1. Názov. Túto knihu Nového zákona nepomenoval jej autor, ale stará cirkevná tradícia, ktorá názvom Skutky apoštolov už od polovice 2. stor. označovala spis pripisovaný Lukášovi, autorovi tretieho evanjelia. (O Lukášovi pozri úvod k Evanjeliu podľa Lukáša.) Názov však nevystihuje obsah knihy, lebo nerozpráva o „skutkoch“ všetkých apoštolov, ale iba o činnosti Petra a Jána a najmä o misionárskej práci apoštola Pavla; pritom uvádza aj kratšie správy o Štefanovi, Filipovi, Barnabášovi a Jakubovi, ktorí neboli apoštolmi v užšom zmysle slova. Spis je pokračovaním tretieho evanjelia, na ktoré autor výslovne nadväzuje; obidva spisy venuje istému Teofilovi (porov. Sk 1, 1 s Lk 1, 3).
2. Pôvod Skutkov apoštolov. Starokresťanská tradícia (napr. Antimarcionovské prológy, Irenej, Muratoriho kánon, Klement Alexandrijský) jednoznačne pokladá za autora Skutkov Lukáša, lekára a Pavlovho spolupracovníka, (porov. Kol 4, 14; Flm 23 n.; 2 Tim 4, 11). Proti tomuto názoru viacerí biblisti majú dosť závažné námietky (autor Skutkov pozná Pavla a jeho teológiu iba povrchne, nespomína v Apoštolových rečiach vzťah medzi vierou a skutkami podľa Zákona, ani posolstvo o spáse skrze Kristovu smrť na kríži, nepozná Pavlove listy atď.). Ale i napriek tomu väčšina novozákonných odborníkov zastáva tradičný názor, že autorom Skutkov apoštolov je Lukáš. Napísal ich pravdepodobne v r. 80 – 90 po Kr. Ako miesto ich vzniku sa uvádza Grécko, Antiochia, Efez, Macedónsko, ba aj Rím (po Pavlovej smrti).
Čo sa týka textu, treba povedať, že od textu najstarších rukopisov (Chester Beattyho papyrus z 3. stor., Vatikánsky, Sinajský, Alexandrijský kódex) sa značne líši tzv. západný text Skutkov apoštolov, v ktorom je mnoho neskorších opráv a doplnkov (porov. napr. 11, 28: „Bola z toho veľká radosť. Keď sme boli všetci pospolu, jeden z nich…“; 15, 29: „zdŕžať sa… smilstva a nerobiť inému to, čo nechcete, aby sa robilo vám“; 28, 31: „Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky, že on je Kristus Ježiš, Boží Syn, ktorý bude súdiť celý svet“). Niektoré varianty západného textu sú však veľmi staré a predstavujú pôvodný text (porov. napr. 19, 9: „… a každý deň hovoril v Tyrannovej škole od štvrtej do desiatej hodiny“, t.j. od 11. do 16. hod., teda v čase obeda a poludňajšieho odpočinku; takisto 20, 4.15; 27, 5: ide najmä o časové a miestne údaje).
3. Obsah a rozdelenie. Podľa obsahu možno knihu rozdeliť takto:
Predslov (1, 1-3).
4. Teologický význam Skutkov apoštolov. Lukáš Skutkami pokračuje vo svojom evanjeliu a opísané udalosti predstavuje ako „čas Cirkvi“. Vyjadruje to slovami, ktoré Ježiš povedal svojim apoštolom pred vystúpením do neba: „… budete mi svedkami až po samý kraj zeme“ (1, 8). Svojím spisom sleduje v prvom rade teologický, nie historický cieľ. Nemieni písať historické dielo alebo reportáž o vtedajších udalostiach a ich následkoch. Skutky sú skôr názornou „teológiou cesty“, ktorou šla Cirkev od malej poveľkonočnej skupinky učeníkov v Jeruzaleme až po činnosť apoštola Pavla v hlavnom meste Rímskej ríše. Spomínané udalosti sú iba exemplárnym výberom podľa teologickej koncepcie spisu: evanjelium sa nezadržateľne šíri po celom svete a nijaké problémy nemôžu prekaziť uskutočnenie dejín spásy podľa Božieho plánu.
Lukáš použil viaceré pramene, ako sú napr. záznamy „my“ (16, 10-17; 20, 5-15; 21, 1-18; 27, 1 – 28, 16), Petrove reči (pred Židmi: 2, 14-36.38 n.; 3, 12-26; 4, 9-12; 5, 29-32; pred pohanmi: 10, 34-43; pred kresťanskou obcou: 11, 4-17; 15, 7-11), Pavlove reči (pred Židmi: 13, 16-41; pred pohanmi: 14, 15-17; 17, 22-31; pred kresťanmi: 20, 18-35; na svoju obhajobu v chráme: 22, 1-21; pred veľradou: 23, 1-6; pred vladárom Félixom: 24, 10-21; pred Agrippom: 26, 2-23) a Štefanovu reč (7, 1-53). Tieto reči tvoria jednu tretinu celého diela a sú vložené do textu na rozhodujúcich medzníkoch cesty mladej Cirkvi. Podľa mienky biblistov ide o reči spracované Lukášom; objasňuje nimi jednotlivé situácie a poukazuje na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí. Dá sa z nich teda vyčítať, čo chce autor čitateľovi Skutkov povedať z teologického hľadiska: teraz je čas Cirkvi; je to čas Ducha Svätého, ktorý riadi život Cirkvi a sprevádza misionárov na ich apoštolských cestách. Na tento Lukášov teologický zámer poukazujú aj tzv. sumárne texty (2, 42-47; 4, 32-35; 5, 12-14; pozri aj všeobecné úsudky: 9, 31; 16, 5), ktoré predstavujú prvotné kresťanské obce ako vzor a ideál pre všetky kresťanské spoločenstvá. Slovom, teologická motivácia Skutkov má soteriologický, ekleziologický, misionársky a pastoračný ráz.