Úvod do Knihy sudcov

1. Názov knihy a biblický pojem „sudcov“

1.1. Názov knihy. Názov tohto starozákonného spisu pochádza zo samej knihy (porov. 2,16), kde sa hrdinské postavy, o ktorých kniha rozpráva, nazývajú spoločným menom „sudcovia“. Aj v hebrejskej Biblii sa tento spis uvádza pod názvom Šofetím (= sudcovia), ale je v nej zaradený ako druhá kniha z tzv. „skorších prorokov“. Opisuje pohnuté udalosti najmä náboženského rázu, ktoré sa odohrali v živote izraelských kmeňov po ich vstupe do Kanaánu v historickom období od Jozueho smrti až po založenie monarchie.

1.2. Biblický pojem „sudcov“. Termín „sudca“ má v tejto starozákonnej knihe špecifický význam. Zásadne sa ním označuje Bohom vyvolená charizmatická osoba obdarená Božím duchom, vynikajúca morálnou a fyzickou silou a mimoriadnymi vodcovskými schopnosťami ktorá od Jahveho dostala poslanie oslobodiť niektorý izraelský kmeň spod nadvlády jeho nepriateľov. Po víťazstve nad utláčateľmi sa každý sudca tešil veľkej úcte aj v oblasti náboženského života, čo mu umožňovalo viesť ľud k vernejšiemu zachovávaniu Zákona a zmluvy s Bohom.

Sudca však nemal autoritu kráľa ani panovníka: nevydával zákony, ani nevyžadoval poplatky. Jeho funkcia bola dočasná, neprenášala sa dedične na jeho potomkov, ani sa nezískavala voľbou ľudu. Sudcovia vykonávali síce aj sudcovský úrad v pravom zmysle slova, ale to bola iba druhoradá činnosť ich poslania. Ani samo hebrejské sloveso šáfat, z ktorého je biblický termín „sudca“ odvodený, neznamená v prvom rade „súdiť“ v zmysle vykonávania súdnej právomoci, ale „vládnuť“, „spravovať“ ako kompetentná administratívna alebo sociálna autorita, ktorej dôležitou úlohou je aj chrániť ľud a v prípade vojenskej invázie alebo okupácie oslobodiť ho od nepriateľov. Preto sa sudca v knihe často nazýva „osloboditeľ“ (porov. Sdc 2,16; 3,9.15 atď.). Poslanie sudcu a jeho oslobodzovací boj, korunovaný zvyčajne víťazstvom nad nepriateľom, sa spravidla obmedzovali len na územie napadnutého kmeňa a trvali vo väčšine prípadov iba krátky čas. Vskutku v rozprávaní o sudcoch sa ani raz neuvádza správa o dlhotrvajúcich vojenských výpravách; bojové akcie sudcov mali prevažne defenzívny ráz a ich vojnová korisť bola skoro vždy nepatrná.

2. Politická situácia v Palestíne v období sudcov

2.1. Jozueho smrťou sa dobývanie Kanaánu a obsadenie dobytých území izraelskými kmeňmi neskončilo. Izraeliti sa usídlili iba v hornatých krajoch, kým nízko položené rovinaté oblasti boli ešte stále v rukách Kanaánčanov a Filištíncov a bolo ich treba dodatočne zaujať. Zaujatie „celého Kanaánu“, ako aj zjednotenie a upevnenie politickej moci „celého Izraela“, sa muselo postupne a namáhavo vybojúvať až po Jozueho smrti. „Starší“, ktorí po ňom prevzali vedenie ľudu, neboli schopní udržať jednotu medzi izraelskými kmeňmi, lebo im chýbala patričná vedúca osobnosť. „V tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli. Každý si robil, čo sa mu ľúbilo.“ (Sdc 17,6) Okrem toho trvalý styk Izraelitov s Kanaánčanmi, ktorí si udržali dôležité postavenie v opevnených mestách, mal neblahý vplyv na izraelské monoteistické náboženstvo.

