,1 - 3,5).
  2. Rôzne prorokove reči, ktorými karhá hriechy národa, ohlasuje tresty a sľubuje spásu (4,1 - 14,10[9]).

4. Teologické posolstvo Ozeášovho proroctva

4.1. Symbolizmus manželstva. Obrazom manželského zväzku, jeho kladnej, ale aj zápornej stránky (akou je nevera, cudzoložstvo atď.) Ozeáš prináša nový hermeneutický kľúč na pochopenie vzťahu medzi Bohom a vyvoleným ľudom - i človekom vo všeobecnosti. Tento obraz a symbolický význam manželstva našli neskôr veľkú ozvenu u proroka Jeremiáša (porov. 2,23-24; 3,1; 30,14; 31,22), Ezechiela (porov. hl. 16 a 23) a Deutero-Izaiáša (porov. 50,1; 54,4-7; pozri aj 62,4-5), a je azda i kľúčom na interpretáciu Piesne piesní. Je tiež príznačné, že manželstvo v Novom zákone symbolizuje tajomné spojenie Krista s Cirkvou (porov. Ef 5,25) a že aj sám Ježiš sa prirovnáva ženíchovi (porov. Mk 2,19-20).

4.2. Teológia Božej lásky. Hlavným teologickým učením Knihy proroka Ozeáša je náuka o Božej láske, ktorá je krásne ilustrovaná obrazom nežnej rodičovskej (porov. 6,4; 11,3-4.8) a najmä hrdinskej manželskej lásky. Ľudská láska sa tak stáva zrkadlom lásky Boha k človeku a dôstojnou ľudskou odpoveďou na ňu Bohu, ktorý je Láska. Základnou a charakteristickou črtou Ozeášovej predstavy o Bohu je teda nesmierna láska k vyvolenému národu, vyjadrená kategóriami manželskej lásky. Jahve je ženíchom, Izrael je jeho nevestou, s ktorou sa stretol na púšti a uzavrel s ňou zväzok (= sinajská zmluva) intímneho spoločného života (porov. 2,16-17). Keďže táto zmluva vyžadovala od Izraela bezvýhradnú poslušnosť, bezpodmienečnú vernosť a lásku k Bohu, Ozeáš prirovnáva jeho modloslužbu manželskej nevere a cudzoložstvu, a preto ju pokladá za jeho najväčší hriech.

Teologická relektúra nešťastného Ozeášovho manželstva, opísaného v prvej hlave, podáva sa v lyrickom opise Izraelovej nevernosti v druhej hlave proroctva. Prorok najprv vo vášnivom crescendo opisuje tmavými farbami Izraelovu modloslužbu ako hriech cudzoložstva (porov. 2,4-15), aby hneď nato vyzdvihol účinky nepremožiteľnej Božej lásky, ktorá je schopná pretvoriť ľudské srdce a vymazať z neho dokonca aj trápnu rozpomienku na hriech (porov. 2,16-25). Do slovenčiny nepreložiteľnou slovnou hračkou hebrejského slova Baal, ktoré znamená kanaánsku »modlu«, ale má význam aj »pán« a »manžel«, Ozeáš v Božom mene ohlasuje: "V ten deň bude ma volať »Môj manžel«, nebude ma už viac volať »Baal [t.j.] Pán môj«" (2,18). Mená prorokových detí (»Jizreel«, »Neomilostená«, »Nie-môj-ľud«), ktoré svedčili o rozluke Izraela s Jahvem, stávajú sa teraz symbolom spoločenstva s Bohom a menia sa na Jizreel [Jezrael] (= »Boh rozosieva«), Rucháma (= »Omilostená«) a Ammí (= »Ty si môj ľud«). A potom slávnostný výrok zmluvy, ktorým sa teraz rozluka anuluje, stáva sa rozhodným »áno«, súhlasom na manželstvo z lásky: "Môj ľud-Môj Boh!" (porov. 2,25).

Kniha proroka Ozeáša je teda naozaj teológiou lásky, lebo je zjavením toho, čo je Boh v skutočnosti: "Boh je láska." I keď Ozeáš nikde vo svojom proroctve nepodal definíciu Boha tak výslovne a presne, ako ju formuluje vo svojom liste apoštol Ján (porov. 1 Jn 4,8.16), výborne vystihol jej hlbokú teologickú náplň a krásne ju ilustroval opisom citových zážitkov a trpkých skúseností osobnej drámy manželského života.

4.3. Súd a nádej. Čo do rozsahu, sú Ozeášove prorocké výroky predovšetkým texty hrozieb a odsúdenia. A je to pochopiteľné, lebo logika zradenej lásky sa dožaduje spravodlivosti. Odsúdenie modloslužby Izraela, ako aj vonkajších náboženských úkonov na spôsob magického ritualizmu - (tu treba spomenúť známy Ozeášov výrok: "Milosrdenstvo chcem, a nie obetu" 6,6, ktorý rád opakoval sám Ježiš Kristus, porov. Mt 9,13; 12,7) -, ktoré ustavične podrobovali skúške Boha a jeho chesed (hebr. = »milosrdenstvo«, »dobrota«, »láskavosť«, »milosť«), svedčí o zatvrdenej nevere izraelského ľudu (porov. 2,21-22; 3,1; 9,15; 11,1-2; 14,5). Ale konečný triumf lásky bol stále neochvejnou istotou Ozeáša. Posledná, 14. hlava jeho proroctva je patetickou a naliehavou výzvou na obrátenie: opätovne ako echo v nej zaznieva sloveso šúb, technický biblický termín na označenie »obrátenia« a »návratu« k Jahvemu. Stačí, aby sa Izrael obrátil na Pána s prosbou o odpustenie: "Odpusť [nám] každú vinu a láskavo nás prijmi" (14,3), a Boh mu na ňu odpovie svojou milosťou a láskou (porov. 14,5).

4.4. Aktuálnosť posolstva. Keďže Kniha proroka Ozeáša, tak svojou hĺbkou ako aj naliehavosťou svojho posolstva, ide na koreň náboženstva a dotýka sa podstaty viery, je aj dnes, tak ako kedysi, Božím slovom, ktorým sa Boh obracia na svoj ľud, na svoju Cirkev. Posledný verš knihy vyzýva aj dnešného čitateľa, aby si dobre všimol aktuálnosť Ozeášovho posolstva: "Kto je múdry, aby tieto veci pochopil a rozumný, aby ich porozumel?" (14,10[9]) Takto je biblické zjavenie tejto knihy presadené do histórie našich dní, pre všetkých, čo ho prijmú, Božím slovom, ktoré je súčasne otcovským napomenutím i priateľským povzbudením, výstražnou hrozbou i láskavým prísľubom spásy. Toto Božie slovo, ktoré je záverom Knihy proroka Ozeáša, posilňuje nádej našej viery a vyzýva nás, aby sme sa skúmali, či je naša viera naozaj autentická a silná.