Kán. 1740 – Keď sa služba niektorého farára z nejakého dôvodu aj bez jeho ťažkej viny stane škodlivou alebo aspoň neúčinnou, diecézny biskup ho môže z farnosti odvolať.
Kán. 1741 – Dôvody, pre ktoré možno farára z jeho farnosti zákonne odvolať, sú najmä tieto:
1. spôsob konania, ktorý prináša cirkevnému spoločenstvu veľkú škodu alebo vyvoláva znepokojenie;
2. neskúsenosť alebo trvalá duševná či telesná choroba, ktorá robí farára neschopným, aby s osohom plnil svoje úlohy;
3. strata dobrého mena u počestných a vážených farníkov, alebo odpor voči farárovi, o ktorom sa predvída, že v krátkom čase neskončí;
4. vážna nedbanlivosť alebo porušovanie povinností farára, ktoré pretrvávajú aj po napomenutí;
5. zlé spravovanie časných majetkov na veľkú škodu Cirkvi, keď sa proti tomuto zlu nemôže použiť iný prostriedok.
Kán. 1742 – § 1. Ak sa z vykonaného skúmania preukáže, že existuje dôvod, o ktorom sa hovorí v kán. 1740, biskup má vec prerokovať s dvoma farármi, vybratými zo skupiny, ktorú na to natrvalo utvorila kňazská rada na návrh biskupa; ale ak aj potom usúdi, že treba prikročiť k odvolaniu, po uvedení dôvodu a dôkazov a to kvôli platnosti, má farárovi otcovsky poradiť, aby sa do pätnástich dní zriekol úradu.
§ 2. Keď ide o farárov, ktorí sú členmi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, má sa zachovať predpis kán. 682 § 2.
Kán. 1743 – Farár sa môže zrieknuť nielen priamo a jednoducho, ale aj s podmienkou, len keď ju biskup môže legitímne prijať a naozaj ju aj prijme.
Kán. 1744 – § 1. Ak farár počas určených dní neodpovie, biskup má výzvu zopakovať a predĺžiť využiteľný čas na odpoveď.
§ 2. Ak biskup zistil, že farár druhú výzvu prijal a neodpovedal, hoci mu nebránila nijaká prekážka, alebo ak farár bez udania akýchkoľvek dôvodov zrieknutie odmieta, biskup má vydať odvolací dekrét.
Kán. 1745 – Ale ak farár uvedený dôvod a jeho opodstatnenie napadne a pripojí také dôvody, ktoré sa biskupovi zdajú nedostačujúce, biskup, aby platne konal:
1. má vyzvať farára, aby po prezretí do spisov zhrnul svoje námietky do písomnej správy, ba aby predložil protidôkazy, ak nejaké má;
2. potom po doplnení skúmania, ak je to potrebné, má vec zvážiť spolu s tými farármi, o ktorých sa hovorí v kán. 1742 § 1, ak títo nemôžu, je potrebné určiť iných;
3. napokon má stanoviť, či farára treba odvolať alebo nie, a hneď má vydať o tom dekrét.
Kán. 1746 – Biskup sa má o odvolaného farára postarať buď tak, že mu zverí iný úrad, ak je naň súci, alebo prostredníctvom dôchodku podľa toho, ako si to prípad vyžaduje a okolnosti dovoľujú.
Kán. 1747 – § 1. Odvolaný farár sa musí zdržať vykonávania úradu farára, čo najskôr uvolniť farskú budovu a všetko, čo patrí farnosti, odovzdať tomu, komu biskup farnosť zveril.
§ 2. Ak ide o chorého, ktorý sa z farskej budovy nemôže bez ťažkosti odsťahovať inam, má mu ju biskup ponechať na užívanie, a to aj výlučné, kým táto potreba trvá.
§ 3. Biskup nemôže vymenovať nového farára, kým nie je rozhodnutý rekurz proti odvolaciemu dekrétu, ale má sa o farnosť dočasne postarať cez administrátora farnosti.
Kán. 1748 – Ak dobro duší alebo potreba či prospech Cirkvi vyžaduje, aby bol farár zo svojej farnosti, ktorú s osohom riadi, preložený do inej farnosti alebo do iného úradu, biskup mu má preloženie navrhnúť písomne a odporučiť, aby z lásky k Bohu a k dušiam súhlasil.
Kán. 1749 – Ak farár nemieni vyhovieť rade a odporúčaniu biskupa, má dôvody písomne predložiť.
Kán. 1750 – Ak biskup napriek predloženým dôvodom usudzuje, že nie je potrebné odstúpiť od zámeru, má s dvoma farármi, vybranými podľa normy kán. 1742 § 1, zvážiť dôvody, ktoré sú za preloženie alebo proti nemu; ale ak sa aj potom domnieva, že preloženie treba vykonať, má farárovi zopakovať otcovskú výzvu.
Kán. 1751 – § 1. Keď sa toto uskutočnilo a farár sa aj naďalej vzpiera a biskup sa domnieva, že preloženie treba uskutočniť, má vydať dekrét o preložení, stanoviac, že farnosť po uplynutí určeného času bude uprázdnená.
§ 2. Po nevyužitom uplynutí času má farnosť vyhlásiť za uprázdnenú.
Kán. 1752 – V kauzách prekladania sa majú uplatniť predpisy kán. 1747, pričom treba zachovať kánonickú miernosť a mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom.