1.1. Názov. Grécky text spisu má názov Kniha Tóbitových príbehov, kým hebrejský preklad má nadpis Kniha Tóbiho. Tóbit je grécka transliterácia hebrejského tvaru tóbí (doslovne = „moje dobro“), ktorá je skráteninou osobného teoforického mena Tóbijjáh (Tobiáš = „Jahve je dobrý“). Vulgáta používa meno Tobiáš na označenie obidvoch hlavných osôb Knihy, otca i syna, ale v prekladoch do moderných rečí a v Novej Vulgáte sa otec uvádza pod menom Tóbi a syn sa volá Tobiáš.
1.2. Miesto v kánone. Kniha Tobiáš je deuterokánonický spis Starého zákona; preto sa v židovskom a protestantskom kánone neuvádza. Niekedy ju zaraďujú medzi poučné starozákonné knihy, ale častejšie sa uvádza medzi dejepisnými knihami Starého zákona. Vo vydaní Rahlfsovej Septuaginty sa uvádza po Knihách Ester a Judita, kým vo Vulgáte a v Novej Vulgáte je pred nimi.
1.3. Obsah. Kniha opisuje príhody Izraelitu Tóbiho, deportovaného spolu s jeho rodinou do asýrskeho mesta Ninive, ktorý aj v zajatí verne zachovával Mojžišov zákon a konal skutky milosrdenstva voči Izraelovým synom aj napriek prenasledovaniu, strate majetku, slepote a výčitkám jeho manželky. Paralelne sa opisuje utrpenie jeho príbuznej Sáry, Raguelovej dcéry, v médskom meste Ekbatana, pre potupné výčitky a urážky otrokyne, ktorá ju falošne obviňovala z vraždy siedmich manželov. Tóbi a Sára sa vo svojom súžení obracajú k Bohu o pomoc. On posiela anjela Rafaela (hebr. Refaél = „Jahve uzdravuje“), aby zachránil Sáru a uzdravil Tóbiho. Tóbi chce zabezpečiť synovi budúcnosť, preto posiela Tobiáša do médskeho mesta Ráges ku Gabaelovi [Gabelovi], aby u neho vybral požičané peniaze. V podobe testamentu mu dáva otcovské napomenutia a rady, ktoré sú hlavné princípy náboženského a mravného života Izraelitov. Tobiáša na ceste sprevádza anjel Rafael v ľudskej podobe, vyslobodzuje ho z nebezpečenstiev a radí mu, aby sa uchádzal o ruku Raguelovej dcéry Sáry, ktorá mu ako príbuzná právom prislúcha. Tobiáš s Rafaelovou pomocou oslobodí nevestu spod vplyvu zlého ducha a uzavrie s ňou manželstvo. Rafael medzitým prevezme od Gabaela peniaze, prinesie ich Tobiášovi a odprevadí novomanželov na spiatočnej ceste do Ninive, kde Tobiáš podľa anjelovej rady uzdraví otca od slepoty. Nakoniec Rafael obom prezradí, že je Pánovým anjelom a zmizne im spred očí. Vtedy Tóbi ďakovnou piesňou zvelebuje Pána a prorockým chválospevom oslavuje nový Jeruzalem ako stredisko tých, ktorých si Boh vyvolil na spásu. V závere Knihy sa opisujú posledné udalosti Tóbiho a Tobiášovho života v pokoji a v blahobyte.
2.1. Pôvodný text Knihy Tobiáš bol napísaný v semitskej reči, ale biblisti stále debatujú o tom, či to bolo v hebrejčine alebo v aramejčine. V štvrtej qumránskej jaskyni našli fragmenty štyroch rukopisov Knihy Tobiáš v aramejčine a jedného v hebrejčine, ale ťažko zistiť, či qumránske texty majú nejaký vzťah k originálu a ktorá z oboch rečí bola použitá v pôvodine. Dosiaľ publikované texty Knihy Tobiáš v hebrejčine a v aramejčine sú neskoršie preklady z gréckej osnovy. Náhradou pôvodného textu sú staré preklady, medzi ktorými je najdôležitejší grécky preklad.
2.2. Grécky text sa zachoval v troch recenziách:
2.2.1. Text v Sinajskom kódexe (S) je rozsiahly a napísaný živým štýlom. Chýbajú v ňom state 4,7-19 a 13,8-11. Keďže oplýva hebraizmami a podobá sa fragmentom objaveným v Qumráne, mnohí biblisti ho pokladajú za text, ktorý je blízky originálu. Na ňom sa zakladá i Vetus latina, ktorú Cirkev používala pred Hieronymom.