2.2. Kálebovou zásluhou Júdov a Simeonov kmeň zaujali územie Chebrónu [Hebronu] a Negeb. „Jozefov dom“ (Efraim a Manasses) vydobyl územie na sever od Jeruzalema. Archa zmluvy bola uložená v Efraimovom meste Šílo. Ani jeden kmeň neobsadil však celé územie, ktoré mu Jozue pridelil. To zapríčinilo mocenskú rivalitu medzi izraelskými kmeňmi a migráciu nespokojných klanov. Efraim sa tak zmocnil územia prideleného Manassesovmu kmeňu, ktorý sa preto vysťahoval na sever do podielu Issacharovho a Ašerovho [Aserovho] kmeňa. Danov kmeň sa pod tlakom Amorejčanov presídlil až k prameňom Jordána. Iba Júdov a Simeonov kmeň dosiahli určitý stupeň stability, ale ostali oddelené od kmeňov severného Kanaánu, čo bolo v období monarchie príčinou rozdelenia kráľovstva. V tomto ohľade je príznačné, že v Debórinej piesni sa Júdov a Simeonov kmeň nespomínajú (porov. Sdc 5). Zajordánske kmene boli oddelené od predjordánskych kmeňov Jordánom a museli stále bojovať o zaistenie svojho územia proti vpádom Ammončanov a Moabčanov.

2.3. Národy, ktoré sa v Knihe sudcov postupne spomínajú ako nepriatelia a utláčatelia Izraela, sú: Edomčania, Moabčania, Kanaánčania, Midiánčania [Madiánčania], Amalekiti, Ammončania [Amončania] a Filištínci.

2.3.1. Edomčania boli semitský národ, ktorý od 14./13. stor. pred Kr. obýval územie medzi Mŕtvym morom a Elamským zálivom, nazvané po nich Edom. Keďže územie malo bane bohaté na meď a prechádzala ním dôležitá obchodná cesta od Červeného mora na sever, často došlo k vojne medzi Izraelom a Edomom, najmä v období izraelskej monarchie. (Podľa mienky viacerých biblistov v Sdc 3,8.10 treba miesto „Aram“ čítať „Edom“.)

2.3.2. Moabčania. Národ príbuzný s Izraelom, ktorý sa už v 13. stor. pred Kr. usadil na území náhornej plošiny na východ od Mŕtveho mora. Na ceste do zasľúbenej zeme Izraeliti nemohli prejsť cez ich územie, lebo narazili na odpor moabského kráľa Baláka, ktorý povolal ammonského veštca Bileáma [Baláma], aby im zlorečil (porov. Nm 22 – 24). Potomci Danovho a Rubenovho kmeňa obsadili územie na sever od Moabu (porov. Nm 32,1-6.26.33; Joz 13,15), a preto si veľa vytrpeli pre časté vpády Moabčanov, ktorí chceli obsadiť ich územie (porov. napr. Nm 21,26). Moabský kráľ Eglón dobyl Jericho a Izraeliti zostali osemnásť rokov pod nadvládou Moabčanov (porov. Sdc 3,12-30).

2.3.3. Kanaánčania. Pôvodné obyvateľstvo Kanaánu ostalo aj po dobytí veľkej časti zeme izraelskými kmeňmi hlavne v opevnených mestách Megiddo [Magedo], Taanak [Tanach, Tanak] a Bétšan [Betsan], ako aj v údolí Jizreel [Jezrael]. Odtiaľ podnikali vojenské výpravy najmä proti severným izraelským kmeňom. V rozhodnej bitke pri potoku Kišón sudca Bárak s prorokyňou-sudkyňou Debórou porazil Síseru [Sisaru], vojvodcu kanaánskeho kráľa Jabína (porov. Sdc 4,1 – 5,31). Odvtedy Kanaánčania obývali síce svoje opevnené mestá, ale ich moc, ako dokazujú archeologické vykopávky v Megidde [Magede], začala značne upadať.

2.3.4. Midiánčania [Madiánčania]. Midiánske kmene bývali na pobreží Akabského zálivu, ale viaceré viedli kočovnícky spôsob života na Sinajskom polostrove (porov. Ex 2,14-21). Sú správy o ich pobyte aj pri Jordáne naproti Jerichu (porov. Nm 22,1-4; 25,1-6; Joz 13,21). V období Sudcov robili s Amalekitmi sedem rokov ničivé nájazdy na Izraelské územie, až ich konečne sudca Gedeón porazil (porov. Sdc 6,11-15; 7,15-25).

2.3.5. Amalekiti boli bojovný pastiersky národ, ktorý so svojimi stádami kočoval v severovýchodnej oblasti Sinajského polostrova, najmä v okolí Kadeš-Barny (porov. Nm 13,29 n.; 14,25). Keď tiahli do boja, brávali so sebou všetko, čo mali, i svoje stáda (porov. Sdc 6,5). V období Sudcov sídlili Amalekiti aj v južnom Zajordánsku a ako spojenci Moabčanov (porov. Sdc 3,13) a Midiánčanov (porov. Sdc 6,3.33) bojovali proti Izraelu.

2.3.6. Ammončania [Amončania] boli semitský pastiersky národ, ktorý býval na severovýchod od Mŕtveho mora, medzi potokmi Jabok a Arnon. Medzi Izraelitmi a Ammončanmi bolo stále nepriateľstvo, lebo Ammončania prekážali izraelským kmeňom na ich pochode do Kanaánu (porov. Dt 23,3-6) a neskôr pomáhali Moabčanom pri nájazdoch na územie Izraela (porov. Sdc 3,13). Sudca Jiftách [Jefte] odrazil ich lúpežnú výpravu proti izraelským kmeňom usadeným na východ od Jordánu (porov. Sdc 10,6.9.18; 11).

2.3.7. Filištínci. Úhlavnými nepriateľmi Izraela boli však Filištínci, ktorí obývali Prímorskú nížinu a politicky boli sústredení v piatich mestských štátoch: Gaza, Aškalón [Askalon], Ašdód [Azot], Ekrón [Akaron] a Gat [Gét]. Mali dobré vojsko, vyzbrojené najmä jednotkami železných bojových vozov. Ich politická jednota a vojenská moc boli ustavičným nebezpečenstvom pre Izrael nielen v období sudcov, ale aj potom. Cieľom ich vojenských výprav bolo najmä úrodné údolie Jizreel [Jezrael], kde sa stretali v bitkách s Izraelitmi, ktorí obývali okolité vrchy.

3. Pôvod Knihy sudcov

3.1. Kniha sudcov patrí do deuteronomistického, prípadne do prorockého opisovania dejín. Veď základná idea knihy, že Izraelov odpad od viery v Jahveho prináša zaslúžený trest (ktorým je zvyčajne národná poroba a potupa zo strany nepriateľov a utláčateľov), je charakteristickou črtou prorockého posolstva. Všeobecne sa uznáva názor, že dnešná forma Knihy sudcov je pravdepodobne výsledkom dlhšieho redakčného procesu, v ktorom pospisovali a zozbierali staré tradície o sudcoch do jedného literárneho celku a zasadili do historicko-teologického rámca. Podľa názoru biblistov kniha dostala definitívnu formu v poexilovom období. Kniha sudcov je teda ovocím zrelej náboženskej úvahy o izraelských dejinách, ktoré sú podmienené alebo závisia od vzťahu národa k Bohu.

3.2. V knihe možno rozoznať viaceré literárne druhy: zoznamy stručných správ o sudcoch (porov. napr. 10,1-5), historické naratívne časti ako je napr. opis Gedeónovho víťazstva (porov. hl. 7), poetické state ako je napr. Debórina pieseň (porov. hl. 5) alebo Jótamova [Joatamova] bájka (porov. 9,8-15), ľudové rozprávky a legendy o hrdinoch (porov. správy o Samsonovi v hl. 13 – 16), tradície o jednotlivých kmeňoch (porov. hl. 17 – 21) atď. Všetky tieto state tvoria samostatné literárne celky, takže kniha má v podstate antologický charakter. Použitý materiál je spracovaný v zmysle biblického ponímania dejín, ktoré sa vyznačuje presvedčením, že Boh zasahuje do života izraelského ľudu; riadi jeho osudy ako aj osudy ostatných národov.

