1.1. Názov. V hebrejskej Biblii sa toto poetické dielko nazýva Šír haššírím (=Pieseň piesní) s elatívnym významom, ako pri výrazoch »kráľ kráľov«, »svätyňa svätých« a pod., a znamená »Veľpieseň«, »Najkrajšia pieseň«, pieseň, ktorá nemá páru a prevyšuje všetky iné piesne. Tento názov poukazuje na mimoriadnu úctu, ktorej sa spis tešil u Židov a ktorú významný židovský učenec Rabbi Aqiba (50-135 po Kr.) vystihol výrokom: „Všetky knihy Biblie sú sväté, ale Pieseň piesní je z nich najsvätejšia.“ Podobne i Origenes (185-254), jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kresťanskej exegézy, začal svoje Homílie o Piesni piesní slovami: „Blažený, kto prenikne do Svätyne, ale blaženejší je ten, kto prenikne do Svätyne svätých. Blažený, kto chápe a spieva spevy Písma, ale blaženejší je ten, kto pochopí a spieva Pieseň piesní.“ (PG 13,37)
1.2. Miesto v kánone. V hebrejskej Biblii sa Kniha uvádza medzi spismi (ketubím) ako prvý alebo druhý z piatich tzv. »sviatočných zvitkov« (megillót), ktorý sa v židovskej liturgii čítal na sviatok Paschy. V Septuaginte a vo Vulgáte patrí k sapienciálnym spisom Starého zákona, uvádza sa medzi Knihou Kazateľ a Knihou múdrosti, ktorých autorstvo tradične pripisovali Šalamúnovi. Tak ako sa v týchto knihách podáva a opisuje múdrosť všeobecnej životnej skúsenosti, vo Veľpiesni sa ospevuje múdrosť ľudskej lásky.
1.3. Pôvod knihy. Tradičné pripisovanie autorstva Knihy Šalamúnovi (porov. Pies 1,1) – podporené aj údajom, že Šalamún bol básnik (porov. 1 Kr 5,12) –, je takisto, ako v prípade Kníh prísloví a Kazateľ, iba literárnou fikciou. Reč a štýl spisu ukazuje na čas niekoľko storočí po Šalamúnovi. Jasne v ňom vidno vplyv aramejčiny a vyskytujú sa aj pohebrejčené perzské výrazy (porov. 1,12; 4,13 n.; 6,11). I keď časť základného materiálu môže byť oveľa staršieho dáta, kniha v dnešnej forme určite pochádza z poexilového obdobia. Možno ju charakterizovať ako zbierku ľúbostných alebo svadobných piesní, ktoré autor upravil a vytvoril z nich organický literárny celok vo forme antológie. Na základe lingvistických a literárnych kritérií sa vznik Veľpiesne zasadzuje do obdobia medzi r. 400-200 pred Kr.
2.1. Obsah. Veľpieseň je veľkolepým poetickým vyjadrením vzájomnej lásky mladíka a devy, ktorí sa úprimne a horúco ľúbia. On a ona – bez vlastného mena – predstavujú všetky ľudské páry svetových dejín. Opakujú a prežívajú zázrak lásky prvého muža (hebr. ha-adám = Človek), ktorý, keď uvidel svoju ženu, s obdivom zanôtil prvú precítenú pieseň lásky: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena (hebr. iššá), lebo je vzatá z muža (hebr. íš)!“ (Gn 2,23) A práve pre túto univerzálnu skúsenosť ľudskej lásky sa Veľpieseň v mnohom podobá starovekým egyptským, mezopotámskym a kanaánskym ľúbostným piesňam. Autor Veľpiesne sa inšpiroval na krásach jarnej prírody, rastlinného a živočíšneho sveta, a so živou obrazotvornosťou Semitu ospevuje ľudskú lásku v jej telesných i duševných prejavoch. Je pravda, že tieto prejavy, dôkazy a citové pochody neraz vystihuje výrazmi a obrazmi, ktoré pôsobia na dnešného čitateľa cudzo, až zarážajúco. Treba ich však brať v duchu orientálnej mentality, odlišných zvykov a životných obyčajov.
2.2. Literárny druh. Pre osobitý literárny ráz Piesne piesní je veľmi ťažké určiť jej literárny druh. V podstate to závisí od zreteľa, či je tento spis len zbierkou samostatných ľúbostných básní, alebo to je celistvé dielo so súvislým dejom. Ak je iba jednoduchou antológiou piesní o láske, treba každú z nich zaradiť do niektorého z literárnych druhov ľúbostnej lyriky. Pravdepodobnejšie tu však ide o kompiláciu so zámerom vytvoriť ucelené literárne dielo. Preto niektorí exegéti pokladajú Veľpieseň za historickú alegóriu a nachádzajú v nej náznaky udalostí, osôb a rôznych období izraelských dejín od východu z Egypta až po návrat z babylonského zajatia. Viacerí ju chápu ako drámu, v ktorej sú dejstvá, scény a vystupujú osoby: kráľ (Šalamún), mladý pastier, dievča Sulamit a jej jeruzalemské priateľky. V tom prípade by šlo buď o kráľovskú drámu, v ktorej čistá Sulamitina láska zvíťazí nad zmyselnou Šalamúnovou láskou, alebo skôr o pastiersku drámu, v ktorej vidiecke dievča ostáva i napriek úlisným nástrahám kráľa Šalamúna verné svojmu milému, chudobnému judejskému pastierovi. Podľa iných je Veľpieseň ucelenou poémou lásky, ktorú možno tematicky rozdeliť na spevy, strofy, refrény atď.
2.3. Štruktúra knihy. Pre antologický ráz Veľpiesne a pre nejednotnosť biblistov v otázke jej literárneho druhu, nemožno presne určiť jej štruktúru a schematicky vyjadriť jej logický myšlienkový postup. Mohli by sme uviesť desiatky schém rozdelenia Veľpiesne, ktorými sa exegéti pokúšali vystihnúť organickú štruktúru Knihy, zatiaľ sa im to však nepodarilo. A už jednoducho aj preto, že ľúbostná lyrika, – ako každý básnický výtvor – má svoju vnútornú logiku, ktorú ťažko vystihnúť a schematicky zjednodušiť. Preto sa text Veľpiesne v moderných prekladoch rozdeľuje podľa literárnych jednotiek, básnických foriem, z ktorých je tento biblický spis kompilovaný.
Dejiny exegézy zaznamenávajú rozličné interpretácie Piesne piesní:
3.1. Alegorická interpretácia. Stará židovská a kresťanská tradícia neprestajne vykladala spis v alegorickom zmysle, ale aj v dnešných časoch ju zastupujú niektorí významní biblisti. Židia videli v ospevovanej ľudskej láske symbol vzájomnej lásky Jahveho a vyvoleného izraelského národa. Podkladom tejto interpretácie je učenie prorokov, ktorí často prirovnávali zmluvu medzi Jahvem a Izraelom manželskému zväzku (porov. Iz 54,4 n.; Jer 2,2 atď.; Oz 2,4.9.18 atď.). Kresťanská tradícia v nej videla zobrazenú Božiu lásku k celému ľudstvu, ale najmä Kristovu lásku k Cirkvi. Toto poňatie má podklad v mnohých novozákonných spisoch (porov. 2 Kor 11,2; Ef 5,25 n.; Zjv 19,7-9; 21,2; 22,17). Obmenou alegorickej interpretácie je mystický výklad Veľpiesne v kategóriách mystického spojenia Krista s Cirkvou alebo s kresťanom, prípadne Ducha Svätého s Pannou Máriou a pod.
Alegorická interpretácia má však viacero slabých stránok. Predovšetkým sa zdá, že Židia ju začali presadzovať až v 2. stor. po Kr. Ak okolo r. 90 po Kr. na synode v Jamnii prijali Veľpieseň do židovského kánona, to nebolo preto, že ju pokladali za alegóriu, ale preto, že sa spis tešil u Židov veľkej úcte. Táto interpretácia okrem toho vyžaduje, aby bol čitateľ schopný čítať spis v alegorickom kľúči. Ale najväčšou ťažkosťou je, že v spevoch Knihy niet ani najmenšieho náznaku, že by šlo o alegóriu. V iných spisoch, napr. v Ozeášovom, Jeremiášovom, Ezechielovom proroctve, keď proroci používajú slová alebo obrazy z oblasti lásky na vyjadrenie vzťahu medzi Jahvem a jeho národom, je vždy jasné, že hovoria v alegorickom zmysle. K tomu treba ešte pripomenúť, že v týchto prípadoch je reč biblických autorov čistá a rezervovaná a použité obrazy nikdy nepresahujú určité hranice cudnosti. Slovom, vášnivé prejavy a citové poryvy do detailov vykreslené vo Veľpiesni, sú príliš silné, aby nimi bolo možno vyjadriť vzťah medzi Jahvem a Izraelom.
Pre tieto dôvody je jasné, že alegorická interpretácia je skôr akomodáciou, ktorá podáva prispôsobený zmysel Veľpiesne, ale jej pravý, slovný zmysel nevystihuje. Takýto akomodovaný zmysel Veľpiesne možno však legitimne aplikovať či už na vzťahy Krista k Cirkvi, alebo aj na intímne spojenie duše s Bohom, ako ho majstrovsky vo svojich dielach opísali mystici sv. Bernard, sv. Terézia z Avily a sv. Ján z Kríža.
3.2. Naturalistická interpretácia. Táto interpretácia vidí v Piesni piesní naskrze svetskú báseň, ktorej cieľom je zvečniť buď prirodzenú lásku snúbencov, alebo hĺbku manželského zväzku, prípadne manželskú vernosť alebo monogamiu (jednoženstvo). Tento výklad zastávajú prevažne nekatolícki biblisti s odôvodnením, že to je literárny zmysel daného spisu.
3.3. Kultová interpretácia. Podľa tejto nepravdepodobnej interpretácie je vo Veľpiesni zachytený staroveký orientálny kult bohyne plodnosti Aštarty, ktorým sa slávilo jej manželstvo s bohom, stotožneným s Jahvem.
3.4. Literárna, slovná interpretácia. Najnovšie sa čoraz viac prijíma výklad, podľa ktorého sa vo Veľpiesni realisticky opisuje a vyzdvihuje ľudská láska medzi mužom a ženou, ktorá má podľa Božieho plánu (porov. Gn 1,27; 2,23 n.) zmysel v sebe samej. Boh stvoril muža a ženu a vložil do ich ľudského tela a duše vzájomnú príťažlivosť, ktorá normálne vedie k manželstvu. Pravda, ako ostatné Božie dary, možno i tento zneužiť. Ale táto láska, ktorá tak mocne zbližuje mladých ľudí, ktorá im vnuká, aby sa úplne darovali jeden druhému na celý život, a ktorá im potom dáva silu spoločne znášať nevyhnutné starosti a ťažkosti života, táto láska je sama v sebe dobrá, lebo je súčasťou všetkého čo Boh stvoril, a to je „veľmi dobré“ (porov. Gn 1,31). Ak je Biblia naozaj Božie slovo adresované ľuďom, tak v nej nemohla chýbať kniha, v ktorej sa venuje osobitná pozornosť ľudskej láske. A v Biblii sa aj na iných miestach opisuje autentická, prirodzená láska, ktorú Boh vložil do každého ľudského srdca (porov. napr. Tob 6,16-18; 8,4-9; Prís 5,15-19; Kaz 9,9; Sir 9,1-9; 26,13-18; 36,26 n.). Táto láska je odbleskom lásky Boha k vyvolenému národu, ako aj lásky Krista k jeho Cirkvi (porov. Ef 5,25).
Táto interpretácia rešpektuje literárny zmysel Piesne piesní a zároveň vyzdvihuje aj jej zmysel duchovný. Ona dáva novú náboženskú dimenziu a náplň ľudskej skúsenosti v láske a je interpretáciou, ktorá dáva biblickú odpoveď na toľké pálčivé otázky mužov a žien dnešného sveta.