2.2.2. Vatikánsky (B) kódex, Alexandrijský (A) kódex, Oxyrhynchský papyrus 1594 a väčšina minuskulných gréckych kódexov má krátky, ale úplný text v literárnej gréčtine. V tejto recenzii možno pozorovať úsilie, aby opísané udalosti povzbudzujúco zapôsobili na čitateľa. Je úradným textom Gréckej cirkvi. Podľa neho urobili aj sýrsky, arménsky, etiópsky a koptský preklad.
2.2.3. Grécky text v minuskulných kódexoch 44, 106, 107, 610 a v Oxyrhynchskom papyruse 1076 je vycibrenejší ako text Sinajského kódexu a zároveň sú na ňom stopy vplyvu textu Vatikánskeho a Alexandrijského kódexu.
2.3. Latinské preklady. Vetus latina podáva na niektorých miestach výborný text Knihy Tobiáš. Svedčia o tom najmä citácie v spisoch mnohých latinských cirkevných Otcov pred Hieronymom.
Latinská Vulgáta je voľným prekladom Knihy, ktorý Hieronym urobil podľa starolatinského prekladu s pomocou istého rabína z aramejskej osnovy, preloženej z gréckeho textu. Keďže Hieronym si málo cenil Knihu Tobiáš, preložil ju narýchlo za jeden deň a len preto, aby vyhovel naliehavým žiadostiam biskupov Chromantia a Heliodora. Okrem toho do prekladu uviedol niektoré svoje moralizačné dodatky, ako napr. 2,12-18; 3,18-22; 6,16-22; 7,14-15 (porov. PL 29,23-26).
2.4. História textu Knihy Tobiáš je, ako vidno, veľmi komplikovaná a spletitá. V tejto situácii mnohí biblisti dávajú dnes prednosť textu dlhej gréckej recenzie v Sinajskom kódexe a podľa potreby ho opravujú a dopĺňajú textmi z Vatikánskeho a Alexandrijského kódexu. Krátky text Vatikánskeho kódexu nie je vždy zárukou verného znenia originálu, lebo môže byť výsledkom redakčnej a štylistickej úpravy textu. I keď sa Kniha Tobiáš v Hieronymovej Vulgáte v mnohom podobá textu Vatikánskeho kódexu, z hľadiska textovej kritiky nemá veľkú hodnotu. Preto sa vo vydaní Novej Vulgáty a všeobecne v moderných prekladoch už viac neuvádza, a ako text Knihy Tobiáš sa podáva osnova dlhej gréckej recenzie.
Knihu možno podľa obsahu rozdeliť na tieto časti:
Prológ (1,1-2).
Epilóg (14,12-15).
4.1. Kniha Tobiáš sa navonok javí ako historický román, ktorý v presnom zemepisnom (1,1.16; 2,10), chronologickom (1,21.22), sociálnom (1,17; 2,3) a zákonodarnom (5,3.14; 7,15-16) zarámovaní opisuje životné udalosti Tóbiho rodiny v asýrskom zajatí. Pri pozornom rozbore uvedených údajov vychádza však najavo mnoho nepresností a nedôsledností. Napríklad sa hovorí, že Neftaliho kmeň deportoval Salmanassar V. (726-722 pred Kr.; porov. 1,1.13), kým v skutočnosti ho do zajatia odviedol Tiglatpilesar III. (745-727; porov. 2 Kr 15,29). Ďalej sa spomína, že Tóbi bol očitým svedkom rozdelenia kráľovstva na Izraelské a Júdske, k čomu došlo r. 930 pred Kr. (porov. 1,4), ale zároveň sa tvrdí, že ho odviedol do zajatia Salmanassar V. (porov. 1,2.10), teda asi o dve storočia neskôr. Pritom sa uvádza, že keď za vlády jeho nástupcu Sennacheriba (704-681; porov. 1,21-23; skutočným nástupcom Salmanassara V. bol však Sargon II., 722-704) Tóbi oslepol, mal podľa krátkeho textu iba 58 rokov (podľa 14,2: 62 rokov). Takisto sa tvrdí, že syn Tobiáš, narodený pred deportáciou (r. 734/3), bol svedkom zničenia Ninive (r. 612) a zomrel vo veku 117 rokov (podľa iných textov 107 alebo 127 rokov; porov. 14,4). Nepravdepodobné je aj tvrdenie (porov. 5,6), že by sa v tých časoch dala za dva dni prekonať vzdialenosť medzi mestami Ekbatana a Ráges (asi 300 km!). Všetko naznačuje, že autor nemal za cieľ podať presné historické a zemepisné údaje. Jemu šlo viac o literárne spracovanie udalostí s cieľom náboženského a mravného poučenia. Svedčí o tom štruktúra celého diela a štylistická kultivovanosť textu.
4.2. Autor majstrovsky spracúva naratívny materiál tak, aby vo svojom diele vytvoril perfektný paralelizmus medzi vystupujúcimi osobami. Tóbi, Anna a Tobiáš sa svojím správaním prekvapivo podobajú Raguelovi, Edne a Sáre. Utrpenie a modlitba Tóbiho a Sáry sú časovo a obsahovo paralelné. Anjel Rafael je protikladom zlého ducha Ašmodaja [Asmodeja] (hebr. = „Ničiteľ“, „Záhubca“). Keď Tóbi posiela syna, aby si našiel manželku, ani slovom sa nezmieňuje o Sáre (porov. 4,12); Tobiáš sa dozvie od anjela Rafaela, že ona mu ako príbuzná právom prislúcha, aby sa stala jeho ženou (porov. 6,11-12). Z viacerých náznakov možno teda usudzovať, že autor spracoval jednotlivé udalosti tak, aby účinnejšie slúžili vopred presne určenému didaktickému a výchovnému cieľu jeho spisu.
4.3. V knihe je veľa záhadných a zázračných udalostí, medzi ktoré patria napr.: Rafaelova osoba a činy, ktoré nakoniec on sám vysvetľuje, že boli iba zdanlivým videním (porov. 12,19); záhadná smrť Sáriných siedmich mužov hneď prvú noc po svadbe (porov. 3,8); pôsobenie zlého ducha Ašmodaja a jeho zneškodnenie (porov. 3,8; 6,14-15; 7,11; 8,2-3); zaútočenie obrovskej ryby (porov. 6,2-3); liečivý účinok rybieho srdca, pečene a žlče (porov. 6,4-9; 8,2-3; 11,11-12) a iné. Zdá sa, že aj zdôrazňovanie týchto mimoriadnych javov má skôr za cieľ povzbudiť čitateľov ako uvádzať fakty, ktoré sa skutočne stali.
4.4. V knihe je tiež veľa sapienciálnych výrokov a mravných odporúčaní. Modlitby, ktorými sú opísané udalosti popretkávané, dodávajú dielu hlbokú náboženskú dimenziu (porov. 3,2-6.11-15; 8,5-8.15-17; 10,11; 11,17; 13,1-18). Povzbudzujúco pôsobia aj časté dialógy medzi vystupujúcimi osobami (porov. 2,13-14; 5,1-22; 6,7-18; 7,1-17; 10,1-11; 12,1-4).
Záverom možno povedať, že Kniha Tobiáš formálne a obsahovo patrí k sapienciálnemu literárnemu druhu. Cieľom autora bolo podať vo forme dramatického, umelecky spracovaného fiktívneho deja mravné a náboženské posolstvo na spôsob židovského výkladu a relektúry Biblie (tzv. midráš), ako sa začali uplatňovať v období po babylonskom zajatí.
Autor použil pri písaní tohto poučného spisu rozličné biblické a mimobiblické pramene.
5.1. Biblické pramene. Pri spracovaní námetu Knihy Tobiáš sa autor inšpiroval rozprávaním o patriarchoch v Knihe Genezis. Manželstvo Tobiáša so Sárou má mnoho styčných bodov s manželstvom Izáka s Rebekou: hľadanie nevesty medzi najbližšími príbuznými (porov. 4,12-13; 6,11-13 s Gn 24,3-4.37-38), prítomnosť anjela na ceste (porov. 5,4-17 a 5,17 s Gn 24,7.40), svadobná hostina (porov. 8,19-21 s Gn 24,54), udalosti pri odchode (porov. 10,8-11 s Gn 24,54-56.60) atď. Autor závisel aj od Pentateuchu najmä pri opisovaní náboženských a mravných zvykov svojho času, ako sú desiatky (porov. 1,7 s Dt 18,3-5; Nm 18,24-26), predpisy o pokrmoch (porov. 1,11 s Lv 11; Dt 14), pomoc chudobným (porov. 1,8 s Dt 14,22-29) atď. Často sa odvoláva na Mojžišov zákon a osobitne na Deuteronómium (porov. 1,6-8; 6,13; 7,12-14).
Historické zarámovanie opisovaných udalostí je závislé od správ kníh kráľov. Cítiť aj vplyv prorockých kníh, predovšetkým predpovedí o zajatí a o obnovení náboženského života júdskeho obyvateľstva. V mravných radách je jasný vplyv Knihy prísloví, Knihy Sirachovcovej a Knihy múdrosti, kým v modlitbách sa zrkadlí nábožnosť žalmov. Ešte viac podobností možno zaznamenať vzhľadom na hlavné idey Knihy Jób: téma skúšaného spravodlivého (porov. 1,1-8 s Jób 1,1-5), ktorý znovu nadobúda zdravie a blahobyt (porov. 11,13-18; 14,1-4 s Jób 42,12-15), zásah zlého ducha (porov. 3,8 s Jób 1,6; 2,1), choroba (porov. 2,9-10 s Jób 2,7-8), výčitky manželky a priateľov (porov. 2,8.13-14; 3,9-10 s Jób 2,9.11-13) a iné.
5.2. Mimobiblické pramene. V gréckom texte Knihy Tobiáš sa viac ráz spomína istý Achíkar, veľký vezír asýrskych kráľov Sennacheriba a Assarhaddona, o ktorom sa rozpráva v spise známom pod názvom „Achíkarova múdrosť“ alebo „Povesť o Achíkarovi“. Ide o ľudovú povesť napísanú po aramejsky v 6.-5. stor. pred Kr. v Mezopotámii a veľmi rozšírenú v starovekom Oriente. Jej aramejský text objavili medzi papyrusovými dokumentmi r. 1906/7 na nílskom ostrove Elefantine. Sú v nej dlhé state sapienciálneho rázu, ktoré kolovali v sýrskom, arabskom, etiópskom a arménskom preklade. V kódexoch A, B a S Knihy Tobiáš sa Achíkar výslovne spomína (porov. 1,21 n.; 2,10; 11,18; 14,10) a niektoré výroky sa podobajú výrokom tejto legendárnej postavy (porov. Tob 4,2 s Achíkar 3,1; 4,13 s 3,9; 4,18 s 3,13; 4,19 s 3,16; 14,10 s 33,7). Autor Knihy Tobiáš predstavuje Achíkara ako príbuzného Tóbiho, čím chce pravdepodobne vyzdvihnúť protagonistu svojho spisu ako „židovského Achikara“.
Kniha Tobiáš je napriek mimobiblickým vplyvom v pravom zmysle biblické a židovské literárne dielo. Monoteistická predstava o Bohu a o jeho vlastnostiach, vysoká mravná náuka a náboženský profil vystupujúcich postáv sú hodnoty, ktorými sa Kniha Tobiáš líši od všetkých diel mimobiblickej literatúry.
6.1. Autor. V gréckom texte hovorí Tóbi v niektorých statiach (porov. 1,3 – 3,15) v prvej osobe. To však je čisto literárna fikcia, preto z toho nemožno uzatvárať, že Knihu napísal sám Tóbi. Neznámy autor bol určite hlboko veriaci Žid, ktorý sa dobre vyznal v biblických spisoch, verne zachovával predpisy Zákona a dobre poznal aj literatúru a ľudové povesti svojho prostredia. Biblisti podčiarkujú vynikajúci literárny talent autora: niektoré state Knihy svedčia o jeho mimoriadnych spisovateľských a rozprávačských schopnostiach, napr. epizóda s veľkou rybou (porov. 6,2-3), napínavé dobrodružstvo novomanželskej noci (porov. 8,1-9), príprava hrobu pre Tobiáša (porov. 8,10-13), viaceré fázy jeho návratu do rodičovského domu (porov. 11,1-18) a iné.
6.2. Miesto a čas. Miesto vzniku knihy je neznáme. Podľa rôznych náznakov sa zdá, že kniha bola napísaná pre Židov v diaspóre. Aj skutočnosť, že Kniha Tobiáš sa neuvádza v palestínskom kánone, svedčí, že spis vznikol v prostredí mimo Palestíny.
Keďže autor nepozná dobre dejiny pred babylonským zajatím, ale má rozsiahle vedomosti o udalostiach a ideách neskorších storočí (napríklad o reštaurácii Izraela, porov. hl. 13 – 14, a o novom jeruzalemskom chráme, porov. 14,5), kladie sa pôvod Knihy do poexilového obdobia. Autor vskutku pozná už kodifikáciu Pentateuchu, vyvinuté zákonné ustanovenia a zbierky prorockých spisov a mnohých žalmov. Spomínanie perzského mesta Ráges, desiatkov (porov. 1,7), gréckej drachmy (porov. 5,15) a gréckeho názvu mesiaca (2,12), náuka sapienciálnej literatúry, náboženské a mravné učenie deuterokánonického rázu naznačuje, že kniha vznikla v helenistickom období. Podobnosť učenia s Knihou Sirachovcovou by ukazovala, že kniha bola napísaná okolo r. 200 pred. Kr.
7.1. Hoci sa Kniha Tobiáš neuvádza v palestínskom židovskom kánone, Židia ju mali vo veľkej obľube. Použil ju autor starozákonného apokryfného spisu Knihy jubileí (porov. 10,4-6 s Iub 27) a poznali ju aj príslušníci qumránskeho spoločenstva. Ale Jozef Flávius a Filón Alexandrijský ju nikdy necitujú a v Novom zákone sa nespomína ani raz, hoci prvotná Cirkev používala Septuagintu a pokladala Knihu Tobiáš za biblický spis. Mnohí cirkevní Otcovia (Polykarp, Klement Alexandrijský, Origenes, Cyprián, Ambróz a iní) ju však vo svojich dielach často citujú ako Sväté písmo. I keď ju niektorí cirkevní Otcovia neuznávali za kánonický spis (Atanáz, Cyril Alexandrijský, Epifánius, Gregor Nazianzský, Hilár Piktavský a Hieronym), odporúčali ju čítať najmä novokrstencom.
7.2. Kánonickosť Knihy Tobiáš bola výslovne uznaná na konciloch v Hippone (r. 393), v Kartágu (r. 397 a 419) a definitívne vyhlásená na všeobecných konciloch vo Florencii (r. 1441), v Tridente (1546) a na Prvom vatikánskom koncile (1870).
8.1. Odplata za ľudské činy. Ústrednou témou Knihy Tobiáš je tradicionálne učenie o časnej odplate ľudských činov. Dobrý a spravodlivý Boh často skúša tých, ktorí sa ho boja. Jeho láskavá prozreteľnosť ich sprevádza a podporuje v ich súženiach a nakoniec ich od nich oslobodzuje a odmieňa ich šťastím, ktoré spočíva v dlhom živote a v blahobyte. Táto náuka sa v knihe často podáva vo forme sapienciálnych výrokov (porov. 4,3-19; 12,7-10; 14,8-11). Svätopisec dokazuje pravdivosť tejto náuky na životných osudoch spravodlivých Tóbiho a Sáry, ktorí prešli výraznými fázami skúšky a oslobodenia. Tóbi sa stal obeťou nezaslúženého nešťastia, keď plnil predpisy Zákona. Sára sa dostala do osídiel zlého ducha. A obidvaja sa stali terčom nespravodlivej sarkastickej kritiky až natoľko, že si žiadali zomrieť. Boh však vyslyšal ich prosby a zasiahol do ich života prostredníctvom anjela Rafaela, ktorý ich vyliečil a vyslobodil z utrpenia. Kniha má za cieľ poukázať na mimoriadnu Božiu pomoc spravodlivým a bohabojným ľuďom a príkladom hlavných postáv chce viesť čitateľa k vernosti Zákonu, k modlitbe a k trpezlivosti v životných skúškach.
8.2. Boh. Svätopisec osobitným spôsobom vyzdvihuje Božiu transcendentnosť. Boha nazýva „Kráľom vekov“ (porov. 13,7), „Kráľom nebies“ (porov. 13,13), preto ho ľudia musia oslavovať, chváliť a velebiť (porov. 13,3.7.16). Boh je „svätý“ (porov. 12,12.15), obklopený slávou (porov. 12,15), ale je aj milosrdný (porov. 3,2) a otcovský (porov. 13,4). On prebýva na nebesiach (porov. 5,17) a v jeruzalemskom chráme (porov. 13,10.17).
8.3. Náuka o anjeloch. Boh komunikuje s ľuďmi prostredníctvom anjelov. Rafaelova osoba a jeho poslanie je však jedinečným javom v Biblii. On nie je iba ochrancom ľudí (porov. 5,21-22), ale aj ich sprievodcom na cestách a uzdravovateľom (porov. 3,17; 6,7-9), sprostredkovateľom manželstva (hl. 7) a príhovorcom u Boha (porov. 3,16 s 12,12). V ľudskej podobe je v službách celej jednej rodiny. On sám hovorí, že jeho prítomnosť a jeho činnosť sú iba zdanlivé, a keď sa s rodinou Tóbiho uskutoční dobrotivý Boží plán, on hneď zmizne z ľudských očí.