4. Obsah a rozdelenie

4.1. Obsah:

4.1.1. Obsahom knihy sú rozprávania alebo záznamy o jednotlivých sudcoch, zoradené do schémy, ktorá je celkom jasne podmienená deuteronomistickou teológiou o Božej starostlivosti o Izrael v zasľúbenej zemi. Podľa rozsahu záznamov a množstva podrobných správ, ktoré sa o sudcoch v knihe podávajú, hovorí sa o tzv. šiestich veľkých a o šiestich malých sudcoch. Veľkí sudcovia sú: Otníel [Otoniel], Ehúd [Aod], Bárak s Debórou, Gedeón, Jiftách [Jefte] a Samson; malí sudcovia, o ktorých sa hovorí celkom stručne, iba schematicky, sú: Šamgar [Samgar], Tóla, Jaír, Ibsán [Abesan], Elón [Ahialon] a Abdón.

4.1.2. Pred rozprávaním o jednotlivých sudcoch sa v knihe najprv podávajú všeobecné informácie o situácii izraelských kmeňov po Jozueho smrti v rámci zemepisného náčrtu obsadeného kanaánskeho územia (1,1 – 2,5). V tomto prvom úvode sa kladie veľký dôraz na víťazstvá synov Júdovho kmeňa, kým o bojových výpravách ostatných izraelských kmeňov sa kniha zmieňuje veľmi stručne a s pripomienkou, že na dobytých územiach zostali zvyšky pôvodného obyvateľstva v opevnených mestách, ktoré sa im nepodarilo podmaniť. V poslednej časti úvodu (2,1-5) sa vysvetľuje, že Jahve nevyhnal všetkých pôvodných obyvateľov z Kanaánu preto, lebo Izraeliti nesplnili podmienky vzájomnej zmluvy s Bohom a neposlúchli jeho hlas.

4.1.3. V druhom, tzv. „deuteronomistickom“ úvode sa podáva celkový obraz náboženskej situácie Izraela v období sudcov (2,6 – 3,6). Správy o sudcoch sa zostavujú podľa teologicky motivovanej schémy (2,11-19): odpad Izraela od pravého Boha Jahveho a príklon k cudzím božstvám (2,11-13); Boží trest prostredníctvom nepriateľov a utláčateľov Izraela (2,14 n.); ľútosť, obrátenie ľudu a jeho oslobodenie prostredníctvom sudcu vzbudeného Jahvem (2,16); pokojný život ľudu až do smrti sudcu, po ktorej zvyčajne nasledoval nový odpad od Boha (2,18 n.). Druhý dôvod, prečo Jahve ponechal uprostred Izraela zvyšky pohanských národov je ten, aby vyskúšal Izraelitov, či budú verní Pánovi, alebo sa nechajú zviesť k modlárstvu (2,20 – 3,6). Ak epocha Jozueho života bola časom vernosti k Jahvemu, obdobie sudcov sa predstavuje ako čas náboženskej nevernosti.

4.1.4. V ústrednej časti knihy (3,7 – 16,31) sa podáva fragmentárna história o výpravách a hrdinských činoch dvanástich sudcov, osloboditeľov spod nadvlády a utláčania nepriateľov Izraela. Jednotlivé rozprávania sa začínajú úvodom, v ktorom sa opisuje vpád nepriateľov a prosby Izraela o pomoc Jahveho (porov. 3,7-9.12-15; 4,1-6; 6,1-14; 10,6-16; 13,1-5), a končia sa záverom, v ktorom sa uvádza ako ten-ktorý sudca určitého nepriateľa porazil a koľko rokov žil potom Izrael v pokoji (porov. 3,10 n.; 3,30; 4,23 n. a 5,31; 8,28; 12,7; 15,20; 16,31).

Do tohto rámca sú vsunuté správy o tzv. malých sudcoch, ktoré podávajú schematicky údaje o sudcovom mene a mieste pôvodu, o tom, koľko rokov „súdil“ ten-ktorý izraelský kmeň, kde je pochovaný a prípadne o iných, zväčša bezvýznamných detailoch.