Veľpieseň má v Biblii miesto ako dielo, ktoré bolo napísané, aby ospievalo a vyzdvihlo prirodzenú lásku muža k žene a ženy k mužovi. Či už ide o zbierku samostatných básní, alebo o jednotné ucelené dielo, bezpochyby patrí do lyrického druhu literárnej tvorby. Ako také »neučí«, čiže nepodáva osobitnú »náuku«, ale je skôr umeleckým spracovaním určitého duševného stavu a citu srdca. Témou tohto spisu je vzájomná láska dvoch mladých ľudí, ktorí vrúcne túžia po manželstve. Ich reč je rečou lásky, ktorá azda podľa senzibility človeka kresťanskej kultúry presahuje medze rezervovanosti… V tomto ohľade však hodno poznamenať, že v Starom zákone sa používa to isté slovo na označenie Božej i ľudskej lásky. A v epilógu Veľpiesne (8,6b-7) sa jasne naznačuje, že jej autor/redaktor chápal lásku v bežnom význame, v akom sa používa aj v Knihe prísloví a v Knihe Sirachovcovej.
Čitateľa Veľpiesne môže zaraziť fakt, že sa v nej vôbec nespomína Božie meno. Viac by ho však malo prekvapiť to, že v nej niet ani narážky na nejaké božstvo lásky. I keď bol Izrael často taký fascinovaný kultom kanaánskej bohyne plodnosti Aštarty, že upadol do modloslužby, nikdy sa nestalo, že by bol zbožštil alebo čo i len personifikoval ľudskú lásku. A to je veľavýznamná skutočnosť, ak na ňu hľadíme v jej historickom kontexte. Vysvetlenie tohto mimoriadneho javu možno nájsť v druhej hlave Knihy Genezis. V podstate niet rozdielu medzi úžasom prvého človeka pred prvou ženou (porov. 2,23) a vzájomným obdivom milencov vo Veľpiesni. Jasne paralelné je aj vysvetlenie, ktorým redaktor Genezy komentuje výkrik obdivu prvého človeka, a úvaha autora Veľpiesne o sile ľudskej lásky. Prvý vysvetľuje: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“ (Gn 2,24) A vo Veľpiesni čítame: „Lebo láska je mocná ako smrť... A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.“ (8,6b-7) Obidva texty reprezentujú ten istý postoj voči tej istej ľudskej skúsenosti. Manželská láska patrí do prirodzeného poriadku, ktorý Boh ustanovil hneď na začiatku stvorenia. Ona je jedným z Božích darov a divov; preto musí vzbudzovať obdiv a vďaku aj v nás! Je teda celkom normálne, že telesná krása a ľudské kvality zobúdzajú lásku. Boh utvoril telo človeka tak, ako stvoril aj jeho dušu. Kto by to ignoroval, v najlepšom prípade by nebol realistom a takýto postoj by ho logicky viedol k negácii funkcie ľudského tela v manželstve, čo sa úplne protiví Božiemu plánu a biblickému učeniu.
K tomu ešte treba pripomenúť inú skutočnosť. Tým, že Veľpieseň vyzdvihla ľudskú stránku manželstva, priniesla nielen vyrovnanejší pohľad na medziľudské vzťahy, ale podstatne obohatila pojem manželstva. V Knihe láska často hodnotí milovanú osobu natoľko, že ju pokladá za jedinečnú a najdrahšiu bytosť medzi všetkými na svete (porov. napr. Pies 2,2-3; 5,10; 6,8-9). Básnik osobitne vyzdvihuje skutočnú rovnocennosť muža a ženy, ich osobnú dôstojnosť a rovnoprávnosť, a preto mu je celkom prirodzené, že aj žena je úplne slobodná vo voľbe svojho životného partnera. A čo je ešte dôležitejšie – básnik jasne hľadí na manželstvo ako na monogamické spolužitie a nerozlučiteľný zväzok muža a ženy.