8.4. Rodinný život. Svätopisec predstavuje hlavnú osobu knihy v jej prirodzenom životnom prostredí, v rodine, ktorá tvorí rámec ľudského diania, s jej ťažkosťami, napätiami, utrpeniami, ale aj s jej radosťami a rodinným šťastím. Rodina je základom ľudskej spoločnosti, v ktorej sa traduje duchovné dedičstvo národa (porov. 1,8; 4,19; 14,3.8-9). Preto sa v knihe zdôrazňujú tie čnosti, ktoré napomáhajú svorné spolunažívanie členov rodiny, najmä úcta k rodičom (porov. 1,8; 3,10.15; 4,3-4; 6,15; 14,12-13). Jedným z rozhodujúcich okamihov je v rodinnom živote uzavretie manželstva, od ktorého závisí budúcnosť novej generácie. Nie div, že starosť o synovo manželstvo je stredobodom Tóbiho rád a usmernení Tobiášovi (porov. 4,12-13) a manželstvo podľa Božej vôle je ústrednou časťou celej knihy (porov. hl. 6 – 8).
8.5. Nábožný život. Nábožný život sa podľa Knihy Tobiáš prejavuje dobrými skutkami, medzi ktorými vyniká almužna (porov. 1,16; 2,2-4; 4,7-11.16-17; 12,8-9) a súcit s mŕtvymi (porov. 1,17-18; 2,3-8; 4,4; 14,12-13). Zoznam čností a skutkov milosrdenstva v Tóbiho testamente (porov. 4,3-21) a jeho odporúčania pred smrťou (porov. 14,8-11) vyzdvihujú vznešený ideál náboženského a mravného života, ktorý autor predkladá Židom v diaspóre. Osobný nábožný život sa zakladal na bázni pred Bohom (porov. 1,12; 4,19.21; 6,18; 8,4.7) a prejavoval sa vo vernosti Bohu (porov. 1,12; 2,2; 4,5; 14,8-9), v zachovávaní predpisov Zákona o uzavieraní manželstva medzi príslušníkmi rodu (porov. 4,12-13; 6,16; 7,10.12), o láske k rodine a k bratom z vlastného pokolenia (porov. 1,3.16.17; 2,2 atď.) a o spravodlivej odmene za vykonanú prácu (porov. 4,14; 5,3.7.10.15; 12,1). Charakteristické črty mravného života nábožných Židov boli hlavne poctivosť (porov. 4,6), striedmosť (porov. 4,15) a manželská čistota (porov. 8,7). Vysoko sa hodnotila modlitba, ktorá posväcuje celý ľudský život a je pomocou v nebezpečenstve (porov. 6,18; 8,4-8) a posilou v utrpení (porov. 3,2-6.11-15). Najdokonalejšou formou modlitby je chvála a zvelebovanie Boha (porov. 5,17; 7,17; 8,15-17; 10,11.13; 11,14.17) a vzdávanie vďaky za jeho milosrdenstvo a spravodlivosť (porov. 3,2-4).
8.6. Videnie budúcnosti. Tóbi si je vedomý, že patrí k národu, ktorého príslušníci sú „synmi prorokov“ (porov. 4,12), čiže ľudia, ktorí majú úzky vzťah k Bohu. Svoj osobný a národný osud v zajatí interpretuje vo svetle prorokov: nešťastie, ktoré ich zastihlo, bolo trestom za ich hriechy (porov. 2,6). V kategóriách židovskej apokalyptiky a eschatológie vyzýva svoj ľud k obráteniu a ohlasuje prorokmi sľubovanú spásu (porov. 13,2-10). V prorockej perspektíve vidí nový Jeruzalem, ktorý sa stane centrom kultu jediného Boha pre všetky národy (porov. 13,11-18).
* * *
Záverom možno povedať, že Kniha Tobiáš, v ktorej sa harmonicky prepletá vznešený ideál náboženského života, hlboký duch viery v Božiu prozreteľnosť a horúca láska k Bohu, k rodine a biednym, sa v mnohom približuje k novozákonnému posolstvu. Preto môže byť aj dnes užitočnou a povzbudzujúcou lektúrou i pre tých, čo veria v Ježiša Krista.