Rozsiahlejšie sa rozpráva o tzv. veľkých sudcoch. Otníel [Otoniel] a jeho víťazstvo nad aramejským (edomským [?]) kráľom sa opisuje dosť schematicky (3,7-11). Veľmi živý je však opis Ehúdovho [Aodovho] zákerného zavraždenia moabského kráľa Eglóna (3,12-25). Dvojaký opis, starší poetický (hl. 5) a mladší prozaický (hl. 4), sa venuje víťaznej vojne, ktorú proti Kanaánčanom viedli sudca Bárak a prorokyňa-sudkyňa Debóra. Rozprávanie o Gedeónovom víťazstve nad Midiánčanmi [Madiánčanmi] a odmietnutí kráľovskej hodnosti má síce historické jadro, ale celé je štylizované skôr ako povesť (hl. 6-8). Gedeónov syn Abímelek [Abimelech] sa nepočíta medzi sudcov, lebo jeho nepovolal k vláde Jahve, ale sám sa zmocnil na základe dedičského práva vlády v Šekeme [Sicheme] (hl. 9). V rozprávaní o ňom je zakomponovaná aj tzv. Jótamova [Joatamova] bájka (9,7-15). Aj v príbehoch sudcu Jiftácha [Jefteho] vo vojne proti Ammončanom (10,6 – 12,7) sú jednak správy historického rázu, jednak legendárne príbehy, ako napr. rozprávanie o obetovaní dcéry na základe ľahkovážneho sľubu (11,30-40). A nakoniec história o sudcovi Samsonovi a o jeho hrdinských činoch v boji proti Filištíncom (hl. 13 – 16) je tiež popretkávaná rôznymi bájnymi prvkami a motívmi.

4.1.5. Koniec knihy tvoria dva dodatky o duchovnom úpadku Izraela. V jednom sa hovorí o Míchovom modlárstve a o sťahovaní potomkov Danovho kmeňa do mesta Lajiš [Lais] (hl. 17 – 18), asi so zámerom odsúdiť zlopovestnú svätyňu v meste Dan, kde uctievali modlu. V druhom dodatku sa rozpráva o hanobnom skutku v Gibee [Gabae] a jeho následkoch: o potrestaní Benjamínovho pokolenia a zaobstaraní manželiek pre jeho zvyšky (hl. 19 – 21).

4.2. Rozdelenie. Podľa obsahu možno Knihu sudcov rozdeliť na tieto časti:

  1. Úvody: Geopolitické a náboženské pomery Izraela v Kanaáne (1,1 – 3,6):
    1. Prehľad bojov izraelských kmeňov o zaistenie obsadeného územia (1,1 – 2,5)
    2. Náboženská situácia Izraela (2,6 – 3,6).
  2. Správy o jednotlivých veľkých a malých sudcoch (3,7 – 16,31):
    1. Otníel [Otoniel] z Júdovho kmeňa a Aramejčania (Edomčania [?]) (3,7-11)
    2. Ehúd [Aod] z Benjamínovho kmeňa a Moabčania (3,12-30)
    3. Šamgar [Samgar] zo Simeonovho kmeňa [?] a Filištínci (3,31)
    4. Bárak z Neftaliho kmeňa a Debóra (4,1 – 5,31):
      1. Víťazstvo nad Kanaánčanmi (4,1-24)
      2. Debórina víťazná pieseň (5,1-31).
    5. Gedeón z Manassesovho kmeňa a Abímelek (6,1 – 9,57):
      1. Povolanie Gedeóna (6,1-40)
      2. Gedeón a Midiánčania [Madiánčania] (7,1 – 8,35)
      3. Abímelek kráľom (9,1-57).
    6. Tóla z Issacharovho kmeňa (10,1-2)
    7. Jaír z Manassesovho kmeňa (Gileád [Galaád]) (10,3-5)
    8. Jiftách [Jefte] z Gadovho kmeňa a Ammončania (10,6 – 12,7)
    9. Ibsán z Ašerovho [Aserovho] kmeňa [?] (12,8-10)
    10. Elón zo Zabulonovho kmeňa (12,11-12)
    11. Abdón z Efraimovho kmeňa (12,13-15)
    12. Samson z Danovho kmeňa a Filištínci (13,1 – 16,31).
  3. Dodatky: Duchovný úpadok Izraela (17,1 – 21,25):
    1. Míchovo modlárstvo a sťahovanie kmeňa Dan (17,1 – 18,31)
    2. Hanobný skutok v Gibee [Gabae] a jeho následky (19,1 – 21,25).

