Kniha je pomenovaná podľa Moabčanky Rút, jednej z dvoch hlavných ženských postáv, ktoré sa v nej opisujú. V gréckom preklade Starého zákona Septuaginta a v latinskej Vulgáte je kniha zaradená medzi historické spisy ako dodatok ku Knihe sudcov, pravdepodobne na základe chronologického údaja v 1,1: „V čase, keď úradovali sudcovia…“
V hebrejskej Biblii má kniha svoje miesto v časti zvanej ketubím (= spisy) a uvádza sa na prvom alebo na druhom mieste medzi piatimi zvitkami (hebr. megillót). Čítala sa na sviatok Týždňov (Turíce), keď sa slávili dožinky a obetovali sa prvotiny chleba z nového obilia. V neskoršom judaizme sa tento sviatok nazýval Pentekostes a stal sa spomienkovým dňom na sinajskú zmluvu a na Zákon.
Je takmer isté, že kniha mala hneď od začiatku svoje pôvodné miesto medzi „spismi“, ktoré sa v kresťanskom kánone nazývajú hagiografy (svätopisy). Ale v Knihe Rút niet ani náznaku, že by bola dielom deuteronomistických kompilátorov, ako to bolo v prípade Knihy sudcov.
2.1. Obsah. Betlehemčan Elímelek [Elimelech], jeho manželka Noemi a dvaja synovia Machlón a Kiljón sa v čase hladu vysťahovali do Moabska. Po Elímelekovej smrti sa jeho dvaja synovia oženili s Moabčankami, ktoré sa volali Orpa [Orfa] a Rút. Keď po desiatich rokoch obaja synovia zomreli, Noemi sa rozhodla vrátiť do Betlehema a nechať nevesty v Moabsku. Orpa tam aj zostala, ale Rút sa pridŕžala svokry, lebo chcela patriť k jej ľudu a predovšetkým k jej Bohu (1. hl.).
Keď obe ženy prišli do Betlehema, bol práve čas žatvy. Rút išla zbierať klásky po žencoch a spoznala sa s príbuzným svojho nebohého manžela, Boázom [Bózom], ktorý sa k nej správal šľachetne a úctivo (2. hl.).
Podľa rady svokry Noemi Rút šikovným spôsobom pripomenula Boázovi povinnosť, ktorú mal voči nej ako goel (výkupník, obranca) so záväznosťou levirátu (švagrovského manželstva), podľa ktorého si ju mal Boáz vziať za manželku a zaistiť zomrelému manželovi potomstvo a zachovať jeho dedičstvo (3. hl.).
Keďže však Noemi mala aj bližšieho príbuzného, ktorý si mohol nárokovať manželstvo s vdovou Rút, Boáz si jeho právo odkúpil a uzavrel s Rút manželstvo. Z tohto manželstva sa narodil syn Obéd, ktorý bol starým otcom Dávida, najväčšieho kráľa v Izraeli (4. hl.).
2.2. Rozdelenie:
3.1. Pôvod knihy. O autorovi a o čase vzniku knihy sa medzi biblistami ešte stále diskutuje. Ich mienky možno zhrnúť do týchto skupín:
3.1.1. Niektorí zastávajú názor, že kniha vznikla v prvých rokoch Dávidovej vlády, a to ešte pred narodením Šalamúna, lebo autor ho neuvádza vo výpočte členov v Dávidovom rodokmeni. Poukazujú tiež na to, že opísané udalosti sa odohrali v období Sudcov (porov. 1,1) a že podľa židovských prameňov (napr. talmudu) sa za autora knihy pokladá Samuel.
3.1.2. Podľa mienky viacerých biblistov bola Kniha Rút napísaná pred objavením Knihy zákona v jeruzalemskom chráme (r. 622 pred Kr.), lebo opísané povinnosti zvykového práva (vykúpiť predaný majetok príbuzného a vziať si jeho bezdetnú vdovu za manželku) sa podstatne líšia od zákonných nariadení, ktoré sú v Dt 25,5-10. Okrem toho je štýl knihy veľmi podobný klasickej próze Starého zákona.
3.1.3. Väčšina exegétov kladie vznik Knihy Rút do poexilového obdobia. Odvolávajú sa najmä na skutočnosť, že autor spisu pokladá obdobie Sudcov za dávnu minulosť, a preto sa v knihe usiluje čitateľovi vysvetliť starobylé zvyky, ktoré sa v jeho prostredí už dlho nezachovávali. Dôležitým argumentom sú najmä charakteristické lingvistické črty (mnohé aramaizmy a neologizmy) a teologické idey spisu (napr. zdôrazňovanie, že Jahve požehná aj pohanku, ktorá sa prizná k viere izraelského národa, pojem odmeny a význam utrpenia), ktoré poukazujú na poexilové obdobie.
3.1.4. Nakoniec niektorí biblisti zastávajú názor, že udalosti opísané v Knihe Rút kolovali v ústnej tradícii alebo v jednoduchom písomnom zázname už niekoľko storočí predtým, ako boli definitívne spracované a vydané v terajšej knižnej forme.
3.2. Cieľ knihy. S problémom o pôvode Knihy Rút úzko súvisí aj otázka, aký bol pôvodný cieľ tohto spisu, ktorý sa svojou formou podobá krásnej vidieckej a rodinnej idyle. Odpovede sú v podstate štyri:
3.2.1. Z toho, že sa Kniha Rút čítala na sviatok Týždňov, keď sa slávili dožinky (porov. Lv 23,15; Ex 23,16), sa usudzuje, že opísaný dej spisu mal nejaký vzťah k roľníckym obradom pri slávnosti ukončenia žatvy. Tento vzťah môže však objasniť námet Knihy Rút, ale nemožno z neho vyvodiť záver o pôvodnom cieli jej vzniku alebo o zámere autora.
3.2.2. Je možné, že Kniha Rút mala za cieľ zdôrazniť a odporúčať zachovávanie manželskoprávnych ustanovení levirátu (švagrovského manželstva) poukazom na Boáza [Bóza], ktorý je naozaj žiarivým príkladom zachovania tohto dakedy ťažkého predpisu Zákona (porov. Dt 25,5-10). V Knihe sa dopodrobna a živo opisuje právne rokovanie v bráne mesta, pri ktorom najbližší príbuzný odstupuje svoje práva a povinnosti goela (výkupníka, ochrancu), a teda aj odkúpenie poľa (majetku) zomrelého a tým aj povinnosť vziať si jeho bezdetnú vdovu za manželku (porov. Lv 25,25; Jer 32,6-9). Nie je však podložené tvrdenie, že spis mal poukazom na Dávidovu pramatku, Moabčanku Rút, mierniť rigorózne reformy Ezdráša a Nehemiáša, ktorí ostro odsudzovali uzavretie manželstva s cudzinkami (porov. Ezd 10 a Neh 13).
3.2.3. Keďže sa v knihe stále zdôrazňuje, že Rút bola Moabčanka (porov. 1,22; 2,2.6.21 atď.), a teda ako taká bola navždy vylúčená z izraelskej pospolitosti (porov. Dt 23,3-6), cieľom spisu mohlo byť ukázať, že Boh požehná aj pohanku, ktorá sa prizná k viere izraelského národa, odmení jej čnostný život a uvedie ju medzi predkov Dávidovej kráľovskej dynastie. Teda Kniha Rút by mala za cieľ, tak ako Kniha proroka Jonáša, podať dôležitú náuku o Božej vôli spasiť nielen izraelský ľud, ale všetky, aj pohanské národy.
3.2.4. Zdá sa však, že najpravdepodobnejším cieľom autora bolo ukázať, ako sa Božím riadením Moabčanka Rút začlenila do vyvoleného národa (porov. 4,13-17), stala pramatkou kráľa Dávida (4,18-22) a tak hrala dôležitú úlohu v uskutočnení prisľúbení a v mesiášskom očakávaní Izraela.