5. Kniha sudcov a história

5.1. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov udalosti opísané v Knihe sudcov sa vzťahujú na historické obdobie v časovom rozpätí od zaujatia Kanaánu do založenia izraelskej monarchie. Presnejší a ucelenejší obraz historickej situácie obdobia sudcov sa načrtnúť nedá. Pramene sú neisté a fragmentárne, tradície boli v priebehu dejín obohatené novými dodatkami, dôraz v jednotlivých opisoch sa menil podľa záujmov nových situácií a každé územie malo svoje osobitné tradície o zaujatí kanaánskej krajiny, v Biblii však boli z týchto tradícií zachytené iba niektoré.

5.2. Rozprávania o sudcoch dávajú síce možnosť urobiť si všeobecnú predstavu o tomto historickom období, ale kto chce knihu použiť na zaradenie jednotlivých udalostí do rámca svetových a biblických dejín, stretne sa s veľkými, takmer neprekonateľnými prekážkami, lebo v knihe sa neuvádza ani jeden overiteľný chronologický údaj. Súhrn všetkých časových údajov o vládnutí sudcov (tzv. veľkí sudcovia vládli spolu 269 rokov a malí spolu 70 rokov) a o čase útlaku medzi pôsobením jednotlivých sudcov (spolu 71 rokov) je 410 rokov. To je však ťažko zlučiteľné s inými overenými chronologickými údajmi izraelských dejín.

Podľa názoru mnohých biblistov väčšina časových údajov v Knihe sudcov pochádza od redaktorov spisu; je však takmer nemožné zistiť, aké pramene pri tom používali, alebo z akého predpokladu pri určovaní daných časových údajov vychádzali. Fakt, že sa v knihe často používa číslo 40, ktorým sa zvyčajne označuje čas životnej činnosti človeka, by poukazoval na približný spôsob uvádzania číselných údajov v Knihe sudcov.

Časové obdobie sudcov možno teda definovať a zaradiť do svetových a biblických dejín len ako čas medzi zaujatím Kanaánu a založením izraelskej monarchie, ktorá siaha asi od r. 1200 do r. 1030 pred Kr.

6. Teologický kľúč Knihy sudcov

Rozprávania v Knihe sudcov majú pragmaticko-náboženskú funkciu (pozri 4.1.3.), čiže ilustrujú základný pojem Božej spravodlivosti v súvislosti s hriechom neverného izraelského ľudu. Toto teologické zarámovanie treba mať vždy na zreteli, lebo je kľúčom na pochopenie náboženského posolstva opísaných udalostí. V knihe sa to osobitne zdôrazňuje na troch miestach: v úvodnej časti (2,6 – 3,6), na začiatku 6. hlavy (vv. 7-10) a v úvode o sudcovi Jiftách [Jefte] (10,6-16). Preto sa rozprávania o jednotlivých sudcoch podávajú vždy v štyroch fázach, čím sa názorne riešia štyri základné biblicko-teologické pojmy: Izraelov hriech, Boží trest, ľútosť a obrátenie k Bohu a nakoniec oslobodenie od nepriateľov.

6.1. Hriech. Prvá fáza predstavuje izraelský ľud, ktorý sa odvrátil od Boha a porušil zmluvu. Hriech sa tu opisuje a charakterizuje tromi úvodnými formulami: „Izraelovi synovia robili, čo je zlé v Pánových očiach…“ (2,11a; 3,7a.12; 4,1; 6,1; 10,6; 13,1); „Opustili Pána a slúžili bálom…“ (2,11b-12; 3,7; 10,6; atď.) a „Smilnili s inými bohmi a klaňali sa im…“ (modlárstvo Izraela sa v knihe prirovnáva smilstvu a manželskej nevere; porov. 2,17; 8,27.33 atď.).

6.2. Trest. Trest je reakcia Božej spravodlivosti na hriešny postoj ľudu. Boží trest sa vyjadruje spôsobom: „Tu vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelovi“ (2,14.20; 3,8; 10,7); „Vydal ich napospas“ alebo „do ruky okolitých nepriateľov“ (s udaním ich mena) a „Izraelovi synovia im slúžili… rokov“ (2,14; 3,8.14 atď.). Blahobyt susedných národov a ich vpády na územie Izraela sa opisujú ako Božie dopustenie, ktoré malo izraelskému ľudu pomôcť k novej vernosti voči Jahvemu: „Preto teda Pán ponechal tie národy a nevypudil ich hneď…“ (2,23); tieto národy tam ostali, „aby nimi skúšal Izrael…“ (3,4).

6.3. Ľútosť a obrátenie. V Božom treste si izraelský ľud uvedomil svoju hriešnosť a vrátil sa k Bohu. To je tretia fáza v dramatickej situácii neverného Izraela: „Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi…“ (3,9; 4,3; 6,6; 10,10); „Pána pohli ich vzdychy pod sužovateľmi a utláčateľmi…“ (2,18; 10,16).

6.4. Oslobodenie. Je posledná fáza v rozprávaní o nevernom Izraeli. Jahve mu preukazuje svoje dobrotivé milosrdenstvo a posiela mu „osloboditeľa“, sudcu: „A Pán vzbudil Izraelovým synom osloboditeľa, ktorý ich vyslobodil…“ (2,18; 3,9 atď.). Ale obrátenie Izraela trvalo vždy iba krátky čas. Preto sa v rozprávaní o sudcoch často opakujú výrazy ako: „A krajina mala pokoj … rokov.“ (3,11; 3,30; 5,31; atď.) alebo „(ten či onen sudca) súdil Izrael … rokov.“ (10,2; 10,3; 12,9; 12,11; 12,13 atď.); „Ale keď sudca zomrel, Izraeliti sa opäť vracali a stávali sa horšími než ich otcovia, lebo chodili za cudzími bohmi, slúžili im a klaňali sa im.“ (2,19)

7. Význam Knihy sudcov

Kniha sudcov je predovšetkým dielo, ktoré vzniklo z Izraelovej viery. Už najstaršie texty tohto spisu, ako je „Debórina pieseň“ (hl. 5), vedú k presvedčeniu: Izraelov Boh je oporou svojho ľudu v ťažkých chvíľach jeho existencie. Táto náboženská skúsenosť sa v knihe potvrdzuje tým, že sa výrazne poukazuje na slabosť Izraela a na zhovievavosť Jahveho, ktorý neúnavne posiela vyvolených mužov, aby vyslobodili izraelské kmene spod útlaku nepriateľa. Hrdinské postavy mužov a žien, ktoré z Božieho poverenia konali veľké veci, sa aj v Novom zákone stavajú za vzor viery (porov. Hebr 11,32-34).

Pravda, hrdinovia Knihy sudcov boli synmi svojej doby, ktorej spôsoby a mravné náhľady nemožno posudzovať podľa zásad kresťanskej morálky. Ehúdova [Aodova] zákerná vražda moabského kráľa Eglóna, Jáelino [Jahelino] ľstivé zavraždenie kanaánskeho vojvodcu Síseru [Sisaru], Jiftáchova [Jefteho] obeta vlastnej dcéry, nezriadená Samsonova láska atď., pôsobia šokujúco na dnešného človeka. A napriek tomu treba v týchto rozprávaniach – ktoré nezatajujú, ani sa neusilujú bagatelizovať negatívne a odsúdeniahodné stránky správania niektorých sudcov – vidieť predovšetkým konanie Boha, ktorý vedie izraelský ľud a posiela mu v kritických chvíľach jeho dejín osloboditeľov obdarených Pánovým duchom (3,10; 6,34; 11,29; 13,25; 14,6.19; 15,14). Títo mužovia pripravovali neskorších izraelských kráľov, ktorí prijali Pánovho Ducha, aby mohli spravodlivo vládnuť nad svojím ľudom, a stali sa predobrazom budúceho Mesiáša – kráľa, na ktorom spočinul Duch Pánov so svojimi početnými darmi (porov. Iz 11,2).