4.1. Ak je správne predpokladať, že udalosti opísané v Knihe Rút sa podávajú na základe ústnej alebo písomnej tradície z predexilového obdobia, pozorné štúdium spisu privádza k záveru, že jeho literárny druh sa v mnohom podobá vidieckej idyle alebo modernému románu. Autor knihy majstrovsky rozvádza dej, ktorý sa odohráva na vidieku v čase žatvy a v prostredí, kde sú vo veľkej úcte typické rodinné čnosti. Zdôrazňuje sa, že Boh bohato odmieňa veľkodušnosť, synovskú oddanosť a lásku; všade sa vidí zásah Božej prozreteľnosti.
4.2. Z literárneho hľadiska je knižočka i napriek jednoduchosti opisovaného deja opravdivým umeleckým dielom. V hebrejskej pôvodine svedčia o tom početné paralelizmy, rytmické state, asonancie, aliterácie a iné štylistické vyjadrovacie prostriedky.
Štruktúra diela je lineárna a harmonická. S výnimkou Dávidovho rodostromu (4,18-22) – ktorý je aj v 1 Krn 2,5-15 a tu je pravdepodobne neskorším dodatkom – dej prebieha podľa presne rozvrhnutého plánu: úvod (1,1-6), štyri scény (1,7-18; 2,1-17; 3,1-15; 4,1-12) a záver (4,13-17), pričom prechod od jednej scény k druhej je naznačený úvodnými vysvetlivkami.
Literárnou charakteristikou Knihy Rút sú aj slovné hračky pri tvorení mien vystupujúcich osôb: v porovnaní s veľavýznamnými menami rodičov: Elímelek (= „Môj-Boh-je-kráľ“) a Noemi (= „Moja-rozkoš“), mená ich synov Machlón (= „Choroba“) a Kiljón (= „Slabosť“) boli už akousi predzvesťou ich skorej smrti. Menom Orpa (= „Tvrdošijnosť“) sa obrazne opisuje postoj nevesty, ktorá ukázala „šiju“ (chrbát) svojej svokre Noemi (teda v danom prípade má význam „odpadlíka“ od rodiny), kým Rút (= „priateľka“) už svojím menom svedčí o „prítulnosti“, ktorú stále prejavovala svojej svokre. Meno Boáz (= „V-ňom-je-sila“) vzbudzuje nádej, kým meno Mara (= „Trpká“) pripomína tieseň, v ktorej sa Noemi nachádzala pri návrate do vlasti. Obéd (= „Služobník“) je zasa meno, ktorým sa označuje Pánov služobník. Premenovanie Noemi na Mara v 1,20 jasne ukazuje, že autor dáva aj ostatným menám symbolický význam.
5.1. V Knihe Rút je opísaná bezvýhradná dôvera dvoch žien, Noemi a Rút, v Božiu pomoc, ktorú prejavili aj vo veľmi ťažkých a trápnych životných situáciách. Právne a spoločenské postavenie osamotených žien bolo v tých časoch veľmi ťažké, ale Noemi a Rút splnili svoju povinnosť, ktorú od nich vyžadovali rodinné vzťahy, a tak dali vynikajúce svedectvo o svojej viere v Boha a o vzájomnej dôvere a pomoci. Aj Boáz vyniká ako veriaci muž, ktorý si verne a svedomito plní svoje príbuzenské povinnosti.
5.2. Moabčanka Rút je príkladom základných rodinných čností. Jej oddanosť a šľachetná láska k svokre je obdivuhodná a dojímavá. Prináša veľké obete: opustí svoju vlasť, svoju pokrvnú rodinu a nádej na nové manželstvo vo svojej rodnej krajine. Pripája sa k Noemi, a hoci ňou, ako príslušníčkou moabského ľudu, Izraeliti opovrhovali, chce patriť k ich národu a uctievať Jahveho ako svojho Boha (porov. 1,16). Pre jej horlivosť a čnostný život dostáva pochvaly aj od Boáza (porov. 3,10 n.). Osobitnú odmenu a požehnanie však dostáva od Boha, keď sa stáva pramatkou izraelského kráľa Dávida (porov. 4,13.16). I evanjelista Matúš spomína Rút v rodokmeni Ježiša Krista medzi predkami Dávidovho rodu (porov. Mt 1,5 n.), čím zdôrazňuje univerzalizmus spásy a mesianizmus Knihy Rút.